Veronika Prokopová: Ľudia nemajú právo byť rodičmi, to dieťa má právo na rodičov

Veronika Prokopová je psychologičkou v spoločnosti Úsmev ako dar, kde vzdeláva záujemcov o náhradné a profi rodičovstvo, vedie odborné činnosti pre košickú pobočku a okrem toho lektoruje odborné semináre pre ľudí, ktorí pracujú s deťmi. Spoločne sme sa porozprávali o možnostiach náhradného rodičovstva či o tom, ako je adopcia vnímaná z pohľadu detí.

Mnohé páry dnes bojujú s neplodnosťou, ale veľmi túžia byť rodičmi. Ako im s tým vieme pomôcť? Je adopcia riešenie?

Pre bezdetné páry nie je rozhodnutie o adopcii alebo náhradnej rodičovskej starostlivosti jednoduché. Najťažšie je prijatie toho, že nemáme vlastné dieťa. Dnes je spoločnosť nastavená na to, že všetko si vieme rýchlo zariadiť, kúpiť alebo vybaviť. V istom momente sa potom človek dostane aj do bodu, kde mu nepomôže ani to, že má financie alebo známych na najvyšších miestach.

Toto je mimo ľudských možností a to najmä v prípadoch, že z pohľadu medicíny nie je žiaden problém. Je to tiež prijatie toho, že môžeme vytvoriť rodinu a starať sa o dieťa, aj keď nebude 100 % naše.

Ak nemôže dieťa vyrastať vo svojej rodine, tak sa pre neho hľadá iné riešenie. Záleží na tom, akú formu si záujemca zvolí. Či to bude osvojenie (adopcia), keď je dieťa súdom zverené do starostlivosti nových rodičov natrvalo alebo je to náhradná osobná starostlivosť či pestúnska starostlivosť.

Väčšinou sa v praxi stretávame s tým, že pokiaľ je to bezdetný pár, tak ide skôr do osvojenia, teda adopcie. Pokiaľ už majú aj vlastné dieťa, tak sa skôr rozhodnú aj pre pestúnsku starostlivosť.

Ako vníma naša slovenská spoločnosť adopciu?

Z môjho pohľadu je táto téma vnímaná dosť záhadne. Málo ľudí má presné a relevantné informácie. Súvisieť to môže aj s tým, že vo filmoch je adopcia často prezentovaná zmätočne a mnoho ľudí si tak vytvára odstup. Na druhej strane sú ľudia, ktorí majú osobný alebo aj pracovný záujem a chcú byť nápomocní. Chcú byť informovaní, pýtajú sa.

Ďalší problém, na ktorý narážame, je, že ľudia, ktorí sa stanú náhradnými rodičmi alebo osvojiteľmi, majú málo podpory z okolia. Je to citeľné najmä vtedy, ak má ich dieťatko nejaký problém. Aj v tejto oblasti sa snažíme, aby sa to posúvalo k väčšiemu prijatiu a podporujeme náhradných rodičov aj osvojiteľov.

Na Slovensku zákonne existuje osvojenie (adopcia), pestúnska starostlivosť ako aj náhradná osobná starostlivosť. Aký je medzi nimi rozdiel?

Do osvojenia môžu ísť len deti, ktorých rodičia sú už zbavení rodičovských práv. To však nie je také jednoduché. Veľa detí sa nemá šancu dostať do rodiny, pričom ich vlastná rodina sa o nich nevie, nechce alebo nemôže postarať. Na riešenie situácie existujú preto aj iné možnosti. Jednou z nich je náhradná osobná starostlivosť (NOS), keď sa nájde niekto v rámci širšej rodiny dieťatka, kto prevezme výchovu. Prípadne je to niekto z blízkeho okolia dieťaťa, s ktorým dieťa už má vytvorený nejaký vzťah (krstný rodič, rodinný priateľ, sused).

