Tomáš Lazar: V podnikaní sa chcem zamerať viac na radosť, než na hromadenie majetkov a nikdy nekončiaci rast

Tomáš Lazar je majiteľ známeho antikvariátu v Banskej Štiavnici. Špecializuje sa na vzácne knihy, staré grafiky a mapy. Svoju vášeň pre knihy rád odovzdáva ďalej a s najnovším projektom, pojazdným antikvariátom, chystá už čoskoro roadtrip po malých slovenských mestách a dedinách. Rozprávali sme sa aj o rovnováhe v podnikaní, vzdelávaní najmladšej generácie a súkromnej základnej škole Bakomi, ktorú založil s ďalšími aktívnymi rodičmi. 

Existuje kniha, ktorú ľudia v tvojom antikvariáte hľadajú najčastejšie?

Takáto kniha nie je jedna, bestsellermi sú najmä knihy, ktoré ľudia čítali v detstve, a teraz ich hľadajú pre svoje deti alebo si ich túžia opäť pripomenúť. Z detských kníh ide klasicky o Troch pátračov, Nevedka, Danku a Janku, knihy Karla Maya alebo Verneovky.

Z kníh pre dospelých existuje veľa titulov, ktoré dlhodobo rezonujú v našej spoločnosti a verím, že sa budú čítať stále. Neprestávajúci záujem je o knihu Georga Orwella 1984, Hellerovu Hlavu XXII alebo knihu Večne spievajú lesy od Trygve Gulbranssena.

Prečo si si pred vyše dvanástimi rokmi založil antikvariát?

Pre mňa to bola jasná voľba. Počas vysokej školy som brigádoval v jednom antikvariáte v českom Liberci a aj kvôli tomu som nedokončil školu. V tom, čo som študoval, som pre seba nevidel východisko, na druhej strane som sa zamiloval do predaja kníh. Nie je to to isté ako čitateľstvo, skôr ide o obchodovanie, zháňanie a objavovanie, čo je za druhou stranou barikády.

Keď sme sa v jednom období svojho života so svojou mladou rodinou rozhodovali, čo budeme robiť a kde budeme žiť, povedali sme si, že sa musíme vrátiť na Slovensko. Aj kvôli tomu, že antikvariátov tu bolo a aj stále je málo. Brali sme to ako poslanie. Pozdvihnutie v tejto oblasti ako za starých čias, keď prichádzali na Slovensko ľudia z Čiech a prinášali kultúru. Mali sme pocit, že sme sa v Čechách niečo naučili, a teraz prišiel čas odovzdať to tu. Náš cieľ bol antikvariát na Slovensku, za ktorý sa nebudeme hanbiť.

Antikvariátik je výnimočný aj tým, že je jediným slovenským zástupcom v prestížnom medzinárodnom združení antikvariátov ILAB. Čo to znamená?

Myslím si, že dnes je u nás dobrých antikvariátov, ktoré nie sú len skladiskom pre nechcené knihy, stále viac. Z tohto pohľadu už teda môj antikvariát nepovažujem za výnimočný. Avšak pred 12 rokmi nebolo jednoduché zohnať kvalitné knihy.

Pre mňa, teda človeka so skúsenosťami z českého antikvariátu a s obchodovaním aj so starými tlačami a veľmi starými knihami, grafikami a mapami, bolo logické, že sme sa chceli odlíšiť od ostatných antikvariátov, najmä tým, že tomu rozumieme. ILAB je najprestížnejšie zoskupenie antikvariátov na svete. Ide z veľkej miery o značku, ktorá má ľudí upozorniť, že u nás nájdu knihy, ktoré sú naozaj výnimočné.

Čo všetko musí vedieť, aký prehľad a cit musí mať majiteľ vyhľadávaného antikvariátu?

Častá veta, ktorú počúvam od ľudí, ktorí vkročia do antikvariátu, znie: „Pán Lazar, a to ste všetky tieto knihy prečítali?“ A vzhliadajú ku mne s veľkým obdivom. Samozrejme, vôbec to tak nie je. Je veľa kníh, ktoré si chcem v živote prečítať a je veľa kníh, ktoré v živote neprečítam, lebo na ne nebudem mať čas.

