Lucia Pašková: Viem, že všetkých nezachránim, no angažovanosť považujem za zmysluplné trávenie času na tomto svete

Lucia Pašková je spoluzakladateľka firmy Curaden, ktorá zastupuje značku Curaprox na Slovensku. Tentokrát sme sa o biznise rozprávali len veľmi málo, Lucia totiž dlhodobo spolupracuje s viacerými mimovládnymi organizáciami ako sú Bystriny, Nexteria, Slovenská debatná asociácia, Nadácia mesta Bratislavy, ale aj projektami ako sú Krúžky Leaf, Kto pomôže Slovensku, Aktívna komunita.

Tvrdí, že neziskové organizácie si často neuvedomujú, aký prínos môžu mať nielen pre biznis. V jej pracovnom aj súkromnom živote sa časti prelínajú princípy permakultúry, spájanie a dôvera – v rôznych formách a v každom projekte, na ktorom sa spolupodieľa. 

Si zapojená do mnohých projektov a iniciatív. Prečo je pre teba dôležité byť spoločensky aktívna?

Ani neviem, nijako hlboko nad tým neuvažujem. Snažím sa len prežívať svoj život šťastne tak, aby bol čo najviac naplnený. Sú to všetko veľmi pekné projekty, plné inšpiratívnych ľudí.

Keď vidím, že sa veci dajú do pohybu, prináša mi to do života iný typ energie. Musím povedať, že biznis už troška aj nudil, aj keď aj ten je samozrejme veľmi zaujímavý. Úplne každý z nás môže urobiť aspoň niečo, mesačne prispieť na organizáciu zo svojho príjmu, zapojiť sa dobrovoľníctvom, mentorovaním, pomôcť s procesmi vo svojej samospráve, ale nie každý má priestor sa úplne intenzívne angažovať. Som vďačná, že ja áno.

Takže je to pre teba prirodzené.

Myslím, že keď s tým človek začne, rýchlo ho to začne baviť. Lebo je príjemné byť obklopený ľuďmi, ktorí posúvajú veci dopredu, byť aktérom, nie obeťou. Samozrejme, je dôležité, aby človek neupadol do presvedčenia, že všetko zachráni. Túto predstavu nemám, ale angažovanosť sa mi zdá zmysluplným trávením času na svete. Keď každý z nás pohne nejakú vec o kúsok, spolu sa hýbe veľa.

V akom prostredí si vyrastala?

V malom meste v Starej Turej vo veľmi milujúcom prostredí. Som si vedomá privilégia. Pochádzam z majoritnej spoločnosti, ako rodina sme nemali problém s peniazmi a nezažila som nedostatok. Zároveň som vyrastala v prostredí dôvery a lásky, čo je základ, ktorý robí pre mňa spoluprácu s inými oveľa jednoduchšou. Nemôžem si za to sama, som vďačná, že som mohla vyrastať v takomto prostredí a rada by som to dopriala všetkým.

V mladšom veku sme mali s bratom dosť veľkú športovú drezúru. Tréning takmer každý deň. V puberte, keď som so športom prestala, prepla som do toho, že už nechcem robiť nič tohto typu a doteraz mám problém s disciplínou. Vôbec sa mi nechce športovať.

Mama bola športovkyňa?

Bola gymnastka. Teraz to robí vnučkám za čo som jej veľmi vďačná. Naši sa kvôli nám naučili lyžovať. Otec ma zase priviedol k záujmu o verejné veci. Veľa sme diskutovali o tom, čo sa deje. Naučila som sa pri tom, že ľudia môžu nesúhlasiť a pritom sa stále mať úprimne radi.

Veľmi veľa som čítala. O dva roky starší brat ma naučil čítať ešte pred základnou školou, príbehy v knihách ma fascinovali. Bola som veľmi zvedavá. Nemala som selekciu, čítala som všetko do radu. Bavilo ma učiť sa nové veci a bolo mi jedno, čo sa ku mne dostalo.

V súčasnosti si aktívna v mnohých projektoch. Ktorý ťa momentálne najviac teší?

