Za najpamätnejší hrdinský moment Richarda Lintnera je zrejme možné považovať strelenie gólu zo samostatného nájazdu v semifinále Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v roku 2002 v zápase proti Švédsku, ktorým náš tím dostal do finále. Richard však bol počas celej svojej kariéry vzorom pre svoje okolie. Motivoval spoluhráčov, bol vodcom tímov, v ktorých hrával a aj teraz rád odovzdáva svoje skúsenosti. Rozprávali sme sa o jeho ceste na post riaditeľa Tipsport ligy, o tom, či by sme mali byť lepšími fanúšikmi a v čom vidí potenciál Slovenska.
Vždy bolo tvojím plánom pôsobiť vo funkcionárskych pozíciách, alebo si sa o to zaujímal až po skončení kariéry?
Ja som počas kariéry fungoval trochu inak, ako je to zvykom u ostatných hokejistov. Hrával som skrátené sezóny a už vtedy som mal pomerne veľké dcéry. Ako rodina sme sa usadili v Soblahove, kde sme mali vlastné zázemie a poznali sme to tam. Moja rodina teda nežila so mnou v zahraničí, ako to mávajú iní hokejisti, ale chodievali ma len navštevovať. Medzi zápasmi a po tréningoch mi preto ostávalo veľa voľného času, ktorý som chcel efektívne zužitkovať.
Myslel som na to už pri výbere klubov, za ktoré som mal hrať. Vedome som si vyberal také ponuky, ktoré sa čo najmenej podobali na tie predchádzajúce. Mojim zámerom bolo získať čo najviac skúseností, a to nielen tých hráčskych, ale aj osobných a pracovných. Vďaka tomu som mal možnosť spoznávať nových ľudí, spoluhráčov, trénerov a aj manažérov a získavať tak čo najviac informácií nielen z ľadu, ale aj hráčskej kabíny a kancelárií manažérov a funkcionárov.
Takže si sa angažoval v riadení klubov aj ako hráč?
Nepovedal by som, že som sa angažoval v riadení, ale často som po tréningoch chodieval na mítingy s vedením klubov a moje názory boli vypočuté. Hlavne pokiaľ išlo medzinárodnú komunikáciu, do tej som sa aktívne zapájal.
Moja aktuálna práca je vlastne výsledkom akejsi prípravy už počas hráčskej kariéry.
Keď si skončil s profesionálnym hokejom, rozhodoval si sa medzi zahraničím a Slovenskom?
Áno, mal som niekoľko ponúk na rôzne manažérske funkcie v zahraničí už počas kariéry. Ešte ako aktívny hráč som dokonca zastupoval niekoľko hráčov ako ich agent. Bola to zaujímavá skúsenosť a bavilo ma to.
Potom som sa rozhodol venovať energiu a čas hokeju na Slovensku a od toho momentu som všetky ostatné pracovné ponuky a príležitosti zo zahraničia neriešil. Keď sa už raz rozhodnem, nezvyknem svoje rozhodnutia meniť.
Aké obdobie aktuálne zažíva slovenský hokej?
Som presvedčený, že sme sa dostali do momentu, kedy nás v rámci hokeja čakajú skvelé časy. Slovenskú hokejovú reprezentáciu má pod palcom Miroslav Šatan, čo je výborná správa. Do mládežníckeho programu stále viac zasahujú ľudia ako Michal Handzuš, Martin Cibák či Ľubo Višňovský, ktorí svojimi skúsenosťami, ktoré zažili na vlastnej koži, obohacujú naše hokejové prostredie. Dominantnejší priestor dostávajú tréneri ako Országh, Zedník, Pardavý, Petrovický či Lipiansky. Tipsport lige sa taktiež darí a bezpochyby rastie jej kvalita. K tomu všetkému sa pomaly blížia Majstrovstvá sveta, ktoré sa u nás uskutočnia v roku 2019. To ešte viac vystrelí hokej do popredia verejného záujmu. Toto sú fakty, ktoré ma utvrdzujú v mojom optimizme a verím, že čoskoro sa to takto bude vnímať aj globálne.
Zároveň si myslím, že napriek všetkému hokej medzi verejnosťou nestráca na popularite. Stále je jeden z mála športov, ktoré dokážu spojiť našu krajinu.
Čo je potrebné spraviť preto, aby sme mali znovu v NHL cez tridsať hráčov, ako to bolo v rokoch 2003 a 2004?
