Soňa Zelisková: Dospelým hneď napadne, aký mám ťažký život. Deti takýto blok nemajú

Soňa Zelisková sa výrobe keramiky začala venovať až po tom, ako úplne stratila zrak, no pri tvorbe ju inšpirujú spomienky, predmety, farby a štruktúry, ktoré si nosí neustále v hlave. Organizuje kurzy keramiky, prednáša na školách a bol o nej natočený krátky film Sonja. Jej výrobky si môžete kúpiť napríklad aj na portáli Hendikup, ktorý združuje handmade výrobcov s telesným postihnutím.

Nedávno si účinkovala v krátkom filme Sonja, ktorý rozpráva tvoj príbeh. Ako sa to zomlelo?

Už 11 rokov robím živú knižnicu a cez Juventu a Jeanette Motlovú Maziniovú som sa zoznámila s režisérom Marošom Milčíkom. Páčil sa mu môj príbeh. Maroš je veľmi mladý chalan a keď mi rozprával, čo so mnou vlastne chce urobiť, myslela som si, že len preháňa. Nakoniec výsledok ešte predčil moje predstavy a očakávania.

Natáčanie trvalo štyri dni. Prvý deň sme boli v Kremnici v jednom úžasnom parku a potom tri dni pri Banskej Bystrici na jeho chate na Šachtičkách a na Kalvárii. Na filme robil tím asi 10 ľudí z Prahy a z Marošovho okolia.

Ako sa ti natáčalo?

Ani mi tak nezáležalo na tom, že nejaký film sa robí o mne. Užívala som si najmä to, že som v prírode, môžem objímať stromy a dotýkať sa trávy. S manželom sme do prírody chodili často a odkedy pred dvomi rokmi umrel, mi to veľmi chýba. Mám síce asistentov, ale málokedy sa dostanem von v takom rozsahu, ako to bolo počas natáčania.

Hovoríš, že tvoj život je spätý s číslom 13. Prečo?

V živote mám tak podivuhodne naordinované tie najväčšie zlomy práve po 13 rokoch. Ešte kým som nemala 13 rokov, začala som veľmi chudnúť, smädilo ma a prišlo sa na to, že mám cukrovku a celý život budem odkázaná na inzulín.

Bola som v puberte a nebrala som to príliš vážne. Presne v deň mojich 13. narodenín som z nemocnice odchádzala domov s výbavou, injekciami, inzulínom a lekári mi vtedy povedali, že časom môžem prísť o zrak. Môžem znamenalo aj to, že nemusím, tak som to prijala úplne normálne. Obmedzila som sa len v stravovaní a musela som si dávať pozor pri väčšom pohybe.

V tom čase ešte neboli také podmienky, aké majú cukrovkári dnes. Boli iné inzulíny, nebol glukomer, ktorým si dnes môžem v priebehu hodiny skontrolovať hodnotu glykémie a na kontroly som chodila len trikrát za rok.

Kedy si začala cítiť, že sa s tvojím zrakom niečo deje?

Neviem, či mám moju stratu zraku pripisovať aj Černobyľu v roku 1986, ale vtedy sa mi začali objavovať na sietnici prvé zmeny. Videla som normálne, spozorovala ich len moja očná lekárka. Zrak sa mi začal zhoršovať ešte pred narodením syna v roku 1989 a počas tehotenstva dosť rapídne. Celé tehotenstvo som ale prežívala eufóriu a bola som si na 100 % istá, že všetko dobre dopadne.

Pôrod som ako cukrovkárka mala naplánovaný v špecializovanej nemocnici v Martine. Keď som sa na 10. deň po pôrode zobudila, už som cez pravé oko mala len šedobielu hmlu a zlovestnú kľukatú čiaru ako blesk. Vedela som, že je zle, pretože mi praskla sietnica a tá čiara bola krv vyliata do sklovca.

