Janko Merník: Príslušnosť k slovenskému národu pre nás znamená hrdosť

Za vyše 280 ročným zachovaním slovenských tradícií na severe Srbska nehľadajte nikoho iného, len Vojvodinčanov. Aj vďaka obrovskému talentu Janka Merníka, ktorý sa celý svoj život venuje folklóru a pôsobí ako choreograf v Slovenskom kultúrno-umeleckom spolku Pivnica, poznajú už malé deti v celej Vojvodine slovensko-vojvodinský ľudový tanec.

Ako si sa dostal k slovenskému ľudovému tancu?

Ako osemročný som sa prvýkrát zúčastnil na festivale, v rámci ktorého ma otec prihlásil na audíciu. Bol to výber spevákov na festival Stretnutie v pivnickom poli, ktorý sa v mojej rodnej Pivnici organizuje už 51 rokov. Bol to prvý kontakt s publikom a zároveň aj so slovenskou ľudovou piesňou, ktorá na mňa urobila veľký dojem a ovplyvnila moju budúcnosť.

V roku 1992 bol v Slovenskom kultúrno-umeleckom spolku Pivnica založený Detský folklórny súbor Ratolesť. Od samotných začiatkov som v ňom tancoval, takže som sa veľa naučil od choreografov i od starších. V 15 rokoch som prešiel tancovať do staršej skupiny V pivnickom poli a od roku 2000, keď ma Valentín Michal Grnja, predseda spolku, poprosil, aby som nacvičoval tanečnú skupinu, v ňom pôsobím ako choreograf.

Obrovskú motiváciu som získal od ľudí, ktorí ma podporovali v mojej práci s úmyslom vyzdvihnúť pivnický folklór na čo najvyššiu pozíciu. Odvtedy som absolvoval mnoho folklórnych tanečných seminárov, ktoré mi pomohli zdokonaliť sa, ale samotný štýl tanca si, pochopiteľne, musí každý choreograf vypracovať sám. Zahŕňa to nespočetné množstvo tréningov, terénneho výskumu, hodín strávených v tanci, v analýze tancov i piesní, atď.

Čo je na na tvojej práci to najlepšie?

Za obrovský prínos považujem zapojenie veľkého počtu mladých členov do súboru a tanca, ktorým vštepujeme lásku ku kultúrnemu dedičstvu. Neskutočný pocit je, keď dostaneme po vystúpení obrovský aplauz, keď ma ľudia na ulici pochvália alebo mi napíšu, že naše vystúpenie bolo perfektné a že máme v tanci ďalej pokračovať.

Je pre mňa obrovskou motiváciou, že môžem priblížiť slovenský vojvodinský folklór divákom a často sú to práve diváci z inoetnického prostredia. V spolku máme dva tanečné súbory. Detský vediem spolu s Tatjanou Mackovou a máme v ňom od 40 do 50 detí vo veku 3 až 15 rokov, na čo sme veľmi hrdí. Popri tanečnej sekcii pôsobia v spolku aj spevácke skupiny a ľudový orchester. Vedúcim spolku, speváckych skupín a ľudového orchestra je Valentín Michal Grnja.

Čo všetko zahŕňa proces prípravy choreografie?

Potrebujem dlhší čas na prípravu, keďže niekedy môže celý proces trvať aj niekoľko mesiacov, no najdôležitejšie je získať „materiál“, z ktorého následne vytváram choreografiu. Ten získavam prostredníctvom terénneho výskumu.

Mnohokrát navštívim starších ľudí, ktorí si ešte radi zaspievajú aj zatancujú. Rozhovor s nimi je ich spomienka na minulosť. Často ma inšpirujú aj svadby. Keď mám nachystané piesne a tanečné prvky, potom to už ide ľahšie.

Čím je slovenská vojvodinská kultúra špecifická a odlišná od našej slovenskej? Bola výrazne ovplyvnená spolužitím viacerých národov alebo si každá minoritná skupina vo Vojvodine dokázala zachovať svoju vlastnú kultúru a tradičný ľudový tanec?

