Daniel Milo: Fašizmus je o niečom inom ako len o uniformách a symboloch

Daniel Milo sa dlhodobo venuje problematike rasizmu, diskriminácie a extrémizmu. V súčasnosti je analytikom v organizácii GLOBSEC. V minulosti pracoval v kancelárii ministra vnútra ako tajomník Výboru pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie. Okrem toho v minulosti pôsobil na Úrade vlády, Úrade pre demokratické inštitúcie a ľudské práva a aj v organizácii Ľudia proti rasizmu.

Téme extrémizmu sa venujete pomerne dlho. Nefrustruje vás súčasná situácia na Slovensku?

Frustruje. Práve nedávno som bol na konferencii, ktorá sa zaoberala integráciou Rómov do spoločnosti. Zamýšľal som sa pri tom, čo sa reálne zmenilo, kam sa ich situácia pohla, ako sa zmenila spoločnosť, ako sa zmenili práva týchto zraniteľných skupín, od kedy sa tejto téme venujem. Teda približne od roku 2001.

Vývoj, ktorý sa deje na Slovensku, vnímam s obavou. Najmä preto, že je súčasťou väčšieho kontextu. To, čo pozorujeme u nás, teda podporu antisystémových extrémistických strán, je samé o sebe dosť závažné. Ale pozorujem situáciu u nás v regiónoch a porovnávam to s inými krajinami, kde sa deje niečo podobné.

Na čo to poukazuje?

Poukazuje to na niektoré systémové problémy, ktoré sa začínajú vyplavovať. Prvým sú moderné technológie a spôsob, akým ovplyvňujú náš život. Napríklad taký mobilný telefón má dnes väčší výkon ako mali najvýkonnejšie počítače NASA, ktoré riadili lety ľudí do vesmíru. Už len to nás stavia do situácie, v ktorej žiadna iná generácia nikdy nebola. Otvára to obrovské pozitívne aj negatívne možnosti.

V čom ja osobne vidím problém, je, že nepriatelia demokracie boli vo využívaní moderných technológií vždy o krok vpredu. Keď som začal pracovať v Ľuďoch proti rasizmu niekedy v roku 2001, už vtedy sme sa zaoberali neonacistickými webstránkami.

Boli to weby ako whitefront.sk, Nsinfo a mnohé ďalšie, ktoré si neonacisti zakladali na šírenie svojej ideológie. Bolo zaujímavé sledovať, ako rýchlo využili nástup internetu. Zakladali si fóra, dohadovali sa na koncertoch, šírili Mein Kampf atď. Polícia a občianska spoločnosť boli vždy krok za nimi a nedokázali sme si dostatočne rýchlo uvedomiť dôsledky, ktoré tieto technológie a ich zneužitie môže mať.

To isté len v ružovom sme zažili s nástupom Facebooku. Ktokoľvek z nás, kto bol prítomný na Facebooku v roku 2011 a 2012, si môže pamätať na stovky skupín, ktoré šírili rasovú a etnickú nenávisť. Krčmové debaty sa presunuli na internet. Ľudia mohli vyjadriť svoje extrémistické postoje online a ostatní im mohli zatlieskať a podporiť ich.

Približne v tomto období Marián Kotleba vstal z popola. V roku 2006 mu zrušili stranu, následne o ňom nebolo nič počuť a v roku 2009 znova organizoval demonštrácie, založil si ĽSNS a efektívne využil túto vlnu sociálnych sietí. Až do roku 2014 mali desiatky až stovky facebookových skupín. Obsah, ktorý tam šírili, bol na hrane alebo za hranou zákona. Facebook mnohé z nich vymazal po tlaku verejnosti. Ich komunikácia sa však prispôsobila a šíri sa ďalej.

Čo je tým ďalším problémom?

Pri práci na Ministerstve vnútra som si uvedomil, že za nástupom extrémizmu je niečo väčšie. To je aj dôvod, prečo som odišiel do Globsecu, chcel som sa tejto téme venovať hlbšie.