Lekárom som sa ale nepriznala, zhrabla som bábätko a išla som domov. Až doma som povedala, čo sa stalo a začal sa kolobeh vyšetrení. Postupne som počas roka absolvovala asi päť operácií, počas ktorých mi do očí dávali silikónový olej, aby mi pritláčal sietnicu a aby sa netrhala, ale vždy to pomohlo len na chvíľu. O pol roka som videla už len tiene alebo periférne a po roku som stratila svetlocit. Keď som prestala vidieť úplne, vedela som, že musím urobiť hrubú čiaru a učiť sa žiť potme. Kým som ešte videla, žila som v obrovskom strachu každé ráno otvoriť oči.

Vidíš pred sebou len čiernočiernu tmu?

Už 28 rokov som absolútne bez zrakového vnemu. Nie je to taká tma, ako keď si človek zatvorí oči. Je to ako keby som pred očami videla výbuchy vesmíru, prelievajú sa mi body, vytvárajú sa šedožlté obrazce, ktoré akoby sa tri metre pod špinavou vodou odrážali o zrkadlo, na ktoré zasvieti slnko. Je to len tušenie odlesku.

Pred stratou zraku bolo pre mňa nemožné predstaviť si, ako žijú nevidiaci. Nevedela som o rôznych pomôckach a ako sa čo dá urobiť. Jednoducho som sa bála limitov, ktoré nám aj dnes kladie väčšina verejnosti. Ľudia povedia, že niečo kvôli tomu, že nevidím, nemôžem robiť a myslela som si to aj ja. Teraz viem, že môžem šiť na stroji, vyrábať keramiku alebo vytriediť bielizeň podľa farby. Keď sa dá nájsť nejaké riešenie, tak ho hľadám, keď sa nedá, tak sa tým snažím netrápiť.

Aj šiješ?

Keď mal môj syn Maťo päť rokov, som bola na školení šitia. Inštruktorka ma viedla len slovne a môjho výrobku sa nemohla dotknúť. Existujú špeciálne ihly či meter pre nevidiacich, viem, ako sa mám orientovať v priestore, kde sa pohybuje ihla alebo ako si mám navliecť niť. Samozrejme, že mi to trvalo oveľa dlhšie, ako keby som na to videla, no ušila som Matejovi nohavice, ktoré potom reálne nosil a boli na ňom veľmi pekné. Bol to pre mňa najmä pocit samostatnoti a sebavedomia.

So sebavedomím som mala na začiatku problém najmä preto, že mnoho ľudí si myslí, že sme nedostatoční, poškodení ľudia. Vôbec to však nie je o tom. Stačilo by, aby na chvíľu zavreli oči. Rovnako ako medzi vidiacimi, tak aj medzi nevidiacimi sú šikovní, takí, ktorí chcú pracovať, ale aj takí, ktorí nechcú. Každý z nevidiacich má svoje záujmy, každý je úplne taký istý, ako ostatní, len nevidí. V domácnosti robím všetko ako každá gazdinka, jediné, s čím mám problém, je orientácia v priestore, ktorý nepoznám.

Prvá 13 teda bola tvoja cukrovka. Druhá 13 bola ktorá?

Mala som 26 rokov, keď sa narodil Matej. Bol to úžasný a šťastný okamih v mojom živote, no zároveň som stratila zrak. Vtedy sa naraz stalo niečo pre mňa veľmi ťažké, aj niečo veľmi pekné.

Pomohla ti radosť zo syna lepšie sa vyrovnať so stratou zraku?

Bolo to dvojsečné, pretože som si na začiatku myslela, že budem na obtiaž manželovi aj synovi. Moje skreslené myslenie o nevidiacich ma najprv deprimovalo, no keďže sme bývali na prízemí, z okna som skočiť nemohla, lebo sme bývali na prízemí a na stanicu som, logicky, netrafila. Mala som všelijaké myšlienky.

