Pavol Adamčák začínal svoju online marketingovú kariéru v roku 2008 ako stážista v spoločnosti ui42 a dnes je riaditeľom Dexfinity, firmy, ktorá vznikla, aby pomáhala online podnikateľom rásť na Slovensku a expandovať do zahraničia. Rozprávali sme sa o jeho ceste zo stážistu na čelo úspešnej firmy, o tom, čo musí mať e-shop, aby dokázal preraziť na zahraničnom trhu aj o návrate šikovných Slovákov zo zahraničia späť domov.
Aká bola vaša cesta zo stážistu na riaditeľa marketingovej agentúry?
Asi na úvod by som mal uviesť, že sa nevnímame ako “agentúra” v tradičných kontúrach tohto odvetvia, ale aby som nepredbiehal, odpoviem, že tá cesta bola jemne neromantická.
Študoval som v Dánsku, kde sú stáže popri štúdiu povinné na dokončenie bakalára, a kým sa moji spolužiaci rozutekali po svete, ja som si povedal, že otestujem, čo sa po tých rokoch na Slovensku zmenilo a či vôbec je šanca sa tu uplatniť.
Vtedy bolo Dánsko “wow efekt” a návraty naspäť boli veľmi ťažké. Tam si človek zvykol, že sa učiteľom, napríklad, tyká a keď mu dávajú feedback, tak mu hneď nepovedia, že je idiot, ale akceptujú jeho názor, aj keď je chybný, a pomôžu mu nájsť lepšie riešenie. My všetci, čo sme tam boli z východnej Európy, sme si v situácii, keď nejaký spolužiak povedal hlúposť, pomysleli, načo sa vôbec prihlásil, ale tam to tak nebrali. Má to svoje opodstatnenie, pretože vďaka tomuto prístupu sa študenti nebudú báť povedať svoj názor aj v budúcnosti.
Stáž v Bratislave bola pre mňa test, či sa v nejakej firme dokážem uplatniť s online marketingom alebo sa už na Slovensko nevrátim. ui42 u mňa, našťastie, obstála.
Prečo vás to vtedy tak ťahalo práve do ui42?
Martin Krupa, zakladateľ ui42, je bratrancom mojej mamy, a práve ona mi navrhla, či sa na stáž nechcem vrátiť bližšie domov. Nikdy netušila, čo robil, len vedela, že chlapec z Hanušoviec odišiel do Bratislavy a tam rozbehol nejakú firmu. Martin si povedal, že keďže viem po anglicky, “ovládam” marketing a oni sú firma plná ITčkárov, vyskúša to so mnou.
Dostal som úlohu vybudovať prvú verziu anglickej stránky, čo obnášalo copywriting, moje prvé online reklamy v Google AdWords a Analytics. Aby som dokázal napísať web z pohľadu zákazníka a zároveň marketingovým jazykom, brali ma na stretnutia, museli mi ukázať, čo je programovanie pre e-shopy, čo je testovanie použiteľnosti, čo znamená webová analytika. Keďže mi to išlo dobre, dali mi ponuku.
Po čase som sa musel vrátiť a doštudovať, na diaľku som teda začal robiť pre klientov, s ktorými som skypoval z izby na intráku a vysvetľoval im výsledky kampaní. Keď som sa vrátil späť na Slovensko, začal som si postupne hľadať kolegov a budovať tím.
Po piatich rokoch sme sa s Martinom Krupom a Robom Mrázom rozhodli, že založíme popri ui42 novú firmu, ktorá bude niesť značku ui42 digital. V nej riešime digitálnu transformáciu, marketing a všetky tie veci, ktoré nie sú o programovaní, ale skôr o tom, že treba na web priniesť správneho zákazníka. Postupne sa sa posunuli k tomu, že nie sme len špecialisti, ktorí technicky rozumeju online marketingu, ale sme konzultanti, ktorí robia plány, ako dosiahnuť určitý obrat a zisk pre firmy, ktoré predávajú na internete.
