Peter Hámor: V horách ľudia ukážu všetky svoje skryté vlastnosti. Človek reaguje úplne bez pretvárky

Peter Hámor je náš najznámejší horolezec, ktorý ako jediný Slovák stál na vrcholoch všetkých 14 osemtisícoviek. Svojimi mimoriadnymi výkonmi sa zaradil medzi hŕstku ľudí na svete, ktorí zdolali najvyššie vrchy Himalájí. Rozprávali sme sa o vlastnostiach špičkových horolezcov, priateľstvách, ktoré môžu hory zničiť, ale aj o rokmi pribúdajúcich skúsenostiach. Prezradil, aká je realita hromadenia smetí na Mount Evereste a ako pandémia narušila jeho tohtoročný výstup na horu Dhaulágirí. 

Celé Slovensko vás pozná ako horolezca, ktorý vystúpil na vrcholy všetkých štrnástich osemtisícoviek a zdolal tzv. Korunu Himalájí. V čom musí byť horolezec ako vy, lepší ako tí ostatní, ktorí sa k takýmto výkonom nepriblížia?

Musí mať šťastie. Všetci horolezci, ktorí zdolávajú vysoké osemtisícové hory, majú chuť stráviť na nich čo najviac času a liezť po nich, ale nie všetci majú to šťastie, že sa im podarí vystúpiť na vrchol. Veľakrát je to o veciach, ktoré človek ničím neovplyvní. Ani tréningom, ani mentálnou alebo fyzickou prípravou. Jednoducho, kto nemá šťastie, nevylezie. Ja som rád, že som šťastie mal a dúfam, že ho ešte pri lezení mať budem.

Naozaj je to len o šťastí?

Je to šťastie v tej pravej chvíli. Samozrejme, treba byť pripravený, lebo šťastie je vám na nič, keď nemáte dosť sily a fyzicky to nezvládnete. Na svete je však fyzicky pripravených špičkových lezcov veľa, ale na vrchol nevyliezli. Jasné, človek musí trénovať, pripraviť sa na trasu takticky, mať čo najviac detailov o kopci, sledovať počasie. Musí detailne naplánovať samotný výstup, musí mať šťastie na ľudí, ktorí sú okolo neho. Toto je jeden z najdôležitejších bodov. Potom je to už o tom, že práve v tej chvíli, keď je dobré počasie, keď ste aklimatizovaní, podmienky na lezenie sú dobré, nemáte chrípku alebo iný zdravotný problém, máte vysokú pravdepodobnosť, že vrchol zdoláte. Tieto všetky veci sa musia skĺbiť v tom jednom momente. Keď sa neskombinujú, nevyleziete, máte smolu. Veľa chlapcov takto skončí pod vrcholom.

Človek musí mať motiváciu, prečo sa nevzdať.

Musí chcieť niečo dosiahnuť, mať extrémne veľa chuti robiť to, čo chce. V mojom prípade je to chuť liezť na kopce, ktorá hraničí až s obsesiou. Je to pre mňa droga. Podmieňujem tomu svoj súkromný život i prácu. Človek musí byť egoistom a tak trochu fanatikom toho, čo robí. Je to vášeň. Ak chce byť človek úspešný, musí svojmu koníčku či práci obetovať naozaj veľmi veľa. Horolezec musí mať rád kopce a samotné lezenie, pretože ono to nie je veľmi príjemné. Pri lezení zažívam veľa nekomfortných chvíľ, ktoré by mohli človeka odradiť. Musíte mať v hlave zakódované, prečo to robíte, aby ste to boli ochotní podstúpiť.

V motivačných citátoch sa často objavuje veta Cesta je cieľ. Vnímate to podobne alebo sú vaše ciele vždy na vrcholoch?

Motivácia je pre mňa zvláštne slovo, skôr je to o inšpirácii. Navnadiť ľudí na to, aby boli ochotní veľa obetovať, je dôležitejšie ako ich motivovať na nejakú konkrétnu akciu, výstup. Neviem si predstaviť, že by som motivoval človeka, ktorý nemá rád hory a lezenie, aby si to šiel odtrpieť na kopec. Lepšie je rozprávaním a vysvetľovaním inšpirovať ľudí, aby ich to samotných nadchlo.

