Dominika Rusnáková: Súčasná generácia nečaká, že sa o všetko postarajú iní, sama chce byť iniciátorom zmien

S nápadom vytvoriť zo starej nevyužívanej fabriky v Piešťanoch kreatívny priestor prišla Dominika Rusnáková spolu s Palom Pilařom a Petrom Dvorským pred štyrmi rokmi. Odvtedy sa z nejasnej predstavy stala reálna vízia. Spoločne založili občianske združenie Iniciatíva Arta a do kúpeľného mesta prinášajú nové kultúrno-kreatívne centrum.

Rozprávali sme sa o pracovnom uplatnení umelcov a kreatívcov v menších mestách, ako sa buduje kreatívny priestor od nuly a akým spôsobom dokáže kultúra posúvať vpred našu spoločnosť.

Na vlastnej koži si pred pár rokmi zažila, aké je náročné nájsť si uplatnenie v kreatívnom priemysle mimo Bratislavy. Čo chýba ostatným mestám?

Každé mesto má za sebou históriu, ktorá ho ovplyvňuje a z ktorej vychádzajú jeho možnosti. Piešťany sú kúpeľným mestom, kde prevažuje turizmus s gastronomickými a hoteliérskymi službami. Prirodzene tu človek nájde uplatnenie v tejto oblasti, ale ďalšie pracovné príležitosti chýbajú. Nielen v Piešťanoch, ale vo viacerých menších mestách chýba vízia, ako pritiahnuť mladých ľudí späť.

Piešťany sú jedno z najrýchlejšie starnúcich miest na Slovensku. Mladí ľudia odchádzajú za štúdiom a za prácou do Trnavy, Trenčína, Bratislavy alebo Brna. Pokiaľ vyštudujem v inom meste, musím mať dôvod vrátiť sa späť. Sama som to zažila. Po štúdiu výtvarnej tvorby som odišla do Bratislavy za prácou a po návrate do Piešťan som sa nemala kde zamestnať. 

S víziou kúpeľného mesta nie si stotožnená?

Na kúpeľníctve boli Piešťany vystavané. Nie je dôvod ich v tomto smere nerozvíjať, práve naopak. Majú potenciál byť výborným miestom pre život a ozdravná filozofia mu k tomu môže pomôcť. Život tu nie je stresujúci, netrčíš v hodinových zápchach, je tu výborná dostupnosť, veľa zelene, kvalitná architektúra, ale s inými službami či prácou je to ťažšie. 

Aj pandemická situácia mohla mestám v mnohom otvoriť oči. Napríklad v tom, že sa nemôžete orientovať len na turistický ruch. Rovnako sme sa mohli poučiť z histórie, prečo stoj čo stoj nelipnúť na nostalgii a zašlej sláve. S históriou vieme pracovať, ťažiť z nej, ale mám pocit, že na nej niekedy lipneme až príliš. Občas ma prekvapí, ako rýchlo rastú niektoré mestá, menia sa, reagujú na potreby ľudí. Z pohľadu obyvateľa Piešťan mám pocit, že sme v rámci vízie stále len v tom “liečivom bahne” a nostalgických spomienkach.

Na jednej strane chceme byť kultúrne mesto, na druhej nechceme rušiť kúpeľných hostí. Mesto by malo pracovať na tom, ako zlepšiť kvalitu života a myslieť viac na ľudí, ktorí v meste žijú a pracujú každý deň. 

Ty si problém s prácou vtedy vyriešila navrhovaním interiérov z domu a výučbou detí v súkromnej umeleckej škole. Vnímala si to ako veľký kompromis oproti tvojim predstavám po škole?

Študovala som výtvarnú tvorbu a popritom som chodila na štúdium interiéru. Po skončení školy som zažila sklamanie, keď som nenašla v meste žiadnu vhodnú pozíciu. Skončila som na úrade práce. Samozrejme som si prácu nájsť musela, preto som hľadala niečo, kde sa môžem uplatniť. Odišla som do Bratislavy, kde som pracovala v reklamných agentúrach ako kreatívec. Potom som si našla uplatnenie v starej Cvernovke v oblasti marketingu a súčasne som na voľnej nohe robila interiéry.