Marketing je odvetvie s pomerne vysokou fluktuáciou, no vy ste už viac ako 10 rokov v jednej firme. Ako je to možné?
Existuje dokonca štatistika, že ľudia v priebehu života dokonca päť až sedemkrát zmenia celé odvetvie, nielen firmu. To, že som na jednom mieste už viac ako 10 rokov, je spojené s mojou povahou staviteľa. Rád veci budujem.
Samozrejme, aj ja som mal nejaké krízy, ale motivovalo ma, že sa moja práca neustále vyvíjala. Začínal som ako špecialista na Google reklamu, neskôr som si musel nájsť kolegov, potom som bol projektový manažér, riadil som tím a keď som chcel, aby to rástlo, začal som sa stretávať s klientmi.
Niekde po tých štyroch rokoch sa lámalo, či to, čo tvorím, má dlhodobú víziu a keďže som do toho potreboval vniesť stratégiu a ciele, vytvoril som biznis plán na tri roky. Ďalšiu fázu som riešil vznikom samostatnej firmy, v ktorej mám podiel, aby som sa o ďalších päť rokov neobzrel, že nič z toho, čo som tak bezhlavo budoval, nie je moje.
Teraz to isté ponúkam kolegom cez možnosť získať podiel vo firme. Každý, kto to s firmou myslí úprimne a chce niečo hodnotné vybudovať, má túto možnosť. Aktuálne máme okrem troch zakladateľov štyroch partnerov a dvoch kandidátov v procese.
Je dobré, ak si riaditeľ firmy najprv prejde rôznymi pozíciami?
Určite by som odporúčal, aby si vedúci ľudia prešli nejakým procesom. V podstate sa aj hovorí, že ak chce človek niečo riadiť, musí začať od podlahy a skúsiť si všetko. Seniorný človek musí chápať, že aby ho ľudia rešpektovali, musí začať skromne na pozícii, na ktorej nie je hneď riaditeľ sveta a niečo musí dokázať. Potom je to aj poznať v organizácii, že ľudia voči nemu majú rešpekt prirodzene, nielen z mandátu.
Čo sú dnes najväčšie výzvy výkonnostného marketingu?
Najväčšie výzvy sú dnes podľa mňa napríklad v transformácií samotného odvetvia, ktoré je veľmi mladé a neustále sa mení. Jedna veľká výzva je schopnosť sa tomu prispôsobovať.
Keď dnes využívame nejaké nástroje a systémy, nie je istota, že tu budú aj o päť rokov, a keďže je výkonnostný marketing už zo svojej povahy orientovaný na technológie, človek ich musí poznať a nejako sa v nich udržiavať. To je veľký tlak na kontinuálne vzdelávanie sa.
Niekde nad tým je podľa mňa aj výzva nestratiť pohľad zhora. Pre našich klientov je dôležité, aby ich biznis rástol a bol funkčný a profitabilný, a to neobnáša len poznať copywriting, SEO či reklamu na Facebooku do hĺbky. Musíme poznať aj, ako sú tieto veci prepojené navzájom aj vzhľadom na procesy u klienta.
To môže byť logistika e-shopu, mechanika, akou sa dáva feedback na produkt, obchodná politika, teda veci, ktoré my zdanlivo nemáme riešiť. My si nemôžeme povedať, že ak má klient zlý web, nie je to náš problém. Vždy musíme nájsť odpoveď na to, prečo online marketing nefunguje, či to náhodou nie je aj v nejakom procese na strane klienta. Ak by sme to nerobili, limitovalo by to nás a našu prácu. A to je podľa mňa ďalšia veľká výzva v nejakom bode pochopiť, že treba hľadať riešenia na širšie problémy.
Známi ste tým, že pomáhate e-shopom expandovať za hranice. Čo musí mať slovenský eshop, aby prerazil na zahraničnom trhu?
