Jakub Pohle je aktivista, investigatívny bloger, stand-up komik, hudobník, člen platforiem Za slušné Slovensko a Nie v našom meste, a známy je tiež ako Malý cynik – admin satirickej stránky Málo cynizmu na toto mesto. Z prvého radu sledoval vzostup extrémistov z ulice až do parlamentu a ako jeden z mála komikov sa venuje politickej satire. Prirodzene sme sa mali o čom rozprávať…
Prečo si si vybral cynizmus ako svoj vyjadrovací prostriedok?
Pretože som cynik a už od malička som mal rád čierny humor. To, že ho človek dokáže chápať, je podľa mňa znakom určitého druhu vyššej inteligencie. Zároveň je cynizmus očisťujúca vec. Keď povieš cynický vtip, nikomu reálne nepraješ, aby sa mu stalo niečo zlé, je to len nastavenie zrkadla ľuďom, ktorí zmysel pre humor nemajú a berú sa príliš vážne.
Začala som ťa vnímať v čase, keď ešte fungovala prvá verzia tvojej stránky Málo cynizmu na toto mesto a keď boli satirické a cynické stránky v plienkach. Kedy vlastne prišiel na scénu Malý cynik?
Presný dátum ti nepoviem, ale bolo to asi tri a pol roka dozadu. Celé sa to začalo, keď som chcel propagovať svoju satirickú novelu, na ktorej som robil. Dopadlo to tak, že som ju nedopísal, hodil som na stránku len jej prvých 10 strán ako úvodný príspevok a nazbieral naň pár lajkov. Postupne z toho vzniklo to, čo z toho teraz je. Prišli mémy a ostatné veci.
Ako si sa dopracoval až k politickej satire?
Videl som, že to nikto nerobí, respektíve sa jej venuje len veľmi málo ľudí. Navyše, ak si odmyslím Satinského s Lasicom alebo Rasťa Piška, všetko ostatné bol humor na úrovni tretej cenovej. Keď v spoločnosti nikto nerobí politickú satiru, politici sa berú príliš vážne.
Keď boli v televízii populárne relácie ako Telecvoking, mali politici väčšiu sebareflexiu?
Nemyslím si, že mali sebareflexiu oni, ale ľudia mali väčšiu reflexiu voči nim. Nebrali ich tak vážne. Samozrejme, Mečiara vtedy bolo ťažké ignorovať, lebo celá tá doba bola veľmi vážna.
Politická satira je dôležitá v akomkoľvek období, či je dobré alebo zlé. Sú to veci, z ktorých si treba robiť srandu. Aj Karel Kryl povedal, že politikom sa nedôveruje, ale politici sa kontrolujú a pre mňa je satira najlepší prostriedok na to, ako im nastavovať zrkadlo a nútiť ich k sebareflexii.
Po udalostiach z roka 2018 nám politici dávajú najavo, že sa im nepáči, keď ich niekto kontroluje. Je to tým, že sme začali byť ako spoločnosť ostražitejší na to, čo robia?
Každý človek môže ísť vďaka infozákonu na internet a prezrieť si zmluvy, ktoré má ktokoľvek so štátom. Keď si ich prečíta, zistí, že veľké percento z nich je korupčných a zbytočne predražených.
Čo sa týka napríklad verejného obstarávania, je v politickej kultúre stále cítiť ducha komunizmu a dohadzovania zákaziek po známostiach v štýle „ty si mi dal peniaze na kampaň, tak ja ti budem teraz päť rokov dohadzovať kšefty“. Tak to nemá byť, lebo to ničí konkurenciu a tiež to ľudí oberá o peniaze. Každého jedného z nás. Politici si súčasnú náladu v spoločnosti spôsobili sami tým, ako sa dlhé roky správajú a že dovolili, aby sa tu všetky tie udalosti mohli stať.
Dá sa politickou satirou uživiť?
V podstate dá. Kebyže mám čas iba na to, tak sa tým viem uživiť, keďže mám vlastný stand-up. Reálne mi stačí, aby na jednu udalosť prišlo 30 ľudí a ak by som stíhal dve-tri do mesiaca, som s tým v pohode. Neočakávam ale, že budem vypredávať štadióny.
Motivujú ťa peniaze?
Nie.
Čo teda?
Ťažko povedať, či ešte vôbec potrebujem motiváciu. Teší ma, že mám veľmi inteligentné publikum a poháňa ma najmä to, že sa ľudia so satirou dokážu stotožniť a že im to príde smiešne. Znamená to pre mňa, že robím dobrú robotu.
Stránky ako tvoja či trebárs Zomri nastavujú politikom a iným názorovým lídrom zrkadlo, čo je potrebné, ale na druhej strane neprinášajú či nenavrhujú riešenia, čo zas nie je ich práca. Stačí len to zrkadlo?
