Natália Kisková: Vrátiť sa na Slovensko bolo najlepšie rozhodnutie

Natália Kisková je mladá baba plná elánu a chuti meniť veci k lepšiemu. Po niekoľkých rokoch strávených v New Yorku, Londýne a Prahe sa vrátila na Slovensko pomáhať s rozvojom podnikateľskej scény. V súčasnosti vedie HubHub – sieť coworkingových priestorov, ktoré sú plné inovácií, vzdelávacích eventov a prinášajú príležitosti na rýchly rast biznisu. Okrem iného podporuje vzdelávanie mladých ľudí vďaka projektom ako je Butterfly Effect či Aj Ty v IT.

Zo zahraničnej firmy, kde si sa viac zameriavala na IT sektor, si prišla pracovať na Slovensko a pomáhať startupom, konkrétne pre HubHub. Akú si mala motiváciu?

Motivácie bolo veľa. Po piatich rokoch v IT konsultingu som začala cítiť, že sa už veľmi neposúvam. Zároveň som stále viac času trávila so startupovou komunitou. Mala som aj vlastný startup s dvoma babami, ktorý nám ale v raných fázach nevyšiel. Následne som sa asi rok bavila s ľuďmi o tom, čo by som vedela a hlavne chcela robiť. Potom prišli dve ponuky, z toho jedna od HubHubu. A keďže to nie je len coworking, ale aj vzdelávanie, eventy a prepájanie mladých podnikateľov s korporáciami, mala som pocit, že môžem využiť všetky svoje skúsenosti a k tomu robiť ešte aj niečo viac. Vďaka projektu Aj Ty v IT som videla, aké dôležité je vzdelávanie, a to mi pri mojom rozhodovaní pomohlo tiež.

Si manažérka, takže na dennej báze pomáhaš svojmu tímu s pracovným a osobným rozvojom. Kto s tým pomáha tebe?

Od malička mi otec hovoril, že som manažérka (smiech). Až neskôr som pochopila, že to asi nebol kompliment. V posledných rokoch sa totiž veľa učím, ako sa stať dobrým lídrom. Či už to je cez kamarátov, alebo otca. Teraz to je aj hlavne vďaka môjmu šéfovi v HB Reavise. Veľa sa pýtam a robím aj mnoho chýb. Ale som v tom otvorená a priznám si, keď tú chybu urobím.

Učíš sa aj od svojho tímu?

Jasné, to je moja každodenná spätná väzba. Máme dohodu, že po každom osobnom stretnutí dostanú objektívnu spätnú väzbu oni odo mňa a tímu, a zároveň sa oni vyjadria k môjmu výkonu. Niekedy je ťažké počuť negatívne veci, ale bez toho by sme nerástli.

Navonok vyzeráš ako veľmi pozitívny a veselý človek. Čo ťa vie v živote prípadne v práci najviac rozčúliť?

Pracovne je to určite politika vo firme. Nemám rada klamstvá a ohováranie. Neviem to zniesť.
Ďalej je to určite neférovosť. Hlavne tá ľudská. Na poslednom mieste ma vie rozčúliť krutosť. Neviem, kde sa to v ľuďoch nachádza, ale ubližuje to jednotlivcom aj celej našej spoločnosti.

Robíš proti týmto veciam nejaké opatrenia?

V práci som veľmi transparentná. Môj tím a môj nadriadený vedia asi všetko to, čo viem aj ja. Nehrám žiadne hry a učím to aj svoj tím.

Neférovosť a sociálna zodpovednosť je veľmi zložitá téma. Chcem sa jej v budúcnosti venovať a vytvoriť ziskový sociálny projekt, ktorý bude pomáhať tým, ktorí za svoj osud nemôžu. Ale to je všetko zatiaľ v mojej hlave, no určite sa niečo čoskoro stane realitou.

S krutosťou sa dá bojovať len s dobrým srdcom a úsmevom. Neviem, či som ja ten najlepší príklad toho, ale minimálne som obklopená úžasnými ľuďmi, ktorí to robia každý deň, vďaka čomu pomáhajú jednotlivcom aj krajine.