Každá kultúra je jedinečná a špecifická. Tú vojvodinskú je vidieť v krojoch, piesňach, nárečí, gastronómii a remeslách. V súčasnosti je naša kultúra ovplyvnená majoritným spoločenstvom, ale aj mnohými minoritami. V minulosti sa napríklad viaceré slovenské obce navzájom ovplyvnili častou migráciou obyvateľov, čo sa odzrkadlilo najmä na krojoch.

Slovenské vojvodinské sa líšia od krojov na Slovensku. Keď sa pozriem na ktorýkoľvek vojvodinský kroj, viem ihneď určiť, z ktorej je obce, keďže každý je niečím špecifický. V našich pivnických krojoch vidieť prvky nemeckých a maďarských. Podľa odborníkov je pivnická zberanka (vrchná sukňa) jedným z najstarších slovenských vojvodinských krojov – predpokladá sa, že má vyše 200 rokov. Sme naň veľmi hrdí, keďže je široko-ďaleko známy.

Všade kde vystupujeme, všetci vedia, že sme z Pivnice, lebo náš kroj sa výrazne odlišuje od ostatných slovenských vo Vojvodine. Výrazné je najmä to, že zberanky sú drobno vyžehlené na špecifický spôsob a po tanci sa každá musí poskladať tak, aby nestratila pôvodný tvar. Často sa hovorí, že zberanka na dievčati musí stáť ako zvon.

Aké sú najzásadnejšie rozdiely medzi vojvodinskými a našimi slovenskými tanečnými prvkami?

Rozdiely medzi vašimi slovenskými a vojvodinskými slovenskými tanečnými prvkami, samozrejme, sú – v tanci aj v krojoch. Je to tým, že sa nachádzame v multietnickom prostredí, ktoré vplývalo na vytvorenie špecifických foriem prvkov ľudového tanca a krojov.

Naše pivnické tance sú pomalšie a sú to väčšinou čardáše s rôznymi tanečnými motívmi, ktoré vznikli prostredníctvom vplyvu módy v danom čase a priestore. Choreografie ale vždy vytvárame na slovenskú ľudovú hudbu.

Je neskutočné a obdivuhodné, že ste dokázali takmer 280 rokov zachovať na severe Srbska slovenskú ľudovú kultúru, ktorá sa pomaly vytráca i zo života samotných Slovákov. Ako je to možné? Čo pre vojvodinských Slovákov znamená príslušnosť k slovenskému národu?

Je to najmä tým, že žijeme v štáte, ktorý negatívne neovplyvňuje menšiny a že nepodliehame silným asimilačným vlnám. Vo Vojvodine je viac ako 30 slovenských dedín. Pre vojvodinských Slovákov znamená príslušnosť k slovenskému národu predovšetkým HRDOSŤ.

Čím to podľa teba je, že ľudia v mestách nedokážu zachovať a tradovať ľudové zvyky a kultúru z generácie na generáciu rovnako ako v dedinách?

Všímam si to už dlho. Jednoducho to mestské prostredie narušuje folklórnu kontinuitu. Určité nové umelecké formy privádzajú k zatrateniu autentické prvky folklóru. Samozrejme, sú aj mestské folklórne súbory, ale tých je veľmi málo.

Akým spôsobom si zachovávate slovenčinu?

Vďaka rodine, škole, cirkvi, kultúre a médiám. V minulosti sme mali aj pivnické rádio, časom však zaniklo. Dnes máme možnosť počuť slovenské slovo v mnohých ďalších slovenských vojvodinských rádiách. Televízie vysielajú väčšinou vo všetkých jazykoch národnostných menšín. Všetky slovenské médiá pravidelne sledujeme.

Vo Vojvodine sa nachádza viacero národností. Aké je toto spolužitie?