Najskôr som medzi Bratislavou a Piešťanmi pendlovala. Bolo to však dosť unavujúce, nemala som čas na rodinu, priateľov, záľuby a hodiny som strávila cestovaním. Neskôr som sa tam presťahovala, ale takmer každý víkend som sa vracala späť. 

Bratislavu mám rada, ale neponúka mi život, ktorý chcem žiť. Keď sme s priateľom začali hľadať vlastné bývanie, Piešťany boli jasná voľba. No opäť prišla otázka hľadania práce. Skúsila som šťastie a zavolala do súkromnej základnej umeleckej školy, či nehľadajú učiteľku výtvarného odboru. Mala som šťastie, práve niekoho hľadali, čo sa v ZUŠkách často nestáva. Na polovičný úväzok som do školy nastúpila viac menej ihneď. Popritom som sa venovala interiérom a kreatívnym konceptom. Dá sa to aj v malom meste, len je potrebné nájsť zázemie a ľudí, pre ktorých to budete robiť.

Ako vyzerá kultúrny život v Piešťanoch?

Keď som sa v roku 2015 vrátila z Bratislavy, nevedela som tu nájsť kultúrne podujatia, ktoré by ma svojím obsahom oslovili. Takmer všetky boli cielené na staršiu generáciu. Aj preto som sa začala spolupodieľať na vytváraní menších akcií a chodila na podujatia do okolitých miest. Našťastie sa to za posledné roky vďaka aktívnym ľuďom stále zlepšuje.

Vznikla tu napríklad bytová galéria Flatgallery alebo zrekonštruovaná národná pamiatka Elektrárňa Piešťany, kde prebiehajú rôzne vzdelávacie aktivity. Hŕstka ďalších aktívnych ľudí sa snaží prispieť k lepšiemu životu v meste, pretože tu chcú žiť. V mnohom suplujú agendu mesta. To sú pre mňa veľké veci, ktoré možno v iných mestách vôbec nevidieť. 

Táto generácia nečaká, že všetko urobia kompetentní ľudia z verejnej správy. Snaží sa angažovať aj sama a byť iniciátorom zmien. Podpora zo strany samospráv je ale dôležitá a často neprichádza alebo sa nestretá s pochopením.

Takže ľudí, ktorí chcú robiť kultúru v meste, máte. Majú však ľudia záujem o kultúru?

Piešťanci chodia za kultúrou radi. Možno to majú ukotvené v génoch kúpeľného života, ktorý sa s kultúrou prirodzene spája. Piešťany sú ale rýchlo starnúce mesto, detí je v pomere k seniorom každým rokom menej. Je preto otázne, či tú kultúru budeme mať pre koho robiť.

Publikum v Arte nás však milo prekvapuje, chodí sem generácia starších, ale aj mladých ľudí, ktorých bežne na iných podujatiach nestretávame. Pravdepodobne je to tým, že sme priniesli nové témy a druhy podujatí, ktoré oslovujú práve túto cieľovú skupinu. Rovnako im dávame priestor sa realizovať. Na druhej strane cítime, že aj táto generácia mladých ľudí sa obmieňa, pretože odchádzajú za štúdiom a my môžeme len dúfať, že sa vrátia späť do Piešťan.

Teraz si tým človekom, ktorý spoluvytvára priestor pre komunitu umelcov a tvorivých ľudí v Piešťanoch. Stojíš za prvotnou myšlienkou vzniku kreatívneho centra Arta. Kde to celé začalo?

Po návrate do Piešťan som sčasti pracovala z domu, no spájať svoj domov s prácou mi dlhodobo nevyhovovalo. Uvažovala som o priestore, kde by som mohla pracovať a robiť to, čo ma baví. Byť medzi ľuďmi, stretávať sa, robiť kultúru na mieste, ktoré ťa nezväzuje. Buď som ale nenašla vhodné miesto alebo bol nájom príliš vysoký. 

