Nazarij Kľujev: To, že sa z hip-hopu stal biznis, je oslobodzujúce

Narodil sa na Ukrajine a strávil tam prvé štyri roky svojho života. V deväťdesiatych rokoch sa s rodičmi presťahoval za lepším životom na Slovensko. Vyštudoval VŠMU – filmovú produkciu – a aktuálne pokračuje v doktorandskom štúdiu. Počas školy založil TOXPRO, natáčal videoklipy, spolupracoval na celovečernom filme projektu LokalTV a už viac ako sedem rokov robí manažéra rapperovi Strapovi. Aktuálne sa venuje dokončeniu celovečerného filmu Sailor, ktorý rozpráva príbeh o anglickom námorníkovi a jeho vnímaní slobody.

Dlhé roky sa pohybuješ okolo hip hopovej scény. Jej vplyv a charakter sa za tú dobu mnohokrát zmenil. Čo ťa na tom stále baví?

V detstve som vnímal rapovú tvorbu ako niečo veľmi vzdialené, no s mnohými odkazmi sa človek vedel napriek tomu rýchlo stotožniť, iné zasa šokovali a zaujali. Na hip hope ma baví pestrosť, sloboda prejavu, bezprostrednosť a energia. Z tejto hudby som vždy cítil aj motivačný rozmer, že sny a predstavy sa dajú plniť a treba si veriť. To bol pre mňa veľmi podstatný rozmer.

To, že sa táto kultúra a scéna v čase menila, beriem ako prirodzený vývoj. Niektoré zmeny mi nesadli a niektoré zase áno. Pre mňa je hudba v prvom rade oddychová záležitosť a každodenný soundtrack ako pre hocikoho iného. Na druhej strane je to dokonalé prepojenie všetkých mojich záujmov a schopností. Hudba, vizuál, klipy, komunikácia smerom k fanúšikom + možnosť, že to môžem nejakým malým spôsobom ovplyvniť. Od detstva som sníval, že budem robiť hudobné videoklipy.

Rapová kultúra ovplyvňuje veľa mladých ľudí. Keď si ho začal počúvať, prirodzene sa obsahovo líšil od toho súčasného. Tí najpočúvanejší interpreti sa v rámci textov a obsahu pomerne “vyprázdnili”. Ako to vnímaš? Alebo je práve to hlavným dôvodom ich úspechu?

Snažím sa vnímať široké spektrum súčasnej tvorby. Je to ako s filmom alebo akýmkoľvek iným umením – raz má fanúšik chuť na párty track bez posolstva a niekedy zas na skladbu s odkazom – som okej s oboma. Osobne si však myslím, že každý interpret, či už je to hudobník, herec alebo akýkoľvek iný názorový líder, by mal s pozornosťou svojich fanúšikov narábať zodpovedne. Záleží od samotného interpreta, či dokáže fanúšikom vhodným spôsobom odkomunikovať svoj pohľad na vec, položiť im otázku a podnietiť tak diskusiu na konkrétnu spoločenskú tému. V každom prípade som proti akejkoľvek propagácii drog, rasizmu alebo násilia, či už hudbou alebo videom.

Narábajú podľa teba tí najväčší slovenskí “influenceri” s pozornosťou svojich fanúšikov zodpovedne?

Priznám sa, že nesledujem úplne všetkých, pretože práve obsahom a hlavnou myšlienkou ma nemusí zaujať každý. Myslím si však, že väčšinou tí najväčší slovenskí influenceri narábajú s pozornosťou ich fanúšikov celkom zodpovedne. Je tam cítiť, že najúspešnejší z nich už žijú iné „problémy“, ale aj v takýchto prípadoch sa mi páči, že ich pozitívnu životnú situáciu využívajú na motivovanie fanúšikov a prezentovanie vecí z tej svetlejšej stránky. Na druhú stranu sa objavujú aj vykalkulované mediálne senzácie, ale v konečnom dôsledku hip hop je stále show pre divákov, čiže do istej miery to je akceptovateľné.

Raperi sa historicky často vyjadrovali k spoločenským témam počnúc rasizmom, chudobou alebo násilím. Sú tí najväčší “influenceri” v súčasnosti viac vypočítaví a spútaní komerčným úspechom?

