Jana Jablonická Zezulová je odborníčka na tému rodovej rovnosti, ľudských práv žien a LGBTI ľudí. Dlhé roky sa venuje aktivizmu a v súčasnosti pracuje v Iniciatíve Inakosť, je hovorkyňou pre Životné partnerstvo a expertkou v Koordinačno-metodickom centre pre rodovo podmienené a domáce násilie.
Janka, si vydatá žena, heterosexuálka a aktivistka za práva LGBTI ľudí. Prečo by sa podľa teba mali heterosexuálni ľudia zaoberať a zaujímať o rovnoprávnosť neheterosexuálnych ľudí?
Veľa nad touto otázkou poslednú dobu premýšľam. Keďže tých dôvodov by mohlo byť niekoľko, u mňa jednoznačne vyhráva ten, že chcem žiť v spoločnosti, kde je o každého dobre postarané. Myslím si, že každý je v istom momente súčasťou nejakej menšiny, takže problém s empatiou je len otázka pohľadu. Keď to otočíme a pozrieme sa okolo nás, tak čo je to za spoločnosť, kde sa niektorí ľudia nemôžu cítiť dobre a plne sa uplatniť a žiť svoje životy podľa svoje túžby? Ako potom rovnocenne prispejú k dobru spoločnosti? Preto by to malo trápiť aj heterákov.
Vieš špecifikovať, v čom sa prejavuje práve nerovnosť medzi LGBTI ľuďmi a heterosexuálmi v našej spoločnosti na Slovensku?
Mohla by som menovať niekoľko oblastí, ale skúsim inak. Predstav si, že by si nemohla verejne povedať, koho ľúbiš. Nemyslím niekde na verejnosti a demonštratívne, ale pred blízkymi, v bežnej komunikácii s kolegami, keď sa pýtajú: A ty niekoho máš? Si vydatá? Ženatý?
Mnohí gejovia a lesby majú problém už na tejto úrovni, lebo sa boja zlých reakcií, posmeškov, nadávok. Takže žijete niekde, kde druhým nepoviete, kto ste a skrývate, s kým žijete. Ak prekonáte tieto prvotné strachy a pár ľuďom sa zdôveríte, nemôžete svoj vzťah prejaviť na verejnosti, chytiť niekoho za ruku, lebo je veľmi pravdepodobné, že sa stretnete so zlými reakciami. Predstavte si, že by ste po svojom partnerovi nemohli dediť a že keď k vám prídu blízki, tak rýchlo upratujete byt a ukrývate zubnú kefku svojej polovičky a meníte menovku na schránke, aby to vaši nevideli. Že sa môžete stať objektom útoku niekde v bare, na koncerte. Samozrejme, nie všetci LGBT ľudia sa chcú brať alebo si usporiadať zväzky. Keby tu však existovala táto možnosť, mnohí mladí ľudia inej než hetero orientácie by dostali nádej, že sú rovnocennými občanmi, že ich spoločnosť berie a podľa mňa by aj z toho ťažila. Mne by sa ťažko prispievalo, ak by som sa takto necítila. Tiež by som zvažovala odchod z krajiny rovnako ako mnohí mladí LGBT zo Slovenska.
Manželstvo bolo relatívne nedávno definované aj v ústave SR ako zväzok muža a ženy. Myslíš si, že by slovenská spoločnosť aktuálne zvládla registrované partnerstvo?
Diskusia o registrovanom partnerstve prebieha s prestávkami od druhej polovice 90. rokov. Referendum o rodine v roku 2015 polarizovalo spoločnosť natoľko, že namiesto toho, aby sme sa bavili o kvalite takéhoto zväzku pre ľudí a celkovo pre spoločnosť, viedli sme základné debaty o podstate homosexuality. Dobre, zopakovali sme si to, možno to bolo potrebné, lebo dovtedy nikdy neprebehla takáto diskusia v mainstreame, ale tým sa to nemalo skončiť. Osobne si myslím, že slovenská spoločnosť by registrované partnerstvo zvládla a veľmi skoro by sa presvedčila, že sa nestalo nič zlé, neohrozilo to rodiny ani status manželstva na Slovensku. Ak by však verejná mienka bola pozitívne nastavená (tak ako v USA pri presadzovaní federálneho zákona o rovnosti v manželstve – 63%) , pomohlo by to veci oveľa viac, a to sa žiaľ dnes povedať nedá.
Čiže sa podľa teba ako spoločnosť posúvame smerom k tolerancii a liberalizmu alebo ideme naopak?
Z krátkodobého hľadiska to vnímam tak, že referendum celej veci silne uškodilo a klesla podpora pre registrované, resp. životné partnerstvá. Z dlhodobého hľadiska si myslím, že tá téma je na stole a už tu ostane, už sa ju nepodarí dať dole ako niečo nepotrebné. Mladá generácia, ktorá sa teraz dostáva k slovu, sa tiež začne pýtať politikov, ako to vidia. A to ešte možno s väčšou vehemenciou než doterajšie generácie aktivistov a aktivistiek.
