Alžbeta Bojková je vysokoškolská pedagogička, ktorá vzdeláva budúcich učiteľov dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Počas učiteľského štrajku v roku 2016 bola jednou z hlavných aktivistiek na východnom Slovensku a dodnes bojuje za skvalitnenie slovenského školstva a lepšie pracovné prostredie pre učiteľov. Spoločne sme sa porozprávali o postavení učiteľa v našej spoločnosti a o budúcnosti tohto povolania.
Prečo si sa rozhodla byť učiteľkou?
Nebolo to tak, že som sa v konkrétnom momente rozhodla byť učiteľkou. Vždy som chcela byť právničkou a myslím, že by som v tom bola dobrá aj vzhľadom na to, že som riešila mnoho vecí ohľadom korupcie, dohliadala som na transparentný priebeh komunálnych volieb alebo som bola súčasťou učiteľských štrajkov. Ale Boh to chcel inak. Keď ma v prvom kole prijímacích skúšok nevzali na právo, bolo pre mňa samozrejmé ísť študovať učiteľstvo, pretože pochádzam z učiteľskej rodiny. Vyrástla som v učiteľskom prostredí a cítila som, že to je pre mňa tá správna cesta.
Angažuješ sa v boji za lepšie školstvo, nebojíš sa verejne povedať svoj názor, dokonca ani v téme politiky. Aká je tvoja učiteľská filozofia?
Veľmi prostá. Je to láska.
Čo je potrebné poskytnúť deťom a študentom, aby sa učili s láskou, porozumením a zostali naďalej zvedaví?
V učiteľskej praxi má láska mnoho podôb. Začína sa rešpektom voči študentovi, ktorý sedí predo mnou a pokračuje budovaním vzájomného vzťahu na princípe rovnosti. Učiteľ nikdy nesmie byť v pozícii, že je niečo viac ako študent, pretože nie je.
V jednej zo svojich štúdií som použila metaforu krvného obehu. Školstvo je nepochybne hybnou silou spoločenských zmien. Jeho tepnami v podobe siete vzdelávacích inštitúcií od významných univerzít až po tie najmenšie dedinské školy prebieha kľúčový transfer informácií, ktorý do spoločnosti pumpuje vždy čerstvý vzduch.
Pri pohľade do dejín školstva však zisťujeme, že mnohé kľúčové zmeny v spoločnosti nevznikli na inštitucionálnej úrovni, ale vzišli z radov študentov a pedagógov, ktorých vzájomná symbióza vždy tvorila a tvorí nevyhnutný predpoklad fungovania každého vzdelávacieho systému. Práve v interakcii učiteľ – žiak vzniká vzdelanosť. Učiteľ ako nositeľ kyslíka jeho neustálym odovzdávaním udržuje pri živote tento pomyselný krvný obeh a umožňuje tak spoločnosti rásť.
Ako môže učiteľ ovplyvniť svojich žiakov?
Vzdelanosť nie je súbor vedomostí, ako to často spoločnosť vníma. Vzdelanosť je hodnota. Ak učím, vytváram hodnoty. A to sa bez lásky nedá. Pocit, že ako učiteľ stojím o názor študenta, že rešpektujem jeho aj jeho právo na omyl, a že ho mám rada takého, aký je, je to najviac, čo ako učiteľka môžem študentovi dať.
Najdôležitejšie je si uvedomiť, že žiaci a študenti si v priebehu svojho života aj štúdia osvojujú vzory správania, s ktorými sa stretávajú. My, učitelia, svojich študentov formujeme. Niekedy dokonca intenzívnejšie a výraznejšie ako rodičia.
Ak je mojím jazykom smerom k študentovi láska, myslíš, že oni budú so mnou hovoriť iným jazykom, keď chcú, aby som im rozumela? Určite nie, hovoria tým istým a ani si to neuvedomujú. Dokonca aj takí študenti, ktorí tento jazyk nepoznajú, ním začnú prirodzene hovoriť, ak s nimi takto učiteľ komunikuje. Zakaždým je to nádherný rozhovor. Aj keď je jeho obsahom napríklad prednáška z didaktiky dejepisu o rozvíjaní historického vedomia, ale rámcom zostáva láska.
Aké rozdiely vnímaš medzi terajšími deťmi a budúcimi učiteľmi? Budú si vedieť k sebe nájsť cestu?
Rozdiely sú rovnaké, aké boli medzi nami a učiteľmi. Keď počujem niektorých kolegov, ktorí tvrdia, aké sú dnešné deti hlúpe, nerozumiem. Je to akási dookola opakovaná mantra, ktorá sa používa ako ospravedlnenie na všetko, čo sa v triede nepodarí.
