Milan Polhoš je komunitný pracovník a kapelník skupiny Lomnické Čháve. V rómskej osade Nový Dvor vo Veľkej Lomnici, kde žije, patrí k jediným dvom absolventom vysokej školy. Historicky prvým bol jeho otec. Milan Polhoš sa v miestnom komunitnom centre venuje mentoringu detí, motivácii k vzdelávaniu, prepájaniu dvoch svetov, ale denne pomáha riešiť aj ťaživé problémy obyvateľov osady týkajúce sa exekúcií či kurately. S Milanom Polhošom sme sa zhovárali o živote v osade, pocite nespravodlivosti, iskrách nádeje, ale aj o hudbe.
Ako vyzerá život vo vašej osade Nový Dvor vo Veľkej Lomnici?
Naši Rómovia bývali najprv priamo v dedine v blízkosti Školskej ulice a Jilemnického. Ľudia ich tam však nechceli a Rómov presťahovali medzi potok a železnicu. Vznikla osada, v ktorej zo začiatku bývali tri alebo štyri rodiny, neskôr sa rozrástla. Dnes je domovom pre asi 2 500 obyvateľov. Život v osade nie je ľahký. Žijeme tu vo veľmi jednoduchých podmienkach.
Mali sme viacej chatrčiek, teraz je viac murovaných domov. Problémom sú pozemky, väčšina má viacerých vlastníkov. Starosta Veľkej Lomnice sa snaží, aby sme tu mali aspoň funkčný základ – kanalizáciu a pitnú vodu. Momentálne máme jeden vodný stojan, ktorý využíva takmer 2 500 ľudí. V zime sa vždy snažíme, aby nezamrzol, celkom ho neuzatvárame.
Aké sú vzťahy majority, ľudí, ktorí bývajú v obci Veľká Lomnica a minority, ktorá žije v osade Nový Dvor?
Nemáme medzi sebou nepriateľské vzťahy. Niektorí obyvatelia Veľkej Lomnice prídu občas do osady na návštevu za kamarátmi, ale iní tu nikdy v živote neboli.
Čo považuješ za najväčší problém vašej osady?
Hoci žijeme v chudobných podmienkach, najväčší problém je vzdelanie. Som tu jediný vysokoškolák, maturantov máme viac, asi piatich – šiestich, to je však aj tak málo. Vo Veľkej Lomnici funguje materská škôlka, základná škola, špeciálna škola aj odborné učilište. Na základnej škole tvorí väčšinu žiakov rómska komunita. Triedy sú oddelené, žiaci majority sú na jednej, Rómovia na druhej strane. Doobeda má vyučovanie jedna, poobede druhá časť. Rómske deti u nás ale nemajú problém dostať sa do škôlky.
Ako pandémia koronavírusu ovplyvnila život vo Veľkej Lomnici?
V čase lockdownu ľudia dodržiavajú opatrenia, sú stále doma, chodia len tam, kam môžu. Na jar sa v našej osade vírus, chvalabohu, veľmi nerozšíril, z testov vyšla s pozitívnymi výsledkami iba jedna rodina. Najbližšia rodina im pomáhala, nosila lieky a všetko, čo potrebovali.
Deti zažili a stále zažívajú vo vzdelávaní veľký výpadok. Teraz sú všetci doma. Obrovský problém je, že nie každé dieťa má doma podmienky k online výučbe, mnohé nemajú k dispozícii počítač a internet. V komunitnom centre im pomáhame, pozrieme sa na úlohy, ktoré dostávajú cez Edupage a vytlačíme im ich. Čas ukáže, ako veľmi bude dobehnutie toho všetkého, čo zameškali, pre ne náročné.
O prácu, našťastie neprišlo veľa ľudí, okolité fabriky fungujú. V komunitnom centre je stále veľa práce, rôzne úrady a inštitúcie, napríklad úrad práce, sociálna poisťovňa, polícia, kuratela s nami komunikujú na diaľku, skenujeme a posielame dokumenty, ktoré potrebujú, všetko sa snažíme vybaviť bez osobného kontaktu.