Mnoho ľudí si idealizuje bývalý socializmus aj súčasné Rusko. No a homosexualitu považuje za „vynález“ zvráteného západu. Všimla som si, že si pracovala aj so starými denníkmi aktivistov v čase, keď bola homosexualita trestným činom. Ako to teda vyzeralo u nás za socializmu?
Presne to som chcela doplniť, keď som videla, ako si sa odvolala na liberalizmus. Otázka životných partnerstiev či dokonca manželstiev však nie je až tak liberálna, ako sa celá „LGBT agenda“ bežne interpretuje. Nie je to otázka sexuality alebo toho, ako kto praktikuje sex, ale otázka toho, kto chce s kým žiť, koho ľúbi, chce sa mu sľúbiť v zdraví aj v chorobe, postarať sa jeden o druhého, cítiť sa isto a bezpečne. Čo je už viac konzervatívnejšie než táto túžba? A už v časoch, ktoré som skúmala a stále skúmam, teda obdobie, keď bola homosexualita v Československu kriminalizovaná (do roku 1961), tzv. teplí ľudia vyhľadávali vzťahy, vytvárali si rodiny, aj to tak nazývali, a to v časoch, keď vôbec nebolo múdre a bezpečné povedať o sebe, že ste „rovnopohlavne milujúcim“.
Inak, aj za socializmu sa po roku 1961 začalo o homosexualite hovoriť viac, a téma sa začala reflektovať. Nebolo to vždy len v negatívnych konotáciách. Napr. niektorí uvedomelí psychológovia a psychiatri radili mladým ľuďom, ako sa vyrovnať so svojou inou orientáciou, že sa to nedá liečiť (čo bolo na tie časy dosť osvetové tvrdenie).
Kde to potom celé zamrzlo? Počula som, že dokonca aj dnes existujú miesta, kde „liečia“ homosexulitu. Ale neviem, či to máme aj na Slovensku.
Viem o združeniach, ktoré pomáhajú ľuďom, ktorí vraj nie sú v pohode s tým, že sú LGBT. Čo presne s nimi robia a akú formu terapie volia, si radšej nechcem domýšľať. Pamätám si aj príbeh jedného chlapca (stalo sa to nie tak dávno v roku 2008), ktorého rodičia poslali na „liečbu“ elektrošokmi, držali ho v domácom väzení a keď sa mu podarilo ujsť do Bratislavy, hľadal si pomoc prakticky ako človek bez domova, prostriedkov, podporných sietí.
Kde to zamrzlo… Československo bolo na svoju dobu progresívne. Snahy o dekriminalizáciu homosexuality pretrvávali počas celej prvej republiky a neustali ani po Druhej svetovej vojne. Napr. československá sexuológia veľmi prispela k odstrestneniu. Aj v 90. rokoch to malo progresívny vývoj. Možno sa stalo to, že nikdy do toho nebola plne vtiahnutá celá spoločnosť na rôznych úrovniach a keď k tomu došlo, paradoxne vďaka oponentom, tak sa o tom prvýkrát mohlo hovoriť všade. A keď hovorím všade, tak myslím aj na najtradičnejšie dedinky na Slovensku.
Zrazu každý nadobudol pocit, že sa musí k téme vyjadriť, nielen nejakí aktivisti či odborníci. To dnes vidíme ako silný trend aj pri iných témach. Na chvíľu potom máme pocit, že sa ozval hlas ľudu, vôbec neznie ako hlas boží a že je to zlé. Ale možno sme sa len dozvedeli, ako to je a teraz vieme, ako celú tému komunikovať inak, lepšie, kde sú tie strachy a obavy. A ja teraz nemyslím úplných hejterov, s tými nepohneme, myslím na ľudí, ktorí majú málo informácií alebo vlastných skúseností s „teplými“, aby boli empatickejší. A tých je podľa mňa väčšina.
Skús priblížiť nejaké príbehy mladých ľudí, s ktorými si sa stretla. S akými problémami sa stretávajú počas dospievania?
Je to rôzne, ale štatisticky (podľa našich výskumov) a aj na základe osobných výpovedí sa stretávajú hlavne s predsudkami, posmeškami, nenávisťou a útokmi v škole a vo vlastnej rodine. Neprijatie zo strany blízkych má devastujúci vplyv na psychiku a životnú pohodu, na výkon, úspechy, všetko. 17 % mladých LGBT ľudí zažilo zo strany svojich blízkych nejakú formu násilia, keď sa zdôverili s tým, kým sú. Keďže žijú v spoločnosti, kde je nízka miera akceptácie LGBT ľudí, veľa z nich sa o tom bojí hovoriť so svojimi rodičmi. Ešte ako tak sa zdôveria svojim súrodencom alebo veľmi blízkym kamarátom. Ak sú veriaci, majú to ešte horšie, pretože autorita, akou je pre nich cirkev, im hovorí o nich samých veľmi nepekné veci. Potom si vypočujú nadávky aj z úst politikov a začarovaný kruh sa zatvára.