Takže áno, cesta je cieľ, len tá cesta neznamená iba základný tábor a vrchol, ale celý horolezecký život od začiatkov až po himalájske výstupy. No aj keby neprišli tie najvyššie vrcholy, človek by mal mať radosť a byť spokojný s tým, na čo vyliezol. Napríklad, ak by som nevyliezol ani na jeden osemtisícový vrchol, som absolútne spokojný s tým, čo im predchádzalo. V horách som si užil aj mimo osemtisícoviek. Celá moja horolezecká cesta je super koníček, baví ma to a nemusí to byť o dosiahnutí konkrétnych vrcholov. Lezenie je tak pekné, že mi to stačí k tomu, aby som bol spokojný a šťastný.

Ale zdolali ste všetky osemtisícovky, tak vám na tom asi záležalo, nie? 

Nikdy pre mňa nebol hlavný cieľ skompletizovať Korunu Himalájí. Iné to bolo pri lezení na najvyššie vrcholy kontinentov, tzv. Korunu Zeme, lebo sa to spájalo s cestovaním, so spoznávaním iných krajín a s novými zážitkami. Samotné výstupy boli len súčasťou niečoho väčšieho.

Do Himalájí chodím rád preto, lebo sú krásne. Keby bolo mojim cieľom vystúpiť na všetky vrcholy ležiace nad 8000 m n. m., tak by som si naplánoval výstupy tak, aby som ich čo najskôr vyliezol. To ale nie je môj prípad. Na Annapurne som bol štyrikrát a to som ešte nemal skompletizované osemtisícovky. Pre mňa je dôležitejšie, s kým idem a akou cestou. Jednoducho sa teším na lezenie. Mnoho ľudí má za cieľ vystúpiť na všetky osemtisícové vrcholy a potom s lezením skončia. Ja necítim túto potrebu, mne sa to páči stále. Práve naopak, chcem tam chodiť čo najdlhšie. Limity sú len moja fyzická kondícia a peniaze.

Spomenuli ste Annapurnu, na ktorú ste sa vrátili štyrikrát. Dvakrát ste vrchol zdolali. V čom je iná?

Pre mňa je táto hora zaujímavá tým, že som na ňu chodil v čase, keď som mal najlepšiu horolezeckú zostavu v mojej kariére. Prvoradí boli pre mňa kamaráti, horolezci Piotr Pustelnik a Piotr Morawski. Boli sme trojica Petrov, ktorí sme si spoločne pripravovali program výstupov na každý rok a táto partia mi prirástla k srdcu. Môj druhý výstup na horu bol v čase, keď Piotrovi Pustelnikovi chýbala do zdolania všetkých osemtisícoviek už len Annapurna.

Hora ponúka tú možnosť, že každý výstup na jej vrchol je na hraniciach ľudských možností. Je považovaná za najnebezpečnejší vrch v Himalájach. Musíte byť na ňu pripravení nielen fyzicky, ale aj psychicky, a pre mňa to bol vždy obrovský zážitok. Určite je bonusom aj to, že je tam pekná príroda, ale prioritou boli moje zážitky s chalanmi.

Prvý výstup na Annapurnu v 2006 preveril vaše mentálne schopnosti, keď ste museli prenocovať vo výške 8000 m n. m. Čo sa vtedy stalo?

Záverečný výstup bol tak dlhý a komplikovaný, že som nemal dosť času na to, aby som vystúpil počas dňa na vrchol a vrátil sa späť do bivaku. Takže som musel stráviť noc niekde po ceste.

Mysleli ste aj na to, že noc neprežijete?

Nie, bol som si istý, že prežijem. S bivakovaním som počítal už počas výstupu. Viem si odhadnúť, akým tempom idem, takže som bol na to pripravený. Keď to už prišlo, tak som si to odtrpel a pokračoval v zostupe ďalej.

Čo znamená odtrpel?

Fúkal vietor, takže som do druhej v noci kopal snehový záhrab ako zábranu. Snažil som sa to robiť takým tempom, aby som sa príliš nevyčerpal, no zároveň robil aktivitu a zahrieval telo. Potom som sa skryl pred vetrom, prečkal do svitania a pokračoval v zostupe. Pravidlá prežitia v týchto extrémnych podmienkach všetci poznáme, ale realita je často iná. Ja som mal šťastie, že bol dostatok snehu, vietor nebol príliš silný a v noci sa nezmenilo počasie.