Časom som zistila, že Mateja dokážem okúpať, prebaliť aj nakŕmiť. Síce mal kašu aj v ušiach, ale bol veľmi dobré, pokojné dieťa. Vďaka tomu, že som predtým robila učiteľku v škôlke, dokonale som poznala detské knihy, preto keď si Matej otáčal leporelo, presne som vedela, čo je pri obrázku je napísané. Poslepiačky som mu to „čítavala“ a to ho možno priviedlo k tomu, že mal veľmi rád knihy. Keď mal asi päť rokov, sedel potichu na sedačke a držal v ruke knihu. Spýtala som sa ho, na čo tak dlho hľadí a on, že si číta. Keď som ho poprosila, aby mi to prečítal nahlas, išlo mu to plynule. Dodnes netuším, ako sa to naučil.

Akákoľvek choroba, a v tvojom prípade strata zraku, vo veľkom postihne aj partnera. Ako bol na tom tvoj manžel?

Aj on sa s tým musel vyrovnať, ale ešte kým som trochu videla, mi hovoril, že problém budeme riešiť potom, keď príde. To ma neskutočne držalo nad hladinou. Tak, ako som kvôli tým dvom chcela odísť, tak som kvôli nim aj ostala. Pochopila som, že nepotrebovali to, aby som videla, ale potrebovali mňa.

Ako sa tvoja cesta skrížila s keramikou?

Keď išiel Matej do školy, začala som rozmýšľať, čo môžem robiť. Vesmír mi vtedy poslal do cesty Reginu Breier, rakúsku výtvarníčku, s prezývkou Čine.

Čine mi dala do ruky kus hliny a ja som z nej vyrobila reliéf kvetu – plesnivec. Spýtala sa ma, prečo som neskúsila robiť keramiku. Aj keď som si myslela, že ako nevidiaca to jednoducho nemôžem, ona ma presvedčila o tom, že to nie je pravda. Uverila som jej a pustila som sa do toho.

Asi o rok na to som sa vďaka Únii nevidiacich a slabozrakých stretla so sochárkou a prvou dámou arteterapie na Slovensku Jaroslavou Šickovou. Chodila som k nej na kurz arteterapie, kde sme robili nielen s hlinou, ale aj s inými materiálmi a s farbami. Na kurze som sa o sebe veľmi veľa dozvedala, pretože sme naše výtvory aj analyzovali.

Hovorím, že hlina je dnes moja zem. Keď sa mi planéta prestala točiť a Slnko už pre mňa nevychádzalo, začala sa mi točiť zem ako hlina na kruhu.

Čiže to bola posledná 13?

Stále nie. Táto 13 bola veľmi pozitívna – priniesla mi hlinu a ľudí okolo mňa, pretože vďaka keramike sa dostávam medzi ľudí. Najviac ma nabíja energiou, keď je okolo mňa kopa ľudí, dobrá nálada a môžem s nimi robiť keramiku.

Moja zatiaľ posledná 13 prišla, keď som mala som 52 rokov. Doma som si v obývačke zlomila nohu a keď sa ma lekári pýtali, čo sa stalo, povedala som im, že keď som išla v noci na WC, nezasvietila som si. Tento môj vtip ale nepochopili. Bolo to štyri dni pred Vianocami, Maťo namiesto mňa napiekol, manžel urobil šalát a mali sme Štedrý večer. V januári ma manžel ešte vozil na preväzy, vo februári išiel do nemocnice a v marci zomrel.

Nevedela som si predstaviť, čo budem robiť, pretože všetky papiere, počítač, telefóny riešil manžel. Moja partia z mladosti ma podržala. Každý deň mi telefonovali, pýtali sa ma, čo potrebujem, až som niekedy mala pocit, že si musím niečo vymyslieť, aby som ich uspokojila.