Musí to hlavne chcieť. Mnohým podnikateľom v tom totiž často bráni len vedomosť, že sa to dá. Za posledný rok sa to dosť zmenilo a ľudia už neriešia, či sa dá expandovať, ale skôr kam a s čím. Niekedy môže úspech na zahraničnom trhu definovať napríklad to, či tam viete dodať veci do 24 hodín, lebo pre ten konkrétny segment je to faktor, ktorý vás vie odlíšiť.
Dôležité je si na začiatku spraviť dôslednú analýzu trhu a triezvo si povedať, že niekde to jednoducho nejde alebo je to príliš ťažké. Zvoliť si dobre je kľúčové. Nášmu klientovi sa stalo napríklad to, že po dvoch rokoch trápenia v Čechách išiel do Maďarska a tam zrazu fungovalo všetko, čo predtým nie.
E-shop, ktorý na zahraničnom trhu uspeje, má stratégiu, pozná silné stránky na svojej strane, slabé stránky svojich konkurentov a hlavne má na svojej strane človeka, ktorý to fakt chce a e-shopu sa na 100 % venuje.
Čo vás naučila práca na takýchto zahraničných expanziách?
Kvôli ambíciám na export sme zistili, že aj v Bratislave sa dá budovať vlastný medzinárodný tím, čo je veľmi dôležité. Jedine rodený človek z danej krajiny nám totiž môže, napríklad, vysvetliť, že texty máme síce preložené fajn, ale niečo na nich nesedí. Že sú niektoré slová, ktoré sa v danom marketingovom kontexte takto nepoužívajú. Alebo že na Ukrajine sú dvoje Vianoce po novom či v Rumunsku je akcia Black Friday inokedy ako všade inde vo svete.
Natívny pohľad aj na takú na prvý pohľad obyčajnú vec, akou je preklad, môže byť kľúčový. Ja síce nemám problém s tým, ak niekto niečo napíše gramaticky nesprávne, ale sú ľudia, ktorí keď vidia na webe niečo zle napísané, prestanú mu dôverovať a nenakúpia tam.
Mentalita národa je ešte zložitejšia. Napríklad v Rumunsku ľudia milujú luxusný segment a človek, ktorý pozná mentalitu Rumunov a denne číta ich médiá, sa dokáže oveľa lepšie prispôsobiť napríklad copywritingu, SEO, PR či kreatíve. Je to podobné, ako keď veľký e-shop z Nemecka robí kampaň na Slovensku a na reklame vidno, že jej obsah sa sem nehodí a nie je to pre nás užitočné ani vtipné. Tak isto sa cítia Rumuni, Chorváti a Bulhari, keď si Slováci myslia, že s jedným kreatívnym konceptom v reklame dobijú celý Balkán.
Spomínali ste najmä naše susedné trhy alebo minimálne blízke ako Balkán. Aká je ale šanca, že sa slovenskému e-shopu podarí preraziť na exponovanejších trhoch ako je Ázia či Amerika?
To už musí byť produkt, ktorý je na to stavaný a často to musí byť aj niečo logisticky nenáročné alebo čo už využíva nejakú distribučnú sieť. Ísť globálne s nejakým softvérom je samozrejmosť, ale s fyzickými vecami musí byť e-shop dosť inovatívny. Fyzický svet je hlavne limitovaný logistikou.
Pracujeme, napríklad, so slovenskou outdoorovou značkou. Keďže sú aj vlastník, aj výrobca a majú zázemie, môžu ísť ďaleko. Nemusia totiž riešiť delenie zisku z marže medzi predajcu či distribútora a sami si určujú, ako budú logistiku riešiť v jednotlivých regiónoch. Potom je to aj o unikátnosti produktu. Napríklad ak máte nové riešenie na problém, ktorý trápi celý svet.
Máte luxus vyberať si klientov, s ktorými budete spolupracovať?