Myslíš si, že startupy dokážu nejakým spôsobom meniť zmýšľanie našej spoločnosti? Či už čo sa týka krutosti alebo sociálnej zodpovednosti?

Generácia Millenials je generácia zmeny. Tak ako naši rodičia štrngali kľúčmi pred skoro tridsiatimi rokmi, tak teraz my mladí by sme mali chcieť zmenu a bojovať za ňu. Presne ako študenti, čo založili protikorupčný pochod. Už aj teraz vidno, ako ľudia bojujú za lepší a viac udržateľný životný štýl – menej igelitiek, menej plastových fliaš, menej polotovarov, umelých potravín a podobne.

Ale čo práve tie firmy? Majú na tejto zmene tiež nejaký podiel?

Čo firma, to rozdiel. Technologické firmy ukazujú, že aj zo Slovenska sa dá urobiť globálna spoločnosť a dá sa presadiť vo svete. Potom sú aj sociálne firmy, ktoré sa snažia riešiť napr. alternatívne energie či lepšie recyklovanie. Takže áno, pomáhajú. Ale za nimi sú vždy len jednotlivci, ktorí tomu musia veriť a chcieť zmenu.

Stretla si sa medzi startupmi s korupciou?

Fúha, zatiaľ nie. Na Slovensku síce niektoré firmy dostali peniaze od investorov, ktorí si zarobili rôznymi spôsobmi, to ale neznamená, že sa s nimi pracuje nesprávne. Aj keď ja osobne by som takéto peniaze nechcela. Avšak nie každý vie alebo chápe tieto dôsledky.

Dá sa povedať, že v istom zmysle startupy pomáhajú vytláčať zo Slovenska korupciu a budovať tak lepšiu spoločnosť?

Áno. Korupciu vytláčajú tým, že sa do nej nezapájajú.

Aký je tvoj názor na súčasnú startupovú scénu. Nestal sa v istom zmysle pojem startup len akýmsi buzzwordom?

Slovo startup, tak ako aj inovácie alebo ekosystém, sú všetko buzzwordy. Je ale za tým reálny koncept, ktorý nejakým spôsobom funguje. Ten prináša novú éru podnikateľov – ľudí, ktorí idú do obrovského rizika a makajú bez platov, pretože dúfajú v lepšiu budúcnosť. V deväťdesiatych rokoch to boli podnikatelia, ktorí odišli za hranice. Teraz sú to tí, ktorí tu zostávajú a nachádzajú odvahu, aby začali niečo nové, iné, zaujímavé a presadili sa vo svete. Ja im veľmi fandím a som rada v ich blízkosti. Nabíja má to veľkou energiou a dodáva mi to odvahu.

Je podľa teba pravda, že startupy uberajú na atraktivite klasickým firmám? Čo si myslíš o tom, že každý chce pracovať práve pre ne a všetci sa chcú vyhnúť korporátnemu životu?

Millenials majú iné preferencie. Chcú pracovať na projektoch, ktoré ich zaujímajú. Chcú skúšať nové veci. Nechcú cestovať každé ráno hodinu do práce. A taktiež chcú voľnosť v tom, na akom mieste a v akom čase pracujú. Sme predsa len generácia, čo vyrástla s internetom a vidíme, aké sú možnosti.

Startupy vidia tento trend a adaptujú sa oveľa rýchlejšie než veľké firmy. Preto to možno znie, že mladí ich uprednostňujú. Ale sú už aj korporácie, ktoré menia svoj prístup a mladí sú tam tiež veľmi šťastní. Nemyslím si teda, že je to biele alebo čierne.

Máš 26 rokov, no už teraz si veľmi aktívna a zapojená v niekoľkých projektoch, akými sú napríklad Aj Ty v IT alebo Butterfly Effect. Čo je tvoj vnútorný pohon?