Znova si sa teda musela učiť samostatnosti…

Šlo to postupne aj vďaka pomôckam, ktoré sú k dispozícii. Mám napríklad telefón, s ktorým viem písať, čítať správy, e-maily. Trvalo mi to, než som do toho nabehla. Mala som ale trpezlivého učiteľa – mladého chalana z Únie nevidiacich, ktorý ma oboznámil so všetkým – aj s pojmom internet banking, ktorý som dovtedy vôbec nepoznala. Dnes už viem, že okno nemusí byť len sklenené.

Cez úrady som sa prepracovala k pracovnému asistentovi a k osobným asistentom. Je to skvelá pomoc od štátu, ale zároveň aj obrovská byrokracia, ktorá často mnohých ľudí odradí od toho, aby si asistentov vôbec začali vybavovať. Keď človek chce, tak sa dá a mne sa stále zväčšuje okruh ľudí, s ktorými si dobre rozumiem. Akoby som priťahovala ženy, ktoré ostali samé – ovdoveli, po rozvode a rôzne.

Keď som stratila manžela, prvé mesiace to bol šok. Citovo som to veľmi nevnímala, musela som prežiť a do toho ešte prišli finančné problémy. Postupne som si nastavovala myslenie, že veľa vecí v mojom živote je o tom, ako sa rozhodnem. Funguje mi to a vesmír mi na moje výzvy odpovedá.

Nehovorím, že si večer nepoplačem alebo že nemám chvíle, keď sa mi zdá všetko zbytočné, ale potom mi zase vyjde Slnko a som šťastná. Matej ma tiež presvedčil o tom, že všetko dokážem, len o tom ešte neviem. Keď do mňa ľudia takto „hučali“, že som silná a že to zvládnem, začalo mi to fungovať.

Ako si človek na Slovensku nájde asistentov?

Musela som si ich nájsť sama, úrad mi len schválil, že ich môžem mať a na koľko hodín mesačne ich môžem využívať. Osobný asistent mi pomáha s nákupmi, chodí so mnou k lekárom, na kultúrne podujatia, pomôže mi doma upratať a podobne. Varím sama, a veľmi rada, len mi to dlhšie trvá.

Pracovná asistentka Saška, ktorú poznám od bábätka, mi pomáha s administratívou, s faktúrami, v dielni mi pomáha naložiť výrobky do pece, pri glazovaní a patinovaní, takisto s ľuďmi na krúžkoch.

Čo sa týka asistentov, je mojou najdôležitejšou požiadavkou otvorenosť. Komunikácia je pre mňa nesmierne dôležitá, pretože ako nevidiaca neviem čítať v ľudských emóciách alebo v mimike tváre.

Musela som sa naučiť požiadať ľudí o pomoc. Úprimne verím, že moji priatelia mi pomôžu vždy, keď môžu. Keď sa nedajú, tak oni hľadajú možnosť.

Keď porovnáš, ako si s keramikou začínala s tým, ako tvoríš teraz, ako sa tvoja tvorba vyvinula?

Keď to preženiem, tak prvé dva roky som vyrábala len veľmi kvalitné blato. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, keďže som nevidela, ako to robia iní. Som samouk, tvorila som metódou pokus-omyl. Netušila som, aká musí byť vypracovaná hlina, akej hustoty, no časom som na to prišla.

Spôsobov keramiky je nesmierne množstvo, a potrebovala by som tri životy, aby som ich všetky zvládla.

Viac času ti zaberajú kurzy alebo vlastná keramická tvorba?

Teraz je to už pol na pol. Kedysi, ešte keď manžel žil, sme mali občianske združenie a vtedy nám cez najlepšie roky chodilo asi 120 detí za týždeň, takže som mala aj dva-tri krúžky denne. Vždy som sa do skupiny snažila zaradiť aj telesne alebo mentálne postihnutého človeka, pretože toto je najlepší spôsob, ako sa učia jedni od druhých, pretože ani ja nechcem, aby ma vyraďovali. Pri deťoch je to najľahšia cesta, pri dospelých je to ťažšie, keďže u nich v blízkosti postihnutého človeka väčšinou nabehne blok.