Aj áno, aj nie. Máme víziu, čo chceme vybudovať a tomu prispôsobujeme projekty, ktorým sa venujeme. Jednak akcelerujeme e-commerce, teda sa snažíme zrýchľovať rast klientov a zároveň sa snažíme vytvoriť ekosystém špecialistov a marketingových technológií. Výsledkom je sústredenie know-how toho, čo funguje a lekcií z toho, čo ešte nefunguje.
Potrebujeme mať viac klientov, lebo viac klientov znamená viac know-how, ktoré potom z jedného projektu pomáha ďalšiemu a to je to, čo pomáha odvetvie posúvať. Zdanliví konkurenti na jednom trhu tak môžu benefitovať zo spoločného know-how, a keď sa pozerajú na export do Európy, už sa necítia ako úplní konkurenti. Možno dokonca vytvoria partnerstvo s cieľom dobyť spolu svet.
Zároveň máme hodnoty, o ktorých vieme, že keď ich podlezieme alebo urobíme výnimku, raz nás to dobehne. Pre nás by bol aj problém, keby sme robili vyslovene brandovú kampaň pre veľkú značku, pretože by sme museli roztrieštiť svoje sústredenie na e-commerce. Ak potrebujeme pre rast klienta niečo, čo ešte nevieme robiť fakt dobre, radšej si vyladíme partnerstvo s agentúrou či freelancerom, ktorí sa na to špecializujú, a udržíme si to, čo vieme robiť do hĺbky a v čom sme najlepší.
Aj osobnostne si nemôžeme dovoliť zobrať hocijaký typ klienta. Niekedy po nejakej dobe si musíme povedať, že s niektorým klientom už ďalej nemôžeme pracovať, lebo nefunguje chémia v tíme a podobne. Ak klient u nás nerastie, tak nerastú ani naši ľudia, ktorí robia na projekte. Top talent potrebuje top výzvy. Ak nebudeme riešiť projekty, ktoré našich ľudí posúvajú vo svojom odvetví, pôjdu robiť inde. Nám žiaden klient nestojí za to, aby sme prišli o super človeka. Partnerstvo s klientom obnáša, že ani jedna strana nemôže budovať na úkor tej druhej strany.
Rozhovory robíme už aj v audio verzii do vašich uší. Vypočujte si Juliána Gerharta, s ktorým sme sa rozprávali o kritickom myslení, dezinformáciách a dnešnej mladej generácii.
Na jednej strane je úlohou marketérov generovať svojim klientom zisk, na druhej strane je tu fakt, že neustále sa zvyšujúci konzum má výrazný podiel na tom, ako vplývame na klímu. Už ste niekedy riešili túto dilemu?
Základ, ako zachrániť planétu, je nekupovať to, čo nepotrebujem a takto sa dá pozrieť na všetko. Keď na košeli, čo mám na sebe, odpadnú gombíky, dokážem si ich prišiť, keď sa mi pokazí televízor, môžem ho dať opraviť. 60 % nášho marketingu je, že keď ľudia niečo na internete hľadajú, my im ukážeme, kde si to môžu kúpiť. Nevenujeme sa teda napríklad televíznym kampaniam, ktoré presviedčajú ľudí kupovať si veci, ktoré v danej chvíli nepotrebujú. Sprostredkúvame ľuďom cestu, aby si kúpili to, čo si kúpiť plánujú.
Zatiaľ ešte nie sme v takom bode, že by sme sa pýtali našich klientov, kde vyrábajú svoje produkty, a do našej práce to nevnášame. Samozrejme, bol by to dobrý ďalší level aj príležitosť sa v komunikácii odlíšiť.
Sú klienti, ktorí sú viac ekologickí a na tom si budujú svoju identitu a marketing, a potom sú takí, ktorí sú veľmi pragmatickí. Aby sme s nimi mohli otvoriť túto debatu, najprv ich musíme dobre spoznať a neskôr im môžeme odporučiť, ako by mohli do svojej výroby vniesť iný rozmer. Napríklad, že ak sa chcú odlíšiť na celoeurópskej úrovni, môžu zaviesť to, čo je dnes bežné v USA, a umožniť zákazníkom odsledovať si všetky kroky výroby ich produktov.
