Zuzana Fajta: Cestou nie je, že všetci zdrhneme. Týmto spoločnosť degeneruje, chýba jej elita

Zuzana Fajta je sociálna antropologička, svoje poslanie však objavila v práci na zmysluplných projektoch. V súčasnosti riadi marketing v trnavskom Nádvorí a Trnka Gastronomy. Založila Nádvorie magazín a vedie komunitný študentský projekt Kampus.

Od mladých ľudí sa očakáva, že by mali už na strednej škole poznať svoje životné smerovanie. Ty si prešla štúdiom rôznych odborov od práva cez antropológiu až po fotografiu, kým si našla svoje súčasné poslanie.

Vždy som vedela, že ma bavia kreatívne veci. Na gymnázium som začala chodiť do Viedne. Aj keď to bolo reálne gymnázium, venovala som sa na ňom jazykom a trochu aj výtvarnej. Kvôli rôznym problémom som si však strednú školu nakoniec dokončila na Slovensku. Keďže som sa však vždy celkom dobre učila, nakoniec som sa nechala presvedčiť na štúdium práva.

Ono je to tak trochu aj „nešťastie“ akademicky šikovných študentov, že často skončia na podobných odboroch, aj keď ich to nemusí až tak zaujímať. Osobne som v ňom nevidela zmysel. Študovať som začala v roku 2004 a vtedy sme nemali veľa pozitívnych právnických vzorov. Keby sme mali prezidentku právničku, ako máme teraz, tak by som pri ňom možno aj zostala.

Po dvoch rokoch som teda nechala školu a odišla do Prahy. Po skúšaní rôznych prác som dostala výbornú ponuku, ale vedela som, že ak ju vezmem, do školy sa už nikdy nevrátim. Zvažovala som dva odbory, dejiny umenia na Karlovej Univerzite v Prahe a antropológiu vo Viedni. Kvôli jazyku aj blízkosti Bratislavy som sa rozhodla pre Viedeň.

Čím ďalej som bola v štúdiu antropológie, tým viac som sa vracala ku kreatíve. Vtedy som spustila aj svoj magazín Hemmet, začala som pracovať pre Urban Market a v tejto sfére som už zostala.

Aktuálne sa venuješ Trnka Gastronomy, priestoru pre súčasnú kultúru Nádvorie, vydávaš Nádvorie magazín, máš pod sebou projekt Kampus. Nejdem sa ťa radšej pýtať, ako to všetko stíhaš. Čo z toho je ale tvoja srdcovka?

Mojou srdcovkou je magazín. Je to také moje dieťa. Podarilo sa mi s kolegami vytvoriť presne taký magazín, aký by som rada čítala aj ja.

Z pohľadu vzdelávania a aj môjho vlastného osobnostného rozvoja je pre mňa veľmi dôležitý Kampus. To je vec, kde sa musím stále veľa učiť a prispôsobovať sa tomu, čo je pre projekt dôležité. Je to idea Michala Trnku, ale už takmer štyri roky ju rozvíjam. Núti ma to získavať nové zručnosti.

Kampus je vzdelávací program pre študentov, ktorý zahŕňa aj spolubývanie. Inšpirovali ste sa pri tomto koncepte v zahraničí?

Mišo študoval vo Veľkej Británii a videl spôsob vzdelávania, ktorý nezahŕňal len školu, ale aj študentský život. Študenti sú tam viac zviazaní so školou aj s ich kampusom. Bývajú v ňom, majú mimoškolské aktivity, rôzne kluby a činnosti. Trnava je študentské mesto a so vznikajúcim priestorom v Nádvorí mu napadlo vytvoriť niečo pre študentov a študentky, kde sa môžu vzdelávať a spolužiť. Teraz je už tretí ročník a každý rok niečo na programe zlepšujeme.

Viete ešte o niečom podobnom na Slovensku alebo ste priekopníci v tejto oblasti?

Sme jednými z mála, ale priekopníci nie sme. Myslím, že by sa to dalo napočítať na prstoch jednej ruky. Je to určite spôsobené aj tým, že je to veľmi náročné. Či už finančne, priestorovo, alebo programovo. V Anglicku študenti žijú v kampusoch ako tu na internátoch, majú tam ale komunitnejší život. Náš Kampus je veľmi izolovaný už len tým, že nebývajú s ostatnými študentmi. Každý rok máme v programe len šesť študentov.