Zajtra ma čaká, ako sociálneho pracovníka, očkovanie. V osade vnímam stále pochybnosti, ale myslím, že sa nakoniec všetci nechajú zaočkovať. Každý chce byť predsa zdravý.
Čomu konkrétne sa venuješ v komunitnom centre?
Vediem tu viaceré krúžky a venujem sa aj mentoringu. S deťmi sa veľa rozprávam, hovoríme aj o tom, ako sa správať na verejnosti, v meste, v autobuse. Základ je však rodič. Ja im môžem rozprávať, ale nebudú ma počúvať tak ako svojho otca a mamu.
Okrem toho sa snažím deťom aj dospievajúcim rozprávať o tom, ako funguje svet za bránami osady, o dôležitosti vzdelania, prízvukujem im, že bez vzdelania nemajú budúcnosť. Na vlastnom príklade im vysvetľujem, že tak ako ja tu teraz sedím za stolom, pracujem hlavou, rovnako tak môže vyzerať ich zamestnanie. Nemusia tvrdo fyzicky pracovať, kopať, drieť celý deň na stavbe. Keď chcú pracovať ako ja, môžu, ale musia sa snažiť.
Predstava majoritnej spoločnosti o rómskej, ale naopak aj rómskej komunity o svete, je často skreslená. Rómovia, ktorí chodia do roboty, často vidia len to, že pracujú, ale keby sa viac začlenili, rozprávali sa, vzájomne viac spoznali a videli iný spôsob života, bolo by to vzájomne obohacujúce. Ľuďom z osady, ktorí prídu do komunitného centra, často dávam aj praktické rady, aj ich motivujem. Hovorím im, nech sa správajú slušne, zachovajú si charakter, a hlavne nech vedia, kam idú a čo chcú.
Okrem detí, prichádzajú za nami aj dospelí, veľakrát s problémami a otázkami, ktoré sa týkajú práce. Pomáhame im s písaním žiadostí do zamestnania, pri exekúciách, telefonujeme, riešime splátkové kalendáre, vypisujeme šeky. Neveria si, nevedia, čo napísať do formulárov. Niektorým robí problém podpísať sa. My im všetko vysvetľujeme v rómskom jazyku, aby pochopili.
Riešime tu množstvo rôznych vecí, počas korona krízy sme často sprostredkovatelia medzi pacientmi a lekármi. Lekár napríklad pacienta, ktorý si chcel dať predpísať lieky, nepustil dnu do ordinácie, ale poslal ho za nami. My sme sa s lekárom spojili telefonicky.
Podarilo sa vám, pracovníkom komunitného centra, ľahko získať dôveru ľudí z osady?
Sociálni pracovníci v centre sú Rómovia aj nerómovia. S vyšším vzdelaním hlavní, s nižším asistenti. Miestni obyvatelia ich rešpektujú. Úlohu zohráva aj strach. Potýkajú sa s rôznymi inštitúciami, napríklad kuratelou. Pomáhame obyvateľom osady riešiť problémy, diskutujeme s nimi, snažíme sa meniť ich postoje. Dúfame, že naše rady si vezmú k srdcu, ale človek musí chcieť. V Lomnici máme viac prípadov mnohodetných rodín, v ktorých jeden z rodičov odíde, deti behajú samé po osade, starajú sa o nich starí rodičia, príbuzní. Do riešenia situácie sa zapoja viaceré inštitúcie, ale my tých ľudí poznáme najlepšie a veria, že im pomôžeme.
Stíhate pomáhať tak, ako by si si želal?
Určite by bolo treba ešte viac ľudí. Máme šiestich terénnych pracovníkov, ôsmi sú v miestnej občianskej poriadkovej službe, troch komunitných pracovníkov, dvoch asistentov osvety zdravia a nestíhame.