Zdalo by sa mi nefér, keby som spomenula len jeden. Každý z nich je iný zásadným spôsobom, ale všetky smerujú k nejakému zlepšovaniu sveta. Som v správnej rade štyroch organizácií a dostala som pozvanie do ďalších. Všetko sú to organizácie, ktoré si mimoriadne vážim, ale práve kvôli rešpektu k nim z časových dôvodov oficiálne zapojenie odmietam. Pre mnohé z nich som však k dispozícii neformálne ako poradkyňa, mentorka, prepájačka, podporovateľka. Spomeniem Via Iuris, Človeka v ohrození, Transparency International, OSF, PDCS, Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí.

Z tých, kde som zapojená aj oficiálne, sa najviac venujem Bystrinám, kde identifikujeme a prepájame aktívne skupiny a jednotlivcov v regiónoch Slovenska. Je mi to veľmi blízke, lebo som zo Starej Turej a teraz žijem v Modre. Napriek tomu, že milujem Bratislavu.

V Bratislave sa združuje ekonomická sila, funguje tu veľa neziskoviek a sektory sú tu viac premiešané. Ľudia z biznisu sú viac napojení na svet občianskej spoločnosti, aj keď podľa mňa stále nie dostatočne. Veľmi by som sa potešila, keby sa nám podarilo normalizovať prepájanie neziskového sveta, verejných inštitúcií, biznisu, kultúry a médií.

Čo to znamená?

Nevznikajú tam synergie, ktoré by mohli vznikať.

Väčšina neziskoviek si ani netrúfa oslovovať ľudí z biznisu. Organizácia potrebuje nabrať sebavedomie, aby to urobila. Samy si niekedy neuvedomujú, akú veľkú hodnotu majú a akým prínosom môžu byť pre biznis. Rovnako ľudia z biznisu si často neuvedomujú, aké podnetné môže pre nich byť spolupracovať s neziskovým sektorom.

Bola by som rada, keby viac ľudí z biznisu aktívne pracovalo s lokálnymi komunitami nielen na úrovni CSR oddelení svojich firiem, ale aby prišli sami a zapojili sa priamo. V tomto by ľudia vo vedení firiem mohli byť inšpiráciou pre svojich kolegov.

V Bystrinách sa snažíme robiť klastre, kde spájame tieto rôzne sektory na úrovni regiónov. Napríklad robíme raňajky pre miestnych podnikateľov v kultúrnych centrách.

Moja najlepšia kamarátka z detstva Andrejka Sadloňová, ktorá študovala medicínu, použila veľmi pekné prirovnanie. V medicíne sa používajú enzýmy – katalyzátory – to sú tie činidlá, ktoré zrýchľujú aktivitu účinných látok, ktoré robia akciu. Enzýmy znižujú energetickú bariéru, ktorá je potrebná na akciu. Aby sa účinná látka správne uchytila v ľudskom tele, potrebuje nosič, ktorý musí chvíľu zotrvať, aby prišlo k pomalému rozpusteniu, aby liek reálne zafungoval.

Páči sa mi toto prirovnanie. Aj my by sme mali byť ako tieto enzýmy. Keď niekam prídeme, zotrváme tam dostatočne dlho, aby tam vznikli dostatočné prepojenia a potom z toho vystúpime. Každá z iniciatív v Bystrinách robí lokálne fantastickú prácu, ale sú často osamelé a vyčerpané. Potrebujú často iba jemný ťuk, podporu, aby mohli nabrať silu. Prepojenie s podobnými projektami. Takáto podporná sieť často spôsobí, že naberú novú energiu pokračovať vo svojej skvelej práci.

S Bystrinami čoskoro spúšťame projekt Ministerstvo jemných zásahov.

To vo mne vyvoláva veľa ďalších otázok.

Ministerstvo jemných zásahov robíme spolu s tímom Bystrín a najmä Gáborom Bindicsom, Martinom Bajaníkom, Miškou Benedigovou, Zuzkou Wienk a Ondřejom Kobzom – českým podnikateľom, ktorý rekonštruoval strechu Lucerny. On vymyslel názov a dovolil nám ho používať.

Idea vznikla z toho, že na Slovensku je veľmi veľa opustených budov – industriálnych – ako dokumentujú Čierne diery, ale aj iných. Rozmýšľali sme nad tým, ako by sa dali zrekonštruovať.