Prečo je spolubývanie dôležité?

Keď si s niekým 24 hodín, je to omnoho intenzívnejšie ako stretávať sa len v škole. Ako skupina sa lepšie spoznajú, vytvoria si dlhodobé vzťahy. Projekty a aktivity sa lepšie robia, keď sú spolu. Na druhú stranu to nie je prirodzené prostredie a pre účastníkov a účastníčky je to veľmi ťažké. Akoby ste boli stále v práci. Napriek tomu je to veľmi dôležitá časť programu, aj keď je neskutočne náročná, najmä pre mladých ľudí, ktorých v programe máme.

Ako vyzerá program vašich študentov?

U nás bývajú desať mesiacov. Na začiatku prejdú výberovým konaním, ktoré pozostáva z dvoch kôl. Jedným je písomná prihláška a druhým je osobný pohovor.

Keď ich prijmeme, zorganizujeme teambuilding, kde sa všetci spoznáme. Potom je program rozdelený na zimný a letný semester. Tento rok máme naplánované tri inšpiratívne večery v zimnom a potom aj v letnom semestri, keď k nám prídu zaujímaví hostia. Majú tri veľké workshopy v zimnom semestri a dva v letnom zamerané na mäkké zručnosti. Potom majú aj menšie workshopy, každý týždeň môžu ísť na komunitný brunch. Ďalej je súčasťou Kampusu aj osobnostný mentoring a projekt, na ktorom ako tím pracujú.

Čo si mám predstaviť pod projektom?

Projekt je niečo, na čom budú všetci účastníci a účastníčky pracovať spolu a do určitej miery to po nich ostane. Tento rok sme to opäť trochu zmenili, na prvú časť, ktorá je viac ideová, sme ich rozdelili na dve skupiny. Každá z nich pracuje a interpretuje si zadanie po svojom. Následne nám odprezentujú svoje nápady. My potom vyberieme jeden z nich, prípadne kombináciu a na ňom následne budú všetci pracovať.

Pre takéto riešenie sme sa rozhodli aj z dôvodu, že sme si všimli, ako náročné bolo pre našich Kampusákov a Kampusáčky pracovať v skupine šiestich ľudí. Chceli sme im dať viac priestoru na realizáciu svojich nápadov a takisto možnosť vytvoriť niečo, čo bude možno kombináciou dvoch skvelých nápadov, ktoré by pri predošlom nastavení museli ustúpiť.

Ak sa mám vrátiť k predošlým projektom, prvým mal byť Trh dobrovoľníctva, teda podujatie, ktoré prepája neziskové organizácie s dobrovoľníkmi. To sa ale nakoniec neudialo kvôli pandémii, čo bola veľká škoda. V druhom ročníku dievčatá zorganizovali online festival Zhovorka. Aj tu bola určujúcim faktorom pri tvorbe podujatia situácia, v ktorej sme sa aktuálne nachádzali, čo je mi samozrejme veľmi ľúto, ale musíme s tým pracovať.

Čo však bude výsledným projektom je na účastníkoch a účastníčkach. Nie je dané, že to musí byť podujatie. Môže to byť výskum alebo idea produktu. Malo by to však dávať zmysel a niečo priniesť, či už im alebo komunite. Projekt ako taký je z môjho pohľadu pre Kampusákov a Kampusáčky jednou z najnáročnejších súčastí programu. Musia sa naučiť spolupracovať, udržiavať medzi sebou dynamiku aj vzťahy. Ak nastane konflikt, tak ho musia vedieť vyriešiť. Keď ťa nahnevá kolega, doma sa vynadávaš. Oni sú však stále spolu. Aj preto je program podľa môjho názoru pre účastníkov veľmi náročný a vôbec sa tomu nedá čudovať.

Aké ďalšie zručnosti okrem kooperácie a tímovej práce sa v Kampuse snažíte rozvíjať?

Určite sebaprezentácia, veľa ľudí má totiž problém vôbec sa predstaviť v niekoľkých vetách. Potom je to napríklad manažment času a stresu. Zistili sme totiž, že mladí ľudia si nevedia zatriediť svoj čas, majú pocit, že toho majú extrémne veľa a nič nestíhajú. V skutočnosti toho až tak veľa nemajú, len majú zlú prioritizáciu.