Na jednej strane vidíme týchto chuligánov z ulice obliekať si obleky a vstupovať do politiky, na druhej strane sa masovo šíria konšpiračné správy. Napríklad o tom, ako je Majdan dielom CIA, ako na Ukrajine upaľujú novorodencov a podobné nezmysly. Keď sa na to človek začne pozerať hlbšie a vidí súvislosti medzi krajnou pravicou a aktérmi Kremľa, začne vnímať komplexnejší obraz.

Paradoxne, krajina, ktorá stratila milióny svojich občanov v boji proti fašistom, začala podporovať subjekty, ktoré nadväzujú na túto ideológiu. Napríklad strana Mattea Salviniho Severná liga, dnes už Liga, podpísala v roku 2017 zmluvu o spolupráci s Putinovou stranou Naše Rusko. Vidíme, že rakúska FPO má podobnú spoluprácu s Putinovou stranou z roku 2016 a že predstavitelia európskej krajnej pravice ako Marine Le Pen sa často stretávajú s Putinom.

Potom sa naozaj človek pýta, či je nárast týchto extrémistických myšlienok náhoda? Je náhoda, že v roku 2014 sa ako huby po daždi vyrojili desiatky dezinformačných médií? Dávajú si síce nálepku alternatívne, ale idú v línii ruskej propagandy. Ak niečo vypustí Sputnik alebo Russia Today (RT), tak presne ten istý naratív sa do pár hodín objaví na týchto stránkach.

Jedným z vysvetlení by mohlo byť, že tu vždy bola miera sympatií voči Rusku. Má to svoje historické dôvody a vždy to tu bolo. Ja osobne si tiež vážim obete červenoarmejcov, ktorí zomreli pri oslobodzovaní Československa, ale mám problém s tým, že takéto postoje sú zneužívané na geopolitické ciele Ruska s cieľom oslabiť naše členstvo v EÚ, v NATO a podobne.

Nechcem povedať, že všetko je to riadené hierarchicky. Ale ak sa človek zahĺbi do extrémistickej scény na Slovensku a v iných európskych krajinách, nájde tam veľa zaujímavých prepojení na rôznych aktérov v Rusku. Ako príklad uvediem ruského oligarchu Malofejeva, ktorý finančne podporoval bieloruského neonacistu Usovského. Práve ten zorganizoval aj na Slovensku za ruské peniaze protesty proti nášmu členstvu v NATO.

Máme nejaké prípady dokázateľného prepojenia slovenskej extrémistickej scény a Ruska na Slovensku?

Za tie roky sa ku mne dostalo veľa informácií, ktorých množstvo kvôli ochrane zdrojov nemôžem zdieľať. Je ale nespochybniteľné, že na Slovensku máme extrémistické polovojenské skupiny, ktoré sú v čulom kontakte s rôznymi oficiálnymi a neoficiálnymi zložkami Ruskej federácie. Vedieť odlíšiť, ktoré z toho sú legitímne od tých, ktoré sa tak len tvária a de facto sú využívané na ovplyvňovanie verejnosti, je už prácou spravodajských služieb.

Nám, ktorí sa tejto téme venujeme, sa podarilo identifikovať niekoľko konkrétnych prepojení. Za všetky spomeniem jeden. Je zvláštne, ako sa Slovenskí branci obhajujú, že sú len slovenskí vlastenci a patrioti, ktorých neprávom obviňujeme z nebezpečenstva. Ale keď jej čelní predstavitelia k nám pozvú a organizujú cvičenia s veteránom Ruskej vojenskej rozviedky, ktorý dodnes trénuje ruské špeciálne sily Specnaz, tak je to náhoda? Ide ich sem naozaj len učiť nejaké bojové umenia alebo aj šíriť ideológiu?

Čo predstavujú tieto polovojenské skupiny pre Slovensko?

Takéto extrémistické a polovojenské skupiny priťahujú ľudí s určitým psychickým profilom. Vždy tu bola a bude časť obyvateľstva, ktorá inklinuje k zbraniam, uniformám, vojenstvu. Je normálne, že chcú brániť svoju vlasť. Problém je, ak sa ich vlastenectvo a patriotizmus zneužíva na manipulovanie ľudí a indoktrináciu ideológiou nepriateľskou demokracii.