Uvažovali sme nad tým tak, že obnova by mala prebehnúť v napojení na lokálnu komunitu. Priestor, ktorý je na začiatku v nedobrom stave, by mal byť na konci pekný a hlavne funkčný, tak aby tvoril pridanú hodnotu.

Ako by to fungovalo?

Kedysi som robila pre americkú spoločnosť, ktorá predávala time-share dovolenky v rezorte na Malte, kde si si mohla na 20 rokov dopredu prenajať apartmán.

Tento model by sa dal použiť na rekonštrukciu nehnuteľností za pomoci investorov. Mohlo by vzniknúť pekné ubytovanie na zaujímavých miestach s príbehom, ktoré zároveň bude spravovať komunita, ktorá bude mať z neho príjem.

Napríklad, ak rekonštrukcia a vybavenie dvoch apartmánov stojí 50 000 eur a my nájdeme päť investorov po 10 000 eur, každý bude mať takýto apartmán ročne na dva týždne. Bude mať na niekoľko rokov dopredu rezervované ubytovanie. To znamená, že 10 týždňov do roka bude priestor obsadený pre investorov, ale celý zvyšok roka ubytovanie dostupné pre komunitu, ktorá by ho prenajímala. Platí sa jej prenájom a zaplatí sa človek, ktorý sa o proces stará. Po desiatich rokoch zostávajú apartmány komunite.

Pilotný projekt ministerstva jemných zásahov robíme v kláštore v Rožňave. V budove je kultúrne centrum, chýbali však peniaze na dokončenie polky poschodia. Pripravujú sa tam dva apartmány. Na každé ubytovanie sme oslovili iného architekta, ktorý sa tiež v zásade môže stať investorom a neskôr si to tam “odbývať”.

Druhý projekt je dom na Brdárke. Je to nádherné miesto na východnom Slovensku. Funguje tam perfektná komunita ľudí, ktorá vyučuje permakultúru. Svojpomocne zrekonštruovali už niekoľko pôvodných budov. V jednom sa vyučuje a potom je tam taký, ktorý voláme najškaredší dom v dedine. Opacha. Ten sme kúpili, lebo je hneď vedľa kostola a veľmi špatí celý verejný priestor. Keď ho zrekonštrujeme, celé centrum obce dostane nový ráz. Snažíme sa uvažovať nad tým, ako tá rekonštrukcia môže komunite pomôcť.

Dá sa s týmto modelom pracovať dlhodobo?

Je to pekný projekt, ktorý ešte testujeme. Idea je, že za 10 rokov fungovania investorského projektu by sme mali byť schopní nastaviť ekonomiku otvoreného účtovníctva tak, aby keď sa po 10 rokoch komunita rozhodne, že to chce odkúpiť, bude mať o všetkom prehľad. Aby bolo pre ňu zmysluplné povedať “vidím, že to zarába dosť, zoberieme si hypotéku a raz to bude naše”. Za peniaze, ktoré získame odkúpením, by sme mohli kúpiť ďalšie nehnuteľnosti a spraviť z tohoto procesu perpetum mobile.

Každý rok by sme chceli vybrať nové lokality, kde si ty ako investor môžeš vybrať, do čoho chceš ísť. Investor si zároveň môže vyberať svoje dva týždne z celej siete Ministerstva jemných zásahov, takže môže chodiť na dovolenky na nové zaujímavé miesta v regiónoch. Miestna lokalita zároveň pomáha dizajnovať zaujímavé aktivity, ktoré sa dajú robiť. Myslím, že je to taký win-win-win.

Na projekt Kláštor sme oslovili štúdio Sadovsky architects, ktorý má vzťah k tomu regiónu, lebo odtiaľ pochádza jeho skvelá manželka.

V prvej fáze chceme vytvoriť dve-tri nehnuteľnosti. Idea je popísať proces a možno neskôr to ukázať aj iným krajinám. Ministerstvo jemných zásahov nemusí byť len slovenské, ale pokojne svetové. Bolo by pekné, keby sa do toho mohli zapájať aj iné krajiny. Zatiaľ to len vymýšľame a veľmi ma to baví.

Zdá sa, že práca s regiónmi je pre teba zásadná.

Asi ma to k nim trošku ťahá, keďže odtiaľ pochádzam.

Čo ďalšie ste rozbehli?

