Zuzana Dutková: Musíme sa naučiť vlastniť len to, čo nám reálne prináša úžitok

Zuzka Dutková pod značkou Dutka šije z textilného odpadu vrecká na nakupovanie – udržateľnú náhradu jednorazových plastových vrecúšok. Spolu s Alžbetou Irhovou založila IPRUM – Inštitút pre rozvoj udržateľnej módy, v rámci ktorého rozprávajú o zodpovednom spotrebiteľskom správaní a organizujú tzv. swapy – udalosti, na ktorých si ľudia môžu vzájomne vymeniť svoje oblečenie a znova ho tak dostať do obehu. Dnes vedie vlastnú Platformu udržateľnosti. Rozprávali sme sa o probléme fast fashion, ako nakupujeme oblečenie a čo môžeme spraviť, aby sme sa obliekali zodpovednejšie voči planéte aj ľuďom, ktorí naše textilné produkty vyrábajú.

Aká je podľa teba definícia udržateľnej módy?

Veľmi často sa nad tým zamýšľam. Značky, ktoré sa hlásia k udržateľnej alebo pomalej, či etickej móde stoja na troch základných princípoch. Okrem toho, že chcú dosahovať zisk (teda ekonomický pilier), dbajú na to, aký dopad má ich výroba na životné prostredie (environmentálny pilier) a zároveň sa eticky starajú o svojich zamestnancov. Dohliadajú na to, aby pracovali v bezpečných podmienkach a boli za svoju prácu férovo zaplatení (sociálny pilier).

Pre mňa najvyšší level udržateľnej módy je mať ekologicky zafarbené oblečenie vyrobené z certifikovaných materiálov, pri ktorých poznáme ich pôvod. Takéto oblečenie je ušité v továrni, kde sú ľudia férovo ohodnotení a majú dobré podmienky na svoju prácu.

Ako spotrebiteľ sa o svoje oblečenie ekologicky starám, čo znamená, že ho periem v ekologických pracích práškoch a keď mi doslúži, mám možnosť ho spätne vrátiť výrobcovi, aby ho zrecykloval a ak by to bolo technologicky možné, skompostoval. Toto je pre mňa definícia a najvyšší bod udržateľnej módy. Samozrejme, môj šatník ani zďaleka nie je na tomto leveli. Ale ako cieľ je to krásna predstava.

A nedokonalý obraz udržateľnej módy by mohol byť aký?

Slovo nedokonalý sa mi veľmi nepáči, veď sa hovorí, že dokonalosť neexistuje.

Myslím, že za udržateľný môžeme považovať aj akýkoľvek vedomý nákup. Je jedno, kde si tú vec kúpim, ak ju kupujem s vedomím, že ju potrebujem, hodí sa mi, cítim sa v nej dobre, vyjadruje môj štýl. Ak ju vynosím, je krok k udržateľnosti.

Môžem nakupovať od zahraničných alebo slovenských udržateľných značiek, od lokálnych dizajnérov alebo aj šatníky zostavené zo secondhandových kúskov sú určite udržateľné. Príde mi dokonca v poriadku ísť si kúpiť kúsok do akéhokoľvek obchodu, ak viem, že ho budem nosiť.

Nepáči sa mi však, keď ideš do takéhoto obchodu a nakúpiš si 20 tričiek, z ktorých si niektoré oblečieš raz na párty a ostatné len hodíš do skrine a nikdy nevytiahneš.

Takáto som bola aj ja. Mávala som v skrini oblečenie, ktoré som mala na sebe raz. Dnes som už síce inde, ale nikdy na to nezabúdam. Keď je niekto ochotný pozorovať svoje správanie a dokonca ho aj zmeniť, je na dobrej ceste.

Raz som čítala super vetu, že by sme nikdy nemali zabúdať na to, kde sme boli, lebo práve tam dnes môžu byť iní ľudia. Je podľa mňa dokonca fajn, keď sú ľudia ešte len v štádiu, keď rozprávajú o tom, že šialené nakupovanie vo fast fashion nie je správne. To už je prvý krok.

Na Instagrame Inštitútu ma veľmi baví, že ľudí učíte fakty o oblečení. Keď si zoberieme príklad jedného trička za päť eur, čo by som si o ňom ako spotrebiteľka mala uvedomiť?