Ak sa nikto taký nenájde, tak je tu aj forma pestúnskej starostlivosti (PS), do ktorej má možnosť zapojiť sa každý, kto splní podmienky dané zákonom a absolvuje potrebnú prípravu. Následne je zaradený do zoznamu žiadateľov o PS. Tam môže uviesť, o aké dieťa alebo deti by sa vedel postarať. Ak je také dieťa v zozname, je sprostredkovaná interacia a dieťa môže ísť do pestúnskej rodiny. Stále však môže byť v kontakte so svojou biologickou rodinou.

Čo je ale iné oproti adopcii, je, že v prípade úpravy podmienok môže nastať aj situácia návratu dieťaťa k svojej pôvodnej, biologickej rodine. Má to byť forma, v ktorej by dieťa nemalo byť dlhodobo, ale na Slovensku je veľa prípadov, keď deti v PS ostávajú až do dovŕšenia plnoletosti.

Ako je to potom s osvojením (adopciou)?

Osvojenie (adopcia) má dve fázy. V prvej predosvojiteľskej starostlivosti je dieťa umiestnené do rodiny, ktorá je naďalej v kontakte so sociálnym pracovníkom úradu a je považovaná zo zákona za náhradnú rodinu. V druhej fáze, najskôr po deviatich mesiacoch od umiestnenia dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, prebehne súdne pojednávanie, po ktorom je dieťa definitívne zverené do starostlivosti rodičov.

Taktiež nastáva zmena v rodnom liste, kde sa miesto rodičov už zapíšu osvojitelia a tí nadobúdajú všetky práva a povinnosti ako biologická rodina. Je to už trvalé riešenie ako pre rodičov, tak aj pre dieťa.

V prípade, že je dieťa v pestúnskej starostlivosti a neskôr sa stane právne voľným aj na adopciu, nemá to negatívny vplyv na jeho psychiku? Ide o to, že už sa citovo naviaže na náhradných rodičov.

Pokiaľ je dieťa v pestúnskej starostlivosti, tak ide do osvojenia v tom prípade, že ostáva v tej istej rodine. V podstate sa zmení len právna forma. Ak o dieťa už nejavia záujem jeho biologickí rodičia viac ako pol roka, tak môžu pestúni požiadať o vyslovenie právnej voľnosti a zverenie dieťaťa do osvojenia. Jednoducho povedané, deje sa tak v prípade, že pestúni chcú a majú možnosť dať dieťaťu stabilitu a domov, tak si ho osvoja.

Môže sa dieťa niekedy vrátiť k svojej pôvodnej rodine?

Na Slovensku existuje tzv. uzavreté osvojenie, čo znamená, že dieťa už nemá žiaden kontakt s biologickou rodinou. Dokonca ani jeho rodina nevie, do akej rodiny sa dostane. To dáva mnohým pocit istoty, že môžu naozaj naplno prijať dieťatko za svoje.

Pri náhradnej rodičovskej starostlivosti formou pestúnstva potrebuje pár pracovať s faktom, že rodičia dieťaťa vedia, komu je ich dieťa zverené a majú právo byť s ním v kontakte. Ten kontakt sa však časom môže meniť. Najprv to môže byť len vo forme listov, po piatich rokoch sa biologickí rodičia ozvú, že by sa chceli stretnúť, čo môže byť pre niekoho veľmi náročné.

Niekedy je kontakt dlhodobo v rovnakej rovine – telefonáty, stretnutia… Mnohé páry sú však otvorené aj tejto forme a my sa tešíme, že aspoň na čas môže mať dieťa rodinu a domov.

Chceme si osvojiť dieťatko. Čo všetko by sme mali zvažovať?

Ideálne je, ak sa prídete porozprávať s niekým, kto sa v tejto téme orientuje. A to hneď ako nad tým vôbec začnete uvažovať. Potom si doma môžete rozoberať fakty, nie domnienky. Tiež je podstatné zvážiť svoje osobné nastavenie pre prijatie dieťaťa – či ide o etnikum, vek, pohlavie. Tiež považujem za dôležité uvedomiť si, že nie my dospelí máme právo byť rodičmi či ženy byť matkami, ale dieťa má právo na rodičov. S týmto nastavením sa mnohé možnosti zrazu javia inak.