Ako pracovať so strachom, ktorý človek pri výstupoch zažíva?

Je normálne, že sa človek v týchto podmienkach bojí o svoj život. Vo výškovom lezení vám hrozí veľmi veľa vecí a toho objektívneho nebezpečenstva, ktoré neovplyvníte. Strach môže ale, paradoxne, horolezcovi pomôcť. Burcuje vás k pozornosti, sústredenosti. Väčšinou sa však lezcom na vrchole stáva, že strach z nich opadne, dosiahnu cieľ, začnú zostupovať a vtedy môže nastať problém. Prestali sa báť, lebo je to za nimi a čaká ich už „len“ cesta dolu. Ale terén je stále rovnaký, nebezpečenstvo hrozí stále.

A čo vám tých pár minút v oblakoch prechádza hlavou?

Som rád, že som na vrchole. Som šťastný, že fyzicky náročnejšia časť je za mnou, lebo výstupy sú oveľa náročnejšie ako zostupy. Zároveň však viem, že vrchol je len časť cesty a mňa čaká ešte trasa dolu, ktorá sa môže skomplikovať. V 90 % je to tak, že zostupujete poobede, v čase, keď sa v horách mení počasie, preto sa snažím byť čo najrýchlejší a nedostať sa do nebezpečných situácii. Horolezcom sa stáva, že minú veľa síl na výstup a pri zostupe idú príliš na doraz.

Keď sa otáčate pod vrcholom kvôli počasiu, podmienkam, vyššej moci, niekedy to zamrzí. Občas ani nie, keď je situácia taká, že ste radi za úspešný zostup. No nechcel by som sa dostať do situácie, že sa musím otočiť preto, lebo nevládzem. Vtedy by to znamenalo, že som urobil dve chyby. Prvá je tá, že som neodhadol náročnosť výstupu a druhá, že som sa na to zle pripravil.

Po rokoch strávených v horách sa ďalších výstupov obávate viac či menej?

Viac skúseností znamená viac opatrnosti. Keď viem, čo môže nastať a aké to môže mať následky, bojím sa viac. Keď som začínal a liezol so skúsenejšími staršími horolezcami v Himalájach, stále som chcel liezť viac, dostať sa na vrchol a menej som riešil celkovú situáciu a podmienky. Bola to taká mladícka chuť, ktorú oni brzdili a ja som sa kvôli tomu často aj hneval. Vďaka tomu som možno aj prežil.

Na takýchto expedíciách musíte stopercentne dôverovať horolezcom, s ktorými ste v jednom tíme. Podľa čoho sa rozhodujete, s kým sa do výstupu pustíte?

Idem tam s horolezcami, ktorých poznám. Nikdy som nebol na expedícii s niekým, o kom by som nič nevedel. Vždy je to na základe nejakých skúseností. Napríklad, keď lezieme na nejaký kopec, no nie sme v jednom tíme, vidím, ako sa človek v ňom správa a lezie. Toto je aj prípad môjho rumunského spolulezca Horiu Cilibasanua, s ktorým posledné roky chodím na expedície. Vedel som o ňom, že je skúsený, odolný fyzicky i psychicky, že nenechá človeka v štichu. Potom sa už zoznamujeme len v drobnostiach – aký má rád čaj, či má radšej slaninu alebo klobásu.

Vznikajú medzi vami aj celoživotné priateľstvá?

Poviem to takto. Najskôr musia byť lezci kamarátmi a až v druhom rade spolulezcami. Kamarátstvo sa v horách buď potvrdí, alebo nie, a už spolu neleziete. To sa zatiaľ mne, vďakabohu, nestalo. Som za to veľmi rád, lebo ponorková choroba v horách je hrozná vec, narušila kopec priateľstiev a pokazila množstvo expedícií. Keď ste na expedícii, z ktorej sa tešíte domov už na druhý týždeň, nie je to úplne ideálne. Keď sa vám po dvoch mesiacoch nechce ísť domov, vtedy je to super. Vtedy je expedičný tím taký, aký má byť.

Ako povedal ruský výškar Sergej Bogomolov: „Horolezci už nie sú kamaráti, horolezci sú bratia.“ Práve vďaka tomu, že prežijete situácie na hranici života a smrti, vzniknú spoločné zážitky, ktoré zocelia kolektív. Vzťah je potom o stupeň vyšší ako priateľstvo.