Čo konkrétne by si posilnil?
V prvom rade poriadkovú službu. Vyberal by som zo starších a skúsených mužov, ktorí už niečo prežili a ľahšie by si tak získali autoritu ľudí v osade. Posilnil by som aj komunitné centrum, niekedy tu máme veľmi dlhý rad, my traja nestíhame. Ďalší pracovníci by sa mohli venovať prioritne deťom.
Kto zastrešuje fungovanie komunitných centier pôsobiacich v osadách?
Za niektorými stoja neziskové organizácie, za inými štát. Naše komunitné centrum vzniklo cez národný projekt. V blízkom okolí sú vytvorené komunitné centrá ešte v obciach Rakúsy a Toporec, to je všetko. Oblasti sú vyberané podľa toho, kde je veľa Rómov. Neviem si predstaviť, keby sme my, komunitné centrum a terénna sociálna práca, nefungovali. Ako by Rómov prijímala naša obec s toľkými problémami? Napríklad teraz počas koronakrízy, keby sme tu neboli, ľudia by nemali šancu.
Spomínal si, že v centre pomáhate aj v procese hľadania práce. Stretávaš sa s tým, že Rómovia majú problém zamestnať sa kvôli svojej etnicite?
Mal som tu rôznych klientov, prišli sa poradiť, išli na pohovor, ale nevzali ich do práce. Ale čo sa týka našej komunity a okolia Popradu, tam sú naši Rómovia vítaní.
Existujú však osady, do ktorých by som sa aj ja bál vkročiť sám. Stalo sa mi už, že som kráčal po ulici, udrel ma okoloidúci muž, išiel som rovno k zemi. Len tak, ani som ho nepoznal. V niektorých osadách vládne veľká agresivita. Nemajú komunitné centrum, ani ľudí, ktorí by ich obyvateľov trošku viedli. Ale pre mňa je to podobné napríklad aj v Bratislave. Snažím sa byť vonku len do určitého času.
Za najpálčivejšiu otázku vašej rómskej osady považuješ chýbajúce vzdelanie. Juraj Čokyna v knihe „A okraje máš kde?“ označil za jeden z najväčších problémov rómskych detí, keď prichádzajú na základnú školu, skutočnosť, že nerozumejú jazyku. Ich materinský jazyk je rómčina a nie slovenčina. Ako vnímaš túto bariéru, ktorá sa objaví hneď na začiatku vzdelávacieho procesu?
Deti prichádzajú na svet a učia sa jazyk svojej mamy a otca. Aj ja som sa najskôr naučil po rómsky, potom po slovensky a až následne som sa začal učiť cudzie jazyky. Keď deti idú do školy alebo škôlky, rodičia sa snažia svoje deti učiť po slovensky, aby vedeli aspoň základ.
Myslím si, že v školách by malo byť viac asistentov, ale múdrych asistentov. Takých, ktorí by vedeli dieťaťu vysvetliť po rómsky to, čomu po slovensky nerozumie. V materinskom jazyku to pochopí skôr. Keď som chodil do školy ja a niečo som nevedel, snažil som sa hneď zistiť, čo to znamená, veľa som čítal. Čítanie je veľmi dôležité, keď človek nečíta, nevie rozprávať, nevie sa vyjadriť.
Vyštudoval si vysokú školu, konkrétne sociálnu prácu a zdravotníctvo rómskej národnostnej menšiny. Čo bolo tvojou motiváciou?
Môj otec úspešne zmaturoval, vyštudoval, stal sa z neho rotmajster, viedol lietadlá. V škole sa mu darilo, zmaturoval veľmi úspešne, matematiku, slovenčinu, ruský jazyk na jednotky, teóriu trochu horšie, ale aj tak super. Na základnej škole ho často učitelia dávali žiakom za príklad. Hovorievali – toto dosiahol Milanov otec. Pre mňa to bola veľká motivácia, chcel som byť ako on.