Pokiaľ ide o schopnosti, je to veľmi veľa o praxi, ale aj o tom, že vieme, kam sa obrátiť, keď potrebujeme niečo zistiť. Existuje veľa špecializovaných knižníc, vyhľadávačov a ďalších pomôcok, ktoré nám hlavne pri veľmi starých knihách pomáhajú. Rokmi som si tiež vybudoval cit objaviť v niekoho knižnici či pozostalosti knihy, ktoré si ešte môžu nájsť cestu k novému majiteľovi.

Problém s knihami spočíva v ich obrovskej nadprodukcii. Vytipovať knihu, ktorej sa poteší nový majiteľ, sa dá naučiť tým, že počúvate svojich zákazníkov a ľudí, ktorí sú omnoho múdrejší ako vy.

Kniha v antikvariáte však nie je vždy iba objektom čítania, ale veľmi často aj predmetom zberateľskej vášne. Sú to dve rozdielne veci. Existujú staré knihy, pri ktorých text nie je podstatný. Niektorí ľudia vášnivo zbierajú knihy konkrétneho ilustrátora, iných zaujíma typografia, dizajn celej knihy.

Sú pre teba čitatelia a zberatelia rovnocenní zákazníci?

Určite áno. Každý človek, ktorý nájde svoje zaľúbenie v knihe, nech sú jeho pohnútky akékoľvek, je pre mňa podstatný. Veľa ľudí knihy nečíta a ani sa nimi nijako nezaoberá. Keď však niekto má energiu venovať pozornosť knihe, pre mňa už začína byť zaujímavý. Väčšinou ide o človeka, s ktorým sa dá dobre rozprávať a nachádzate spoločné prieniky. Stáva sa, že ľudia, ktorí viac čítajú a zaujímajú sa o staré knihy, často skĺznu na stranu zberateľstva a aj prostredníctvom nás začínajú objavovať tento svet.

Je rozdiel prečítať si napríklad zobrané spisy významného surrealistického básnika v novom a tie isté verše v originálnom vydaní. Z originálu cítiť energiu, ktorú ľudia v tej dobe do knihy vložili. Poskladali písmenká tak, aby tam najlepšie vizuálne sedeli, doplnili ilustrácie, ktoré považovali v tej dobe za najviac hodiace sa k textu. Pri čítaní originálu zažíva čitateľ celkom iný zážitok ako pri čítaní textu v čítačke. Hranica k zberateľstvu je veľmi tenká. Nerád by som preto medzi kýmkoľvek rozlišoval.

Stáva sa, že ti ľudia ponúknu knihy, o ktorých hodnote netušia? Akú úlohu zohráva pri výkupe kníh do antikvariátov etika?

Gro kníh získavame, keď sa ľudia sťahujú a umierajú. Knižné pozostalosti odkupujeme a ďalej predávame. Bohužiaľ sa stáva, že predstavy ľudí sú neraz nadhodnotené. Často sa nám pri výkupe opakuje prípad konkrétnej starej knihy Tranovského Duchovných piesní, ktorá u nás vychádzala v obrovskom náklade. Väčšinou je to jediná stará kniha, ktorú ešte spolu s Bibliou majú ľudia doma po rodičoch. Myslia si, že má vysokú hodnotu, ale reálne sa dnes táto kniha predáva za 20 až 50 eur.

Stávajú sa aj pozitívnejšie prípady. Tento týždeň sme cestovali na výkup kníh z veľmi veľkej knižnice. Prevažovali moderné knihy, ale v dedičstve mala táto rodina aj niekoľko tlačí zo 16. storočia, ktoré ich pradedo zozbieral a dedili sa naprieč pokoleniami. Boli to výnimočné knihy a samozrejme sme za ne veľmi slušne zaplatili. Väčšinou platí, že keď ľudia vlastnia vzácne knihy, tak o ich vzácnosti aj vedia.

Na druhej strane obrovské množstvo kníh vykupujeme za nízke sumy, lebo vieme, že ich je všade dookola dostatok. Vždy je to boj, čo sa nám ešte oplatí, a čo už nie je ekonomické. Preplácať bežné knihy veľkými peniazmi veľmi nejde.

Si trochu netypický antikvárnik, prichádzaš s knihami napríklad na letné festivaly či knižné burzy v kultúrnych centrách. Prečo to robíš?

Odkedy ma pustili z domu, vymetal som všetky možné festivaly a podobné kultúrne akcie a ostalo mi to doteraz. Prísť však niekam a slepo sa zabávať do rána, to ma už úplne nenapĺňa. Ľudia na festivaly prídu dobre naladení a uvoľnení, chcú sa zabávať a tešiť zo života. Baví ma ísť medzi nich, priniesť dobré knihy a debatovať. Pre mnohých je to zážitok.