Robí sa to aj takýmto intenzívnym zážitkom, kde sa stávate súčasťou skupiny, chodíte spolu strieľať do lesa každý víkend, a tam vám časom niekto povie, že NATO je zlé a mali by sme sa orientovať skôr na Rusko. Čo sa reálne stane, ak nastane kríza? Budú títo ľudia lojálni k Slovenskej republike a línii jej zahraničnej politiky alebo budú konať podľa vlastného presvedčenia a v záujme inej krajiny?

Je to podobné ako pri islamizme. Keď sa mladý moslim, ktorý číta informácie od radikálnych imámov a z islamistických protálov, dokáže radikalizovať a spáchať teroristický čin, niečo podobné vidíme aj tu, len s iným ideovým pozadím. To, že to má reálny vplyv, tu môžeme vidieť. Jeden príklad za všetky je Martin Keprta. Je to jeden zo zakladajúcich členov Slovenských brancov, ktorý v roku 2014 odišiel bojovať na východnú Ukrajinu. Má tam veliteľskú pozíciu v rámci armády Doneckej ľudovej republiky, žije tam, našiel si tam ženu. Vidím tu jasné paralely v spôsobe radikalizácie s džihádistami.

Aký je psychologický profil človeka, ktorý sa nechá zradikalizovať?

Je to rôzne, neexistuje jednotná šablóna. Kebyže poviem, že je z rozvedenej rodiny a má problémy počas dospievania, bolo by to príliš zjednodušujúce. Medzi týmito ľuďmi nájdete bývalých vojakov, ľudí z bezpečnostných služieb, študentov, vysokoškolsky, stredoškolsky vzdelaných ľudí, teenagerov. Každý tam hľadá niečo iné.

Niektorí ľudia vyslovene potrebujú skupinovú identitu. To, že naša spoločnosť je postavená skôr na individualizme, neznamená, že ľudia nepotrebujú niekam patriť, zaradiť sa a oprieť sa o skupinu. Tá ideológia, ktorá je za tým, je často úplne druhotná. Napríklad, ak sa ľudia pridajú k nejakej neonacistickej skupine, neznamená to, že chcú oslavovať Hitlera, to sa môže na nich nalepiť až časom.

Kotlebovci o sebe tvrdia, že nie sú extrémisti, nacisti ani fašisti. Kam by sa dali zaradiť?

Kotlebovcov nazývajú okrem toho aj populisti. Každý z týchto pojmov má svoje špecifiká a vymedzenia. Pri ĽSNS najčastejšie používam výraz pravicoví extrémisti alebo prípadne krajná pravica. To ĽSNS je v súčasnosti tak široko rozkročené, že tam máte radikálne osoby, ktoré sú zaraditeľné k pravicovým extrémistom až neonacistom, a iní sú skôr krajná pravica.

Rozdiel medzi tým je možno taký, že u krajnej pravice počujete rétoriku o potrebe silnej ruky, je tam prítomná xenofóbia, no nie je tam jednoznačné odmietanie demokratického štátu. Krajný pravičiar nespochybňuje systémové usporiadanie spoločnosti, nehovorí o zrušení rovnosti pred zákonom, že treba zrušiť parlamentný systém, že násilie je spôsobom, ako dosiahnuť tieto ciele. No pravicový extrémista neodmieta násilie, niektorí sa k nemu dokonca hlásia, majú otvorenejší vzťah k totalitným režimom z minulosti, predovšetkým k národnému socializmu a fašizmu.

A čo fašisti?

Otázka je, v akom zmysle sa pozeráme na fašizmus, či v politologickom, historickom alebo nejakom inom. Zástancovia týchto ľudí sa často obraňujú, že veď oni nehajlujú a nenosia nacistické uniformy, tak ako to môžu byť fašisti? Ale to je možno to nepochopenie, že dnes v 21. storočí v roku 2019 hľadáme znaky talianskeho fašizmu 30. rokov minulého storočia.