Od riešení tu nie je žiadna facebooková stránka ani ulica, a ani žiadne protestné hnutie. Od nich sú tu tí ľudia, ktorí sú volení v demokratických voľbách a ktorí za to zodpovedajú.
Slovensko na tom nie je ekonomicky tak zle, aby sme to tu potrebovali prekopať od základov. Stačí zastaviť ľudí, ktorí kradnú a získať späť tie peniaze, ktoré si už postrkali do vreciek.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Aj vďaka tomu, že pochádzaš z Banskej Bystrice, máš zmapovanú cestu extrémistov od pochodovania s fakľami až po parlament. Čím to je, že sa takou raketovou rýchlosťou dostali na výslnie?
Treba nahlas povedať, že za to, kde sú dnes extrémisti, môže náš bývalý premiér. Ak už nie priamo, tak minimálne atmosférou, ktorú vyvolával na Slovensku – že ľudia začali mať pocit beznádeje, nedôverovali vláde a opozícii a volili extrémistov.
Keď vyhlásil, že Kotlebu porazí aj vrece zemiakov, hneď som vedel, že je zle, pretože vyhlásenia pána dnes už poslanca sa vždy obracajú proti nemu. Či už to bola kampaň proti Kiskovi v prezidentských voľbách, keď vyťahoval nezmyselnú scientológiu alebo demagogicky vymyslenú úžeru, prípadne naposledy keď naplnil transparentný účet slušnému Slovensku. Za to, že sú dnes v parlamente extrémisti, môže prakticky len a len Fico.
V rámci projektu (Ne)tárajštreka si precestoval Banskobystrický kraj aj preto, aby ste sa pýtali, prečo tam ľudia volili Kotlebu. Čo si zistil?
Zistil som, že s ľuďmi to vôbec nie je také strašné, ako to vyzerá na internete. Tam totiž najviac počuť tých, ktorí kričia, respektíve vypisujú blbosti.
V skutočnosti extrémisti v kraji vôbec nemali toľko podporovateľov. Problém ale je, že veľa ľudí nechodí voliť. Mali sme síce viac ako 40 % účasť v krajských voľbách, čo je super, no keby šli voliť všetci, tak 12 % podpora, ktorú majú extrémisti, by bola v skutočnosti na úrovni 5 – 6 % a možno aj menej. Tým, že máme strašne veľa nevoličov, dostávajú veľmi veľký priestor.
Ako motivovať nevoličov, aby prišli k urnám?
To je ťažko povedať. Voliči majú totiž reálny pocit, že jediná možnosť je SMER, opozícia je len bratislavská kaviareň a politici sa o nich nezaujímajú.
Presvedčiť ich o tom, aby išli voliť a že existuje alternatíva, pritom nemusí byť ťažké. Stačilo by voči nim prejaviť záujem. Každý, volič aj nevolič, potrebuje mať pocit, že naňho štát nekašle. Opak je však pravdou. Keď som sa, napríklad, rozprával s ľuďmi v Jelšave, v Tornali či v Revúcej, tak každá druhá babička vravela, že musí byť sedem až osem hodín v meste, lebo sa nemá ako dostať do dediny, keďže im denne idú dva spoje.
Ďalšia vec je, že mnohí ľudia sú absolútne politicky negramotní. Veľa z nich si mýli základné pojmy, nevedia rozlíšiť vládu a parlament a podobne. Keď ľudia o takýchto veciach nevedia nič, boja sa s tým niečo spraviť, lebo tomu nerozumejú.
Vidíš zmysel v tom, aby sa kompetentní s ľuďmi rozprávali a chodili za nimi?
To je jednoznačne prvý krok. V podstate každý volič Kotlebu, s ktorým som sa rozprával, si pamätal len to, že on jediný ich vypočul. Nikto nehovoril o jeho pochodoch s fakľami či o demagogických prejavoch, ako malo byť Euro menené za 15 korún a nie za 30. O tomto absolútne nič nevedia.
Pokiaľ totiž nesledujú Denník N, Aktuality a podobné médiá, tak sa k nim fakty nedostanú. Vidia jedine to, ako naňho každý útočí, že je nácek, a oni si pritom pamätajú, ako im zaplati pivo a povedal, že by rád vyriešil ich problémy, ale v Bratislave mu všetko stopnú.
Ako ľudia reagovali, keď ste za nimi chodili a zaujímali ste sa?
Drvivá väčšina ľudí vôbec nemala problém sa s nami rozprávať, aj keď to bolo viac-menej o Kotlebovi. Deväť z 10 ľudí voči nemu malo vyhranené názory. Hovorili, že je hanba, kam sa dostal nácek. Polovicu z rozhovorov sme ani nemohli zverejniť v dokumente, keďže tam na jeho adresu často zaznievali nadávky.