Z prieskumu verejného ochrancu práv, ktorý sa zameral v roku 2018 na náhradnú rodičovskú starostlivosť vyplýva, že deti, ktorým sa hľadá NRS, je do 1500. Z nich je vhodných na osvojenie, teda právne voľných, okolo 400. V zozname žiadateľov je 1100 osôb. To je viac žiadateľov ako detí. Taktiež proces adopcie je dlhodobý, zohľadňujú sa viaceré faktory. Na čo sa kladie najväčší dôraz?

Často je problém, že rozhodovanie doma trvá dlhšie, čo je tiež pochopiteľné. Nakoniec sú ale samotní žiadatelia prekvapení, ako dlho sa na bábätko čaká. Totižto jedným z faktorov, ktoré sa zohľadňujú, je aj vek. Napriek tomu, že je jasné, že nie každý je v rovnakom veku – fyzicky či mentálne na rovnakej úrovni, zo zákona vyplýva, že vekový rozdiel by mal byť primeraný. Zohľadňuje sa to, či by žiadateľ v danom veku mohol mat aj reálne vlastné (biologické) dieťa.

Do úvahy sa tiež berie stabilita rodinného prostredia. To je veľmi dôležité z pohľadu ochrany dieťaťa pred ďalšou stratou. Potom je to adekvátnosť očakávaní o dieťatku. Ak by chcel niekto dieťa, ktoré prišlo o ideálnych rodičov pri nejakej tragédii a je úplne zdravé, pripadne s konkrétnou farbou očí a vlasov, tak to nie je dieťatko, pre ktoré sa hľadá NRS, lebo v takýchto tragických situáciách je väčšinou širšia rodina k dispozícii a postará sa oň.

Pre vytvorenie bezpečného a stabilného prostredia pre dieťa sa posudzuje osobnostný profil žiadateľa. Ide o to, aby to nebol človek so závažnými psychickými problémami. Vhodnosť môže posudzovať úrad alebo akreditovaný subjekt. Súd už rozhoduje akoby o potvrdení spojenia konkrétneho dieťaťa s konkrétnymi rodičmi.

Mnohým párom sa stalo, že po osvojení dieťaťa sa im podarilo splodiť ich vlastné. Ako to potom v takej rodine vyzerá?

Poznáme viacero takýchto rodiniek. Dokonca sa nám stalo, že pri posledných dvoch prípravách sme mali v každej pár, ktorý počas prípravy zistil, že čakajú vlastne bábätko. Väčšinou sú v nastavení, že nechcú stopnúť žiadosť o osvojenie ani keď je ich vlastné dieťatko na ceste.

A pokiaľ je to opačne, teda že majú najprv dieťa v osvojení a potom vlastné, tak to často berú ako zázrak. Je to náročnejšie v tom, že potrebujú prijať svoje pocity a nerobiť rozdiely. Máme skúsenosť od rodinky, kde sú obe deti – osvojené aj biologické – už dospelé a zhodnotili to veľmi pozitívne.

Stalo sa, že rodičia dieťa nezvládali a vrátili ho späť?

Nenazývala by som to nezvládnutím. Niekedy sa to proste nepodarí. Stáva sa to skôr v pestúnskej starostlivosti. Často je to dôsledkom spojenia viacerých faktorov. Môže to byť aj o nedostatku systémovej podpory pre náhradnú rodinu, o nepochopení zo strany učiteľov a vychovávateľov či iných odborníkov, ktorí nemajú skúsenosti s odlišnosťami u detí v NRS. Niekedy je to o nesprávnej motivácii či nedostatočnej príprave. A tiež o očakávaniach.

Keď nastane problém a niekto vám povie – veď sme ti to hovorili – tak je to naozaj ťažké. Svoju úlohu zohráva aj to, v akom veku prišlo dieťa do náhradnej rodiny a aké vzťahy, negatíva, ublíženia, traumy prežilo predtým.