Uvedomiť by si si mala to, že cena napísaná na jeho štítku vôbec nepredstavuje jeho skutočnú hodnotu. Keby si išla do obchodu s látkami, zistila by si, že len ten úplet, ktorý by si potrebovala na jeho ušitie, by stál viac ako päť eur. Poďme ale postupne…

90 % všetkého nášho oblečenia obsahuje nejakú látku, ktorá je vyrábaná z ropy – polyester, elastan a iné. Ak nie je z ropy, je z bavlny, na ktorú sa len pri jej pestovaní používa 25 % svetovej produkcie pesticídov. Bavlna je rastlinka, ktorá potrebuje neskutočne veľa vody a pritom stále existujú ľudia, ktorí nemajú prístup k pitnej vode.

Buď teda produkujeme polyester, ktorý je z ropy, čo mi neznie veľmi sexi, alebo potrebujeme vypestovať bavlnu, ktorá je plná pesticídov.

Bavlna má krémovú farbu a tým, že chceme mať napríklad 10 miliónov kusov tričiek rovnakej farby, musíme ju najprv odfarbiť a následne nafarbiť na požadovanú farbu, čo znamená ďalšiu chémiu.

Keď už máme zafarbené role látky, chopia sa jej ženy, ktoré pracujú 16 hodín denne a za svoju prácu dostanú napríklad 100 dolárov na mesiac. Táto suma často nepokryje ani základné životné potreby. Áno, zvykne sa používať argument, že aspoň nie sú prostitútky, ale neviem, či je rozumný.

Tie ženy majú byť spravodlivo ohodnotené za svoju prácu, lebo spoločnosti, ktoré vyrábajú oblečenie, by si to mohli dovoliť. Môže sa síce zdať, že nás sa to až tak netýka, lebo to nie sú naše mamy a tety, ale sú to niečie mamy a tety, ktoré robia všetko pre to, aby uživili svoju rodinu.

Pri šití navyše funguje manufaktúra, čiže nejaká časť sa ušije na jednom mieste a inde sa prišijú napríklad gombíky, až zistíme, že oblečenie jazdí po svete ešte pred tým, ako je hotové. Reťazce a značky ho kupujú za smiešne peniaze. Nahodia si naň maržu a my si to kúpime za päť eur. To tričko ale skrátka nemá hodnotu päť eur.

Ako sa potom dá na výrobe oblečenia zarábať?

Bolo to veľmi dobre vysvetlené v dokumente True cost. Jeden majiteľ výrobnej haly v ňom vysvetľoval, že za ním príde niekto z firmy a povie mu: “Ušiješ mi milión riflí, dám ti za jedny 15 centov.” Keby mu ich za túto sumu aj odmietol vyrobiť, on pôjde k ďalšiemu výrobcovi a ten mu to spraví.

Módne značky vedia, že výrobcovia nemôžu odmietnuť ich smiešne ponuky, ak chcú dostať zákazku a zaplatiť svojich pracovníkov. Tí ľudia majú pod sebou 300 zamestnancov, ktorí z niečoho potrebujú žiť, lebo nič iné tam nie je.

Je výroba nášho oblečenia vykorisťovanie?

Je. Podľa jednej štatistiky až 3/5 oblečenia, ktoré vyrobíme, ešte v ten istý rok skončí na skládke. To oblečenie je úplne nové. Preto si myslím, že je fajn, pokiaľ aspoň nejaké množstvo vedia predať secondhandy.

Ani secondhandy však nedokážu všetko predať. Každým rokom sa to nabaľuje. Nikdy nie sme v stave, že by sme nenakupovali a aj štatistiky ukazujú, že každý rok sa vyrobí viac a viac oblečenia. Neklesá to. V roku 2018 sa vyrobilo okolo 100 miliárd kusov oblečenia. Aj keby sa budúci rok vyrobilo „len“ 20 miliárd, mali by sme čo nosiť.

Čísla aj situácia sú veľmi negatívne, ale my máme dojem, že sa nás to netýka, lebo to tu nevidíme. Keby si ale išla do Ázie a videla by si všade ten bordel, ktorý vzniká z výroby oblečenia, tak sa ťa to dotkne viac. Je dôležité si uvedomiť, že problém je veľmi komplexný a, žiaľ, len bojkot fast fashion značiek nie je riešením.