Najviac zavážilo to, že sme s kameramanom za ľuďmi chodili a naozaj sa s nimi rozprávali aj 12 hodín denne.
Keď si spomínal to, že sa k voličom extrémistov nedostávajú fakty, pripomenulo mi to blog Sama Marca. Opisoval v ňom, ako sa ovplyvňuje zmýšľanie člena skupiny Nedôverujem prezidentovi Kiskovi a ako ľahko podľahne dezinformáciám. Aký veľký problém sú takéto internetové bubliny?
Vôbec by to nebol problém, keby Facebook konečne spravil to, čo Twitter, ktorý blokuje konšpiračné odkazy a stránky. Väčšina ľudí v týchto skupinách tie stránky nevyhľadáva cielene, ale vyskytujú sa v takých komunitách, kde si ich to nájde.
Keby Facebook začal takéto odkazy blokovať podobne ako keď chceš zdieľať pornostránku, pomohlo by to. Stačilo by nastaviť algoritmus a zamestnať ľudí, ktorí by pravidelne dopĺňali zoznam konšpiračných stránok. Konšpirátori a hoaxeri by stratili komunikačný kanál a hlúposti by sa prestali šíriť. Problém ale je, že Facebook má obrovské peniaze z reklamy, takže sa do toho veľmi nehrnie. Nakoniec k tomu ale dôjde.
Karol Sudor hovorí, že ľudia vo Veľkom Krtíši nerozumejú, prečo sa ľudia v Bratislave smejú z Andreja Danka. Ty si takisto povedal, že voliči extrémistov nevedia, že sú v skutočnosti náckovia. Ako sa potom rozprávať s ľuďmi, ktorí sú, ak sa to tak dá povedať, imúnni voči faktom?
Nikto v skutočnosti nie je úplne imúnny voči faktom, len musíš nájsť také, ktoré ho presvedčia. Problém je jedine ten, že ich musíš hladať len metódou pokus-omyl. Nenapraviteľní sú jedine zarytí konšpirátori a podobne.
Tebe sa už podarilo nájsť kľúč na to, ako takéto fakty hľadať?
Tvrdé jadro nepresvedčíš nikdy. Keď sa ale rozprávam s človekom, ktorý má pozitívny názor na Kotlebu, volil ho a uvažuje, že ho bude voliť znova, poviem mu, že som z Bystrice, kde nám ľudia ako on roky skákali po hlavách len za to, že sme mali dlhé vlasy.
Keď viem ľudí konfrontovať s niečím, čo si pamätám alebo som zažil, prípadne čo všetko o ňom viem, tak väčšinou zmenia názor veľmi rýchlo.
Nefungujú potom takéto fakty aj na políciu? Keďže sú v našom zákonníku prejavy sympatií k nacizmu trestné.
Teoreticky áno, no potom vidíš rozsudok procesu,v ktorom sa riešilo, či je pozdrav Na stráž fašistický alebo nie, a sudkyňa rozhodla, že nie je fašistický, pokiaľ pri ňom nehajluješ. To je, ako keby si vošla do synagógy, kde by si zakričala Sieg heil a všetci by museli držať hubu. Tu si každý druhý sudca robí s právom, čo chce, a naposledy sme to mohli vidieť na prípade Greenpeace aktivistov, ktorých zavreli. Na to nebol absolútne žiadny dôvod a aj tak ich poslali do väzby.
Keby sa však v tejto veci neozvala verejnosť, zrejme by ich tak rýchlo nepustili. Znamená to teda, že verejný tlak funguje?
Je jasné, že verejný tlak veci rieši. Možno nie na 100 %, ale minimálne vie prebrať kompetentných. V tomto prípade napríklad tak, že generálny prokurátor sa o prípad začal zaujímať. Môžeme si síce o ňom myslieť, čo chceme, ale v tomto rozhodol dobre.
Verejný tlak ako taký je nutný, lebo akonáhle nie je, politici strácajú kontakt s realitou a s vlastnými voličmi. Potom majú pocit, že si môžu robiť, čo chcú, lebo nikto na nich s ničím netlačí, a to je chyba.
Protesty Za slušné Slovensko sa v určitých kruhoch označujú ako majdan a provokácia zo západu, no na druhej strane extrémisti vyzývajú k násilným protestom žltých viest podobných ako vo Francúzsku.
Na tom vidíš, ako im v skutočnosti „ide o demokraciu“. Na slušný pochod nepôjdu, ale chcú rozbíjať veci a cudzí majetok. Je to o deštrukcii a nie o tom, že by mali nejaké riešenie. Chcú len dať priechod hnevu, manipulovať s tupou masou a cítiť moc.