Časom sa ľudia naučili navzájom tolerovať. Práve tá multietnickosť vytvorila jedinečný a neopakovateľný vojvodinský jav. Samozrejme, určitá miera nacionalizmu vždy existuje. Na otázku odkiaľ pochádzam, najradšej odpovedám, že z Vojvodiny. Počúvam slovenskú aj srbskú hudbu. Zatancujem si aj pri jednej, aj pri druhej. Nikdy mi vojvodinská multietnickosť neprekážala, ba práve naopak, som na ňu hrdý.

Existuje nejaký recept na vzájomnú toleranciu?

Pokiaľ štát funguje tak, ako má, mala by v ňom byť aj tolerancia. Multietnický charakter Vojvodiny nie je žiadnou novinkou, možno aj preto všetky národy žijú spolu takmer bez akýchkoľvek konfliktov. Samozrejme, je to aj výchovou detí. Keď sa deti vychovávajú v takomto prostredí s vedomím existencie viacerých etník, výsledok môže byť iba tolerancia.

Možno ste vo vojvodinských médiách zachytili dianie na Slovensku. Populizmus a nacionalizmus dostávajú stále viac priestoru a napätá atmosféra je aj medzi ľuďmi. Je táto naša úzkostlivosť slovenskou vlastnosťou alebo sú vojvodinskí Slováci viac otvorení?

Intenzita nacionalizmu sa stupňuje v celej Európe, je to tak aj v Srbsku. Nacionalizmus vidieť aj medzi Slovákmi v Srbsku, ale v určitej obmedzenej forme. Slováci v inoetnickom obkľúčení podľa mňa nemôžu byť nacionalisti.

Čo sa môžu Slováci a Srbi od seba navzájom naučiť?

Slovákov Srbi v Srbsku považujú za dobrých, spravodlivých a pracovitých ľudí. Ako ctia oni nás, tak rovnako aj my ich. Slováci by si mali byť predovšetkým vedomí toho, že si treba zachovať svoje obyčaje, materinskú reč, ale samozrejme aj toleranciu.

Ako vidíš budúcnosť Slovákov na Vojvodine o 20 rokov? Čo sa podľa teba zmení a čo sa zachová?

Mám nádej, že sa súčasná situácia súvisiaca s pracovnou migráciou vojvodinských Slovákov na Slovensko zmení. Bol by som nesmierne rád, keby nás vo Vojvodine zostalo čo najviac. Určite sa zmení jazyk, ktorý bude ešte viac ovplyvnený srbizmami. Dúfam, že majoritný národ zostane voči minoritám stále tolerantný, čím by sme si vlastne zachovali identitu aj o ďalších 20 rokov. Vojvodina bude ešte stále multikultúrna časť Srbska, na ktorú budeme nesmierne hrdí.

Slovenskom teraz prechádza akási folklórna vlna – televízna show, výšivky, ľudové vzory na oblečení a pod. Ako je to vo Vojvodine?

Táto forma TV show začína byť v súčasnosti veľmi populárna rovnako aj u nás. Má to určite svoje výhody. Ide síce o komerčný program, ale dokáže prilákať pomerne veľa mladých ľudí. Neskutočne ma teší, že aspoň takýmto spôsobom si pripomenú folklór. Niečo podobné ako je relácia Zem spieva na Slovensku máme aj my v Srbsku.

K tancu patrí i zábava. Pripíjate si rakijou či slivovicou?

Samozrejme, vo Vojvodine sa pije rakija aj slivovica, bez toho by to nebolo také zaujímavé. Po tréningu je tu aj pivko alebo páleno, ale počas tréningu je prísne zakázané. Máme také múdre pravidlo, že kto mešká na tréning viac ako 15 minút, tak má priniesť gajbu piva. Čudovali by ste sa, ako sa tanečníci naučili chodiť na tréning načas. A zase je dobre, aj keď niekto mešká (smiech).

Ďakujeme, Janko!

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

choreograf janko mernik meet the heroes rozhovor srbski slovaci