Spomínala si, že textilná produkcia z roka na rok rastie aj napriek tomu, že je čím ďalej, tým viac ľudí, ktorí sa na nej odmietajú podieľať. Keďže platí, že pokiaľ to oblečenie nebudeme kupovať, nebude sa vyrábať, kde robíme chybu?

Fashion Revolution vzniklo v roku 2013, keď sa zrútila Rana Plaza, fabrika na výrobu odevov v Bangladéši. Vtedy praskla veľká bublina a fakty sa začali vo veľkom dostávať na povrch. Je to len päť rokov.

Treba si uvedomiť, že firmy plánujú svoju výrobu na niekoľko rokov dopredu. Viem, že minulý rok vyšla štúdia, ktorá je určená pre výkonných riaditeľov medzinárodných módnych spoločností. Obsahuje sedem najdôležitejších bodov, ktoré je potrebné implementovať do firemnej stratégie s cieľom zlepšiť celosvetovú situáciu. Jedným z bodov je, samozrejme, sledovateľnosť a transparentnosť v dodávateľských reťazcov alebo zefektívnenie používanie vodných zdrojov či chemikálií.

Predstavitelia veľkých firiem už možno aj v týchto chvíľach plánujú ďalšie kroky a nemyslím si, že na súčasné nálady nezareagujú. Sú to obrovské firmy, ktoré zadávajú obrovské objednávky a musíme si uvedomiť, že je nereálne, aby z roka na rok znížili svoje objednávky o polovicu.

Zatiaľ len nevidíme zmeny a je dosť možné, že o dva roky to pocítime. Aspoň v to dúfam. Napríklad aj malá lokálna firma si nakupuje obalový alebo iný materiál pokojne aj na rok dopredu.

Čo môžeme zatiaľ ako spotrebitelia robiť?

Keď som pozerala True cost dokument, plakala som. Veľa ľudí sa na to nechce pozerať, ale treba o tom rozprávať. My ako spotrebitelia máme obrovskú silu, aj keď sa môže zdať, že ja sama nezmením svet. Môžem však ovplyvniť napríklad troch ďalších ľudí a oni ďalších troch, a tak ďalej. Postupne nás bude veľa.

A čo sa týka nášho nákupného správania?

Je fajn si pred nákupom premyslieť, čo vlastne potrebujem. Ak viem, čo chcem, je dosť veľká pravdepodobnosť, že si domov prinesiem kúsok, ktorý vynosím. V dnešnej dobe máme veľa možností, ktoré môžeme využiť pred nákupom v “klasickom” obchode. Môžeme skúsiť secondhandy, swapy, lokálnu výrobu alebo svetové udržateľné značky.

Ak by ste chceli vedieť mieru transparentnosti veľkých a známych spoločností ako je napr. H&M, Adidas, Nike, Puma, tak Fashion Revolution tieto informácie zverejňuje v prieskume s názvom Transparency Index.

Podľa neho je napríklad H&M, ukážkový príklad fast fashion, piata najtransparentnejšia spoločnosť. Samozrejme, stále je čo zlepšovať, pretože miera ich transparentnosti je na úrovni 55 %. Luxusné značky Dior alebo Chanel o svojej výrobe nezverejňujú absolútne nič.

Adidas má zas postavené kampane na tom, že používajú materiály z recyklovaných PET fliaš. Keď sa pozrieš len na transparency index, vidíš, že firmy už na nás spotrebiteľov začínajú reagovať, pretože miera zapojenia počtu spoločností, aj zverejňovania informácií z roka na rok rastie.

Keby som sa teraz mala rozhodnúť, aké tenisky si vyberiem, tak mám na výber – môžem si zvoliť firmu ako napríklad Adidas. Alebo môžem siahnuť po značke Veja, ktorá je naozaj udržateľná a otvorene sa k tomu hlási. Prípadne si môžem na Depop alebo Ebay nájsť tenisky z druhej ruky.

Máme možnosti a už sa ani nedá vyhovárať, že sa to nedá. Dnes už je to o tom, že sa ti nechce. Keď chceš lacné alternatívy, môžeš ísť do sekáča a na swap a veci si už ani nemusíš kupovať.