Spoločnosť rastie a stáva lepšou, ak v nej môžete fungovať otvorene. Ale ako to spravíte bez nutnej dávky odvahy a s minimálnou podporou, ak sa obávate odmietnutia už len vlastnou rodinou? Keď to však neurobíte, nič sa nepohne, lebo najviac predsudkov, a to je tiež dokázané, sa darí prekonávať v osobnom kontakte, keď to ľudia o vás vedia a upravia si svoj stereotypný pohľad.
USA je známe veľkým počtom samovrážd teenagerov, ktorí sú „iní.“ Máme aj na Slovensku takéto prípady?
Máme, ale nemáme k tomu dáta. Vieme o týchto prípadoch na základe výpovedí mladých ľudí, ktorí sa o to pokúšali. Zvažovali to, keď nevideli východisko.
Kde môžu nájsť títo ľudia podporu alebo pomoc?
Je málo takých miest. Špecializované poradenské centrum je len jedno, v Bratislave známe ako Q-centrum, kde LGBT ľudia, často hlavne vo vekovom rozpätí 15 – 25 rokov hľadajú psychologickú pomoc. Určite by sa našlo ešte zopár podporných psychológov/ičiek, ale väčšinou to nie sú bezplatné služby ako v prípade Q-centra, čo je pre mladých ľudí bez vlastného príjmu kľúčové.
Majú títo ľudia nejaké vzory, ku ktorým môžu vzhliadať na Slovensku alebo v zahraničí?
To je práve ten kľúčový bod a rozdiel Slovenska oproti západu či USA. Veľmi by pomohlo, keby sa známi ľudia, ktorí takí sú, prihlásili k tomu, že sú LGBT. Takých ľudí je na Slovensku bolestne málo a ja som im vďačná, že tak urobili, lebo isto čelili (niekedy stále čelia) nenávisti. Ak by ich však bolo viac a z rôzneho spektra povolaní, už by to nebola taká „horúca téma“, nevyvolávalo by to žiadne šoky. Práve mladým by pomohlo, keby videli, že on alebo ona je ako ja, ľudia ho/ju majú radi, vážia si ho/ju. Taká Ellen Degeneres spravila pre Ameriku v tejto téme rovnako veľa ako zákony.
Čoho sa podľa teba slovenská spoločnosť obáva v súvislosti s homosexualitou? Ten hnev a nenávisť musí mať v niečom korene.
To je veľmi ťažká otázka. Odpovede možno nájsť v tom, ako dlhodobo cirkev určovala, ktoré vzťahy sú žiadúce a ktoré nie. Čiže len tie, ktoré produkovali nový život, no často bez lásky, tá nebola ako hodnota dôležitá. Preto sa v stredoveku, ale aj neskôr trestala tzv. sodomia, ktorá neoznačovala len homosexuálny styk, ale každý sexuálny styk, ktorý neviedol k reprodukcii. Je to však hlbšie a komplikovanejšie, súvisí to s patriarchálnym dedičstvom, s kontrolou žien, s predstavami o správnom silnom mužovi, ktorý nesmie nikomu podľahnúť.
Na Slovensku je homosexualita ako téma stále sexualizovaná. Už len tým, ako je v základe tohto slova „sex“, majú ľudia pocit, že to nie je o ničom inom než o sexe. O sexe je to asi v takom pomere ako u hetero ľudí v ich životoch.
Chápem, poďme k pochodu Pride. Prečo je pre LGBT ľudí dôležitý?
Ja môžem prezentovať iba svoj postoj a ten je heterácky. Je fajn vidieť svojich kamarátov a blízkych ľudí, že sa môžu prejsť po svojom meste bezpečne ruka v ruke. Väčšinou totiž nemôžu, a to je kameň úrazu. Ale inak je to viac než len o nich a o držaní sa za ruky. Je to lakmusový papierik demokracie, ako je naša spoločnosť akceptujúca.
Pride vnímam len ako jeden zo spôsobov, ako upriamiť pozornosť na závažné problémy. Oveľa dôležitejšie je, čo sa deje tých ostatných 364 dní. Či to inšpiruje viac ľudí sa “vyoutovať”, diskutovať, hľadať riešenia.
Veď nejako by sme tu mali spolu so sebou žiť, aby sme mohli riešiť problémy všetkých. To sme totiž pri organizácii často počúvali, že problémy sú chudoba, nezamestnanosť, a nie takýto luxus, že LGBT. Tak to otočme. Oni lepšie a viac prispejú k riešeniu spoločných problémov, keď prestanú byť luxusnými druhotriednymi.
Čo si praješ, aby naša spoločnosť pochopila o homosexualite?
Že sú to ľudia ako my, že majú a prežívajú radosti a bolesti rovnako ako my a že ich trápi to isté čo nás – od dopravy v meste až po čakačky u lekára – len s jediným rozdielom, že večer sa posťažujú partnerovi rovnakého pohlavia. Ale to je v konečnom dôsledku pri tom všetkom, čo v živote riešime, fakt detail.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Jana Jablonická Zezulová LGTBI ľudské práva rozhovor tolerancia