Manažment stresu riešime aj kvôli Covidu, hoci situácia s lockdownami asi nebude taká zlá ako minulý rok, no so stresom a s neistotou musia vedieť pracovať. Budeme mať aj workshopy, aby sa naučili robiť svoje CV, motivačný list a pripraviť sa na pohovor. Ďalšie veľké témy sú projektový manažment, strategické plánovanie, líderstvo a facilitácia tímov.

Kto sa môže uchádzať o tento program?

Uchádzač alebo uchádzačka musí študovať na jednej z troch univerzít v Trnave a musí mať do 26 rokov. Nezáleží na ročníku a ani na tom, či je to druhé štúdium, teda či niekto študuje na dvoch vysokých školách, ak je jedna z nich v Trnave. Takisto môže ísť o človeka, ktorý do prvého ročníka len nastupuje.

V prihláške a na pohovore okrem toho sledujeme aj to, aké má tento človek aktivity, čo ho baví, či sa venuje dobrovoľníctvu a podobne. Hľadáme ľudí, ktorí majú záujmy, sú aktívni, ale majú takisto vzťah k altruizmu. A takých študentov a študentiek je na našich školách dostatok, len často mám pocit, že sa podceňujú alebo si neveria. Čo je veľká škoda.

Odporúčame preto všetkým študentom a študentkám, aby sa prihlasovali, či už k nám, alebo do podobných programov. Dostať sa do takéhoto programu nie je až také ťažké, niekedy naozaj stačí len odvaha. Mnoho týchto študentov si totiž neuvedomuje, aké rôzne aktivity už majú, ako veľmi zaujímaví sú a čo všetko sa môžu ešte naučiť.

S tou sebaprezentáciou je to rovnaké medzi mužmi a ženami? Hovorí sa, že práve ženy majú tendenciu sa viac podceňovať. Vidno to na pracovných pohovoroch aj pri vyjednávaní o plate.

Subjektívne z mojej skúsenosti na tomto projekte môžem povedať, že k nám sa hlási viac žien ako mužov. Viac žien sa do programu aj dostane, sú často papierovo lepšie ako chalani. Neviem, či je to tým, že baby majú pocit, že sa musia viac snažiť, a teda berú viac príležitostí.

U chlapcov je to slabšie, často majú ležérnejší prístup. Minulý rok sme napríklad nevybrali ani jedného, tie baby ich úplne prevalcovali. Tento rok to bolo lepšie, opäť sa k nám dostali dvaja chlapci.

Samozrejme nechcem generalizovať, ale je to pre mňa určitý ukazovateľ. Žien je mnoho na vysokých školách, vzdelávajú sa, snažia sa dostať do programov. Otázkou teda potom ostáva, prečo nakoniec často zarábajú aj tak menej, ako ich mužskí kolegovia alebo sa nedostanú do vedúcich pozícií. To je však omnoho komplexnejšia téma.

Študenti za tento program ani ubytovanie neplatia. Ako ho dokážete udržať finančne?

Program je financovaný zo súkromných zdrojov rodiny Trnkovcov.

Vieš si predstaviť, že by takéto niečo mohlo vzniknúť aj pod hlavičkou nejakej univerzity?

Samozrejme, že mohlo, ale to by muselo byť školstvo u nás financované trochu inak. Veľa vecí, ktoré im dávame, sú však, povedzme si narovinu, nadštandard. Napríklad ubytovanie v centre mesta navrhnuté špičkovými architektmi, večere s hosťami v Akadémii alebo raňajky v Thalmeineri každý týždeň. Mnoho z tých vecí nemá vplyv na úroveň vzdelania, ale skôr na vaše pohodlie a komfort, v akom študujete. Čo je tiež dôležité, ale študentský život sa dá určite prežiť aj v iných pomeroch.

Predpokladám, že také mimoškolské vzdelávanie by vedeli poskytnúť aj univerzity. Bývala by si na intráku a vzdelávanie by fungovalo popri tom. Dalo by sa to, no treba dodať, že vysoké školy sú extrémne podfinancované. Nemyslím si ale, že by to bolo nereálne, teraz má však školstvo trochu iné priority

Pomôcť by v tomto mohli spolupráce a vzťahy s firmami, ktoré by študentov popri vzdelávaní podporovali. Niektoré slovenské univerzity už pár takýchto úspešných spoluprác majú.

