Oto Hudec je umelec a aktivista, ktorý svojou tvorbou reaguje na klimatickú zmenu, migráciu či život vo vylúčených oblastiach Slovenska. Je jedným z troch Slovákov vystavujúcich v Centre Pompidou v Paríži, prvým, ktorého dielo sa dostalo do Musée de l’Homme. V čase klimatickej krízy hľadá nielen vo vzťahu k umeniu udržateľnejší prístup.
Na svojom blogu sám seba prirovnávaš k lietajúcej rybe. Pohybuješ sa medzi dvomi rovinami umenia – umením ako krásou a umením ako nástrojom spoločenskej zmeny. Čím je pre teba umenie?
Práve si pre seba redefinujem pojem umenie, aj keď by som mal možno rovnaký problém odpovedať aj pred tromi rokmi. V prvom rade teraz od seba oddeľujem umenie a umelecký, galerijný svet. Umenie je spôsob vyjadrenia, komunikácie, slobody. A potom je ten umelecký svet, ktorý je niekedy aj v protiklade k tejto definícii umenia, ale nedá sa mu vyhnúť. Často mám pocit, že ako výtvarní umelci máme problém nájsť si cestu k divákovi. Alebo aj naopak, že divák si nevie nájsť cestu k umeniu.
Súčasné výtvarné umenie je zo všetkých typov umenia to, ktoré si tú cestu hľadá ťažšie. Možno je to tým, aké témy si my, umelci, vyberáme, akú formu na to používame a možno aj určitým uzavretím sa našej komunity pred vonkajším svetom.
Je tu však aj opačná strana mince, tiež nebezpečná. Hľadanie cesty k divákovi vie skĺznuť do niečoho lacného a povrchného. Takže je to o rovnováhe.
Čo tú redefiníciu u teba spustilo?
Klimatická kríza. Je to niečo, čo človeku zmení pohľad na život ako taký. V osobnom živote už väčšinu riešení poznáme alebo tušíme. Nemám auto, jazdím na bicykli, takmer nejem mäso a tak ďalej. V tom umeleckom svete by som mal aplikovať rovnaké normy, ale uvedomujem si, ako mi to tam uniká. Rozhodol som sa napríklad, že nebudem lietať na výstavy. Fungovanie medzinárodného umeleckého sveta, významných galérií, bienále a veľkých náročných výstav je dosť neekologické. Vznikajú diela na krátky čas, vytvárajú sa ohromné inštalácie a po dočasných inštaláciách a interiéroch zostáva materiál, ktorý sa neskôr často vyhodí.
Neviem sa úplne identifikovať ani s trhom s umením a tak sa teraz nachádzam v takom zvláštnom rozpoložení. Riešim ekologické, sociálne témy, pracujem s vylúčenými skupinami a potom s dielami idem do bielej kocky, umeleckej komunity a pre mňa sú niekedy tieto dva svety tak trochu v protiklade.
Si tiež členom platformy Make Art with Purpose. Je pre teba dôležité, aby tvoja tvorba mala presah?
Ja by som ten názov nebral doslovne. Je veľa spôsobov, ako tvoriť umenie a nechcem povedať, že všetko musí mať svoj praktický zmysel. Čím dlhšie operujem so snahou, aby moje umenie malo spoločenský alebo ekologický presah, tým viac sa napríklad vyhýbam tomu termínu “vytváranie zmeny”. To by som tomu pridával viac, než čím to je.
V projekte Karavan, ktorý robíme s výtvarníčkou Danielou Krajčovou, chodíme na štyri dni do vylúčených rómskych komunít, pracujeme tam s deťmi a výsledkom nášho pobytu sú videá, kresby a objekty. Videá ukazujeme deťom z rómskych komunít, aj ľuďom mimo ich prostredia. To sa ešte nedá nazvať zmenou. Pre deti aj pre nás je to v niečom príjemne strávený čas, skúsenosť, niekedy to môže priniesť nové podnety pre komunitných pracovníkov, ktorí sú tam s tými deťmi dlhodobo. Ale pre mňa sú oni tí hrdinovia.
Máš pocit, že umenie je rovnako efektívny nástroj pozitívnych zmien ako napríklad protesty, práca neziskoviek a podobne?
Neviem, či je dôležité posudzovať účinnosť. Napríklad keď každý v prípade klimatickej krízy naplno pochopí závažnosť situácie, tak si uvedomí, že v každej profesii sa k tomu potrebujeme vyjadriť a pridať sa k zmene.