Ako presvedčiť ľudí, že nepotrebujú obrovské kopy nekvalitného oblečenia?

Presviedčanie nie je cesta. Je ale super ukazovať ľuďom, že sa to dá robiť inak. Aj ja mám veľmi rada inšpiratívnych ľudí okolo seba a skúšam to, čo robia oni a čo mi je sympatické. Verím, že aj my môžeme byť pre niekoho inšpiráciou a že človek sa presvedčí sám. Nikdy v živote by som si nedovolila za niekým prísť a povedať mu, či sa nehanbí za to, že nakupuje vo fast fashion obchodoch. Toto kazí celé posolstvo, lebo akonáhle vyvodíš pocit viny, nemôže to dopadnúť dobre.

Nedávno som sa s niekým rozprávala o tom, že zero waste a minimalizácia odpadu sa stáva novým hobby a ľudí veľmi baví sa v tom zlepšovať. Neustále chcú posúvať hranice a vidím to aj na sebe.

Odkedy som začala s Dutkou a Inštitútom, mám pocit zodpovednosti, aby som hovorila o tom, čo aj sama robím. Téma udržateľnosti pre mňa pritom nie je len o tom, že nepoužívam plastové sáčky, je to životný štýl. Udržateľnosť pre mňa znamená, že mám svoje zvyky a činnosti nastavené tak, aby som ich vedela robiť do konca života.

Čím to je, že sme začali nakupovať viac, ako potrebujeme?

Táto doba nás veľmi rozmaznáva. Sme zvyknutí mať všetko hneď a lacno. Dnes už nemáme žiadne prekážky, aby sme niečo získali. Nemusíš čakať na to, aby si si kúpila drahú vec, lebo si zoberieš úver.

Všimla som si ale, že je veľmi veľa mladých ľudí, ktorí si začínajú uvedomovať, že sa to takto nedá udržať. Keď si predstavím seba v 15, vôbec sme takéto témy neriešili. Aj na swapy nám dobrovoľne chodia pomáhať študenti gymnázia, čo je skvelé.

Ľudia dnes ale často vzhliadajú k influencerom, ktorí často chciac-nechtiac prezentujú konzum, keďže od značiek dostávajú hrozne veľa vecí. Ako vnímaš tento opačný extrém?

Uvedomujem si silu influencerov a myslím si, že veľa z nich je ochotných zapojiť sa aj do osvetovej činnosti, a to sa mi veľmi páči. Nepovažujem ich za pokrytcov, pokiaľ promujú nejakú značku a zároveň rozprávajú o udržateľnosti. Čím viac ľudí bude o tom rozprávať, tým viac ľudí bude mať možnosť to počuť a rozhodnúť sa, ako chcú.

V konečnom dôsledku je jedno, či sa influenceri vyjadrujú k ekologickým témam preto, že je to trend alebo preto, že sa o to naozaj zaujímajú. Hlavne nech sa o tom rozpráva a nech sa informácie šíria.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Ako môžem začať riešiť svoje obliekanie udržateľne?

Často počúvam, že ľudia buď ihneď zmenia všetky svoje zvyky, alebo ani nemá zmysel s tým začínať. Ja však rada rozprávam, že stačia úplne malé kroky. Nemusíš mať celú skriňu len z udržateľných značiek a ani nemusíš nakupovať iba v bezobalových obchodoch.

Každý z nás si môže vybrať to, čo ho baví a posúvať sa v tom. Či už je to kompostovanie, nakupovanie v sekáčoch alebo niečo iné.

Nedávnom som zachytila diskusiu, v ktorej sa riešilo, že zero waste, eko a udržateľný životný štýl sú výsadou pre bohatých. Čo si myslíš ty?

Keď si spočítaš, koľko by si minula na klasický spontánny nákup verzus keď poriadne popremýšľaš, čo vlastne potrebuješ, tak možno jednorazovo zaplatíš viac, ale v konečnom dôsledku ušetríš, lebo ti to vydrží dlhšie.