Keby ste vedeli, že klient vyrába niečo nečestne, odmietli by ste takúto spoluprácu?
Áno, lebo to by nás časom dobehlo. Keď raz viem o tom, že klient vyrába niečo, čo nie je prospešné, tak aj keby sme mu pomohli rekordne narásť, nemohli by sme sa projektom ani len pochváliť. Keď človek nechce hovoriť o tom, čo robí, nie je to v poriadku.
Bude fokus na ekologické aspekty podnikania, výroby, distribúcie budúcnosť marketingu?
Už teraz je to výrazný faktor odlíšenia sa. Podľa mňa to najprv musí definovať produkty a až potom z toho vzíde marketing. V módnom priemysle je teraz kopec mikrosegmentov ako handmade, dizajn, lokálna výroba a je dosť dobré, že niekto takýmto spôsobom vyriešil potrebu ľudí po oblečení. Podľa mňa je marketing vždy len ďalší v rade, je to komunikátor. A aby sme mohli komunikovať, tak sa musí niečo zmeniť v podstate.
Ľudia chcú zmenu a je v poriadku, ak sa im značky prispôsobia zo svojich zištných dôvodov. Asi sme museli prežiť éru lacných supermarketov a dôjsť do bodu, že vajíčka a kuracie mäso z nečestnej výroby už jesť nechceme. Znova sme sa naučili vážiť si, že nám ich chová poctivý farmár.
Už to nie je len o tom byť eko a bio. Dnes tu už máme toľko nánosov chorôb, alergií a intolerancií, že každý druhý človek musel mať problém, aby sme si uvedomili, že kvalita stojí za robotu a za tie peniaze. Verím, že to bolo len dočasné, keď sme si hovorili, že je v poriadku kúpiť si za tri eurá kilo kuraciny, lebo sa to dalo.
Máme viac peňazí na to, aby sme si mohli kupovať zdravé potraviny, ale asi sme si museli niečo odjesť z toho zlého, aby sme videli dôsledky. Príde aj na tričká a keď nám raz niekto povie, že vymyslel materiál na tričko za 100 eur, ktoré nebude nikdy smrdieť a bude mať stálu farbu, možno si povieme, že máme aj iné spôsoby na to, ako sa odlíšiť, než že budeme mať každý deň iný kus oblečenia.
Všetko to končí u spotrebiteľa a jeho pohľade na svet. Lebo keď si človek uvedomí, čo je zbytočný konzum a že moje šťastie nedefinuje iPhone, ale skôr vzťahy, rodina a to, či ja sám seba vnímam ako hodnotu, potom tie ostatné veci nebudú dôležité.
Marketéri ale tým, čo komunikujú, majú veľkú moc edukovať spotrebiteľov.
Áno, máloktoré neziskovky napríklad vedia, že môžu využiť granty od Googlu na kampane a takýmto spôsobom zadarmo ľuďom šíriť myšlienky, ktoré môžu zlepšiť spoločnosť, naše spotrebiteľské správanie. Rovnakú moc majú napríklad aj influenceri, ktorí sú pre mnohých ľudí vzorom. Keď to tak poviem, tak aj ja som vzorom pre úzku komunitu ľudí vo firme a tiež v určitom bode definujem, aké budú hodnoty tejto firmy. Ryba smrdí od hlavy v pozitívnom aj negatívnom zmysle. My ovplyvňujeme naše okolie, či sme influencer na päť ľudí, kolegov a rodinu alebo 50, lebo riadim firmu alebo 5000, lebo mám followerov. Začíname od seba.
Čo sa týka narábania so spoločenskou zodpovednosťou značky, väčšinou sú známe kampane kreatívnych agentúr. Ako narábate so spoločenskou zodpovednosťou značky vy?