Hovorili sme o príprave rodičov na dieťatko. Ako to vyzerá naopak, pripravuje sa aj dieťatko na nových rodičov?

Samozrejme, túto prípravu majú na starosti najmä v Centrách pre deti a rodiny, čo boli do 31. decembra 2018 detské domovy, keďže sú deti umiestnené tam. Pokiaľ je dieťa v profi rodine, tak sa na tejto príprave podieľa aj profesionálny rodič. Pracuje sa najmä s tým, aby dieťa vnímalo, o čo ide. A keď o dieťatko prejavia záujem budúci rodičia, pracuje sa s postupným zoznamovaním a prijímaním. Celkovo príprava dieťaťa – forma, intenzita aj spôsob, prebieha primerane k veku dieťatka.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Spomínaš profesionálneho rodiča a pestúna. Aký je medzi nimi rozdiel?

Profesionálny rodič nie je oficiálne náhradný rodič, keďže ide o pracovno-právny vzťah medzi profesionálnym rodičom a Centrom pre deti a rodiny (detským domovom), ktoré zamestnáva profesionálnych rodičov. V starostlivosti môže taký rodič mať 2 – 3 deti.

Podmienky sú dané tiež: musí mať ukončené vzdelávanie (40 – 60 hodín), splniť podmienky dané zákonom a prejsť výberovým konaním. Potom má v domácej starostlivosti deti, ktoré majú byť v profi rodine, ale nevyberá si ich. Pestún potrebuje prejsť prípravou a byť zaradený do zoznamu žiadateľov. Môže uviesť, o aké dieťa (deti) by sa mohol a chcel postarať. Nie je to zamestnanie, aj keď tam je istá finančná podpora zo strany štátu.

Pre dieťa je dôležité, aby si vytvorilo počas prvých troch rokov bezpečnú vzťahovú väzbu s človekom. Táto väzba výrazne ovplyvňuje kvalitu budúcich vzťahov a komunikáciu. Čo sa deje v prípade, ak dieťa nemôže zažiť pocit bezpečia, ochrany a lásky od človeka?

Kľúčové obdobie pre dieťa je do troch rokov, v niektorých oblastiach do šiestich rokov. Práve preto sú deti v profi rodine, kým sa nájde trvalé riešenie. Ide o to, aby mali možnosť zažiť vzťah a potom budovať ďalšie. Pokiaľ možnosť zažiť vzťah dieťa nemá, tak si vytvára svoju “mapku života” úplne inak.

Pre takéto dieťa je veľmi ťažké uveriť, že môžu byť veci aj inak. Takže čím neskôr dieťa okúsi ozajstný vzťah, tým dlhšie bude trvať, kým mu uverí. V niektorých oblastiach sú deti už nemenné a s niektorými sa dá pracovať. To je výhoda elasticity mozgu dieťaťa. O to viac je potrebné, aby v bezpečnom vzťahu dospelý vytrval aj napriek ťažkostiam a nepotvrdil tak dieťaťu skúsenosť, že skôr či neskôr to aj tak každý vzdá.

Čo sa dá robiť pre to, aby dieťa uverilo v ozajstný vzťah, keď už raz prežilo, že sa ho niekto vzdal?

Z môjho pohľadu je veľmi dôležité tomu v prvom rade porozumieť. Byť trpezlivý a nebrať reakcie dieťaťa osobne. Za prípadnými reakciami dieťaťa sú skôr skúsenosti minulé než súčasné. Preto je dôležité vytrvalo napĺňať jeho potreby a mať možnosť zažívať spoločné pozitívne zážitky a skúsenosti. Na ventiláciu frustrácie, že sa veci nedejú podľa predstáv, je veľmi nápomocné, ak v tom človek nie je sám. Niekedy je dobré využiť aj odborné sprevádzanie alebo podporu.

Nenesú si deti v náhradných rodinách celý život odtlačok “nechcených detí”? Ako sa toho dá zbaviť?