Áno, zero waste sa môže zdať drahšie, ale z dlhodobého hľadiska to tak nie je. Napríklad moju koženú kabelku robila študentka v Zlíne a stála 80 €. Viem, že je drahšia ako kabelky zo Zary, ale nosím ju už rok a viem, že keď ju raz nájdu moje deti, budú ju môcť používať tiež, lebo sa nezničí. Existuje veľa krásnych čiernych kabeliek, ale ja už svoju jednoducho mám a nepotrebujem ďalšiu. Takúto kabelku nám na swap nikdy nikto nedonesie.

Moja otázka je, či ľudia vôbec vedia, koľko a na čo míňajú svoje peniaze. Na udržateľný život nabiehaš postupne a vymieňaš jednu položku za druhou. Je to o prioritách a nie o peniazoch. Bea Johnson, ktorá za rok vyrobí odpad, ktorý sa zmestí do zaváraninovej fľaše, si napríklad robila ročnú štatistiku, koľko minula, keď začala s rodinou žiť bezobalovo a bolo to menej, ako predtým.

Kedy si sa začala zaujímať o udržateľnú módu?

Dva alebo tri roky dozadu to pre mňa nebola udržateľnosť, ale skôr ekologickejšie zmýšľanie. Na prednáške o zero waste od Peti Cséfalvayovej z INCIEN-u som prvýkrát počula jednu z myšlienok cirkulárnej ekonomiky – že využiješ odpad ako vstupnú surovinu. a veľmi sa mi zapáčilo, že na to môžem využívať niekoho odpad.

Už v tej dobe som si šila prvé pokusy a moja ilúzia bola, aké super veci budem mať a koľko ušetrím na oblečení. Látky sú však veľmi drahé, a preto sa mi zapáčilo, že môžem na šitie využívať niekoho odpad. Každý má doma veľa látok, čiže sú jednoducho zohnateľné a zároveň je to aj lacnejšie.

Kedy do tohto prišiel Inštitút pre rozvoj udržateľnej módy a swapy?

Tesne predtým, ako som odišla z práce, sa mi v hlave rodila myšlienka občianskeho združenia. Veľmi som chcela robiť swapy a vtom mi perfektne vošla do života Betka Irhová. Inštitút sme založili v apríli a v máji 2018 sme v Bratislave zorganizovali prvý SWAP.

V tomto období som vlastne rozbiehala Dutku aj Inštitút naraz. Mať pri sebe Betku bola a stále je obrovská pomoc.

Momentálne sa naplno venujem Dutke a Inštitútu, a živí ma to, čo je vlastne zázrak. Dnes už je pre mňa predstava, že by som mala ísť znova niekam pracovať, tak nepekná, že som ochotná urobiť všetko pre to, aby tieto naše biznisy fungovali a aby som to skrátka nemusela urobiť.

Predtým, ako ste začali v Bratislave robiť swapy vy, som o nich nikdy nepočula. Kde ste sa nimi inšpirovali?

Pojem swap som našla na Facebooku a vedela som, že ich v Prahe robí Lucka Poubová. Zavolala som jej a povedala som, že to veľmi chceme zorganizovať aj tu v Bratislave. Ona ma na jeden z nich pozvala ako dobrovoľníčku a celé som si to zažila.

V tom čase to už robila dva roky a bola to obrovská celodenná akcia, na ktorú prišli stovky ľudí a úplne to tam žilo a bzučalo.

S Betkou sme sem chceli priniesť slovo swap, nechceli sme ho prekladať a chceli sme, aby ľudia vedeli, čo to je.

Podarilo sa vám zopakovať pražský úspech?

Od začiatku nám chodili ľudia, ale nikdy to nebolo také bzučivé ako v Prahe. To sa nám prvýkrát podarilo v auguste, keď sme swap urobili v KC Dunaj.

V šírení slova swap nám pomohlo, keď sa tieto udalosti začali konať aj na iných miestach a všetky sa volali swap. Ľudia tak začali zisťovať, čo to znamená. Dnes už ho netreba vysvetľovať a ľudia naň reagujú.

Samozrejme, myšlienka aj swapy sa dajú stále posúvať. To, že máš v Bratislave miesto, kde si každý mesiac môžeš prísť vyswapovať veci, je v podstate len začiatok. Stále sa dá rozvíjať ekologické zmýšľanie a spotrebiteľské správanie, ale myslím si, že prvý bod – aby ľudia vedeli, čo znamená slovíčko swap – máme splnený.