Tým, že často chodíme medzi ľudí, sme sa rozhodli našu prítomnosť na cestách posunúť kvalitatívne vyššie a kúpili sme prívesný vozík. Dokončujeme prístavbu, výsledkom bude pojazdný antikvariát, s ktorým budeme navštevovať aj menšie mestá a dediny.  Pôjdeme po vzore majiteľa antikvariátu Janka Mädokýša z Martina, ktorý putuje s vozíkom a predáva knihy inšpirovaný legendárnym kníhkupcom Hrebendom.

Chceme takto osloviť čo najviac ľudí, šíriť povedomie o knižnej kultúre, prísť do malého mesta, na deň-dva tam „zakempovať“ a stretnúť sa s miestnymi ľuďmi. Vieme, že v každom meste sú ľudia, ktorí majú radi knihy a čítajú. V dnešnej dobe internetu sa k nim vedia aj veľmi ľahko dostať, ale napriek tomu si myslím, že osobný kontakt je niečo pekelne dôležité.

Máš aj ďalšie plány a vízie, kam by si sa chcel posúvať vo svojom podnikaní?

Myslím si, že nikam. Je dôležité si uvedomiť, že rast sa musí niekde zastaviť. Myslím, že sme práve vo fáze, v ktorej chceme, aby to ostalo. Udržateľný stav, v ktorom je práca stále zábavou, ale zároveň nás uživí. Niekedy mám problém nájsť hranicu, kedy je podnikanie ešte únosné, a kedy už to prechádza do roviny mesiášstva, že zachránim všetky knihy a všetkých ľudí na svete, ktorí nemajú prácu.

Aj ja som si prešiel fázou vyhorenia, nevládal som ďalej pracovať s intenzitou, akou by som chcel. Omnoho viac si dnes uvedomujem potrebu hľadania rovnováhy v tom, čo robíme. Zamerať sa viac na dôvod a radosť, než na hromadenie majetkov a kníh alebo nikdy nekončiaci rast.

Aký vyšší zmysel ti dáva tvoja práca?

Snažím sa v živote robiť to, čo viem najlepšie. Vidím v tom veľké životné poslanie. Myslím si, že knihy môžu zmeniť život. Vždy hovorím, že nikdy neviete, či náhodou nejakým malým pričinením neobjavíte pre niekoho úplne nový svet. Niekto trebárs získa Nobelovu cenu len kvôli tomu, že si v detstve u nás kúpil knihu o slávnych fyzikoch.

Citlivo vnímam tieto akoby pohyby motýlích krídel. Keď sa človek naladí na vlnu, že je vo svete akýmsi súkolím a všetko, čo robí, robí najlepšie ako vie, má šancu ovplyvniť svet k lepšiemu. Toto bola aj moja cesta z vyhorenia. Uvedomujem si, že to, čo robím, je správne.

Pozastavila by som sa pri živote v Banskej Štiavnici, meste s bohatým kultúrnym aj turistickým životom. Ako sa ti tu žije a podniká?

Keď sme sa sťahovali z Liberca, Banská Štiavnica bola jednou z volieb. Rozmýšľali sme aj nad Bratislavou, ktorá by pre takýto typ podnikania bola logickejšia, ale práve tá rovnováha medzi mestom a vidiekom je v Banskej Štiavnici veľmi príjemná. Urobíte pár krokov a už ste v prírode. Keď máte chuť na kultúru, deje sa toho veľa, funguje tu mestský život.

Štiavnica má magickú moc, priťahuje ľudí, ktorí sú aktívni a funguje tu vzájomná pomoc. Odkedy tu bývam, spoznal som už skoro všetkých ľudí, ktorí v meste pôsobia v oblastiach, ktoré ma bavia. Máme šťastie, že aktívna časť ľudí je tu pomerne veľká, oproti iným mestám. Pre toto všetko sa nám tu žije veľmi dobre.

Cítiš vývoj, akým sa posúva Štiavnica, odkedy si sa sem prisťahoval?

Čím ďalej, tým viac si uvedomujeme, že turizmus a zahltenosť Štiavnice narástli do miery, keď si už musíme definovať, čo je ešte zdravé a čo už je prázdne. Aj my, ľudia žijúci z turizmu, rozmýšľame o možnostiach regulácie alebo rozložení turistického roka na dlhšie obdobie. Uvažujeme, ako to spraviť, aby sa nevytesňovali a neboli obmedzovaní ľudia, ktorí tu bývajú, a aby si Štiavnica zachovala svoju jedinečnú atmosféru. Zadefinovať si toto nové budúce smerovanie mesta a aj jeho presadenie, je už úloha na nás, miestnych.