Nexteria Leadership Academy (NLA) je už známy skvelý program pre študentov vysokých škôl, v ktorom Nexteria poskytuje mladým ľuďom univerzitu popri univerzite. Je to taký malý slovenský Harvard, na ktorom ťa neučia pedagógovia, ale priamo ľudia z praxe. Vychováva mladých etických lídrov.

Počas covidu spustil tím nový Nexteria Lab. Je to dvojtýždňový online program a zameriava sa najmä na regióny. Takýmto spôsobom môžeme veľmi zaujímavých lektorov a mentorov a ich fantastické prednášky doručiť v online mladým ľuďom z celého Slovenska.

Doteraz väčšina alumni NLA skončila v biznisovom sektore. Teraz sa snažíme zapájať do činností Nexterie aj verejný sektor, aby v ňom skončili etickí lídri a líderky. Ak by takéto pozície boli obsadené mladými hodnotovými ľuďmi, bolo by to pre spoločnosť veľmi prínosné.

So študentmi spolupracuješ aj v rámci Slovenskej debatnej asociácie.

SDA sa prioritne zameriava na stredoškolákov. Sú to mladí ľudia, ktorí ma argumentačne strčia do vrecka, čo ma veľmi baví. Na stredných školách budujú debatné kluby. Bohužiaľ, aj ja som generácia, ktorú debatný klub na škole nezachytil. Každá dobrá stredná škola by jeden mala mať.

Vymysleli sme spôsob, ktorý pomáha fundraisingu a zároveň podporuje tému kritického myslenia a práce s argumentmi. Aj firmy si môžu urobiť firemný debatný krúžok a absolvovať toto vzdelanie, po ktorom vie človek dobre a zmysluplne debatovať. V budúcnosti z toho chceme spraviť Debatnú firemnú ligu, ktorá má dve výhody.

Je to príjem pre SDA a zároveň získavame ambasádorov témy debaty medzi dospelými. Zaplatíš si sumu za tréning, ktorá zároveň pomôže tomu, aby sa mohli kluby rozbiehať na stredných školách. Je to pekná synergia. Vždy sa v rámci tých projektov snažím uvažovať nad tým, akým spôsobom sa to dá pospájať.

Je to permakultúrne myslenie. Keď ideš sadiť nejakú kvetinu, nemáš rozmýšľať len nad tým, či je pekná alebo škaredá. Máš rozmýšľať nad tým, či má dávať tieň, či bude dávať nejaké plody, či má potenciál byť potravou pre zvieratá. Tak, aby to bolo viacúčelové, čo je princíp permakultúrnej záhrady, ktorý veľmi rada prenášam do akéhokoľvek projektu.

Čo robí podľa teba lídra dobrým lídrom?

Ochota učiť sa, zvedavosť, úprimný záujem o ľudí, láskavosť a pokora.

Si aktívna aj v Nadácii Bratislavy. Prečo potrebuje hlavné mesto nadáciu?

Mesto Bratislava hľadalo nástroj, ako tvoriť časť svojho programu v kultúre, tvorbe komunít a v ochrane životného prostredia podporou subjektov prirodzene aktívnych v tejto téme, a ako podporiť participáciu transparentne a zároveň jednoducho. Som uchvátená z tímu, ktorý tu vznikol. Riaditeľka nadácie, Zuzana Ivašková, je presný príklad ideálneho stavu, keď do verejnej správy ide vysoko kompetentný šikovný človek.

V správnej rade je skoro desať ľudí, každý z iného odboru. Nadácia má vždy perfektne pripravené materiály. Najviac inšpiratívne je to, že na každom stretnutí vnímam mimoriadnu mentálnu prípravu tímu. Väčšina pripomienok a otázok, ktoré im ako správna rada dávame, už bola aspoň v nejakej miere zvažovaná. Vidno, aký vysoký level kvality organizácia má. Je veľmi pekné, ako fungujú s budúcimi prijímateľmi grantov a ako s nimi pracujú už dopredu.