V tomto sme hlavne distribútor myšlienky, ktorú má náš klient. Ak určité percento z nákupu dáva Plamienku alebo sadí les, je našou úlohou to maximálne vykričať do sveta a urobiť to čo najefektívnejšie.
Keď sme robili kampane pre Teach for Slovakia a riešil sa nábor učiteľov, konzultovali sme, čo je obsahom komunikácie, čo funguje, čo nefunguje a z toho sme vychádzali. Bolo to náročné, lebo presvedčiť niekoho, aby išiel na dva roky učiť do problematickej školy, je náročné.
Riešili sme tam ale to, čo pri klasickom e-shope. Dostali sme budget a snažili sme sa maximalizovať jeho návratnosť. Ak sa to nedeje alebo to nespĺňa očakávania, je našou povinnosťou pomôcť klientovi zlepšiť produkt alebo jeho komunikáciu na základe analytiky, ktorú máme k dispozícii. Feedback od prijímateľov našich reklám je to najcennejšie, čo môžeme klientom dávať.
Vy ste už verejne vystupovali aj na veľkých marketingových podujatiach ako Marketing festival či Agency day. Aký je to pocit vystupovať pred tak náročným publikom, akým sú marketéri?
Človek v momente vie, ako dopadol. Raz som vedel, že som niečo povedal zle, a bol som rád, že to nikto nerozmazával na Twitteri. Pred dvomi rokmi, keď som prezentoval v Prahe, som zažil, že všetci za mnou po prezentácii prišli a pýtali sa ďalej. Mal som z toho skvelý pocit.
Základ je povedať ľuďom niečo užitočné, aby to vedeli použiť, aspoň ich nasmerovať či inšpirovať, aby vedeli, čo majú zajtra urobiť. Vtedy má človek pocit, že im niečo odovzdal. Musíte zo seba vytiahnuť to, čo poznáte do hĺbky, pretože ľudia cítia, ak prezentujete niečo, v čom nie ste úplne doma. Je to poznať aj v prejave.
Len ak niečo dlho robíte, dokážete byť uveriteľní, viete o tom rozprávať z rôznych strán a bez ohľadu na trému nájsť slová. Je to veľmi ťažké, ale treba byť v takýchto situáciách najmä užitočný.
Je nevyhnutné pre budovanie osobného brandu marketéra, aby verejne vystupoval?
Áno, je to nevyhnutná vec.
Čiže introverti to majú ťažšie?
Nie, pretože ja ako “socializovaný introvert” som sa to musel naučiť. Je to mechanika. Je to niečo, čo si človek musí definovať, že potrebuje. A hlavne sa dá naučiť, ako máte rozprávať, čo máte rozprávať, ako máte reagovať na ľudí a ako čítať feedback.
Vrátila by som sa ešte k Dánom, ktorí sú jeden z najšťastnejších národov na svete. Čo vás motivovalo vrátiť sa späť na Slovensko?
V Dánsku je to super, ale človek musí zmeniť identitu, aby dokázal niečo vybudovať. Netreba si brať ilúzie, že bez dánštiny sa tam človek ďaleko nedostane. Nejde však len o jazyk, ale aj kultúru a spôsob života. Buď ste úplne ich alebo ste len imigrant.
Ak tam chcete niečo dokázať, musíte urobiť veľký reset za tým, čo máte na Slovensku. Asi som sa na to úplne necítil. Chcel som to tu skúsiť a neopustiť úplne to, čo tu máme. Je to asi aj nejaká pseudohrdosť, že sa niečo dá dokázať aj tu, len to musíte skúsiť. Netreba len nadávať. Dá sa to, je to ťažké, niekedy možno dvakrát ťažšie. Možno s tým istým úsilím by sa v Dánsku dala vybudovať dvakrát väčšia firma, kebyže si človek povie, že kašle na svoju domovinu.