Aktívne sa podieľaš na kultúrnom živote Štiavnice. Máš nejaký subjektívny tip alebo radu pre iné mestá, podobné veľkosťou aj históriou, kde to zatiaľ až tak „nežije“? Čo urobiť, aby nastala zmena?

Treba makať. U nás v Štiavnici je veľmi veľa ľudí, ktorí pracujú nad svoje limity. Čakať na to, že dostanem grant, potom niečo spravím a to bude všetko, nie je podľa môjho názoru cesta.

Myslím si, že správne je robiť to, čo najlepšie vieme a robiť to bez nároku na nejaké ohodnotenie. Pamätám si, ako vyzerala Štiavnica pred 30 rokmi. Dnes už posun môžeme vidieť. Rozumiem však aj tomu, že inde ľudia môžu byť frustrovaní, keď pri svojej snahe narazia na boj s veternými mlynmi. Iná cesta však nie je. Drieť, bojovať, usmerňovať a ísť svojim príkladom ostatným ľuďom, ktorí potom možno nadšenie pre pozitívnu zmenu získajú.

Úspech sa dostaví jedine tvrdou prácou a veľakrát je to o jednotlivcoch. Rád by som aspoň takto podporil každého jedného, kto je v tomto smere aktívny. Kultúrnych centier vzniká na Slovensku pomerne veľa a aj v malých mestách. Dôležité je nevzdať sa a pokračovať ďalej.

Ako čítanie kníh obohacuje ľudí? 

Ak nie je zahľadený celkom do seba, človek je tvor spoločenský. A v tom nachádza zaľúbenie. Najväčší problém dnešnej spoločnosti je, že ľudia sa nedokážu na svet pozerať optikou niekoho druhého. Nedokážeme akceptovať názory iných ľudí a sme veľmi vyhranení. Kniha, hlavne beletria, je cesta k tomu, aby sme precítili svet, myslenie alebo povahu iných ľudí. Je najlepším prostriedkom, aký sme doteraz vymysleli na vcítenie sa do inej osoby – postavy a jej pohľadu na svet.

Keď sa to podarí, zrazu zistíte, že sú ľudia, ktorí sú úplne iní, majú iné prežívanie aj iné životné skúsenosti. Čítaním sa učíme ich akceptovať a prijímať. Obrovské poznanie v knihách nedokáže sprostredkovať ani dobrý film, ani nič iné. Rýchlosť čítania je približne rovnaká ako rýchlosť myslenia. To naladenie sa týmto spôsobom je v podstate unikátne. Čítanie kníh je cesta, ako môže byť spoločnosť lepšia, tolerantnejšia a otvorenejšia.

Samozrejme, pokiaľ ide o čítanie odborných kníh, čím sú ľudia vzdelanejší, tým viac vedia spoločnosti vrátiť. Hlavne deťom je dôležité otvárať obzory, vysvetľovať im, že kniha nie je zastaralá vec, ale niečo, čo dokáže človeka veľmi obohatiť.

Relatívne veľa ľudí sa dnes zaujíma o lokálny dizajn, zbierajú napríklad grafiky Čiernych dier od slovenských výtvarníkov. Vnímaš u mladej generácie aj zvýšený záujem o literatúru?

Áno, cítim, že vlna novej generácie, ktorá má chuť niečo zažívať, je veľmi silná. Už im nestačí pasívne prijímanie. Samozrejme, neviem, do akej miery je to len naša sociálna bublina, ale myslím si, že je to výrazné. Sú to mladí ľudia, ktorí potom môžu ťahať aj ostatných ku otvorenosti voči kultúre a umeniu. Myslím si, že jediná cesta, ktorá existuje, je cesta cez deti a mládež.

Ako má tá cesta u detí vyzerať?

Minulý rok sme urobili niekoľko projektov práve pre deti a učiteľov v školách. Ukázali sme im, že keď deti privedieme k čítaniu, dáme im veľmi veľa, pretože schopnosť čítať text s porozumením je v podstate pre ďalšie vzdelávanie to najpodstatnejšie. Možno nevadí, že nevedia z hlavy násobilku, podstatné je, aby sa u nich vyvinulo kritické myslenie a vedeli sa samovzdelávať tým, že budú vedieť čítať. Myslím si, že cesta pre deti je, ukazovať im cez vášeň k literatúre, že čítanie je príjemná aktivita, pri ktorej môže byť aj veľká zábava.