Je to o vývinovom smútení a spracovávaní, a to vždy na aktuálnom stupni chápania a zrenia dieťaťa. Pokiaľ je dieťa prijaté a aj náhradní rodičia majú prijaté to, čím si dieťatko prešlo, tak sa s tým skôr môže vyrovnať. Avšak je to veľmi individuálne a vstupuje do toho veľa faktorov. Každé dieťatko má totiž inú prenatálnu skúsenosť. Deti, ktoré boli chcené, ale rodičia sa ich vzdali, lebo sa o nich nevedeli či nemohli postarať, majú v tomto lepší základ ako deti, ktoré boli už v tehotenstve odmietané.

Človek sa rodí s istým balíkom genetických predpokladov a ako individualita – osobnosť. Ako môže iné výchovné prostredie a rodinné zázemie ovplyvniť alebo formovať tieto faktory, ktoré sú v nás zo všetkého najviac zosobnené?

Toto je veľmi komplikovaná záležitosť. Ide o to, že genetika je základ a prostredie môže človeka udupať alebo rozvinúť. Aj rovnaký kvietok bude inak vyzerať podľa toho, kde, kto a ako ho bude pestovať.

Tváriť sa, že genetika nie je dôležitá, nie je podľa mňa správny postoj. Rovnako ako popierať vplyv prostredia a starostlivosti. Ide to jedno s druhým. Potrebujem rešpektovať genetiku, rodinu dieťaťa, ktorá mu dala život – lebo toto sú jeho korene. Nemôžem presadiť akokoľvek krásnu rastlinku bez korienkov. A potom mu láskou, starostlivosťou, bezpečím a podnetmi poskytnúť možnosti pre rozvoj toho, čo má dané.

Ako vnímaš integráciu dieťaťa z iného kultúrneho a národnostného prostredia v rámci spoločnosti, ktorá je veľmi citlivá na rôzne inakosti?

U nás na východe je veľmi náročné prijať dieťa rómskeho etnika, keďže je tu veľmi veľká konfrontácia s problémami s touto komunitou. Náhradní rodičia sú potom často terčom mnohých poznámok. Paradoxne viac zo strany nerómov. Na západe už to nie je taký problém. Potrebujeme sa naučiť vyrovnávať sa aj s touto oblasťou pozitívnejšie.

Spoločnosťou rezonuje téma adopcie dieťaťa u partnerov rovnakého pohlavia. Jedni tvrdia, že to má silný vplyv na zdravý psycho-sociálny vývin dieťaťa a formovanie osobnosti. Na druhej strane sú tí, čo tvrdia, že je lepšie mať dve mamy alebo otcov ako nemať nikoho. Kde je pravda?

Pravda je v tomto veľmi relatívny pojem, pretože sa na to mnohí pozerajú podľa mňa zúženou optikou. Nie je to len za či proti. Môj pohľad je podložený získanými informáciami aj mojou vierou. Myslím si, že pre dieťa je veľmi dôležité mať možnosť vnímať mužský aj žensky vzor v rodine.

Aj toto bol jeden z problémov v detských internátnych domovoch, keď bol personál často čisto ženský a chlapci tak nemali možnosť vnímať mužský vzor a jeho model správania sa. Preto si myslím, že najlepšie je, keď môže byť dieťa v rodine s mamou a otcom. A keďže je u nás viac žiadateľov ako detí vhodných do osvojenia, tak argument, aby deti neboli dlhodobo umiestené v Centre pre deti a rodiny (po starom v domove), je tu neopodstatnený.

Keď je toľko veľa žiadateľov o adopcie a tak málo detí vhodných na adoptovanie, prečo sú detské domovy stále preplnené?

Stále hovoríme o údajoch, ktoré poukazujú na to, koľko detí je vôbec vhodných do osvojenia. V centrách ostáva veľa detí, kvôli tomu, že sú buď staršie, a tie je veľmi ťažké umiestniť do novej rodiny, alebo sú to často väčšie súrodenecké skupiny, prípadne ide o rómske deti.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

adopcia nadácia rodičovstvo