Keď sa napríklad pripravuje grantová schéma na komunity, tím nadácie najskôr oslovuje mestské časti, aby mal lepšie porozumenie, čo si jednotlivé časti pod komunitami predstavujú. Potom si ľudí z týchto jednotlivých komunít zavolajú na spoločný rozhovor o tom, aká podpora by im najviac reálne pomohla. Čiže to nie je rozhodovanie od stola, ale pekný participačný projekt už na vstupe. Myslím, že ak by takýmto spôsobom spolupracovali aj ministerstvá pri tvorbe grantových výziev, tak by to vyzeralo inak.

Spomenula si permakultúru. Čo to vlastne je?

Permakultúra je moja srdcovka. Začalo to na Obchodnej, kde sme bývali vo vnútrobloku. Keď sme sa tam presťahovali a otehotnela som, začala som si všímať, ako vyzerá okolie. Rástli tam buriny asi do dvojmetrovej výšky. Napriek tomu, že tam boli aj stromy, boli úplne ukryté. Hovorila som môjmu mužovi, že keď sa narodí Matilda a bude pokojné dieťa, bude veľa spať, tak to tam vyčistím a začnem sa o tú záhradu starať.

Natrafila som vtedy na článok s Paťou Pavlovskou. Hovorila o záhradách, aké mávali naše staré babičky, v ktorých máš veľkú úžitkovosť spojenú s prírodnou krásou a nemusíš sa o ne až tak pracne starať, čo bola moja motivácia.

Môj plán zafungoval, dieťa sa narodilo pokojné. Už vtedy sme stavali dom a vedela som, že tam nebudem navždy. Chcela som záhradu urobiť funkčnú bez toho, aby sa do nej muselo veľmi zasahovať, tak som išla na kurz permakultúry do Brdárky.

Mala som tam nádherný zážitok s ľuďmi, ktorí sú živé srdcia. Naučila som sa základné princípy a hovorím o tom skôr ako o systéme uvažovania, o ktorom som presvedčená, že by mal byť súčasťou bežného vyučovania na základnej škole.

Prečo?

Do permakultúry je zapojených veľa predmetov. Poviem príklad. Rok by si mala pozorovať záhradu, čo je niečo, na čo my nie sme vôbec zvyknutí. Máš sa len pozerať. Keď zažiješ záhradu v štyroch ročných obdobiach, uvedomíš si, ako dlho svieti slnko v lete a pokiaľ siaha tieň v zime. Alebo keď prší, všímaš si, kde sa združuje voda, čo by mohlo byť potenciálne jazierko. Pracuješ s tou záhradou tak, že rešpektuješ jej prirodzený stav, nesnažíš sa ho umelo nasilu meniť.

Páčilo by sa mi to priviesť na základné školy, kde by sa tak decká mohli naučiť robiť s mierkou. Pozemok školy si najprv potrebujú naštudovať a zakresliť existujúce objekty. Ak tam chceme nasadiť stromy, tak si musíme pozrieť, do akej výšky narastajú a akú šírku majú koruny a zakresliť to v mierke. Čiže je tam matematika a geometria.

Uvažuje sa tam nad zdrojmi, napríklad kde je voda, či tam vieme urobiť zásobníky na dažďovú vodu alebo ako vodu budeme dopravovať. Čo iné budeme potrebovať a kde sa to dá zohnať? Vie nám to niekto darovať? Deti sa vlastne naučia vyhľadávať veci, ktoré majú v blízkom okolí. Veľmi veľa pozitívnych vecí sa tam naučíme hravým spôsobom.

Keby sa nám to podarilo priniesť permakultúru na každú základnú školu, bol by to obrovský prínos pre spoločnosť aj do budúcna. Deti by sa naučili prirodzene spolupracovať, využívať poznatky z predmetov aj na iných predmetoch, uvažovať nad svojím životným prostredím a lokálnymi zdrojmi.

Aké princípy permakultúry využívaš v pracovnom živote?

Základné dva princípy sú, že keď čokoľvek robím, vždy by som mala brať ohľad na ľudí vrátane seba, a takisto aj na zem. Tretí princíp, ktorý beriem do úvahy, je limit spotreby.

Sme v situácii, keď má väčšina z nás viac, ako potrebuje. A pritom máme pocit, že máme málo. Nejde však len o to vedome sa limitovať, ale aj spravodlivo sa podeliť. Keby sme sa všetci správali permakultúrne, neboli by také veľké sociálne rozdiely.