Dá sa takúto chuť po deštrukcii zmierniť?
Môžeš sa im postaviť a konfrontovať ich. Môžeš byť ty tá lepšia, múdrejšia a potom si z nich môžeš robiť srandu. Tieto veci fungujú.
Je to nekonečný boj, ale niekto ho musí viesť. Ak sa v ňom nedá vyhrať, tak sa môžeme minimálne snažiť o udržanie statusu quo a o to, aby neprišli k moci. Inak by túto krajinu neposlali rovnou diaľnicou do pekla.
Súbežne s najväčšími protestami si sa začal venovať investigatíve. Mal s týmto rozhodnutím niečo aj fakt, že bol zavraždený investigatívny novinár?
Dlho som s tým koketoval, ale až po tom som sa do toho pustil. Či to bolo len tým, ťažko povedať, ale určite to k tomu prispelo. Na Slovensku máme šialene málo investigatívnych novinárov na to, koľko vecí treba dať von. Získať informácie k prvému článku mi zabralo do 15 minút, môj problém je len ten, že robím aj kopec iných vecí a písanie mi ide pomaly.
Nebolo by ti teda lepšie, ak by si bol súčasťou redakcie v niektorom médiu?
Bolo, ale nie som.
Ani nechceš byť?
Chcem. Napísal som blog o Laššákovej a ďalšie dva investigatívne blogy o korupcii okolo Pellegriniho a s tým som sa ozval do všetkých relevantných redakcií. Odpísali mi jedine z .týždňa, kam prispievam.
Momentálne uvažujem, že založím vlastný spravodajský portál, v ktorom by som dal možnosť venovať sa investigatíve študentom novinárčiny. Spravil by som pár workshopov na fakultách žurnalistiky a dal by som deckám možnosť vytvoriť tím, ukázať im, ako na to a poskytnúť im reálnu prax.
Chcel by som to spojiť aj so satirou, pretože minimálne na začiatku by vďaka nej mohol mať portál väčší dosah. Neskôr by som to chcel prepájať tak, aby sa o niektorých reáliách, o ktorých glosujem, čitateľ dozvedel len na portáli.
Zdá sa, že politici majú ambície kontrolovať médiá, komplikovať prácu novinárov a zakazovať anonymné internetové diskusie. Čo to hovorí o práci novinárov?
Že svoju prácu robia dobre a treba, aby ju robili ešte viac a s ešte väčším nasadením. Keď im Fico dokázal venovať na ich poslednom straníckom sneme 10 minút vo svojom prejave, to znamená, že je to dobré a treba v tom pokračovať.
Osobne som zvedavý, ako chce pán poslanec kontrolovať Facebook, ale myslím, že sú to len plané reči človeka, ktorému alkohol a strata moci spôsobili depresie a šialené paranoje.
Keď sa venuješ politike a investigatíve, ktorá odkrýva svinstvá a korupciu, nezomelie ťa všetok ten negativizmus? Čo ťa drží nad vodou?
Humor a možno aj cieľavedomosť v tom, čo robím. Teší ma, že je oveľa viac ľudí, ktorí berú pozitívne to, o čo sa snažím, než tých, ktorí to hejtujú.
Prvá vec, ktorú sa človek musí naučiť, je, že je tu oveľa viac ľudí, ktorí dobrým veciam fandia, akurát ich nepočuť, lebo ľudia sú vo všeobecnosti skúpi na slová chvály. Akonáhle ide o hejt, tak sú zhovorčivejší. Áno, mám z toho občas obrovskú hlavu, ale stále platí, že niekto to robiť musí.
Funguje to tak, že jeden pozitívny komentár prebije všetky tie hnusné?
Keď sa ľuďom páči, čo robím, som, samozrejme, rád, ale nepozerám sa na to cez moje ego. Ani si nemyslím, že človek, čo rieši humor alebo investigatívu, by sa na to tak mal pozerať. Ide totiž najmä o tých, ktorí to čítajú alebo počúvajú.
Ak si niekto rieši ego cez to, čo robí, tak to aj cítiť.
To je pravda. Nie som zástanca absolútnej objektivity. Nech píšeš o čomkoľvek, najdôležitejšie je, aby to bolo fakticky úplne presné, ale akýkoľvek novinár alebo tvorca obsahu musí mať určitý presah do toho, čo robí. Ten presah by mala byť práve subjektivita.
Dá sa podľa toho spoznať dobrý novinár?
To by som netvrdil, ale mne sa rozhodne viac páčia články, v ktorých cítim určitú mieru subjektivity. Keď treba niečo dovysvetliť, mám rád, keď je tam aspoň náznak vlastného pohľadu novinára.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
aktivizmus investigatíva malý cynik politická satira za slušné slovensko