Určite. Práve nedávno sme sa o tom bavili s jedným dobrým kamarátom a myslím si, že čím viac fanúšikov interpret má, pochopiteľne aj tým väčšiu pestrosť názorov nájdeme v jeho publiku. V takých prípadoch akékoľvek zaujatie ostrejšieho postoja k danej téme zo strany interpreta vie urobiť bariéru medzi jeho fanúšikmi, ktorí s daným názorom nemusia súhlasiť.

Vyplýva to z podstaty hip hopu a vždy to tak bolo, že raperi v skladbách riešili svoje osobné, ale aj spoločenské problémy. Otázka dnes ale je, či by tí najúspešnejší nemali byť o to odvážnejší a nemali by vedieť zaujať konkrétny postoj k spoločenským témam aj napriek komerčnému úspechu a prípadnému odporu niektorých fanúšikov. Ja si myslím, že áno. Na to, aby som sa stal niekoho fanúšikom, potrebujem sympatizovať s jeho názormi a presvedčeniami, v opačnom prípade sa neviem stať fanúšikom niečoho nejasného a nečitateľného.

Vnímaš “hip hopovú” scénu na Slovensku ešte stále ako kultúru alebo ju načisto pohltil “mainstreamový” biznis?

Podľa mňa je to stále v prvom rade kultúra a životný štýl. Je veľká výhoda z pohľadu biznisu, že na Slovensku sa hip hop stal mainstream, vďaka tomu to mnohým funguje aj ako biznis, čo vie byť v niektorých prípadoch aj oslobodzujúce. Je tu ale stále veľa true schoolerov (zástupcov starej školy, poz. red.), pre ktorých to nebolo a ani nebude musieť byť o biznise. Taká je v zásade väčšina prostredia, v ktorom sa pohybujem.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

A pre teba osobne? Je to viac biznis alebo kultúra?

Tak napríklad, náš dokumentárny projekt JA SOM HIP HOP vznikol ako nadšenecký projekt – za celé jeho pôsobenie, čo sú už asi aj štyri roky existencie, sme nemali žiadneho sponzora, ktorý by nám posielal peniaze za propagáciu. Celý tím na tom maká bez nároku na honorár. Od úplného začiatku to u nás ako tvorcov bolo o kultúre a hlavne o posolstve.

Náš hlavný cieľ je motivovať mladú generáciu a ukázať fanúšikom, že každý z ich obľúbených hudobníkov má iný príbeh a pochádza z iného zázemia, čiže cesta za úspechom a naplnením svojich snov vedie z ľubovoľného kúta Slovenska a je jedinečná, neexistuje žiadny návod.

Každý príbeh konkrétneho hosťa v epizóde je svedectvo o všetkých problémoch, ktoré v živote musel prekonať, vydržať a ísť ďalej za svojím snom. Čiže je to o motivácii, hodnotách a kultúre, nie o peniazoch a materiálnych úspechoch. Odmena za akúkoľvek kvalitne odvedenú prácu je zaslúžená a to je totálne v poriadku. Podstatná je motivácia, s ktorou človek vstupuje do toho, čo robí. Na prvom mieste musí byť zápal, vášeň a radosť z danej tvorby, nie Rolexky a zlaté zuby.

Bol si súčasťou tímu LokalTV, čo bol svojho času veľmi úspešný projekt. Ako skončil?

Do sveta LokalTV som naskočil počas vrcholiacej predprodukcie na vtedy pripravovaný celovečerný animovaný film LokalFilmis, kde som bol vedúci produkcie. Chalani v InOut Studiu už mali vytvorený celý LokalTV svet a po skúškach ich animovaného seriálu v TV vstúpili do online prostredia, kde s krátkymi formátmi veľmi presne triafali do spoločensky aktuálnych tém a originálnym spôsobom zabávali celý slovenský internet.