Prečo podľa vás ľudí láka marketing?
Je to podľa mňa stále relatívne pole neorané. Niekoho možno láka punk a to, že sa tu menia veci a dá sa tu rýchlo vyrásť. Je vtipné, že človek dokáže byť senior už po dvoch rokoch, pričom v iných odvetviach ako medicína či právo musia ľudia makať, aby sa vôbec dostali k tomu, že to môžu robiť. V marketingu môžete byť superman za dva roky.
Dôležitá je aj flexibilita a sloboda, možnosť cestovať a zároveň pracovať, čo je výsada aj pre programovanie. V inom odvetví by ťažko niekto doručil svoju prácu, ak je viazaná na fabriku, prevádzku alebo na nejaký fyzický produkt.
Marketing je nové odvetvie, ktoré dokázalo nájsť využitie aj pre iné povolania. Napríklad taký grafik či dizajnér je vlastne umelec, ktorý má zrazu silné využitie v digitálnej ekonomike. Predtým umelci urobili sem-tam nejaký plagát či obraz, v socializme ich zavolali, aby na nejakú budovu umiestnili sochu či reliéf, a dnes majú uplatnenie v digitálnej grafike, kreatíve, a podobne. Je to “znovuvynájdenie” využitia pre tie isté talenty, čo už máme.
Čo robíte, aby ste nevyhoreli?
Musím si čistiť hlavu a podľa mňa by to mal robiť každý. Či to je šport, kvalitný spánok. Človek si prosto v určitom bode musí uvedomiť, že keď sedí osem hodín na zadku, potom sa musí hýbať a keď má stres, musí ho nejako vybiť. Ak zažívam milión interakcií za deň, tak sa potom potrebujem stíšiť. Je to o vyvažovaní pracovného náporu.
Čo by ste robili, keby sa teraz vypol internet a už by ho nikdy nikdo nezapol?
Chviľu by ma dosť bavilo niečo manuálne tvoriť. Mám vodičák na traktor a asi by som znova začal pracovať so svojím otcom. Napríklad by som pouvažoval, ako sa dá zlepšiť kŕmenie sliepok alebo ako zautomatizovať čistenie ich výbehu. Môj otec už má napríklad zautomatizované napájanie zajacov a pravdepodobne kreatívneho ducha by som vložil do takýchto jednoduchých riešení.
Asi by som bol úplne spokojný v dome, v prírode, kde si musím niečo dopestovať. Zrejme by som už nežil v meste a mal by som viac času na cestovanie, čo by bolo super.
Nedávno sa vám narodil syn. Aké Slovensko si preňho predstavujete?
Hlavne také, ktoré nebude limitovať jeho kreatívneho ducha. Ja som z neho musel najprv ujsť, pretože ma desilo naše školstvo. Keď som počul príbehy o tom, ako človek, ktorý nepríde na skúšku v obleku, nedostane zápočet, tak som sa toho bál.
Dnes sa tu, bohužiaľ, môže stať to, že sa zavedú limity myšlienok alebo že sa človek nedomôže práva. Skutočne by som chcel, aby tu veci fungovali normálnym zdravým rozumom a aby sme nemuseli počúvať 39 hodín nahrávok niečoho, čo je očividným dôkazom o opaku.
Chcel by som, aby ľudia išli voliť a mysleli síce lokálne a národne, ale aj s presahom cez hranice. Bol by som veľmi rád, keby ľudia trochu pocestovali, pokojne aj po okolí a pochopili, že napríklad Budapešť je Paríž na Dunaji, je tam krásne a netreba hejtovať Maďarov. Alebo keby napríklad v tejto chvíli prudko zlacneli DNA testy a dali by si ich spraviť všetci, aby ľudia konečne zistili, že sme sa tu nenarodili ako vyvolený národ, ale predkov máme zo všetkých kútov sveta.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
biznis ecommerce eshop online marketing spolocenska zodpovednost