V horách ste s ostatnými horolezcami vystavení extrémnym podmienkam, ktoré by z väčšiny ľudí urobili nepríjemných a podráždených spoločníkov. Majú aj horolezci takéto stavy?

Určite áno. V horách ľudia ukážu všetky svoje skryté vlastnosti. Keď situácia pritvrdí, človek reaguje úplne bez pretvárky. S takým parťákom, ktorý má v hraničných situáciách výbuchy zlosti alebo hnevu, by som nechcel byť a dúfam, že sa mi to ani nestane. Vybuchnúť kvôli tomu, že som sa oblial čajom, je jedna vec, no keď človek vybuchne v reakcii na činnosť svojho spolulezca, keď nedokáže tolerovať názor toho druhého, nefunguje to.

Horolezci by sa nemali hádať, dokonca ani rozprávať. Dvojica je dobrá vtedy, keď sa nerozpráva a podarí sa im urobiť to, čo spoločne chcú. Zažil som situáciu, keď som s Paľkom Jackovičom liezol severnú stenu Matterhornu (hora v Alpách, pozn. red.) a za celý výstup od chaty na vrchol sme si povedali dve vety. Viac nebolo treba, boli sme zohratí.

Takže počas výstupu vládne ticho?

Musíme sa stopercentne sústrediť na trasu a terén, preto by akékoľvek rozptyľovanie rozprávaním mohlo byť životu nebezpečné. Samozrejme, občas nejaká vtipná poznámka týkajúca sa lezenia padne, ale to je všetko. V stane, v bivaku, popri varení čaju, je to už iné.

Každý rok cestujete do Himalájí. Sú vašou najväčšou srdcovkou?

Mám to tam rád. Prežil som tam veľa rokov svojho života, sú tam pekné hory, milí ľudia. Mám tam svoje veci, výstroj, tak trochu tam akoby bývam. A osemtisícové vrchy sú len v Himalájach, takže keď chce ísť človek vysoko, toto je ideálne miesto.

Často sa dočítame, že pod Mount Everestom sa kopí množstvo odpadu. Na druhej strane, pravidelne sa organizujú expedície na jeho čistenie. Vy ste pravidelným návštevníkom týchto hôr, aká je teda realita?

O Evereste rozprávajú ľudia na základe toho, čo vidia na nejakej fotografii alebo si prečítajú správu, ktorá vyšla na základe nejakej fotografie. Viem, že sa o Evereste hovorí, že sú tam fronty ľudí a je to jedno veľké smetisko. V živote by som tam nešiel, keby tam bola takáto situácia. Už by som bol rád, keby to ľudia pochopili a nehľadali senzácie. Svetom obletela fotografia, kde je fronta dvesto šerpov, ktorí chystajú cestu pre svojich klientov na ďalší deň. To je otázka okamihu. Rozloha cesty pod Everestom je tak veľká, že sa tam ľudia roztratia. Nie je tam taký dav ľudí ako keď idete na Kriváň alebo na Rysy. V Tatrách je to oveľa, oveľa horšie.

A kde končí odpad, ktorý horolezci vytvoria?

Prvýkrát som bol v Himalájach v 1996 a už vtedy sme mali ako expedícia povinnosť odnášať svoje odpadky vrátane exkrementov. Odvtedy sa to neustále sprísňuje. Teraz sú pravidlá také, že musíte zobrať všetok svoj odpad a ešte navyše osem kíl bordelu, ktorý zbierate po iných. Konkrétne po horolezcoch zo 60. a 70. rokov, kedy boli expedície obrovské, nosili tam tony materiálu a všetko tam zostávalo. Environmentálne cítenie vtedy neexistovalo, horolezci splnili cieľ a nič viac ich nezaujímalo. V súčasnosti sa však Everest čistí.

Mnohí kritizujú komerčné expedície kvôli tomu, že lákajú stovky ľudí na výstupy. Tie ale všetok svoj vytvorený odpad znesú dolu a navyše zaplatia šerpov, ktorí zbierajú ďalší odpad. Na rovinu, domácim ľuďom na prírode toľko nezáleží, odpad nezbierajú z presvedčenia, ale za peniaze od vedúcich expedícií alebo od vlády, no v konečnom dôsledku je výsledok rovnaký.