Projekt mal skvelé čísla, veľkú popularitu u divákov a dokonca aj vlastný merchandising, čiže nápad s celovečerným animákom bol skvelý ťah a bol som veľmi rád, že som sa mohol pripojiť k tímu. Pre mňa osobne projekt končil dokončením filmu a jeho úspešnou distribúciou v kinách. Samotné štúdio už ale vtedy plánovalo obmedziť bezplatný obsah LokalTV na internet, pretože sme sa snažili nájsť cestu k freemium biznis modelu. Po rôznych pokusoch sme však zistili, že slovenský divák zatiaľ nie je ochotný platiť hoci aj symbolický poplatok za zaujímavý a originálny animovaný obsah.

Cez hudobné klipy si sa dostal k filmu. Aktuálne dokončujes snímku o anglickom námorníkovi menom Paul Johnson a s projektom si sa zúčastnil filmových festivalov a veľtrhov v Belehrade a Barcelone. O čom je tento film?

Áno, začalo to videoklipmi, neskôr reklamná produkcia a teraz cítim, že prichádza obdobie, keď chcem robiť film. Spoznal som mladú dokumentárnu režisérku Luciu Kašovú, ktorá už mala rozpracovaný projekt o spomínanom námorníkovi. Príbeh ma veľmi zaujal, pretože nie je len o námorníkoch a živote na mori, ale témou filmu je sloboda a práve tento rozmer filmu bol pre mňa osobný.

Tento dokument skúma vzťah medzi slobodou a sebeckosťou, hľadá medzi nimi hranicu. Snaží sa nájsť odpovede na otázky, aká je cena slobody a či je jej odvrátenou stranou samota. Tieto otázky si režisérka kladie práve na pozadí životného príbehu Paula Johnsona, ktorý sa narodil na lodi a ako malý chlapec sa plavil na rôznych expedíciach so svojimi rodičmi, napríklad aj na Severný pól.

Neskôr za vojny slúžil v anglickom námorníctve a ako mladý muž si po vojne prerobil starý rybársky čln na plachetnicu. V roku 1956 úplne sám na v tej dobe na najmenšej lodi preplával Atlantik. Plavil sa celý svoj život s rôznymi ženami, všetky okamihy si naplno užíval a príliš nad tým všetkým nepremýšľal. Dnes má však 80 rokov, za sebou tri manželstvá, tri deti a napriek tomu žije úplne sám na pokazenej a nefunkčnej lodi na karibskom ostrove Carriacou.

Prečo je práve téma slobody pre teba tak zaujímavá?

Začnem tým, že moja práca mi nepríde ako práca, pretože ma baví a napĺňa. Zároveň sa však tomu, čo robím, venujem na maximum a zaberá to veľa z môjho času. Občas v slabšej chvíľke a pod tlakom projektov sa zamyslím nad tým, či je môj prístup úplne správny, či by som nemal pracovne ubrať, zbaliť si veci, začať cestovať a žiť trochu viac „slobodne“

Zatiaľ som to ale vždy po niekoľkých sekundách premýšľania zmietol zo stola a pokračoval ďalej. Pamätám si, že som celý zapálený a ohúrený fotografiami z Vietnamu a Kambodže rozprával kamarátom, že niekedy v zime by som sa tam vybral pozrieť. Odvtedy prešli tri roky a už traja kamaráti sa odtiaľ vrátili, precestovali krajinu z juhu na sever a vždy, keď sa pred cestou ozvali, či sa k nim pridám, vyhovoril som sa na nejaký aktuálny projekt. Čiže keď som sa dostal k príbehu o Paulovi Johnsonovi, okamžite som sa v tom našiel a zaujíma ma, či nájdem odpoveď na svoju dilemu v jeho životných skúsenostiach.

Je teda v tomto poňatí filmu a tvojej motivácie sloboda najmä o cestovaní?

Určite nie. Myslím si, že téma slobody je dnes pre širokú verejnosť extrémne aktuálna a je hlavne o možnosti voľby a rozhodnutia sa. Žijeme v dobe plnej informácií a veľkého množstva inšpirácie všade okolo nás. Každý deň máme na plochách sociálnych sietí množstvo vecí, ktoré by sme chceli vidieť, zažiť, ochutnať a prakticky nič nám v tom nebráni. Tento film chce skúmať, do akej miery sú naše rozhodnutia s ohľadom na prostredie, v ktorom žijeme, ešte slobodné, ktoré sú už sebecké a kde sú hranice medzi nimi. Som presvedčený, že v dnešnej dobe bude tento film zaujímať veľa ľudi, pretože sa ich všetkých dotýka. Hoci je náš hrdina 80-ročný Angličan, to pokušenie je stále rovnaké.