Mám veľmi dobré spomienky a zážitky na základnú školu. Na telesnej som bol dobrý vo všetkom, chodil som na športové olympiády, ja taký postavou nízky som skákal do výšky aj hádzal kriketovou loptičkou. Trénoval som každý deň.
Spomínam si aj na dobrého učiteľa na základnej škole. Vysvetľoval nám učivo tak, že nás to bavilo, naučil nás napríklad aj rozoznávať liečivé rastliny, odvtedy poznám kostihoj, materinu dúšku a veľa iných. Učil ma geografiu, slovenčinu aj občiansku náuku, kde som sa naučil veľa. Myslím, že tam je základ toho, že som sa stal sociálnym pracovníkom.
Stal si sa teraz, po svojom otcovi, príkladom pre ostatných ty?
Mnohí v osade mi hovoria až vyčítavo: „Ty máš vysokú školu, pracuješ, a my sme doma, nemáme nič.“ Stále im opakujem, koľko snahy ma to stálo, ako som nemal kamarátov, ale nechýbala mi pevná vôľa, a preto sa mi podarilo uspieť. Trápil som sa a zadarmo som to nemal. Na všetko treba úsilie. Chcete? Máte pevnú vôľu? Dokážete to.
Stretával si sa počas štúdia s prekážkami a predsudkami, ktoré by pramenili z tvojho pôvodu?
Myslím si, že na učenie som mal ťažšie podmienky ako väčšina mojich spolužiakov. Som zo siedmich súrodencov, nemal som svoj kútik, kde by som sa mohol venovať príprave do školy. Ale našiel som si systém. Rodičia ma zvykli posielať večer do obchodu vzdialeného asi kilometer, aby som kúpil niečo na večeru. Bol to čas, ktorý som mal iba pre seba, cestou som si všetko zo školy zopakoval, a keď som prišiel domov, bol som naučený. Mal som potrebný pokoj, veľmi sa mi to páčilo.
S predsudkami som sa stretával na základnej škole, ale povedal som si, že preto musím byť vo všetkom desaťkrát lepší ako ostatní. Mal som spolužiakov, ktorí vedeli slovenský jazyk, matematiku, ale chémia im robila problémy. Ja som sa to naučil a doteraz viem všetky tie halogény, kyseliny. Povedal som si, že im ukážem, že to zvládnem.
Počas štúdia na vysokej škole som mal veľmi dobré vzťahy s majoritou. Býval som na internáte a stále som hovoril po slovensky, až som skoro zabudol rómčinu. Prišiel som domov a musel som sa otca pýtať, čo sa ako povie.
Čo ti dáva v tvojej práci nádej?
Nádej mi dávajú ľudia. Keby sme neboli my, kto by im tu pomáhal? Študoval som presne to, čo robím, veľa vecí viem. Keby tí ľudia nemali nás, nepomohol by im nikto. Neviem si to predstaviť. Venujem sa aj mentoringu a viacerým deťom sa zlepšila dochádzka aj výsledky v škole. Veľmi ma to teší. Boli sme rozbehnutí, teraz je všetko stopnuté, ale keď sa situácia vráti do normálu, pokračujeme.
Študoval si sociálnu prácu, máš skúsenosti s prácou v komunitnom centre, ale hlavne pochádzaš z prostredia a dennodenne žiješ problémami, ktorým marginalizovaná rómska komunita čelí. Ako sa podľa tvojho názoru pohnúť vpred, ako by mala vyzerať správna pomoc, ktorá by naštartovala pozitívnu zmenu v živote rómskej menšiny na Slovensku?
Je to podľa môjho názoru práve to vzdelanie. Človek sa bez vzdelania nepohne. Boli tu myšlienky internátnych škôl, ale myslím si, že tam by sa deti naviazané na rodičov necítili dobre. Internátny život je o dosť iný ako život v osade. Skôr by som bol za prísnejšie pravidlá v škole na rodičov, na deti. V komunitnom centre stretávam žiakov, ktorí nevedia základné veci, čo by zo školy mali vedieť. Učitelia by mohli byť prísnejší, nech sa deti snažia.
