Tomáš Prištiak: Slovensko potrebuje ľudí, ktorí sú oveľa viac ako len slušní

Študoval film, no po skončení vysokej školy začal pracovať pre .týždeň. Po troch rokoch sa rozhodol pre zmenu a začal pracovať riaditeľ knižnice v bratislavskej Karlovej Vsi, ktorú premenil na komunitný priestor, kde nemusíte iba ticho čítať. Tomáš Prištiak okrem toho hrá v kapele Tante Elze.

Ľudia si predstavujú prácu knihovníka ako dokonalú zašiváreň. Ako to vyzerá u teba?

Ja v podstate ani nerobím knihovnícku prácu, na to tu mám zamestnankyne. Ale je pravdou, že ľudia si o tejto práci myslia, že je to strašná zašívareň. A ona by ňou aj pokojne mohla byť, pretože sa dá robiť s minimálnym vkladom. Knižnica totiž funguje vďaka dvom knihovníčkam, ktoré by si tam mohli len tak hovieť. (smiech) Ale tak to nie je.

Čiže nie si stopercentným knihovníkom.

Som riaditeľom knižnice, takže robím všetko možné. Od administratívnych vecí až po programovú náplň. Zároveň tak trochu rozhodujem o dlhodobom smerovaní Karloveskej knižnice.

To, čo robím, je z veľkej časti iba moje zamestnanie. Na druhej strane, v stave, v akom sa nachádza naša spoločnosť, už nestačí len robiť svoju prácu zodpovedne, ako to v normálnej spoločnosti stačí. V istom bode som si uvedomil, že dlh, ktorí máme všetci voči normálne fungujúcej krajine, ktorou by sme mohli byť, je obrovský.

My všetci by sme mali robiť už nad rámec našej zodpovednosti. Slovensko totiž potrebuje ľudí, ktorí sú oveľa viac ako len slušní.

Dnes už nestačí iba vyjadriť svoj názor. Slušnosť je, samozrejme, základ, no ak si niekto myslí, že stačí byť iba slušný, tak sa mýli. Voči našej spoločnosti máme taký dlh, že aj keby každý z nás začal robiť nejaký druh aktivizmu, ešte stále by to nestačilo.

Pracoval si ako novinár pre .týždeň, no rozhodol si sa pre prácu knihovníka. Prečo?

Po čase som si uvedomil, že nechcem byť novinárom navždy. Študoval som film a šancu pracovať pre .týždeň som dostal hneď po škole. Tam som síce mal obrovské množstvo príležitostí stretnúť sa s výbornými ľuďmi, ale často som si uvedomoval, že iba reportujem o niečom, čo sa deje, no v skutočnosti by som chcel byť aj ja ten človek, čo niečo robí.

Ako novinár píšeš o dobrých alebo zlých veciach, ktoré sa v spoločnosti dejú, ale ja som chcel reálne niečo zmeniť.

Druhým dôvodom bolo zistenie, že možno po dlhodobejšej skúsenosti nemám dostatočnú emočnú výbavu pre celoživotnú prácu novinára. Veľa vecí totiž vnímam dosť citlivo, no ak chceš robiť dobrého novinára nejaký ten čas, potrebuješ odolnú osobnostnú výzbroj.

Chcel si byť teda pre spoločnosť prospešnejší?

Tým som už hádam bol aj ako novinár. (smiech) Bolo to skôr o tom, že ja sám som chcel vytvárať obsah diania. Ak napíšeš o človeku, ktorý niečo dobre spravil, tak je to síce super, pretože sa o ňom dozvedia ďalší ľudia, ale ešte lepšie bude, ak niečo podobne dobré spravíš ty sám.

Cítil si viac slobody pri práci ako novinár alebo ako riaditeľ knižnice?

Byť slobodným novinárom je hlavne v súčasnej situácii ohromne náročné. Keďže som v knižnici šéfom, môžem o veľa veciach rozhodovať sám. Ako novinár som bol klasický zamestnanec. Podľa mňa to však nie sú porovnateľné veci. Robiť v redakcii a knižnici je úplne iný spôsob práce aj života.

Prácu v .týždni však hodnotím veľmi pozitívne, pretože dodnes z tejto skúsenosti čerpám veľmi veľa. Nadobudol som tam kopec kontaktov a stretol veľa zaujímavých ľudí.

Dokáže byť práca v knižnici rovnako vzrušujúca ako náplň novinára?

Moja práca je taká, akú si ju vyrobím. Keď si ju vyrobím dobrodružnú a vzrušujúcu, tak ju takú budem mať. Vo veľkej miere vymýšľam vždy nové aktivity, takže myslím, že aj práca v knižnici je dostatočne vzrušujúca.

Určite to však nie je to isté, ako keď novinár vycestuje za reportážou na Krym alebo na hranice k utečencom. Na druhej strane, má to úplne iný rozmer dobrodružstva. Ak niečo pre ľudí vytvoríš, vidíš, aký efekt to v spoločnosti má.