Ten človek však žije úplne iný život ako my. Čo znamená sloboda pre teba?

Paul Johnson žije úplne iným životom ako my, ale myslím si, že tie pokušenia sú postavené na tom istom princípe, či žiješ na Slovensku alebo v Karibiku, či si vášnivý moreplavec, športovec alebo hudobník. Je to jednoducho o tom, k čomu sa človek vracia, ktorá činnosť ho napĺňa a čo mu dáva pocit slobody.

Pre mňa sloboda znamená možnosť voľby a šancu vybrať si podľa vlastného úsudku. Práve v tých mojich občasných chvíľach na pochybách si vždy uvedomím, že práve fakt, že môžem každý mesiac pracovať na ľubovoľnom novom audiovizuálnom projekte, že pri každom jednom z nich ma celý ten kreatívny proces vzniku neskutočne baví a napĺňa, je extrémne oslobodzujúci. Čiže v konečnom dôsledku nechcem ani nič meniť.

V súčasnoti sa v niektorých ľudoch prebúdza akási túžba po neslobode.

Myslím, že ľudia stále túžia po slobode. Podobá sa mi to však na tradičné „sýty hladnému neverí“. Asi už zabudli na to, že pohodlie a všetky vymoženosti dnešnej doby, ktoré máme k dispozicii, ešte stále na niektorých miestach sveta nie sú úplne bežné a snažia sa takým spôsobom chrániť si svoj kúsok slobody na úkor iných. A práve tu je tá hľadaná hranica medzi slobodou a sebeckosťou. Aspoň sme si práve potvrdili, že náš film má veľký zmysel.

Čo si od filmu sľubuješ?

Bude to pre mnohých členov štábu náš filmový debut, čize chceme tomu dať všetku energiu. Na filmových festivaloch a veľtrhoch v Belehrade a Barcelone sme sa počas vývoja projektu utvrdili v tom, že príbeh a téma je zaujímavá pre širšie divácke publikum. Hneď tri európske televízie prejavili o náš film záujem a len čo film dotočíme, chcú vidieť hrubý zostrih.

Rovnaký feedback dostávame aj v našom okolí, kde nachádzame množstvo priaznivcov a podporovateľov. Verím, že sa nám film podarí úspešne dotočiť, odpremiérovať na nejakom väčšom filmovom festivale a následne odštartovať svetovú distribúciu. Vzhľadom na anglicky hovoriaceho protagonistu, jeho silný príbeh a tému potenciálne zaujímavú pre širokú verejnosť, to v tejto chvíli vnímame celkom optimisticky.

Využívate v tomto zmysle nejaké finančné fondy, podporu audiovizuálneho fondu alebo radšej komerčných partnerov?

Bežne realizácia filmu trvá dva až tri roky a v našich končinách sú autori z veľkej časti odkázaní na verejné financovanie svojich projektov. Každý film má štandardne tri základné fázy: vývoj, produkcia, distribúcia. My sme v malej miere získali pre našu počiatočnú vývojovú fázu aj nejaké granty, to nám ale nepostačí na kompletnú výrobu filmu.

Momentálne začíname fázu produkcie a snažíme sa projekt financovať aj vďaka komerčným partnerom, pretože si nemôžeme dovoliť štandardne dlhý vývoj. Náš protagonista má 80 rokov, čas hrá proti nám a absolvovanie všetkých grantových kôl je časovo veľmi náročné.

Našťastie sa nám však darí získavať na našu stranu aj komerčných partnerov, čomu sa veľmi teším. Máme mesiac pred odletom šesť členného štábu do Karibiku a riešime už posledné detaily spojené s nakrúcaním. Verím, že fázu nakrúcania počas septembra úspešne zvládneme a film The Sailor bude čoskoro hotový.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

hip hop lokalTV sailor