V minulosti, a sám si to pamätám, sme žili v ešte horších podmienkach ako teraz. Mám však pocit, že správanie a vedomosti detí boli na vyššej úrovni. Keď sa rozprávam so staršími, vedia oveľa viac ako mladší. Je to ťažké.
Učiteľskí asistenti, ktorí by ovládali rómsky jazyk, by boli prínosom, lebo nie každý rozumie po slovensky všetky pojmy. Keď sa človek naučí dobre na základnej škole, na strednej to už ide potom omnoho jednoduchšie. Na vysokej škole je už frajer.
Prečo veľa opatrení, ktoré mali pomôcť rómskej komunite, nakoniec zlyhalo?
Jedným z dôvodov môže byť to, že majorita vo veľkej miere nevie, ako funguje osada. Ten, kto by ostal žiť s nami v osade aspoň týždeň – dva, by mnohé pochopil. Keď sa tu začne oslavovať, hrá hlasná hudba, nemáte šancu zaspať. Keď začne bitka, pokračuje tri dni. Ľudia sú v strachu. Panuje tu aj veľká závisť.
Znamená to permanentný život v strese?
Ak je v osade bitka alebo hrozia nepokoje, deti nemyslia na učenie a písanie úloh. Niektoré rodiny žijú veľmi biedne, dieťa nemá doma vytvorené žiadne podmienky na prípravu do školy. Vaše 10-ročné dieťa má doma pravdepodobne svoj kútik, ticho sa učí. Tu žije dieťa často s ďalšími ľuďmi v jednej izbičke, kde sa varí aj spí, je to celkom iné. Nemá šancu.
Stretol si sa s umiestňovaním detí do špeciálnych škôl, hoci do nej nepatria? Ako vnímaš tento problém?
Deti najskôr nastupujú do nultého ročníka. Sleduje sa ich vnímanie a napredovanie. Ak v prvom ročníku nie je dostatočné, dieťa prechádza do špeciálnej školy. To, že sa to deje, nie je chyba len učiteľa, ale je to aj chyba otca a mamy.
Keby sa dieťaťu trošku venovali, nestalo by sa to. Máme tu špeciálnu školu, ktorú navštevujú zdravé a schopné deti, a dostali sa tam len kvôli jazyku. Poznám rodinu s dieťaťom, ktoré namaľovalo portrét svojej babky ako profesionálny maliar. A pritom toto dieťa navštevuje špeciálnu školu. Viedol som krúžok maľovania, videl som jeho talent. Ale jeho rodičia nemajú vzdelanie, bývajú veľmi biedne, v jednej izbičke žije 10 detí. Toto je najhoršie.
Keby boli rodičia týchto detí vzdelaní a mali dostatok informácií, nikdy sa pod to nepodpíšu. Často sú však vystavení strachu. Pracoval som v špeciálnej škole ako asistent, ale bolo to veľmi ťažké. Učil som deti, boli úplne normálne, ale nemal som šancu niečo urobiť.
Aké zručnosti majú deti z rómskej komunity, keď idú do školy?
Stačí sa prejsť osadou a je očividné, že dokážu iné veci ako deti z majoritnej spoločnosti. Dovolili by ste svojmu synovi či dcére, ktorí majú štyri či päť rokov, ísť samým ku potoku? Mali by ste asi strach. Tu je to bežné. Pomáhajú so súrodencami, vedia nosiť vodu, keď už mama nevládze.
Naše rómske deti začínajú pracovať v desiatich – dvanástich rokoch. Rúbu drevo, nosia vodu, pomáhajú svojim rodičom na stavbe a podobne. Stále tam je to chýbajúce vzdelanie. Je tou najdôležitejšou podmienkou. Vzdelaní rodičia by situáciu vnímali inak a svojim deťom by išli príkladom.