Ak sa bavíme o draftovaných hráčoch, tak sa bezpochyby bavíme o mládeži. Treba si uvedomiť, že žiacky hokej je v prvom rade o výchove mládeže, športových a sociálnych návykoch a potom aj o práci s tými najtalentovanejšími. A treba začať už od tých najmenších. Tréneri ich musia viesť k tomu, aby z týchto päť-, šesť- ročných detí boli raz úspešní ľudia a možno z niektorých aj športovci so schopnosťami potrebnými pre súčasný hokej.
Úvaha použiť praktiky spred pätnástich rokov neznamená recept na tridsať hráčov v NHL, skôr naopak. Dnešný hokej je úplne iný a stále sa rýchlo vyvíja. Preto ma teší, že našu reprezentáciu bude viesť tréner s aktuálnymi skúsenosťami z NHL. Prinesie to nové know-how do nášho hokeja a tréneri sa budú môcť od neho učiť.
Mali by sa hokejové legendy angažovať v hokeji aj po kariére?
Je to slobodné rozhodnutie každého jedného hráča. Niekto tie ambície má, niekto zas nie. Niekedy to vychádza z vnútra a presvedčenia toho človeka, že chce svojmu športu niečo vrátiť. Avšak nie každý bývalý úspešný športovec sa cíti pohodlne v manažérskej alebo trénerskej pozícii.
Keď už však niekto tieto ambície má, je dôležité, aby existovalo prostredie, ktoré mu umožní realizovať sa a odovzdávať jeho skúsenosti a znalosti.
Ako vieme pomôcť hokeju my všetci? Ľudia, ktorí hokeju fandia alebo sa oň akokoľvek inak zaujímajú.
Fanúšikovia pomáhajú práve tým, že fandia a zaujímajú sa o hokej. A sú veľmi dôležití, pretože nastavujú zrkadlo nám, ktorí nejakým spôsobom slovenský hokej riadime a rozhodujeme o ňom. Aj ja si zo svojej pozície uvedomujem, že musím konať tak, aby som uspokojil ich očakávania. Nie je síce možné vyhovieť každému, ale mojim zámerom je pracovať tak, aby bol výsledok na prospech Tipsportligy a tým aj hokeja všeobecne.
Mali by sme byť ako fanúšikovia trochu zhovievavejší a fandiť našim hokejistom aj vtedy, keď sa im práve nedarí?
Ja s týmto vôbec problém nemám a nemal som ho ani počas kariéry. Ak by bol totiž národ voči neúspechu alebo pokazeným majstrovstvám sveta apatický, vtedy by som si povedal, že máme problém, pretože hokej prestal vytvárať emóciu. Pre mňa je negatívna emócia oveľa hodnotnejšia ako žiadna emócia. Nie je síce príjemná, ale je dôležitá.
Samozrejme, že mojou snahou je robiť veci tak, aby prinášali pozitívne výsledky a verím, že je to cieľom každého človeka v slovenskom hokeji. Ale je skvelé, že ľudia na Slovensku vnímajú úspechy a neúspechy v hokeji tak silne. Ukazujú tým, že im nie je ľahostajný a záleží im na ňom. Inde vo svete to nie je také bežné.
Myslíš, že to takto vnímajú aj samotní hráči? Najčastejšie sú práve oni terčom kritiky.
Vždy, keď mám možnosť rozprávať sa s hráčmi na túto tému, tak im hovorím, aby sa kritiku snažili nevnímať osobne, ale aby ju skôr brali ako dôkaz toho, že sú súčasťou niečoho, čo hýbe emóciami ľudí. Zároveň to vytvára zodpovednosť, ktorú si musia uvedomiť.
Ako hodnotíš podporu športu zo strany vlády a ostatných kompetentných?
Je skvelé, že existuje zákon na podporu športu na Slovensku, ktorý garantuje isté finančné prostriedky športovým zväzom a organizáciám. Zameriava sa síce na amatérsky šport, ale doň spadá výchova mládeže a reprezentácie, čiže najdôležitejšie prvky pre budúcnosť športu. To hodnotím pozitívne a mám z toho radosť.
Šport však robí aj profesionálna sféra a tu by som si vedel predstaviť spôsoby, ako by mohli kompetentní pomôcť rozvoju športu viac. A nemám na mysli nutne len financie.
Čo by to mohlo byť?