Videli sme to tu v roku 2005 a 2006, keď Marián Kotleba a jeho súputníci spolu pochodovali v čiernych uniformách, ktoré pripomínali uniformy Hlinkovej gardy. Chodili s fakľami, mali výložky, chodili klásť vence na hrob Jozefovi Tisovi a podobne. Tam to priame prepojenie na fašizmus nájdeme jednoznačne. Dnes to to tam takto vyjadrené nevidíme, ale povedať, že nemajú uniformy, tak nie sú fašisti, je veľmi zjednodušujúce.

O čom teda je ich fašizmus?

Fašizmus je predovšetkým o niečom inom ako len o uniformách a symboloch. Fašizmus je o strašení obrovskou krízou a katastrofou, pri ktorej sa svet rúti do záhuby. Pri tom však ukazuje prstom na vinníkov, ktorí za to majú byť zodpovední. Môžu to byť židia, Rómovia, moslimovia – nejaká jasne definovaná skupina. Preto je potrebné očistiť a obrodiť národ, krajinu, kultúru od cudzích nepriateľských vplyvov. Pri tomto čistení sú oprávnené aj nejaké radikálne prostriedky bez ohľadu na zákony.

Toto je esencia fašizmu a tá tam aj v prípade ĽSNS je. Odvahou proti systému, jediná skutočná opozícia a mnoho takýchto hesiel, prejavov a programové tézy kotlebovcov z roku 2016 sú podľa mňa esenciou toho, čo by sa dalo zaradiť k fašizmu. Samozrejme, pre bežných ľudí toto môže byť ťažko pochopiteľné. Hľadajú totiž hákové kríže, uniformy, hajlovanie.

U niektorých z ich členov však môžeme nájsť aj tieto symboly. Niekto má hákové kríže vytetované, niekto pôsobil v neonacistických hudobných skupinách. Viď Ondrej Ďurica, Rastislav Rogel, ktorí kandidujú za ĽSNS. Toto je najľahšie identifikovateľné neonacistické krídlo, ktoré síce nie je dominantné, ale je to tam.

Ak Mariánovi Kotlebovi takíto ľudia v jeho strane nevadia, tak sa s nimi do istej miery musí stotožňovať. Preto aj tá obhajoba pri tom šeku za 1488 eur o tom, že to číslo majú na zmluvách a faktúrach aj iní, nebola úplne namieste. Ak niekto s takouto minulosťou, kontaktmi a názormi použije toto číslo, má to iný význam, ako keď ho nájdete napríklad na zmluve, ktorú má komerčná firma s niekým na upratovanie priestorov.

Súd ale asi nevidí dostatočné dôkazy, keď túto stranu ešte nerozpustil.

Je to podľa mňa premrhaná šanca na uplatnenie princípu, ktorý najvyšší súd v rozsudku cituje. Je to princíp brániacej sa demokracie. Hovorí o tom, že demokracia musí byť schopná a ochotná použiť všetky zákonné prostriedky na svoju obranu. Toto sa podľa mňa nestalo. Myslím si, že to bolo spôsobené tým, že generálna prokuratúra podcenila argumentáciu. V podnete sa nachádzalo 21 strán prípadov a faktov, kedy bola porušená ústava a slovenské zákony. Každý jeden tento prípad bol dostatočne závažný. Na to, aby Najvyšší súd mohol priniesť rozhodnutie o rozpustení strany, sú však vysoké bariéry.

Prokuratúre sa nepodarilo vyargumentovať, že postih jednotlivcov už nepostačuje a je nutné zasiahnuť týmto spôsobom do práv a slobôd. Nedokázali nájsť dostatočne logické prepojenie medzi jednotlivými prípadmi, neopreli to existujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa takýmto stretom práv vysporadúva. Toto mohlo byť dôvodom toho, prečo Najvyšší súd priznal, že dôkazy sú skutočne závažné, ale nie dostatočné na to, aby mohli túto stranu rozpustiť.