Podľa mňa sú deti vždy rovnaké. Deti sú zvedavé, kreatívne, slobodné a úprimné. Takí sme boli aj my a také budú aj naše deti. Ak chceme mať skutočne kvalitné školstvo a vzdelaných študentov, potrebujeme rozmýšľať nad niečím, čo je nad našou prítomnosťou, nad problémami dnešnej doby. Potrebujeme to naučiť aj našich študentov, budúcich učiteľov. Sprostredkovanie vzdelania, ten transfer, okysličovanie, ktoré som spomínala vyššie, nemôže fungovať vždy len ako reakcia na aktuálny trend. Je to niečo viac.
Odkiaľ pochádza ten názor, že dnešné deti sú hlúpe? Myslíš, že to súvisí so stavom školstva a celkovo s nastavením našej spoločnosti?
Áno súvisí. Nedávno som si na vlakovej stanici v Trebišove vypočula rozhovor mladej učiteľky, čerstvej absolventky, ktorá opisovala, akí sú jej žiaci hlúpi, ako nevedia všetko to, čo musela vedieť ona, keď chodila do školy. Predstavila som si, aký asi môže mať vzťah ku svojim žiakom. Mnohí moji študenti mi tiež veľakrát hovorili, ako ich na vysokej škole niektorí pedagógovia odrádzajú od učiteľskej profesie a na každej prednáške počúvajú, aké je toto povolanie nedocenené a aké sú dnešné deti hlúpe.
Snažím sa na svojich hodinách zapaľovať srdcia mladých ľudí pre učiteľské povolanie a vidím, ako pozitívne to na nich vplýva. Verím tomu, čo robím a učím tak, aby moji študenti cítili, že učiteľstvo je pre mňa tým najkrajším povolaním na svete. Zároveň vnímajú moje angažovanie sa za zlepšenie stavu slovenského školstva, ale aj iných sfér spoločenského života, a vidia, že sa to dá a že to má zmysel.
Vzdelanosť je láska, ktorá nepozná limity. Nepozná hlúpe deti, nepozná zištné dôvody, prečo sa vzdelávať.
Čo si myslíš o statuse dnešného učiteľa v spoločnosti?
Prázdne volanie po zdvihnutí statusu učiteľa je absolútne neefektívne a povedala by som, že dokonca neoprávnené. Zmysel učiteľského povolania a jeho dôležitosť začína v srdci učiteľa. Tam sa buduje jeho status. Očakávania, že spoločnosť pochopí, aký dôležitý je učiteľ a potom sa všetko zmení na dobré, sú absurdné.
Pohľad na dnešné deti a na učiteľské povolanie pochopiteľne súvisí so stavom školstva i spoločnosti. Zmena však musí nastať niekde inde. Zmena sa musí udiať v samotnom učiteľovi, pretože ľudia pochopia dôležitosť učiteľského povolania vtedy, ak výnimočného a sebavedomého učiteľa skutočne uvidia na vlastné oči.
Stále počúvame o modernizácii školstva. Milenium, Konštantín. Na čom táto modernizácia stroskotáva?
V prvom rade na tom, že iniciátori, autori alebo politickí predstavitelia, ktorí stáli v pozadí týchto plánovaných reforiem, nepochopili alebo nechceli pochopiť, že základnou bunkou kvalitného, a ak chcete tak moderného školstva, je učiteľ.
Modernizácia školstva teda nezávisí od inštalácie tisícok interaktívnych tabúľ, ani od perfektne vybavenej jazykovej učebne. Iste, to všetko je skvelé a prispieva k lepšej výučbe, ale nevyhnutným predpokladom skvalitňovania školstva je v prvom rade kvalitný servis pre učiteľa, ktorému sa inštitúcie systematicky venujú, rozvíjajú jeho kompetencie, a samozrejme, motivujú ho adekvátnym finančným ohodnotením.
Ako je to s programom Učiace sa Slovensko, ktoré má predstavovať uskutočnenie zásadnej reformy školstva od roku 2017?
Učiace sa Slovensko sa začalo pripravovať v čase masívnych učiteľských štrajkov. Už vtedy som to vnímala skôr ako nástroj na upokojenie situácie, perfektný ťah zo strany ministerstva, aby učitelia prestali štrajkovať. Šanca, že sa pretaví do praxe, bola takmer nulová, čo pri okrúhlom stole na Ministerstve školstva potvrdili aj sami autori, keď niekoľkokrát zdôraznili, že nie je žiadna garancia, či sa Učiace sa Slovensko skutočne zrealizuje.
Keby som bola na mieste autorov, nikdy by som vo vtedajšej situácii nepristúpila na takýto projekt a nevzala by som za to peniaze s vedomím, že tým oslabím učiteľské protesty, ktoré bojovali za správnu vec.
Ako autorita, za ktorú boli autori Učiaceho sa Slovenska považovaní, by som zaujala presne opačný postoj a súhlasila by som s autorstvom takéhoto dokumentu pod podmienkou, že sa najprv udeje sanácia slovenského školstva, o ktorú v podstate štrajkujúci učitelia žiadali. Bez tejto sanácie nie je možné slovenské školstvo modernizovať. Už vtedy som v blogu napísala, že Učiace sa Slovensko skončí v šuflíku. Tak sa aj stalo.