Permakultúra vychádza z tvorby trvale udržateľných záhrad, ktoré fungujú tak, aby čo najmenej vyčerpávali záhradníka aj prostredie. Dopredu premyslený dizajn je vytvorený tak, aby sa čo najviac dokázalo prirodzene obnovovať.

Pri projekte sa jeho dizajn tvorí tak, aby sme sa čo najmenej narobili, čo najmenej minuli a cez spoluprácu a využívanie prirodzených vlastností dosiahli najväčší možný úžitok pre všetkých. A zároveň nikomu neškodili.

Pri niektorých projektoch sú výsledky ťažko spočítateľné alebo hmatateľné. Pre mnohých je ťažké projekt neskôr opustiť. Kedy vieš, že sa tvoja úloha skončila?

Priznám sa, že mám tendenciu z toho vystúpiť čo najskôr. Myslím, že to je jeden z dôvodov, prečo sa mi podarilo odísť z exekutívnej funkcie v Curadene. Keď vidím v projekte ľudí, ktorí sú schopní pokračovať bez toho, aby som musela byť zapojená, zdá sa mi zbytočné, aby sa energia duplovala.

Snažím sa postaviť systém ako v permakultúre, kde skladáš dokopy jednotlivé rastliny, aby sa navzájom podporovali. Keď vytvoríš systém, ktorý je samostatne funkčný, tak už tam nemusíš byť. Presne toto mi vyhovuje, pretože potom sa môžem venovať iným veciam. Mám rada zmenu a zároveň nemám pocit nenahraditeľnosti. Myslím, že väčšina ľudí vie lepšie robiť veci ako ja.

Si súčasťou viacerých vzdelávacích projektov. Ako sa ale vzdelávaš ty?

Snažím sa obklopovať inšpiratívnymi ľuďmi. Zároveň som taký education freak. Na budúci týždeň je napríklad konferencia o dôvere v Novej Cvernovke. Dôvera je pre mňa veľká téma. Považujem ju za hybnú silu, ktorá všetko zrýchli. Keby si ľudia navzájom viac dôverovali, nemali pochybnosti a predsudky, tak by sme sa ako spoločnosť vedeli posunúť oveľa rýchlejšie. Tým, že som zvedavá, baví ma objavovať a ísť do hĺbky v nových a nových témach, napájať ich na to, čo už viem. Učím sa ale aj každým mentoringom.

Ako mentorka spolupracuješ na projekte Aktívna komunita. Čím ťa zaujal tento projekt?

Podporný projekt od Nadácie Orange pre Bystriny je výnimočný svojím rozsahom aj formou a napĺňa to, čo nazývam naozajstné partnerstvo. Projekt podporuje päť kultúrnych centier – Bašta Bardejov, Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, Archa v Piešťanoch, Kláštor v Rožňave a Lýceum v Modre, ktoré sú dôležitými kultúrnymi aj spoločenskými hubmi, lokálnymi agentmi zmeny k lepšiemu. Tu sa tvoria lokálne komunity, ktoré sú dôležitým základom dobrej občianskej spoločnosti.

Ľudia, ktorí tieto centrá vedú, to často robia dlhodobo na svoje náklady s neuveriteľnou energiou a zápalom. Potrebujú však podporu a stabilitu, lebo takýto režim nie je dlhodobo udržateľný. Preto ma teší odvaha Orange ísť do trojročnej strategickej podpory týchto centier. Dúfam, že si od nich iní donori vezmú príklad.

Čím je mentorstvo pre teba obohacujúce?

Ľudia, ktorých mentorujem, sú mimoriadne zaujímaví. Ja sama sa v rámci mentoringu tiež ohromne veľa učím, zisťujem o nových témach a cibrím si mozog. Či už ide o mentoring TIS v rámci Stronger roots, študentov v rámci Nexteria Leadership Academy alebo parádny mikulášsky tím Diery do sveta v Bystrinách, každé stretnutie je pre mňa veľmi obohacujúce.

Minulý rok si spolupracovala na iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Ako prebieha takýto projekt, ktorý vznikol z hodiny na hodinu?

Veľká výhoda toho projektu bola, že sme mali pomerne jasne stanovenú misiu, čo potrebujeme spraviť. Prvý telefonát so Šimonom Šickom, Lukášom Filom, Demotivátorom, mnou a Zuzkou Suchovou prebehol veľmi rýchlo. Bol o tom, čo musíme spraviť a kto z nás to môže spraviť.