Rôzne spôsoby na zvýšenie záujmu o šport. Jedným z nich je napríklad zavedenie dní pracovného pokoja počas sviatkov spred pár mesiacov. To skoro okamžite zvýšilo návštevnosť na ligových hokejových zápasoch. Dokonca je podľa nich nastavený hrací kalendár a zápasy v Tipsport lige sa hrajú cez všetky sviatky počas roka. Pomohla by napríklad aj modernizácia infraštruktúry. Aj to vplýva na vývoj športu ako takého.
Takéto zmeny dokážu podporiť nielen šport, ale aj turizmus a hotelový alebo reštauračný biznis. Snáď ich bude len pribúdať.
Dokáže hokej alebo celkovo šport nejako pomôcť pri spoločenských problémoch ako napríklad v boji proti extrémizmu?
Šport musí byť fér a tým vytvára pozitívne vzory. Každý z nás môže byť pozitívnym vzorom a správať sa tak, aby sme ním boli. Myslím si však, že šport má silu pozitívne vplývať na spoločnosť omnoho viac ako iné odvetvia. Je už len na nás, či s touto príležitosťou a silou dokážeme a budeme narábať.
Čím to je, že má túto silu práve šport?
Pretože šport je najjasnejší dôkaz toho, že keď je človek pracovitý, trpezlivý a súťaživý, tak je viac než pravdepodobné, že sa mu podarí zvíťaziť. A to sú veľmi jasné signály, ktoré šport vysiela do spoločnosti. Hlavne pre mládež.
Je málo vecí, ktoré dokážu našu spoločnosť zjednotiť tak ako hokej. Čím to je podľa teba?
To je zaujímavá otázka aj pre mňa. Čísla o sledovanosti a návštevnosti pripisujú najväčšiu popularitu na Slovensku futbalu a hokeju. Hokej má však jednu zaujímavú výhodu oproti futbalu – je atraktívny ako pre mužov, tak aj pre ženy. To vychádza zo štatistík. Vďaka tomu je hokej ako šport atraktívnejší pre širšie spektrum ľudí, a preto dokáže zaujať väčšie masy.
A potom je tu, samozrejme, historická pozícia hokeja, ktorý bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch silným politickým a sociálnym nástrojom počas studenej vojny. Úspechy v ňom nám ako národu dodávali silu, hrdosť a neraz aj zadosťučinenie. Za tie roky sa stal našou identitou a dodnes dokáže spojiť celé Slovensko.
Ako národ nie sme veľmi naklonení cudzincom v našej krajine. Na Slovensku však hrá hokej mnoho cudzincov. Prečo ich dokážeme tolerovať na ľade, ale na ulici nie?
Nemyslím si, že ich nedokážeme tolerovať. Z mojich skúseností zo sveta som vždy prišiel k záveru, že naša pohostinnosť voči cudzincom je omnoho väčšia ako inde. Možno by sa dalo povedať, voči komu viac a voči komu menej, ale vo všeobecnosti sme pohostinný národ a sme otvorení k ľuďom z iných krajín. V krajinách, v ktorých som pôsobil, mali ľudia oveľa väčšiu tendenciu uzatvárať sa pred nepoznaným.
Ako vnímajú Slovensko zahraniční hráči pôsobiaci v našej lige?
Veľmi dobre. Keď sa stretávajú s fanúšikmi mimo ľadu, tak sa cítia príjemne. Aj preto si myslím, že sme pohostinný národ a sme otvorení ľuďom z iných krajín. Robí nám to dobrú vizitku, vďaka čomu je stúpajúci trend v počte kvalitných zahraničných, ale aj kvalitných slovenských hráčov u nás.
Čo nás ako národ odlišuje od ľudí v iných krajinách?
Veľmi mi prekáža naša prílišná skromnosť. Často sa stretávam s tým, ako sami seba označujeme za malých a ukrivdených. Ako nám niekto ukradol celú našu históriu, boli sme utláčaní a neviem čo všetko.
Mali by sme si uvedomiť, že máme svoju existenciu vo vlastných rukách. Bol by som preto rád, keby sme sa viac sústredili na seba a netvrdili, ako nám stále niekto ubližuje.
V čom okrem hokeja vidíš potenciál našej krajiny?
Podľa mňa najväčší potenciál Slovenska spočíva v ľuďoch venujúcich sa IT a technológiám. Vnímam úspechy firiem ako Sygic alebo Eset.
Taktiež naša geografická poloha nám dáva veľký potenciál. Podľa mňa sme týmto vyhrali lotériu. Je pomerne jednoduché cestovať do celého sveta, ak nie priamo zo Slovenska, tak potom z okolitých štátov. Sme v strede všetkého diania a mali by sme to využiť.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