Nie každý si to uvedomuje, pretože neprekoná bariéru, ktorú si k čítaniu vybudoval v škole. Naučil sa, že sa číta na príkaz a je to strašná otrava a nenaučil sa čítať pre potešenie. Keď sa nám u malých detí podarí prelomiť toto nastavenie, budeme mať na Slovensku omnoho viac čitateľov.

Ako konkrétne ste na to išli vo vašom projekte?

Najväčší projekt, aký sme rozbehli, je súkromná základná škola Bakomi. Na začiatku to nebolo jednoduché, ale my sme boli tvrdohlaví a išli sme si za tým s predstavou, že vieme, ako by sme mali vzdelávať naše deti. Minulý rok sa nám aj pomocou grantov z Fondu na podporu umenia podarilo realizovať niekoľko podujatí na podporu čitateľskej gramotnosti. Učili sme učiteľov, ako v deťoch vzbudiť vášeň pre čítanie.

Ciest je veľa, ale zdá sa, že každý z nás záujem o čítanie v sebe máme, takže základ je len to deťom nezhnusiť. To veľakrát stačí. Alebo zaviesť v škole krátke čitateľské polhodinky, dovoliť deťom, aby si počas hodiny čítali slobodne knihu, ktorú chcú. Predstavte si, že v dnešnom nabitom programe každej školy deti dostanú slobodnú voľbu. Samozrejme, učiteľ musí ísť príkladom. Presadiť však u vedenia školy, aby bolo čítanie jednou z priorít, býva tvrdý boj.

Prieskum z roku 2016, ktorý vypracovala agentúra Median SR pre združenie vydavateľov a kníhkupcov ukázal, že takmer tretina Slovákov knihy vôbec nečíta. Dáta z predchádzajúcich rokov hovorili o stabilnom trende. Malé zlepšenia určite pomáhajú, ale ak by si mal možnosť zmeniť nejakú veľkú vec, ktorá by viedla k tomu, aby sa situácia na Slovensku s čítaním kníh zlepšila, čo by to bolo?

Na prvej méte by sa ocitlo školstvo, ktoré sa musí zmeniť. V dnešnej dobe opísaných diplomoviek je spoločnosť nastavená, akoby na ničom nezáležalo. Ak by sa malo niečo zmeniť, je to návrat našej spoločnosti k obdivu ľudí, ktorí zasvätili svoj život vzdelaniu alebo objavovaniu pravdy.

Takáto spoločnosť by podporovala ľudí idúcich za hranice svojich schopností, ktorí mnohé veci za nás vymyslia, vyčítajú, naštudujú, či už je to vo vede, v kultúre alebo v čomkoľvek. Do popredia by stavala aktivity, ktoré nie sú až tak nablyšťané alebo prvoplánovo zaujímavé, ale za ktorými je veľká snaha a vedú k lepšej a zodpovednejšej spoločnosti. Ak by sa toto stalo našou dennodennou súčasťou, spoločnosť by sa vedela kultivovať a zvýšil by sa aj pomer ľudí, ktorí sa budú zaujímať o vyššie ciele.

Si v tomto smere optimista?

Jednoznačne. Vidím, ako z mojich detí vyrastajú vnútorne slobodní ľudia, ktorí sa neboja byť sami sebou. Myslím si, že im prospelo aj to, že si prešli školou typu Bakomi. Takýchto škôl bude na Slovensku čím ďalej, tým viac. Zároveň verím, že aj „tradičné“ školy už odstupujú od niektorých zaužívaných spôsobov vyučovania a viac pozerajú na to, ako u detí vybudovať zápal o vzdelanie. Patrím do generácie, ktorá sa už nemôže spoliehať na rodičov. Sme to my, kto vytvárame hodnoty a možnosti pre mladú generáciu.

Blížiace sa časy vianočných svetielok a medovníkov nás naladili na vlnu štedrosti, a preto každý týždeň do Vianoc venujeme jednému z odberateľov nášho newslettra knihu Meet the Heroes. Ak ste nás doposiaľ nepozvali do vašej mailovej schránky, teraz je správny čas tak spraviť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus heroes knihy školstvo spoločnosť