Prečo by mal podľa teba firemný sektor spolupracovať na vzdelávaní?

Z pohľadu firmy je to výchova budúcich zamestnancov, ktorí pre ňu budú tvoriť hodnotu. Ako študent nedokážeš zo školy získať všetko, čo od teba budúci zamestnávateľ očakáva. Sú to skúsenosti, mäkké zručnosti, kontakty. To sú všetko veci, ktoré prichádzajú rokmi a budeš ich rozvíjať celý život. Ale je dôležité už na škole vedieť, že je to niečo, na čo sa treba zamerať.

Má takýto projekt pridanú hodnotu aj pre mesto?

Určite. Na pohovoroch sa vždy pýtam, kde chcú žiť. Ak chcú hneď po škole ujsť do zahraničia, tak to úplne chápem. Nás však zaujímajú predovšetkým ľudia, ktorí chcú zostať na Slovensku a prípadne sa vrátiť do regiónov, odkiaľ pochádzajú, a tam rozvíjať ďalej danosti a vzdelanie, ktoré sme im dali. Aby mali motiváciu vrátiť sa domov a zlepšovať život vo svojej obci, meste, vo svojom regióne. Podľa mňa nie je cesta, že všetci zdrhneme. Týmto spoločnosť degeneruje, chýba jej elita.

Ako svoj srdcový projekt spomínaš aj tlačený magazín. Distribuujete ho len v rámci Nádvoria?

Magazín je zadarmo a distribuujeme ho v rámci Nádvoria a v spriatelených podnikoch. Väčšinou v Trnave, kde ho okrem Nádvoria nájdete napríklad v Thalmeineri, Akademii alebo Kumšte, v Bratislave v podniku White Dragon v Mlynskej doline.

Čo vás inšpiruje pri výbere tém?

Na redakčnej rade si vyberáme témy na niekoľko čísel dopredu. Niekedy to súvisí s nadchádzajúcimi udalosťami, inokedy máme obsah a potrebujeme ho uchopiť do témy. Téma nás potom núti rozmýšľať, vieme si ju vysvetliť rôzne. Základom je, aby sme v téme vedeli prepojiť niekoho z Nádvoria. Vždy sa snažím, aby tam bola spomenutá nejaká sociálna téma, aby sme sa venovali mestu Trnava a aby sme našli zaujímavých ľudí, ktorí robia dobré veci a zaslúžia si priestor.

Máte stálu redakciu alebo spolupracujete aj so študentmi z masmediálky?

Máme stálu redakciu a v nej len jednu študentku, čo je z môjho pohľadu celkom škoda. Od študentov a študentiek by som prirodzene očakávala proaktivitu. Tiež som sa v mojich začiatkoch sama ozvala médiu, ktoré sa mi páčilo a začala preň písať. Ak sa niekto chce pridať k nám, budeme radi, ak sa ozve.

Aký je cieľ toho magazínu?

Je to jeden z našich výrazných marketingových nástrojov. Osobne mám vzťah k tlačovinám a vždy som rada robila veci, ktoré majú hodnotu. Svet sociálnych sietí je veľmi toxický, a preto sme si povedali, že vyrobíme niečo, čo môžete držať v rukách a z toho online sveta vás vytiahne. Chceli sme vytvoriť magazín, ktorý si necháte a nevyhodíte ho do prvého koša. Sú dokonca ľudia, ktorí ho zbierajú. Pre mňa je to pridaná hodnota toho, čo robíme.

Máš nejaké ďalšie plány v rámci týchto svojich aktivít?

Budem sa snažiť urobiť Kampus opäť o čosi lepším. Je to pre mňa aj taká škola ega, pretože musím vždy vstrebať spätnú väzbu a zistiť, čo nebolo dobré a potom vymyslieť niečo, čo dá účastníkom a účastníčkam väčšiu hodnotu a naučí ich niečo nové.

Druhá vec, na ktorú sa veľmi teším, je redizajn magazínu. Ten sa viac priblíži vizuálnej identite, s ktorou na Nádvorí pracujeme. Chystáme sa tiež upraviť a vylepšiť celý jeho koncept. Som večne nespokojný človek, ktorý každé dva roky hľadá, čo by mohol zmeniť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Kampus Nádvorie Zuzana Fajta