Demo povedal, že mu píše veľa ľudí zo zdravotníctva, ktorí nemajú ochranné pomôcky. Šimon povedal, že môže kúpiť rukavice, ja, že máme sklad, kde ich môže uložiť a odtiaľ rozdistribuovať. Mali sme 40 ľudí z Curaproxu na home office, ktorí predávajú, takže sme spolu s nimi mohli spraviť kontrolu a operatívu. Zuzka povedala, že môže navrhnúť fundraisingovú stratégiu a poskytnúť transparentný účet, Šimon, že jeho ľudia k tomu vedia naprogramovať web, Lukáš, že tomu Denník N môže spraviť mediálnu podporu.

Každý z nás sa pustil do svojho, vymysleli veľmi rýchly proces a začali sme robiť. Bolo pomerne jasné, že nakupujeme iba za toľko, koľko vyfundraisingujeme. Potrebovali sme potom zostaviť nákupný tím, takže som zavolala Janku Bargerovú, ktorá sa hneď pridala a bola obrovskou pomocou. Komunikáciu si zobrala Michaela Benedigová s tímom zo Seesamu a Lucka Šicko sa bavila s donormi.

Neskôr sme zistili, že mnohé ochranné pomôcky nezodpovedajú štandardom a že potrebujeme spraviť štandardizačný proces, teda že niekto bude overovať kvalitu, či je daný certifikát u nás platný a podobne. Takže sme postavili tím, ktorý len overoval.

Potrebovali sme šoférov a prihlásilo sa nám asi 160 ľudí po celom Slovensku, ktorí boli ochotní prevážať niečo odniekiaľ niekam, niektorí aj na dlhé vzdialenosti.

Potom sa do toho pridali piloti, ktorí nás oslovili. Niektoré veci sme rozvážali až na východné Slovensko a potrebovali sme to dodať veľmi rýchlo a cez víkend. Piloti prileteli do Dubovej, naložili sme pomôcky do ôsmich lietadiel a oni to rozviezli ďalej. Bolo tam veľmi veľa pekných momentov, v ktorých nám niekto ponúkol pomoc.

Ako sa hľadajú partneri k takémuto projektu?

Vtedy bola situácia, že akurát prebiehala výmena vlády a nikto nevedel, ako rýchlo nová vláda začne fungovať. Vedeli sme iba správy o prázdnych skladoch štátnych hmotných rezerv a zúfalých zdravotníkov bez ochranných pomôcok. Mnohí partneri sa vďaka dobrej propagácii ozvali sami.

Čo ťa na tom celom najviac prekvapilo?

Mňa to asi ani neprekvapilo. Keď ľudia vedia, čo majú spolu robiť a je tam veľký ťah na bránu, tak sa dokážu podariť zázraky.

Pracovali sme nielen s Curaprox tímom zo Smile Shopov, ktoré boli kvôli lockdownu zatvorené, ale aj s úplne cudzími ľuďmi, ktorých som stretla online prvýkrát v živote. Bola tam vysoká úroveň vzájomnej dôvery.

Mali sme overovací proces, ale mohlo sa stať, že niekto by chcel systém okašľať. My sme ale riešili hlavne to, že to musí byť rýchla pomoc. Rátali sme aj s tým, že sa to môže stať, ale to nemôže zastaviť pomoc pre ostatných. Dôvera to celé pohla brutálne dopredu.

Zavolala nám firma a povedala, že pošle peniaze a my sme s nimi už rátali v rozpočte, aj keď sme ešte nemali doriešené zmluvy. Vtedy tiež fungovala dôvera.

Ako pokračovala iniciatíva neskôr? Vyzbierali ste viac ako milión eur.

O rok sme to uzavreli. Spravili sme k tomu appku Aplikácia pomoci, ktorú rok spravovala veľmi šikovná kočka Janka Desiatniková z Nadácie Pontis. Za rok tam prišlo ešte 200 000 eur, ktoré boli použité v prospech nemocníc či neziskových organizácií. Aplikácia fungovala do júna 2021 a teraz uvažujeme, že ju opäť obnovíme.