Skúšala som hľadať medzi známymi, dokonca som sa pýtala aj mestských poslancov. Tí ma zavolali na obhliadku starej fabriky na výrobu cukroviniek, ktorú sme poznali ako „bývalé Figaro“. Ich zámerom bolo priestory zrekonštruovať pomocou eurofondov. Bohužiaľ, uchádzať sa o ne mohli nakoniec len krajské mestá.

Prinavrátiť život do fabriky sa nakoniec podarilo aj vďaka tebe.

Vďaka každému, kto do tohto projektu priložil ruku k dielu. To, kde sme teraz, je výsledkom tímovej práce s mojimi kolegami – architektom Palom Pilařom a majiteľom piešťanskej kaviarne Petrom Dvorským, s ktorými sme v roku 2019 založili občianske združenie Iniciatíva Arta. Aj vďaka brigádnikom a ľuďom, ktorí nám dobrovoľne pomáhajú. 

Nikdy by nám nenapadlo, že si budeme brať státisícový úver od banky na rekonštrukciu verejného majetku. Postupne sme pochopili, že je na nás, či sa to naozaj zrealizuje. Aj preto som sa musela vzdať svojho zamestnania. Pri takýchto projektoch sa nedá sedieť na dvoch stoličkách naraz. Zobrala som to ako výzvu, ako niečo, čo mi dáva zmysel, čo chcem naozaj robiť a je mi blízke.

Budovu vám na 25 rokov dala do prenájmu trnavská župa, ktorá začala aj s rekonštrukciou strechy. Ako vyzerá takáto spolupráca medzi župou a dobrovoľníkmi?

Sme radi, že sa kraj rozhodol budovu v centre mesta nepredať a náš projekt s vytvorením kreatívneho centra podporil. Veľkou pomocou bol pre nás tím z Nadácie Cvernovka. Radili nám, chodili s nami na pracovné stretnutia s poslancami a župou, kde sme museli ukázať, že to s Artou myslíme vážne. Dôkazom toho je aj úver na dvesto až tristotisíc eur, ktorý si ako združenie zoberieme na rekonštrukciu budovy. Okrem toho platíme ročne za prenájom budovy 30-tisíc eur a hradíme aj všetky náklady spojené s jej využívaním.

Župa nás podporila tým, že schválila zámer vytvoriť z tohto priestoru kultúrno-kreatívne centrum a dala nám nájom na 25 rokov. Okrem toho vyčlenili peniaze z rozpočtu, aby opravili strechy. Sú to všetko zásadné veci, bez ktorých by sme do toho nešli. Dúfame, že táto vzájomná podpora bude pokračovať aj naďalej, a že tieto kroky inšpirujú aj iné samosprávy.

Čo všetko nájde návštevník o pár rokov v Arte?

Chceli sme vytvoriť miesto, ktoré nebude uzavretou komunitou. Niekedy mám pocit, že verejnosť podobné priestory takto vníma. Arta sídli takmer v centre mesta, v obytnej štvrti, a my s tým chceme pracovať. Osobne sme pozvali susedov z okolitých bytoviek na susedské stretnutie, kde sme im predstavili náš projekt a ukázali, že toto miesto bude vytvorené aj pre nich. Môžu prísť na dvor, grilovať, popíjať kávu, debatovať s ľuďmi, chodiť na podujatia. 

Pre nás je dôležité, aby Arta plnila aj verejnú funkciu. S týmto ohľadom sme navrhli aj koncept jednotlivých poschodí. Horné poschodia budú tvorené ateliérmi a zdieľanými priestormi na prácu. V historickej časti na strednom podlaží vzniká Ateliér voľnej tvorby, kde už teraz prebiehajú workshopy pre verejnosť. 

Ateliér bude aj akýmsi tvorivým coworkingom a miestom napríklad pre študentov. Bude to dostupný a cenovo výhodný priestor, ktorý si môžu jednorazovo prenajať a tvoriť v ňom. Nad ním vznikol výstavný priestor a pribudnú umelecké rezidencie. Na dvore sa formuje nový projekt pod hlavičkou miestnej skejtovej komunity, ktorá robí svojpomocne verejnú mini rampu, iní nás oslovili s myšlienkou komunitnej záhradky. 