Momentom vynesenia rozsudku si ho ĽSNS začala vykladať svojím spôsobom. A to tak, že majú písomné potvrdenie o tom, že sú demokratická strana a nie sú fašisti. Čo je nezmysel. Jediné, o čom Najvyšší súd rozhodol, bolo, že nemá dostatočný dôvod na rozpustenie strany. Táto kauza si už však žije svojím životom. Nerozhodujú fakty, ale to, aký obraz si ľudia o faktoch vyrobia.

Zmenilo by sa niečo na ich voličskej základni, keby je ich strana rozpustená?

O tomto sa viedli diskusie. Ja mám na toto pomerne vyhranený názor. Demokracia by sa nemala vzdávať všetkých prostriedkov na svoju ochranu. Čisto právnický pohľad, Najvyšší súd by to ani nemalo zaujímať, ak tam vidí dostatočné dôvody, stranu rozpustiť musí.

Na otázku, ako by reagovali voliči, tu bolo mnoho názorov. Bol by ešte väčší martýr, má pripravenú záložnú stranu, pracovali by s tým, že sú nespravodlivo prenasledovaní… Ale to už robia dlhé roky. NAKA pred pár rokmi spravila raziu u jedného z ich členov, pretože sa z jeho počítača šírili extrémistické materiály. On sa bránil tým, že nevie obsluhovať počítač. Vtedy tiež použili príbeh obete. Určite by ho použili aj teraz.

No ak by Najvyšší súd autoritatívne povedal, že táto strana svojou činnosťou porušuje ústavu a zákony, tak by to u časti voličov mohlo vyvolať negatívnu reakciu voči nim. Ten nárast o 3 – 4 % po tomto rozsudku však hovorí za seba.

Ku krajnej pravici čoraz viac inklinuje mládež. Vieme, prečo to tak je?

Mladí ľudia chcú zmenu a sú nespokojní. Vidia nedostatky a problémy a keď príde niekto a povie, že to vyrieši, tak ich tá radikálnosť, otvorenosť a priamosť láka. Nezáleží pritom, že tie riešenia sú chabo popísané až nerealistické.

Ja sám som sa v mladosti zapájal do ekologických organizácií, robili sme pochody, zbierali sme podpisy, chceli sme zmeniť veci, ktoré sa nám nepáčili v rámci ochrany životného prostredia. Vtedy by mi nestačilo, že by som mal len vyjadriť názor niekde na Facebooku. Chcel som prispieť k zmene.

A toto je podľa mňa dôležitá časť príťažlivosti ĽSNS, byť súčasťou zmeny, ktorú títo ľudia chcú. Toto je vec, ktorú mladí aj starší ľudia potrebujú. Hľadajú zmysel. Keď im tento zmysel nevedia dať iné strany, potom niet divu, že sa pripájajú k ĽSNS, ktorá to robí dobre.

Druhé vysvetlenie je, že veľmi umne a zručne využívajú sociálne médiá. Tento nový trend priamej komunikácie medzi politikom a voličom je vo svete veľmi silný. Aj preto je Donald Trump tak silný bez ohľadu na postoje Republikánskej strany. Jedným tweetom dokáže osloviť milióny ľudí, čo je výtlak porovnateľný s najväčšími spravodajskými sieťami. Dokáže to sám zo svojho mobilu kedykoľvek počas dňa.

Dnes už ľudia chcú komunikovať priamo s politikom bez sprostredkovateľa. No a v tomto boli tie krajne pravicové extrémistické skupiny oveľa úspešnejšie. Robili sme si analýzu úspešnosti týchto strán a skupín na Facebooku v rôznych európskych krajinách a zistili sme, že majú rádovo väčšiu podporu než iné politické subjekty. Čo opäť svedčí o tom, aký dôraz kladú na komunikáciu cez sociálne siete. Oni reálne nepotrebujú byť prizvaní do diskusií, im stačia ich vlastné komunikačné kanály.

Facebook a Google rozprávajú o boji proti hoaxom a extrémizmu na svojich sieťach. Ako to hodnotíte? Má to zmysel?