Je to dobrý model, keď chce niekto darovať materiálnu pomoc. Napríklad sme tam mali Unilever, ktorý daroval niekoľko paliet čistiacich prostriedkov, ktoré v čase covidu dostali veľké nemocnice. Vtedy sa nedali nikde zohnať.

Toto môže byť funkčný model pre firmy, ktoré keď už niečo nepotrebujú, tak namiesto toho, aby to vyhodili, to môžu posunúť ďalej. Napríklad v Curaproxe chodíme na Pohodu, kde používame veľké pogumované plachty s okami, ktoré sa pripínajú na stan, aby sa obrandoval. Tieto plachty každý rok posúvame ľuďom, ktorí ich využívajú ako podklad pod zelené strechy, lebo je to dostatočne hrubý vodeodolný materiál. Keď si kupuješ fóliu pod zelenú strechu, dáš za to niekoľko stoviek eur. Pogumované plachty sú pritom niečo, čo by sa štandardne stalo odpadom, a takto môžu byť dlhodobo využité.

Ako funguje Kto pomôže Slovensku počas poslednej vlny pandémie?

Do základného tímu pribudli dvaja ľudia z Martinusu, Mišo Meško a Barbara Korimová. Rozbehli sme projekt Dobroty pre zdravotníkov, v ktorom sa usilujeme o to, aby lekári, sestry, sanitári a záchranári mali dlhodobo zabezpečenú podporu. Ideálne aby aspoň týždenne na každé covidové oddelenie prišla energetická posila ako minerálky, káva, ovocie, oriešky, sladkosti, teda veci, ktoré naši hrdinovia v zdravotníckych zariadeniach ocenia. Snažíme sa koordinovať podporu po celom Slovensku tak, aby bola rovnomerne distribuovaná a na nikoho sme nezabudli. Pridávajú sa väčšie aj menšie firmy, celoslovensky aj lokálne, pomôcť môžu všetci.

Zároveň bude časom potrebné pomôcť s podporou duševného zdravia zdravotníkov. Už teraz im na oddeleniach denne zomierajú ľudia. Stres a tlak, ktorý zažívajú, je enormný. Budeme sa tiež snažiť zdieľať výzvy nemocníc, ak budú hľadať dobrovoľníkov na pomoc.

Spoločensky angažovaných ľudí často zaveje do verejnej správy. Dostala si niekedy ponuku v tejto sfére?

Dostala som ponuky a viem si predstaviť, že by som šla do nejakej exekutívy, ale myslím si, že môj cieľ je pomáhať dobrým veciam iným spôsobom. Politické ambície nemám vôbec, povedala by som, že na to som dosť sebecká.

Rozmýšľam nad tým, ako sa musia nastaviť procesy, aby štát lepšie fungoval pre všetkých ľudí. To je niečo, čo by ma bavilo dizajnovať a vytvárať.

Veľkou inšpiráciou je pre mňa primátor a jeho tímy na magistráte v Bratislave a samozrejme pani prezidentka. Oboch týchto politikov som podporila aj v kampani a som im veľmi vďačná, že nám umožňujú dôverovať vo vysokú úroveň verejnej služby.

Aké by si si želala Slovensko?

Dávame dokopy medzisektorové skupiny, ktoré sa venujú téme, ako sa dá začať spolupracovať a čo pre to musíme urobiť. Absolvovali sme spoločné workshopy, kde sme si nadefinovali, akýsi spoločný zmysel tejto skupiny ľudí. Tieto myšlienky teda nie sú moje, sú to spoločne nadefinované želania inšpiratívnych ľudí z viacerých sektorov.

Chceme vytvoriť Slovensko, ktoré funguje pre každého, ukazovaním odvahy, zraniteľnosti a dôvery, ktorá je potrebná, aby sme sa mohli spojiť a naozaj zmeniť.

Spolupracujeme na bezprecedentnej úrovni dôvery, aby sme vytvorili spoločnosť, v ktorej môže každý rozkvitať.

Sme príkladom súcitnosti, odvahy a dôvery v tom, ako pracujeme spolu na férovej, inkluzívnej demokratickej a udržateľnej spoločnosti.

Ak niekto tieto slová číta a silno s nimi súznie, budeme radi, ak sa mi ozve.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Lucia Pašková neziskovky