Deti nemajú predsudky?

Oveľa menej. Dieťa je zvyknuté dostať pokyn a dodržiavať ho. Keď poviem: prídeš do dielne, vždy sa predstavíš, aby som vedela, kto prišiel a ukážeš mi mojou rukou, kde čo leží, položíš mi ruku na operadlo, keď si mám sadnúť a normálne používaj slová vidieť, pozri sa a pod., dieťa to zoberie ako pokyn a nerieši.

Dospelým hneď nabehnú myšlienky, aký mám ťažký život, ale snažím sa to fórikmi zľahčovať, aby ma brali ako úplne bežného človeka. Nie som v ničom rozdielna, viem sa vytočiť nielen na kruhu, ale aj inak.

Inšpirujú ťa pri tvorbe spomienky z čias, keď si ešte videla?

Pomáha mi to najmä v tom, že si viem predstaviť farby. Pamätám si Čičmanský ornament, čipku, farby, hviezdy, stromy, oblohu, všetko, a vďaka tomu sa mi pracuje oveľa lepšie.

Hovorí sa, že keď človek stratí jeden zmysel, iné sa mu zdokonalia. Bolo to tak aj u teba napríklad s hmatom?

Zmysel nie je lepší, len ho človek inak využíva. Napríklad keď si zalievaš kávu, vidíš, ako stúpa v šálke hladina vody. Ja, na druhú stranu, pri tomto vnímam zvuk – ako sa mení hladina, mení sa aj zvuk.

Tým, že vidiaci vnímajú 90 % informácii očami, sú ich ostatné zmysly potlačené. Keby si si zavrela oči, zistíš, že vysoká budova má inú ozvenu ako nízka. Keď sa na ňu pozeráš, túto ozvenu nevnímaš. Myslím si, že je to len o tom, že my nevidiaci zmysly využívame inak.

Aká je najdôležitejšia rada, ktorú dávaš svojim žiakom na kurzoch keramiky?

Kamarát, výtvarník, ma naučil, že hodnota a krása výrobku spočíva v jeho určitej nedokonalosti. Deti učím, že niečo rovné vytočí každý a aby boli hrdé na to, čo dokážu urobiť vlastnými rukami.

Vediem ich k tomu, aby im išlo aj o proces výroby, o pocit zo sebavedomia, keď sa napijú z vlastného hrnčeka, a aby sa naučili prijímať aj neúspech, keďže pri keramike sa dosť často stane, že začiatočníkom niečo praskne alebo odpadne. Hovorím im, aby mysleli na to, prečo a pre koho to robia, na niekoho, koho chcú obdariť. Neviem, či je toto tá najdôležitejšia vec, ale asi áno.

Nerada robím dokonalé veci. Musí tam byť vidno, že je to ručná práca.

Je pre teba na svete vôbec niečo nemožné?

Ak sa dá nájsť spôsob, ako niečo spraviť, hľadám ho, aj keď mi to trvá dlhšie. Šoférovať ale naozaj nemôžem.

Svoju stratu zraku ale beriem pozitívne – napríklad sa nevidím v zrkadle, ako šediviem a starnem. Keď bol Maťo malý, nevidela som, ako škaredo píše.

Uvedomujem si veľa vecí, za ktoré môžem byť vďačná. Že mám teplo v byte, osobného asistenta. Aj keď ľudia na Slovensku frflú na veľa vecí, patríme do 10% najlepšie žijúcich ľudí na svete.

Čo sa týka prístupu k životu, páči sa mi jeden výrok, ktorý som nedávno počula, zrejme od Dalajlámu: „Byť šťastný nie je záležitosťou osudu, ale vec nášho rozhodnutia.“

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

keramika nevidiaci