Ako vnímaš projekt Omama organizácie Cesta von?
Som v kontakte s koordinátorkou a držím projektu palce. Venujú sa deťom už od dvoch rokov, učia základné veci, neskôr tiež sledujú, k akým pokrokom dospeli. Začať u celkom malých detí a neskôr pomôcť s jazykom by mohla byť cesta k úspechu. Myslím si, že mladé mamičky u nás v osade už vnímajú svet inak ako staršia generácia. Snažia sa, tým starším je to už väčšinou jedno.
Kvôli korona vírusu je aktuálne projekt Omama z časti pozastavený, ale neskôr bude naplno pokračovať. Zatiaľ máme vo Veľkej Lomnici dve omamy, sú to ženy priamo z osady. Robia dobrú prácu, baví ich to a chcú mamičkám aj deťom pomôcť. Detí tu však žije veľa, takže by sme omám potrebovali viac.
Aký je tvoj najväčší sen či cieľ?
Usilujem sa svojich kamarátov, ktorí to nemajú v živote ľahké, ale napriek tomu sa snažia, trošku povzbudiť. Veľmi chcem, aby sa im v živote darilo. Hoci aj nemajú vzdelanie, majú talent na to, aby sa presadili hudbou. Hlavne chcem, aby sa nám darilo hrať a koncertovať na rôznych festivaloch. Toto je môj sen, toto je môj život.
Tými kamarátmi myslíš svojich spoluhráčov z kapely Lomnické Čháve?
Áno.
Ako im úspech kapely zmenil život doteraz?
Svet okolo seba vidia inak. Keď sa vrátia z vystúpenia naspäť domov, vidia zas to zlé. Stretávame sa aj so závisťou. Stáva sa, že prídeme domov a vidím smutné tváre. Počujem, ako o nás hovoria – aha, zase boli hrať.
Starší ľudia mi ale povedali, že sme dobrí. Na Slovensku máme veľa fanúšikov, majorita nám praje, ale doma v Lomnici sa na nás pozerajú inak. Vedia, že nie som hlúpy, že si ku mne nemôžu dovoľovať, a tak si držia odstup. Cítim, že je tam všetko spolu, aj obdiv aj závisť. Ja im však všetkým prajem.
Aj keď sa aktuálne hrať nikde nedá, pravidelne skúšame niekoľkokrát do týždňa. V lete sme stihli niekoľko koncertov, odohrali sme dva už aj formou livestreamu a plánujeme ďalšie. Stále máme chuť hrať a pracujeme na nových pesničkách.
Rozmýšľal si niekedy, že by si odišiel z osady a začal nový život?
Myslel som na to, ale drží ma tu rodina, vzťahy, kultúra. Mne sa pod Tatrami páči. Neviem si predstaviť život napríklad v Bratislave.
Mám ešte jeden veľký sen. Chcem sa stať učiteľom na druhom stupni základnej školy. Teraz som doštudoval, dám si trochu oddych, ale rád by som sa do toho pustil. Chcel by som tu ostať a učiť na základnej škole u nás vo Veľkej Lomnici. Verím, že by som deti potiahol, motivoval. Poznám prostredie, vidím na deťoch, keď prídu do školy unavené, viem odhadnúť, či sa vyspali dobre alebo nie. So žiakom sa treba vedieť porozprávať a s chuťou a svojimi slovami vedieť vysvetliť a naučiť.
Pomohlo by, keby bolo na školách viac rómskych učiteľov?
Určite, to by bolo perfektné. Stále hovorím, že nemáme ten dosah, nemáme tak veľa ľudí. Ale mám kamarátov, rómskych učiteľov, ktorí sa snažia. Pôsobia napríklad v Košiciach na strednej škole, konzervatóriu alebo v okrese Vranov nad Topľou, v Hanušovciach nad Topľou. Jeden je riaditeľ školy. Tam to ide. Ľudia odtiaľ sa napríklad každý rok stretávajú na rómskej púti v Gaboltove.
