Igor je kreatívny programátor zapojený do množstva známych, ale aj menej známych projektov ako Lab.SNG, či SoundWalk Strážky. Je manželom, aktívnym otcom dvoch dievčat a miluje spájať umenie s technológiou. Ak si myslíte, že tieto dve veci nejdú dokopy, o opaku sa presvedčíte v rozhovore.
Igor, pracuješ pre Slido. Čo konkrétne tam robíš?
Pracujem ako programátor. Vyvíjam interný nástroj (CRM) pre správu našich klientov a eventov. Je to príjemná a vďačná práca. Tým, že používatelia sú moji kolegovia, mám rýchlu spätnú väzbu. A hlavne je to dobrý pocit pracovať na niečom, čo ostatným zjednodušuje život. Teda, aspoň ten pracovný.
Okrem toho pracuješ aj pre lab.SNG. Čo je tvoja úloha?
Lab.SNG je platforma, do ktorej sa môže v rámci SNG (Slovenská národná galéria) zapojiť hocikto. Väčšina členov to robí popri svojej hlavnej práci. V rámci lab-u experimentujeme s využitím technológií v službe umenia a galérie.
Tá moja úloha je, neprekvapivo, tiež programovanie. V tomto prípade ide najmä o vývoj webumenia.sk,, ale aj rôzne ďalšie projekty ako napríklad audio sprievodcovia k výstavám SoundWalk Strážky a Filko Audioguide či prehliadač skicárov a publikácií na iPadoch. Aktuálne ho nájdete na výstave “Sen x Skutočnosť”.
Istým spôsobom spájaš umenie a technológie. Ako je možné dať dokopy podstatou tak odlišné veci?
Pomôžem si citátom od Steva Jobsa:
“…technology alone is not enough — it’s technology married with liberal arts, married with the humanities, that yields us the results that make our heart sing.”
Čiže technológia samotná nestačí – je vydatá za slobodné umenie, za humanitné vedy, vďaka čomu nás vedie k výsledkom, ktoré nútia naše srdce plesať.
Podľa mňa vízia pre programátora je práve v hľadaní, kde a ako sa dajú uplatniť technológie tak, aby to bolo užitočné. A práve svet galérií alebo múzeií je úplná výzva. Čím dlhšie tam pracujem, tým viac vidím, kde všade by aplikovanie technológií mohlo pomôcť.
Vedel by si uviesť nejaký príklad od nás?
Už spomínaný webumenia.sk je veľmi dobrý projekt. Prenáša naše zbierky, ktoré sú väčšinu svojho života skryté v depozite, do online prostredia, kde si potom žijú ďalším životom. Ľudia ich zdieľajú, noviny ich používajú ako ilustrácie k článkom a niektoré sa nevyhnú rôznym úpravám. Aby som sa dostal k pointe – podľa mňa si takto umenie nájde cestu aj k ľuďom, ktorí by sa do SNG v živote nevybrali.
V Bratislave Lab pravidelne organizuje Hackathon. O čo ide?
Slovo “hackathon“ je skratka z dvoch slov “hacking” a “marathon”. Ten “marathon” je asi celkom zrozumiteľný. “Hacking” je tu myslený ešte v pôvodnom zmysle slova, a to vedieť použiť niečo, v tomto prípade dáta, nie úplne bežným spôsobom.
Naša edícia má podtitul “Art & Data” a je to stretnutie programátorov, dizajnérov a iných kreatívnych ľudí, ktorí majú 24 hodín na to, aby pomocou našich dát vytvorili niečo nové.
Tento rok takto vznikla mobilná aplikácia, ktorá podľa aktuálneho počasia vonku zobrazí dielo, ktoré ho ilustruje. Alebo aj webová aplikácia, ktorá z tvojho portrétu zistí, či nie si náhodou upír, keďže máme maľby z predminulého storočia, kde by tvoju tvár mohla nájsť na obraze.
Za 24 hodín vedia vytvoriť plne funkčnú appku? To je šialene krátka doba!
To áno. Preto robia v tímoch a majú k dispozícii mentorov, ktorí im pomáhajú. Od začiatku sa snažíme pomôcť tímom zadefinovať ich nápad tak, aby bol v danom čase aj zrealizovateľný.
Očividne sa to dá, i keď všetci zapojení ľudia majú môj rešpekt, že to stihli.
Ďakujeme, že nás sledujete <3 #heroes
— Meet the Heroes (@meetheroes_sk) 19. ledna 2017
Ako sa ti darí balansovať medzi rodinou a prácou? Nie je to tak dávno, čo sa vám narodila druhá dcérka Grétka.
Paradoxne asi ľahšie, ako keď sa nám narodila Agáta. Nie je to tak veľká zmena ako z nuly na jedno dieťa. V prvom rade mám šťastie, že pracujem v Slido. Veľa mojich kolegov má tiež deti a majú pochopenie.