Pandémia koronavírusu narušila aj vaše tohtoročné expedičné plány a vy ste sa museli neplánovane vrátiť z Nepálu, odkiaľ ste chceli vystúpiť na siedmy najvyšší vrch Zeme Dhaulágirí. Na svojej oficiálnej stránke ste 3. apríla napísali o problémoch s úradmi v Káthmandu a že šanca dostať sa na vrchol je nulová. Ako ste celú situáciu vnímali?

Neboli sme z toho nadšení, ale bol to fakt, ktorý sme museli prijať. Do poslednej chvíle sme sa snažili v rámci nastavených pravidiel prekľučkovať, ale situácia sa rýchlo menila. V horách to bolo úplne iné. Počas aklimatizačných výstupov sme atmosféru ohľadom koronavírusu toľko nevnímali, až neskôr sme začali sledovať, čo sa deje „dolu“ a aké obmedzenia aktuálne platia. Nepálska vláda prijala tvrdý lock down, čo znamenalo úplné obmedzenie dopravy a našu nulovú šancu dostať sa do 200 kilometrov vzdialeného základného tábora pod Dhaulágirí. Využili sme evakuačný let z údolia do Káthmandu a hľadali sme spôsob, ako sa dostať repatriačným letom späť na Slovensko.

Koronavírusom sa od vypuknutia pandémie v Nepále nakazilo cez 200 tisíc ľudí. Dodržiavali Nepálčania nariadenia a ako to vyzeralo prvé dni v tejto krajine?

Tým, že sme prišli z Káthmandu, videli sme rozdiel medzi lock downom v Nepále a na Slovensku. Tam boli prázdne cesty, žiadne autá ani cyklisti, potraviny boli otvorené dve hodiny denne. Nepálčania boli veľmi disciplinovaní, rešpektovali nariadenia, na druhej strane využívali to, čo vláda pre nich zabezpečila – potravinovú a liekovú pomoc. Obyvatelia tejto krajiny sú chudobní, nemajú peniaze na platenie pokút, takže ak niekto vyšiel na ulicu počas zákazu, policajti ho udreli bambusovou palicou. Tak to tam funguje.

Ako vnímate horolezeckú komunitu na Slovensku?

Záujem o horolezectvo na Slovensku je veľký. Fanúšikov je veľa a aj ľudí, ktorých lezenie baví. Lezenie je tak široká športová disciplína, že sem možno zaradiť skialpinistov, lezcov na umelých stenách alebo športových či výškových lezcov.

V komunite medzi sebou nesúperíme, radíme si navzájom a v posledných rokoch som veľmi rád, že sa aj v Tatrách lezú ťažké trasy. Chalani sú špička nielen v rámci Slovenska, ale sú porovnateľní aj s top horolezcami zo zahraničia. Jeden z mladých talentov je Miško Sabovčík, ktorý bol so mnou na expedícii v Dhaulágirí, je to výborný lezec a vidím, že vie, akým smerom sa bude ďalej uberať. Som za to rád.

Vo vizuále Heroes dominujú hory. Často na nich pozeráme s obdivom, ale na ich vrchol dosiahne len ten, kto si to odmaká. V tomto zmysle sú vnímaní aj naši hostia. Čo hory naučili vás?

Nechcem spadnúť do klišé, lebo každému vedia dať niečo iné. Ja si neviem predstaviť život bez hôr. Napadá mi slovo sebadisciplína, lebo v horách ste bez trénera a nikto vás neburcuje, iba vy sám. Musíte sa spoľahnúť na samého seba a vedieť zhodnotiť svoje schopnosti. Nepreceňovať sa a zároveň nepodceňovať to, čo idete robiť.

Aj vďaka času strávenom v horách si dokážete vážiť drobnosti. Tie bežné veci, nad ktorými sa doma nezamýšľate ako teplá voda, chlieb s maslom, elektrina. Tým, že odchádzam od rodiny na dlho, prichádzam o veľa času s deťmi, ale zároveň náš vzťah odlúčeniami nezovšednie, mám väčšiu radosť, že som s nimi. Toto všetko je ale hodnotový rebríček, ktorý človek môže spoznať aj bez toho, aby začal chodiť do hôr.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Himaláje horolezec Peter Hámor turistika