Uvedomujem si, aký mám dar, mať dobrý základ, na ktorom môžem rásť. Od vzdelania po podporu ľudí okolo seba. A keď sa začnem ľutovať alebo sa mi nechce, tak sa snažím si pripomenúť, koľko ľudí to nemá. Taktiež som si už musela vydobyť to, aby som bola, kde som. Nechcem zahodiť svoju ťažkú prácu von oknom.

Som veľký prokrastinátor a rada si aj užívam život (prístup “work hard, play hard”), no viem, že existuje ešte ďalších tisíc vecí, ktoré chcem spraviť, vyskúšať či dosiahnuť. A ak zaspím na vavrínoch, bude neskoro.

Napríklad v lietadle, vždy keď vzlietame (a to sa nebojím lietať), si poviem, či som so všetkými blízkymi ok. Či vedia, že ich mám rada. Či som so všetkým vyrovnaná, ak by sa dnes niečo stalo. Je to také neustále pripomínanie si toho, že žijeme len raz.

Má s týmto postojom k životu niečo spoločné to, že si tak dlho žila v zahraničí? Alebo si myslíš, že by si taká bola, aj keby si ostala na Slovensku?

Určite by som taká nebola. Život v zahraničí nie je až taká sranda, ako si všetci myslia. Na konci dňa je človek vždy len hosťom v cudzej krajine a je to cítiť. Vypracovať sa na vysoké pozície bez tvrdej práce, neustáleho posúvania sa a bez podpory kamarátov a rodiny je veľmi ťažké. Jasné, že sa dajú nájsť blízki ľudia, no je to reálny boj. Preto si aj myslím, že keďže mám väčší nadhľad, užívam si svoj život o to viac.

Je teda podľa teba dôležité, aby mladý človek vycestoval na nejakú dobu mimo Slovenska?

Je to veľmi dôležité. Niektorí hovoria, že je lepšie odísť po vysokej škole a potom sa vrátiť. Niektorí zas vravia, že je lepšie ísť na strednú alebo vysokú školu do zahraničia, nabrať pár rokov skúsenosti a prísť späť.

Všetci sa teda zhodujú v tom, že sa treba vrátiť. A ja s tým úplne súhlasím. Na Slovensku je množstvo možností a keď raz človek vycestuje, tak zrazu uvidí, čo všetko naša krajina ponúka. Ak zostane, zostane mu tá trpkosť voči krajine a ľuďom.

Aj ty už takmer rok žiješ znova na Slovensku. Ako si spokojná?

Cítim, že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Niekoľko posledných rokov som sa obzerala po možnostiach, ako sa vrátiť bližšie. Mala som strach vrátiť sa úplne domov. Ale teraz neľutujem!

Z čoho si mala strach?

Jedna vec bola, že Bratislava je veľmi malé hlavné mesto, hlavne oproti New Yorku a Londýnu. Druhá vec bola, že väčšina ľudí nechápe, keď sa niekto vráti späť na Slovensko zo zahraničia. Človek akoby ukazoval, že to tam nezvládol. Treťou vecou bola určite aj otcova pozícia a to, ako má budú ľudia vnímať.

Je pozícia tvojho otca zároveň dôvodom, prečo si tak málo aktívna na sociálnych sieťach? V dnešnej dobe to totiž nie je veľmi bežné u takých aktívnych ľudí ako si ty.

Vďaka otcovi som vnímaná ako verejná osoba. To znamená, že všetko, čo zdieľam, sa vie ľahko dostať do novín. Na sociálnych sieťach dnes vidíme krutosť, o ktorej som hovorila. Je to krutosť vo forme slov a urážok. Po negatívnych skúsenostiach som zmenila meno na Facebooku, prístup do môjho profilu je obmedzený a zdieľam menej príspevkov. Za iných okolností by som bola otvorenejšia. Situácia je však taká, že súkromie si musím strážiť a vo finále je to tak správne.

Ďakujem krásne za rozhovor!

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

coworking startupy vzdelavanie život v zahraničí