Chvíľu trvalo, kým som si však vyladil režim. Teraz chodím spať skôr, pretože Gréta skoro vstáva. Vtedy je úplne najmilšia. Celý čas sa usmieva. Ráno sa hráme alebo rozprávame. Pozerám, ako vychádza slnko a svetlo sa rozlieva po izbe. Uvarím čaj a zacvičím si. Potom vstane Peťka, dáme si raňajky a idem do práce. Rána s Grétou ma väčšinou nakopnú pozitívnou energiou, z ktorej viem potom fungovať celý deň.
Aké to bolo, keď ste ju prvýkrát priniesli domov?
Keď sme prišli domov, vnímal som paradoxne asi viac druhú dcéru Agátu a to, ako túto zmenu prežíva ona. Celý čas som bol v nemocnici spolu s manželkou Peťkou a Grétou. Takže príchod domov bol viac o nej.
Ako sa na to pozeráš teraz s odstupom niekoľkých mesiacov?
Často nad tým rozmýšľam. Pravda je taká, že mi bolo trochu ľúto Agáty. Niesla prítomnosť novej sestry ťažko. Ja sám mám 2 sestry a mám ich naozaj rád. Nevedel som najskôr pochopiť, prečo je zo svojej novej sestry taká nešťastná.
Výzvou pre mňa je postarať sa o to, aby sa necítila ako “na druhej koľaji” a dobre vyvážiť našu pozornosť voči obidvom dievčatám. Teraz po 2-3 mesiacoch je to už oveľa lepšie.
V čom je pre teba otcovstvo najväčšou výzvou?
Byť oporou práve Peťke, ktorá s deťmi trávi najviac času. Inak, byť otcom je celkom privilegovaná rola. Veľmi ma baví. Cez moje deti môžem prežívať návrat do detstva a nový druh lásky, ktorý bol pre mňa doteraz nepoznaný. Z takého dlhodobejšieho hľadiska mi príde moja rola dôležitá pre ich vlastné sebaprijatie a sebadôveru.
Robili ste už aj nejaké šialenosti ako skákanie po kalužiach, naháňačku v letnom daždi alebo tri kopčeky zmrzliny?
No jasné! Vždy je niečo, čo sa dá robiť. Riadne sme si užili kopy zhrabaného popadaného lístia. A keď prší, obúvame gumáky a pršiplášť. Skákanie do mlák je akýsi prirodzený pud u detí, neprirodzene potlačený u nás, starostlivých rodičov. Teraz, keď prídem domov, je už väčšinou tma. A tak berieme lampáš, zapálime kahanec, nachystáme sa do dažďa a ideme von.
Ako otec chceš asi svoje deti učiť hodnotám, zodpovednosti za túto krajinu a možno aj histórii. V kontexte posledných volieb na Slovensku, v ktorých sa ukázali radikálne nálady, je to pre mnohé rodiny určite aktuálna téma. Vieš to robiť už dnes? Ako?
Momentálne len svojím príkladom. Predsa len sú obe dievčatá ešte malé. Ja sám mám občas obavu, v akom svete budú vyrastať a pracovať moje deti. A nemám na tieto “hrozby” instantné riešenie. Možno len neprepadať skepse a byť milý a dobrý k svojmu okoliu. Myslím, že svet sa nevyvíja sám o sebe, ale my sami ho máme možnosť ovplyvňovať. Každý z nás môže spôsobiť zmenu.
Čo by si chcel svojou prácou zanechať pre svoje dievčatá?
Veľmi by som im chcel byť inšpiráciou a snáď aj motiváciou. Netýka sa to len práce, ale priznám sa, veľmi by sa mi páčilo, keby ich tiež bavilo programovanie. Nechcem si teraz svoje túžby projektovať na deti, pretože mi príde dôležité nechať im voľnosť a slobodu vybrať si. Množstvo tém budú mať asi trochu “predservírovaných” ako programovanie či vegetariánstvo, ale konečné rozhodnutie bude na nich. Nechcem, aby mali traumu z toho, že sme rozhodli za ne.
Úplne najdôležitejšie mi ale príde prichystať im prostredie, v ktorom vyrastú tak, aby sa cítili bezpečne a zároveň slobodne. To najlepšie, čo pre ne môžem spraviť, je budovať môj vzťah s Peťkou. Ak chcem, aby tu po mne niečo naozaj zostalo, je, že láska a obeta pre druhého má zmysel.
Posledná otázka: Máš svojho osobného hrdinu? Kto je to?
Odkedy som sa stal rodičom, ešte viac si uvedomujem výnimočnosť tých mojich. Pre mňa sú najväčší hrdinovia oni. Neviem, čím to je. Možno tým, že veľa čítajú a sú to rozhľadení ľudia s veľkou mierou tolerancie. Na druhej strane, majú vysoký morálny štandard sami na seba. Páči sa mi na nich kombinácia pokory a múdrosti.
Snažia sa všetkému, čo robia, dávať nejakú pridanú hodnotu. Chcel by som sa vyhnúť nejakej patetickosti, ale myslím, že svojou prácou robia svet lepším a to by som chcel aj ja.
Ďakujem Igor a nech sa ti darí
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