Dá sa podľa teba dnes diskutovať o lepšom a slušnom školstve?
Na základe vlastnej skúsenosti považujem za potrebné otvorene povedať, že ľudia, ktorí dnes rozhodujú o školách v slovenských mestách a dedinách v oblasti finančnej, ale aj personálnej či koncepčnej, sú veľmi málo oboznámení so znalosťou školskej problematiky.
Potom sa pri riešení problémov ako učiteľ často ocitáte na zastupiteľstve alebo zasadnutí rady školy v diskusii s ľuďmi, ktorí síce netušia, o čom diskusia je, ale majú kompetenciu o vás rozhodnúť. S takýmito ľuďmi sa určite o lepšom školstve diskutovať nedá. Momentálne sú však predstavitelia samospráv spolu s poslancami a členmi školských rád pre učiteľov do diskusie jedinými legitímnymi partnermi.
Tento systém dostáva ľudí nielen v školstve do beznádejných situácií. Pocit bezmocnosti a hľadanie východiska je, dovolím si tvrdiť, najčastejšou príčinou radikalizácie slovenskej spoločnosti v súčasnosti.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Kto by teda mal o školstve diskutovať?
Mám dojem, že o zlepšení slovenského školstva sa diskutuje dosť, avšak nie tam, kde by sa v prvom rade malo. Ministerstvo školstva sa totiž zodpovednosti za stav slovenských škôl, z môjho pohľadu, dlhodobo úspešne zbavuje. Diskutovať by sa malo s ľuďmi, ktorí vedia, kde sú kľúčové problémy a nahlas o nich hovoria. A tiež s učiteľmi, ktorí sa neboja na tieto problémy poukazovať.
V médiách sa často hovorí o nedostatku peňazí na školách či nízkych platoch učiteľov. Prečo by sme mali ísť učiteľstvo študovať a následne učiť?
Teraz to možno pre niekoho vyznie absurdne alebo idealisticky, ale pre mňa je to niečo ako pevný bod vo vesmíre. Motív ísť študovať preto, aby som mal dobrý príjem, je z môjho pohľadu už vo svojej podstate nesprávny. Takto motivované rozhodnutia robia ľudí skôr nešťastnými ako spokojnými.
Ak sa rozhodujem, či sa chcem stať učiteľom, treba pri rozhodovaní rozmýšľať nad oveľa podstatnejšími vecami. Učiteľ je osobnosť, ktorá dennodenne formuje ľudí, ktorí k nemu prichádzajú. Je to zodpovednosť, ktorú treba uniesť a neustále si ju uvedomovať. Život je len okamih. Môžeš ho prežiť zmysluplne a zanechať po sebe niekoľko tebou okresaných ľudských sŕdc, ktoré sa zase dotknú iných ľudí a odovzdávajú ďalej to, čo si im ako učiteľ dala. Alebo si môžeš zarobiť veľmi veľa peňazí a obetovať život zhromažďovaniu vecí, ktoré tu po tebe ostanú.
Vraciame sa na začiatok. Študentom učiteľstva ponúkam najlepšiu komoditu, akú môžu dostať a dávať ďalej. Je ňou láska, ktorá pretrvá aj vtedy, keď už všetko, čo sa dá kúpiť za peniaze, nebude mať pre ľudí žiaden zmysel. Každý, kto je milovaný, nepochybne potvrdí, že akýkoľvek prejav lásky od kohokoľvek je oveľa viac ako chvíľková radosť z nákupu.
Ako zatraktívniť učiteľské povolanie pre mladých ľudí?
Tak, že mu dáme zmysel. Idem svojim študentom príkladom. Keď cítia, ako ich dokáže poznanie a láskavý prístup ovplyvniť, túžia to robiť tiež. V druhom kroku apelujem na kolegov učiteľov a akademikov: status učiteľa v našej krajine môže byť len taký silný, ako sa cíti byť silný každý jeden z nás. Tretí dôležitý krok k zatraktívneniu učiteľského povolania som chcela adresovať politikom. Ale rozmyslela som si to, lebo si uvedomujem, že jeden kvalitný učiteľ má väčšiu cenu, ako celá vláda.
Myslíš si, že bežným ľuďom záleží na vzdelaní?
Ľuďom, ktorí sú v mojom blízkom okolí a ktorými som obklopená, na tom záleží. Dokonca v mojej obci máme komunitu učiteľov, ktorí dlhodobo za kvalitné vzdelanie zvádzajú s vedením obce náročný boj napriek nepochopeniu väčšiny prizerajúcich sa. Avšak vo všeobecnosti môžem povedať, že ľuďom viac záleží na tom, čo z toho vzdelania budú mať. Nie na tom, čo môžu ako vzdelaní ľudia spoločnosti ponúknuť. V tom je asi aj základný rozdiel medzi kvalitným a nekvalitným učiteľom. Každý, kto vyštuduje učiteľstvo, môže učiť, ale nie každý sa skutočne stane učiteľom.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