Keď som sa o swapoch dopočula, myslela som si, že je to jednorazová vec, lebo ľudia si vymenia veci a potom už na ďalšie swapy nebudú mať čo nosiť. Ako to je?

Robíme si aj štatistiky, takže vieme, koľko oblečenia nám príde a vieme, koľko nám ho ostane. Na swapoch sa vymení 80 – 90 %, čo znamená, že takéto množstvo sa znova dostane do skrine niekomu inému a nie do odpadu. Pre nás je to smerodajné.

Keby sme zistili, že na swape si ľudia vymenia len 10 % vecí, vtedy by sme sa potrebovali zamyslieť. My ale vidíme, že ľudia si tie veci naozaj berú a dúfam, že je to pre nich naplnenie potreby mať niečo nové doma. Prebudovanie našich naučených vzorcov nakupovania oblečenia môže trvať roky, ale je fajn, že sa to už deje a prvé lastovičky sú.

Čo robíte s 10 % oblečenia, ktoré ostane?

Spolupracujeme s Ekocharitou, kde tie veci vedia poskytnúť ľuďom, ktorí ich potrebujú a čo zostane, posunieme na recykláciu.

Rovnako to funguje aj s oblečením, ktoré máš doma a už nie je nositeľné. Stačí ho bez výčitiek šupnúť do zberných kontajnerov, ktoré má napríklad Humana a sú po celom Slovensku. Oblečenie, ktoré nie je vhodné na ďalšie nosenie, ide z kontajnera priamo slovenskej firme SK-Tex.

SK-Tex je slovenský recyklátor, ktorý z nechceného oblečenia robí rôzne druhy izolácií. Tie sa využívajú v stavebníctve alebo ako výplne do áut. Takto sa dá naše staré oblečenie skvele využiť. Máme potvrdené, že SK-Tex spolupracuje s Humanou. Oblečenie vhodné na recykláciu sa po vytriedení odovdzá na tieto účely.

Ak by mal niekto záujem o nejaké oblečenie, môže nás osloviť a veci zo swapu mu vieme vytriediť a dať, podľa toho čo potrebuje. Naposledy išli babám z detského domova, ktoré ho prerábali a neskôr usporiadali módnu prehliadku. Takisto sme mali zbierku aj pre Vagus.

Ako sú na tom Slováci s takýmto nastavením zmýšľania?

Verím, že postupnou edukáciou a ponúkaním možností sa pohľad ľudí na celú situáciu zmení. Ako som spomenula, problém je komplexný a také bude aj jeho riešenie. Každý z nás však môže zlepšiť svoje nákupné správanie. Bolo by napríklad krásne, keby ľudia zistili, že nám na swap nemajú čo doniesť.

V tejto dobe sa ale musíme naučiť vzdávať sa a vlastniť len to, čo nám reálne prináša úžitok. A to je náročný proces. Musí sa s ním popasovať každý sám.

Ako by ste chceli Inštitút rozvíjať?

Určite chceme viac a viac rozvíjať myšlienku nákupného správania. To je ešte s prehľadom robota na pár rokov. Naša priorita na tento rok je, že chceme swapy robiť pravidelne, aby si na ne ľudia zvykli a vedeli, že majú možnosť zohnať si niečo nové na seba aj alternatívnym spôsobom. Chceme, aby swapy ľudia mali blízko a aby boli dosiahnuteľné.

A čo ďalšie mestá mimo Bratislavy?

Už sme spolupracovali so Žilinou a teraz sme mali swap v Banskej Bystrici, ktorý pod hlavičkou Inštitútu organizoval to banskobystrický tím. Mať takéto spriaznené tímy po Slovensku je naša vízia. Bolo by ideálne, ak by to bolo v každom meste, no ak to aj nie je, stále si vieš spraviť swap s kamoškami.

Je veľmi dôležité, aby sa verejné swapy dostali do každého mesta na Slovensku a mali pravidelnosť. Sme absolútne otvorení spolupráci s ľuďmi z iných miest. Pociťujem, že vo veľa mestách vznikajú komunity, ktoré majú svojich fanúšikov a preto si vieme predstaviť takúto spoluprácu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

swap udržateľná móda udržateľnosť zero waste