Napríklad ak v správnom čase dáš človeku do ruky vhodnú knihu alebo keď vymyslíš diskusiu, ktorá zarezonuje, ihneď vidíš, aký to má dopad na myslenie ľudí. A myslenie je takisto veľmi dobrodružná záležitosť.

Musí byť riaditeľ knižnice automaticky vášnivým čitateľom?

Kým som nepracoval v knižnici, knihy som mal veľmi rád, no odkedy v nej robím, uvedomil som si, že nemám rád samotné knihy, ale iba obsah niektorých kníh. Tým, že som nimi stále obklopený, stali sa pre mňa iba takým vágnym médiom. Kniha totiž môže obsahovať úplne čokoľvek. To, že ide o zviazaný papier, ešte nič neznamená.

Ľudia majú na knihy veľmi romantizujúci pohľad a knižnicu považujú za útočisko intelektuálov. Pritom to tak vôbec nemusí byť.

Čítam však veľmi rád a snažím sa udržať si prehľad. Niekedy je dosť namáhavé pochopiť pohnútky čitateľov, prečo niekto číta knihu, ktorú číta. Pri nákupe kníh do knižnice sa riadim svojim názorom a vkusom, no zároveň myslím aj na ľudí, ktorí to vidia inak.

Vyberajú si ľudia knihy na základe spoločenského diania?

Je pre mňa dosť veľkou záhadou, prečo vlastne ľudia čítajú, často to má veľmi rôzne dôvody. Určite však existujú aj ľudia, ktorí si vyberú knihu podľa spoločenského diania. Na druhú stranu, stále veľa ľudí berie knihu ako istý druh oddychu. Niektorí dokonca tvrdia, že čítanie kníh je pravý opak zaujímania sa o spoločnosť, pretože čítaním ľudia unikajú od reality.

Rovnako je to však aj so situáciami, s ktorými sa stretávam, keď organizujem diskusie a program v našej knižnici. Spoločenské dianie, ktoré sledujeme, je pre nás skôr spôsob, ako sa odpútať od našich malých životov.

Napríklad, keď sa niečo stane v politike, tak nás to, samozrejme, veľmi trápi a štve, ale hlavne kvôli tomu, že nemusíme riešiť náš vlastný život, ale niečo väčšie, kde je nepriateľ jasný.

Je oveľa ťažšie sústrediť sa na nejaký spoločenský problém komplexne a nehľadať zástupné problémy, ktoré si každý z nás vždy nájde.

Všetko, čo nás na „boji“ láka, musí v sebe niesť aj prvok komunikácie. Tá si ale vyžaduje trpezlivosť a sústredenie, rovnako ako naozaj hodnotné knihy.

Môže knižnica formovať vkus čitateľov? Narážam na dištancovanie sa kníhkupectiev od konšpiračných kníh.

Popravde, premýšľal som, či takéto knihy z našej knižnice vyradiť alebo ich ponechať. Sme malá knižnica, takže logicky tam nemusíme mať úplne všetko.

Potom som to zvážil a uvedomil si, že by to bol knižný nacizmus. Rozhodol som sa teda tam ponechať aj tituly, s ktorými vôbec nesúhlasím.

Snažím sa totiž podporovať čo najväčšiu pluralitu názorov a cenzúra by bola úplným opakom toho. Samozrejme, absolútne bludy je treba eliminovať, no chcem, aby si mohli ľudia vyberať a myslieť slobodne.

Otvorené myslenie je pre mňa základ premýšľania nad svetom, no nemôžem zakázať niečo, aj keď si myslím, že je to vyslovená hlúposť. To nás v podstate odlišuje od tej „druhej strany.“

V spoločnosti panuje názor, že ľudia, a najmä deti, nečítajú. Je to pravda?

Tento názor má svoje opodstatnenie, pretože ak si dieťa môže vybrať, tak si namiesto čítania zvolí instantnejší druh zábavy. Čítanie si totiž vyžaduje viacej sústredenia, času a pokoja.

Do knižnice však chodia väčšinou detí, ktoré čítať chcú, takže je zaujímavé a prekvapivé, ako tento názor zároveň neplatí. Ak k nám prídu deti zo školy, tak sa do kníh doslova vrhnú.

Ak si spomenieme na svoje detstvo, čítal som síce rád, ale nikdy to nebola väčšinová aktivita. V tomto sa teda čítanie až tak nemení. Skôr sa menia druhy našej zábavy.

Aké faktory by mohli motivovať deti v čítaní?

Keď nečítajú samotní rodičia, je podľa mňa hlúposť očakávať, že deti začnú čítať samé od seba. Najlepšia výchova je ísť príkladom. Nedá sa to spraviť ani tak, že sa rodičia začnú tváriť, že čítajú.