Vráťme sa k Lomnické Čháve. V dokumente o vašej kapele je scéna, kedy odchádzate na koncert každý zo svojho domu. Mňa osobne prekvapilo, že vy, v tom čase čoraz úspešnejší hudobníci, ste bývali vo veľmi skromných podmienkach. Popri hraní pracujete. Podarilo sa vám už z časti vymaniť z chudoby?
Povedal by som, že situácia je stále rovnaká. Zatiaľ má prácu Nikolas, robí vo Whirlpoole, Janko tiež, ja pracujem v komunitnom centre. Roman má ponuku na inštruktora tanca, dúfam, že sa mu to podarí a Gusto robieva pomocné stavebné práce. Počas prvej vlny koronakrízy sme boli všetci doma, bez práce, bez hrania. Ja asi jediný som normálne chodil do roboty. Veľmi chcem pomôcť členom v kapele, aby sa vymanili zo života v biede.
Pred pandémiou korona vírusu ste často hrávali na večierkoch pre veľmi bohatých ľudí. Ako vnímaš tieto obrovské rozdiely medzi ľuďmi tej istej krajiny?
Nechcem o tom ani veľmi hovoriť, lebo mi je to veľmi ľúto. Keď hráme v Bratislave, Žiline a ďalších mestách, vidíme svet a rozmýšľame tam celkom inak. Po príchode späť do osady zmeníme aj myslenie. Je to veľmi ťažké. Dúfam, že s kapelou dosiahneme to, čo chcem – aby sa mali chalani dobre, ale hlavne, nech nezačnú byť namyslení. Skromnosť a pokora tam musia ostať, to je hlavné.
Keď v osade prší, chodíme po kolená v blate, je to náš bežný život. Veci na vystúpenie si radšej nechávam odložené tu v komunitnom centre. Keď ideme hrať, mám tu vopred pripravené vyžehlené oblečenie. Snažím sa ísť do spoločnosti čistý, tak ako sa patrí. Keby som v tom oblečení išiel z domu, neviem, ako by to dopadlo. Tá scéna z filmu je veľmi dobrá ukážka nášho života v osade.
Kedy tu už teda budete mať normálnu cestu a nie blato? Čo sa musí stať?
Som v kontakte so starostom, riešim kanalizáciu, vodovod, pozeráme sa na to, ktoré sú obecné pozemky, veci sa pomaly hýbu. Myslím si, že časom sa situácia v osade zlepší. Chcem, aby moje deti mali lepší život ako ja, to chce asi pre svoje deti každý. Je ale veľmi ťažké vysvetliť niekomu, ako funguje život v osade. Treba si to vyskúšať aspoň na týždeň.
V čom spočíva úspech Lomnické Čháve?
Snažíme sa ľuďom zahrať tak, aby sme boli nielen my, ale hlavne, aby boli oni šťastní. Hráme zo srdca, nepoužívame automat ako niektoré iné kapely. Fanúšikov máme po celom Slovensku. Niektorí dokonca za nami chodievajú na koncerty všade, kde hráme. Boli sme na festivale vo Východnej, stáli tam prví v rade. Pre nás je to veľká psychická podpora.
Náš úspech sa začal na Pohode. Prvýkrát sme tam hrali v roku 2014 pred plátnom pri kinematografe, keď sa premietal film Všetky moje deti. V roku 2017 sme na Pohode odohrali veľký koncert v tanečnom dome. Bolo to prvé vystúpenie pred takým davom, celý som sa triasol, mal som veľký strach a hovoril som si, ako my toto dáme. Počas zvukovej skúšky prišlo pár ľudí, ale keď sme začali, zrazu sa ten priestor naplnil. Bolo to niečo úžasné, všetci tancovali. Názov sme len tak narýchlo vymysleli kvôli festivalu. Zavolali z Pohody, že ako nás majú uviesť, tak hovorím, dajte Lomnické Čháve.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