Prízemie bude patriť verejným priestorom. Plánujeme tu mať kaviareň, bezobalový obchod aj priestor pre kultúrne podujatia. Ak sa časom nájdu financie, chceli by sme revitalizovať aj dvor.

Myslíš si, že naplníte taký veľký priestor umelcami z rôznych odvetví?

Nám sa na začiatku zdala táto budova obrovská, ale teraz by sme pokojne prijali ďalšie priestory navyše. Veľkú časť metráže tvoria chodby a spoločné priestory. Celkovo to bude zhruba 20 ateliérov, ale nebudú obsadené len umelcami. Páči sa nám predstava rôznorodosti ľudí z kreatívneho priemyslu a synergia medzi nimi. Čo sa týka záujmu, kapacitu máme po prvej výzve naplnenú zatiaľ na 75 %, z čoho máme radosť. Prvý záujemca je dokonca z Trenčianskych Teplíc.

Neobávali sa dlhoroční organizátori podujatí a tvorcovia kultúry v Piešťanoch, že im vzniká nová konkurencia?

Myslím, že je to o celkovom nastavení dramaturgie. Keď sme začali tvoriť programovú štruktúru Arty, stretli sme sa s ďalšími kultúrnymi organizáciami pôsobiacimi v meste a rozprávali sme sa o obsahu, ktorý chceme tvoriť. Keď je niekto v niečom dobrý a pripravuje napríklad výborné detské predstavenia, je zbytočné robiť presne to isté. Ideálne je, ak vznikne niečo iné, čo v meste chýba. V malých mestách je obmedzený počet návštevníkov a týmto spôsobom by sme bojovali o publikum. 

Snažili sme sa nadviazať spoluprácu aj s mestom, ale to sa nám zatiaľ nepodarilo. S ostatnými nezávislými stánkami sa nesnažíme bojovať, ani si konkurovať, ale práve naopak. Pomáhať si a navzájom sa podporovať. Dokonca uvažujeme nad spoločnými projektami.

Cítite podporu aj od miestnych ľudí?

Áno, z radov mladých aj starších, miestnych, i ľudí z iných miest. Najväčšiu podporu sme dostali od ľudí, ktorých sme ani nepoznali a tí k nám chodili pomáhať aj na brigády. Samozrejme, sú ľudia, ktorí kritizujú, že fungujeme z peňazí daňových poplatníkov alebo máme budovu zadarmo, ale tí k nám na podujatia asi aj tak chodiť nebudú.

Má toto kúpeľné mesto potenciál stať sa aj kultúrnym centrom regiónu?

Nebála by som sa povedať, že má aj väčší potenciál než len centrum regiónu. Piešťany majú kultúrne podhubie a veľa iných benefitov, ktoré som už spomínala. Len je potrebné túto myšlienku ďalej rozvíjať.

Mala by sa kultúra v mestách budovať “odspodu” z radov aktívnych občanov alebo by smer mali udávať mestské kultúrne strediská patriace pod mestá?

Kultúra je kolektívnym dielom. Nevidím dôvod mať nejaké dogmatické alebo rokmi zaužívané pravidlo, kto by ju mal robiť alebo budovať. V rámci vízií samospráv by som predpokladala akúsi prirodzenú starostlivosť o kultúru miest ako takých. Ak je robená dobre a kvalitne, v zásade je jedno, či sa k tebe dostáva od inštitúcie, ktorá funguje pod hlavičkou mesta alebo pod taktovkou aktivistov a nezávislých centier. 

To, že prichádza v mnohých mestách zdola, je dobrým signálom, kam sa ako spoločnosť posúvame a ako nám na mestách, kultúre a živote v týchto mestách záleží. Možno je to aj signálom, že je nutné niečo v útrobách inštitúcií zmeniť.