Musím kvitovať niektoré kroky, ktoré robia. Jednou z nich je zvýšenie transparentnosti financovania reklám pred akýmikoľvek voľbami. Zákaz zahraničného financovania reklám v danej krajine inými subjektami. Toto sú určite kroky dobrým smerom. Ale niekedy mám pocit, že chceme hasiť požiar domu vedierkom z piesku.

Problém je tak obrovský a rozsiahly, že opatrenia, ktoré sú doteraz vyvíjané, sú zatiaľ nedostatočné. Toto nehovorím ja, ale hodnotiaca správa Európskej komisie, ktorá pravidelne hodnotí „code of conduct“ a „code of practice“, teda oficiálne dokumenty, v ktorých sa technologické firmy dobrovoľne zaviazali k vynakladaniu aktivít na znižovanie dosahu dezinformácií a ovplyvňovania volieb.

Európska komisia konštatovala, že nastal posun, ale stále to nie je dostatočné a je tam priestor na zlepšenie. Tieto firmy si uvedomujú, že musia vykonať ďalšie kroky. Ak tieto dobrovoľné aktivity nebudú postačovať, môže dôjsť k tvrdej regulácii na pôde EÚ.

Pod článkami a v diskusiách sú často komentáre ďaleko za hranou zákona. Ako na to reaguje slovenská polícia?

Sám som si dlho myslel, že by sme tento problém mali riešiť predovšetkým nástrojmi trestného práva. Školil som políciu, radil som ministrovi vnútra, ministerke spravodlivosti. No zistil som, že problém je tak rozsiahly, že nie je v silách ani toho najlepšieho policajta všetko riešiť.

Zároveň si však myslím, že je dôležitá tzv. strategická litigácia. Teda vybrať si explicitné prípady, ktoré majú potenciál mať širší dopad, a ukázať na nich, že zákon platí tak na Facebooku a na internete, ako kdekoľvek inde. Ak niekto niekoho v komentároch posiela do plynu, tak to nie je v poriadku. Ja sám takéto správy dostávam do inboxu. Ak by vám to niekto povedal na ulici, tak sa to okamžite rieši. Nikto si nenechá na seba hulákať veci, ako: „zabijem ťa, obesíme ťa, pošlem ťa do plynu, prajem ti, nech ťa znásilní desať migrantov.“ Toto sa reálne v diskusiách deje. Na internete sa ale tvárime, že je to v poriadku.

Na druhej strane musím pochváliť políciu. Po štrukturálnej zmene v roku 2017, keď toto začala riešiť NAKA a jej Národná protiteroristická jednotka, vidím markantný rozdiel v prístupe k tejto téme. Doteraz som nevidel kvalitnejších odborne vzdelanejších policajtov, ktorí sa tejto téme venovali.

Špecializácia sa ukázala ako dobrý krok v celej reťazi – na začiatku máme NAKA, potom je Úrad špeciálnej prokuratúry a potom Špecializovaný trestný súd. V minulosti sa stávali aj také absurdné situácie, že v jednom kraji bol jeden výrok považovaný za trestný čin a v inom za priestupok. Niekde to prokurátor akceptoval a spravil obžalobu, inde to vrátil a povedal, že to nie je trestné. Touto špecializáciou sa výklad zjednotil. Prípadov, ktoré sa dostanú na políciu, je približne 100 – 200. Ak dôjde k obžalobe, mohlo by to mať preventívny účinok.

Vzhľadom na rozsiahlosť problému je tu však nezameniteľná úloha občianskej spoločnosti a ich aktivít ako napríklad „som tu“ a podobne, a internetových gigantov. Čiže je to taký trojuholník. Je to polícia, ktorá rieši najtvrdšie výroky za hranicou zákona, občianska spoločnosť, ktorá dokáže takéto veci monitorovať a nahlasovať ich polícii či internetovým gigantom, no a internetové giganty, ktoré musia mať vlastné interné procesy a postupy k zabráneniu šírenia takýchto obsahov.

Aké riziko nám reálne hrozí s nárastom extrémizmu?