Fungovať to bude iba v prípade, ak deti uvidia, že rodičov ku knihám niečo priťahuje. To platí o knihe ako médiu. V skutočnosti si však myslím, že je dôležité, čo rodičia čítajú a hlavne prečo v niektorých zviazaných papieroch vidia niečo špeciálne.

Ak deti pochopia, že kniha sa spája so vzrušenie spojeným s myslením, máme vyhraté.

Spĺňa toto povinné čítanie na školách?

Z istého pohľadu by som povinné čítanie úplne zrušil. Keď chce dieťa čítať, tak si vyberie hocičo, len nie povinné čítanie. Už len z psychologického hľadiska platí, že to, čo človek musí, sa mu robiť nechce. Na druhú stranu, povinné čítanie je dobrým „návodom“ na to, ktoré knihy sa určite oplatí prečítať.

Problémom škôl je, že k literatúre sa tam pristupuje príliš formalisticky, pretože učitelia slovenčiny vyžadujú od študentov, aby sa zameriavali na text. Ak v knihe musia hľadať kadejaké literárne figúry a zápletky, z čítania, ktoré by malo človeka baviť, sa stáva vedecký prístup.

Oveľa lepšie by bolo, ak by žiaci za pomoci učiteľa najskôr zistili, prečo vôbec čítať a neskúmali rozbor knihy, ale zameriavali sa na jej výpoveď k osobe čítajúceho.

Pamätám si, že obsahy kníh, ktoré sme sa učili naspamäť, mi vždy všetky pripadali akoby boli napísané tým istým spôsobom. V škole sa treba učiť hľadať veci po povrchom a pýtať sa na podstatu vecí, a to isté platí aj v literatúre.

Po tvojom nástupe knižnica začala žiť novým životom, ktorý nie je pre sídliskovú knižnicu úplne bežný. Ako na to zareagovala samospráva?

Do istej miery to iniciovala už samotná samospráva, pretože na post riaditeľa knižnice hľadali niekoho mladšieho a aktívnejšieho. Chod knižnice sa snažia zlepšiť, takže sú otvorení rôznym možnostiam.

Dokáže knižnica alebo iná kultúrna inštitúcia formovať spoločnosť na lokálnej úrovni?

Takmer vždy prichádzajú zmeny na malej úrovni. Neverím v silu inštitúcií ako celku. Zmenu môžu priniesť samotní ľudia, prípadne ich komunita. Myslím, že na Slovensku vo všeobecnosti platí, že ľudia veria skôr v politikov ako v politiku. Ak sa má niečo zmeniť, tak sa to stane až vtedy, keď to budú ľudia reálne chcieť.

Niečo sa dá prikázať aj zhora, ale takto môžu fungovať iba niektoré opatrenia. To, o čo sa snažíme my, je na úrovni úplných jednotlivcov.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Inšpirácia je iba samotný fakt, že máme priestor, v ktorom môžeme robiť niečo prínosné pre ľudí a môže to byť hocičo, čo v danej lokalite chýba. Je pritom úplne jedno, či to bude v knižnici, telocvični alebo mestskom parku.

Môžeš síce vymyslieť sprievodný program, ktorý nebude nikoho zaujímať, no zároveň máš priestor na to, aby si do knižnice pritiahol aj top ľudí z rôznych oblastí. Deti aj dospelí si tak zároveň uvedomia, že knižnica nie je len miestom, kde sa dá iba čítať a ticho sedieť.

Do knižnice sa ti podarilo dostať viacerých známych umelcov, hudobníkov či moderátorov ako Zuzanu Kovačič Hanzelovú. Aké sú tvoje ďalšie plány?

Plánujeme pokračovať v organizovaní komorných koncertov. V knižnici taktiež vedieme Otvorenú knižnicu – diskusiu so zaujímavými ľuďmi, ktorých si prizveme na základe témy, ktorá aktuálne rezonuje v spoločnosti.

Plánujete aj aktivity mimo knižnice?

Radi by sme budovali komunitu, ktorá vo veľkých mestách chýba. Napríklad tu v Karlovej Vsi síce ľudia žijú, ale chýba im pocit, že sem naozaj patria.

Čoraz viac sa však objavujú ľudia, ktorým nie je všetko úplne jedno a záleží im na tom, čo sa v spoločnosti deje. Ak by mala mať naša knižnica nejaký presah, tak bolo by to práve budovanie komunity ľudí. A to nielen z Karlovej Vsi, ale pokojne aj z celej Bratislavy a okolia.

Kto je tvojím obľúbeným knižným hrdinom?

Keď som bol malé dieťa, celkom som si fičal na postave Huckleberryho Finna, no ešte viac som mal rád Pipi dlhú pančuchu. Je to typická literatúra pre deti, no pritom to nie je nič moralizujúcu. Zbožňujem autentické postavy, ktoré sa dokážu pozerať na veci inak.

Ďakujem a prajem veľa zdaru.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

bratislava knihy žurnalistika