Nezávislá kultúra sa vyvíja a vzniká organicky. Tí ľudia to skrátka chcú robiť a vlastne je prirodzeným výsledkom činnosti, ktorú majú radi. Keď sa bavíme s inými centrami, stretávame sa v podstate s rovnakými problémami a s nedostatočnou alebo žiadnou podporou zo strany samospráv, ktoré nás často vnímajú ako nejakú konkurenciu alebo narušiteľov, ktorí im chcú ukrojiť z koláča rozpočtu. To, že ho budeš servírovať vlastne rovnakým ľuďom, pre ktorých tú kultúru robíš, neriešia. V tomto máme v porovnaní s inými krajinami ešte veľké medzery.

Čo by malo motivovať samosprávy, aby kultúra nezostala na posledných priečkach ich záujmu?

Mala by ich motivovať ambícia žiť v dobrom, bezpečnom a kvalitnom meste. Kultúra je jedným z hlavných pilierov, bez ktorého to skrátka nejde. Mám pocit, že ľudia vnímajú kultúru v príliš úzkom slova zmysle. Kultúra nie sú len obrazy visiace v galérii alebo opera v Národnom divadle. Mala by byť medzi prioritami miest a tie by mali pracovať na jej koncepcii bez toho, aby skončila niekde zavretá v šuflíku.

Pandémia ochromila aj dlhodobo fungujúce kultúrne inštitúcie, niečo o tom porozprával aj Michal Klembara z kultúrneho centra Malý Berlín. Pre novovznikajúci projekt ako Arta to muselo byť obrovskou skúškou. Neodradilo vás to?

Bolo to pre nás ťažké, pretože nikto netušil, čo bude ďalej. Odložili sme podpisovanie zmlúv a úveru, keďže kultúru a kreatívny priemysel zasiahla obrovská neistota. Kultúrne podujatia boli prvé, ktoré sa stopli a keď vytváraš centrum odkázané aj na kultúrny program, naozaj zvažuješ, či v tom pokračovať. Či stojí za to obetovať tomu ďalší rok, pričom netušíš, ako sa celá situácia ďalej vyvinie.

Za ten rok sme ale mohli prehodnotiť, či do toho naozaj ideme a venovať sa práci na inej časti projektu. Na druhej strane sme nemuseli riešiť platenie nájmu a zamestnancov ako iné kultúrne centrá, ktoré už nejakú dobu fungujú.

Akú stopu zanechá pandémia v kreatívnom priestore?

Záleží to od odvetvia, niektorých sa negatívne nedotkla, práve naopak. Pri niektorých službách dopyt vzrástol. Aj vďaka nim sa budeme vedieť pripraviť na možné hybridné modely fungovania a ďalší vývoj. Zasiahla však tých, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na tvorbe živej kultúry. Okrem toho, že nemohli robiť svoju prácu a prišli o príjem, museli niektorí úplne zmeniť svoje zamestnanie.

Čo dnes pre ľudí znamená kultúra?

Pre mňa je to ťažké povedať, pretože som umenie vyštudovala a v kultúre pracujem. Je to súčasť môjho života, spôsob ako myslím a uvažujem o veciach. Niečo, bez čoho sa ako človek neviem vyvíjať, tvoriť a žiť. Počas pandémie som ju začala vnímať ešte viac a hlavne stav, v akom sa u nás nachádza. Ukázalo sa to aj počas lockdownu, keď časť ľudí posielala hercov za pokladňu do supermarketu.

Pomôžu takúto nekultúru vytesniť zo spoločnosti aj kultúrne centrá, ktoré postupne na Slovensku vznikajú?

Vždy budú ľudia, ktorí vystavajú developerský projekt na úkor lesa alebo skryjú dielo pod chemické kotvy. Úplne ju vytesniť nedokážu. V čom ale tieto centrá a rôzne združenia rozhodne pomáhajú je sociálny aspekt, kultivácia smerom k spoločnosti. To je niečo, čo nás posúva ako spoločnosť vpred. To, že sa dokážeme ozvať a mať silný hlas, keď je potrebné sa postaviť za správnu vec, keď sa zachraňujú pamiatky, kultúra v mestách, udržiavajú tradície, vysielajú pozitívne vlny, ktoré zachytia občas aj ľudia, ktorí bežne rozhlas vôbec nepočúvajú. A to je super.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Arta Piešťany Dominika Rusnáková kultúrne centrum priemyselne pamiatky