Ja som po posledných eurovoľbách trochu viac optimista, vydýchol som si. To, o čom sme sa doteraz rozprávali, bola jedna strana mince. Je tu problém, ktorý sa nám rozrastá vďaka našim vnútorným problémom aj pôsobením zvonka, na druhej strane je tu aj mobilizácia progresívnych síl.

Tým nemám na mysli len alebo konkrétne Progresívne Slovensko. Vidíme to na príklade Zuzany Čaputovej, pri ktorej si ľudia povedali, že nechceme prezidenta ako je Marián Kotleba alebo Štefan Harabin, chceme prezidenta, ktorý sa hlási k EÚ, kto zdieľa prozápadné hodnoty, hlási sa k odkazu demokracie, k Slovenskému národnému povstaniu a podobne. Títo ľudia sa zmobilizovali nielen ako voliči, ale začínajú sa združovať a zakladať politické strany. Takisto som rád aj za návrat KDH a za to, že konzervatívne postoje nie sú ponechané napospas ĽSNS a podobným skupinám. Vidíme aj obnovu aktivizmu a politickej diskusie na druhej strane politického spektra.

Na konci dňa sa o týchto otázkach aj tak rozhoduje vo volebných miestnostiach, kde sa ľudia rozhodujú emocionálne alebo bez týchto informácií, o ktorých sa teraz rozprávame. Nemusia vedieť, kto sú alebo boli súputníci Mariána Kotlebu a kto kedy hajloval. No ak im niekto ponúkne uveriteľnú pochopiteľnú víziu spoločnosti založenú na hodnotách, ktoré im dávajú zmysel, a vníma túto víziu pozitívne aj pre seba a svoju rodinu, rozhodne sa pre ňu.

Keď sa na to pozrieme v kontexte Európy, je tento trend badať aj inde?

Ten obraz nie je tak negatívny. Čo sa podarilo v európskych voľbách, bolo aj to, že sa oslabili dva veľké bloky, EPP a sociálni demokrati. Každá približne o 30 miest. Posilnili sa liberáli o 40 miest, posilnili sa zelení o 17 miest. Populistická krajiná pravica, ENF – Európa národov a slobody, ktorá je najviac radikálna, získala len 22 nových poslaneckých miest. Tá situácia sa je v jednotlivých krajinách rozličná. Vo Švédsku sa krajná pravica posilnila z 10 na 15 %, v Nemecku stúpli o 4 %, v Taliansku bol ten nárast najvyšší – až 34 %, vo Francúzsku je to naopak.

Tam to bolo o tom, či strana Marine Le Pen Rassemblement national (donedávna nazývaný Front National) porazí Macrona a áno, podarilo sa im to o jedno miesto. No celkovo ich volebný výsledok klesol. V Rakúsku dokonca klesli ľudoví o 3 %, v Holandsku to bol dosť prepad.

Obraz je veľmi rôznorodý. Obava, že v Európskom parlamente vznikne až tretina krajne pravicových poslancov, ktorí ju znefunkčnia, sa nepotvrdila. Čo sa potvrdilo, je, že tradičné strany musia začať komunikovať inak k svojim voličom. Aj eurovoľby sú signálom toho, že Európa sa mení. Neznamená to, že tá zmena musí byť horšia a my sa rútime do záhuby.

Zmeny, ktorými prechádzame, však musia byť reflektované aj v politike. A ak sa tieto strany chcú udržať, musia vedieť pomenovať reálne problémy, komunikovať priamo s občanmi a ponúkať realistické riešenia.

Vy osobne ste optimista?

Som optimista. Vidím polarizáciu, je tu síce nástup ĽSNS, ale je tu aj nástup Progresívneho Slovenska, Spolu, ale aj KDH, ktorí ma do určitej miery napĺňajú optimizmom. Vidím nástup mnohých mojich kamarátov do politiky, o ktorých som presvedčený, že predstavujú novú energiu a víziu pre Slovensko.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

diskriminácia extremizmus fašizmus politika rasizmus xenofóbia