Ale neexistuje žiadny návod, ako robiť umenie tak, aby zasiahlo rovnako ako napríklad práca neziskoviek. Paradoxne, môžem sa povedzme snažiť robiť aktivistické umenie a niekto môže „len“ namaľovať obraz alebo vytvoriť video či skladbu, ktoré ľahšie komunikujú s pocitmi a práve to spôsobí v človeku zlom. Každý by sme mohli robiť v našom prirodzenom priestore maximum. A takýto aktívny prístup môže podľa mňa pomôcť vytvoriť umenie s myšlienkovým presahom napríklad v kontexte klímy, ktoré bude mať na ľudí dopad a prebudí v nich niečo.
Ak by si svoje aktivity s rómskymi komunitami nenazval prinášaním zmeny, čo teda napríklad projekt Karavan robí?
Niekedy ani nie je dôležitá činnosť, ale to, že niekto medzi tie deti príde a prejaví o ne úprimný záujem, komunikuje a hľadá si k nim cestu. Robíme to s Danielou Krajčovou dvaja a niekedy sa k nám pridajú aj naši kamaráti ako dobrovoľníci. A práve tí majú často bližší vzťah s deťmi než my dvaja, lebo ich nenútia do konkrétnych aktivít. My myslíme na výsledok a potrebujeme deti motivovať, aby urobili to a tamto. Je tam veľmi málo priestoru, kedy s nimi len sme.
Tých vylúčených lokalít je veľmi veľa, my chodíme tam, kam nás niekto zavolá alebo kde už funguje komunitné centrum. Je veľa sociálne vylúčených komunít, kam nepríde vôbec nikto. Cítili sme, že keď sme niekde, kde je kultúrnej a komunitnej aktivity menej, deti reagujú oveľa živšie a sú vďačnejšie. Niekedy premýšľam nad tým, ako prekročiť tú pomyselnú hranicu týchto zhruba 30 miest, kde pôsobia komunitné centrá a neziskovky, kde sa koncentruje rozvoj rómskej komunity.
Čím obohatilo tvorenie s Rómami teba?
Poznaním a prekonávaním stereotypov. Nie tých klasických, rasistických, tie som ani nemal. Ale získal som reálnejšie poznanie vecí. Navštívili sme za tie roky veľa miest a keď sa na nás niekto obrátil s otázkou o rómskej komunite, niekedy už vieme poradiť, máme prehľad. Je veľa ľudí, ktorí sa venujú vylúčeným miestam dlhodobo, ale v oblasti, ktorej sa venujeme, nie je až tak veľa tých, ktorí by to mali zmapované celoslovensky.
Obohatilo ma to aj v takom prostom ľudskom kontakte s deťmi, ktoré sú veľmi otvorené. Veľmi rýchlo si s nami vytvoria väzbu a je mi ľúto, že pri dĺžke workshopov ju nemožno udržať.
Čo ťa k vylúčeným rómskym komunitám priviedlo?
To, že téma rómska minorita versus majorita je stále živá. Chceli sme pozitívne prispieť k prelomeniu negatívnej diskusie o Rómoch, ktorá tu je. Chceli sme priniesť medzi majoritu pohľad detí z komunity a je to podľa mňa cesta, ktorá je schodná. Ľudia sa vedia empatickejšie pozerať na rómsku komunitu cez život detí. Od skúsenosti s Projektom Karavan sa odvinula ďalšia téma, rómske múzeum. Hoci v rámci nášho štátu žije rómska minorita so svojou kultúrou, tá tu nie je dostatočne prezentovaná a viditeľná. Pokiaľ neberieme do úvahy tú najstereotypnejšiu podobu.
Máme tu Múzeum rómskej kultúry, ktoré patrí pod Slovenské národné múzeum v Martine a niekoľko zbierok alebo expozícií venovaných Rómom, ale sú to menej viditeľné aktivity, než práca Muzea romské kultury v Brne.
Čím to podľa teba je, že tu nemáme ani múzeum rómskej kultúry ako napríklad v Brne, kde je veľmi aktívne?
Hoci je tu väčšia rómska komunita než v Českej republike, veľa vecí zo Slovenska sa nachádza práve v zbierke brnenského múzea. Sympatické je, že to bola iniciatíva zdola, hoci dnes je štátnou príspevkovou organizáciou Ministerstva kultúry ČR.
Venuješ sa lokálnym aj globálnym témam. Sú ti rovnako blízke?
Tie globálne sú mi možno aj bližšie. Svet je totiž tak prepojený, že často naše lokálne konanie má určitý dosah na komunity globálne, napríklad čo sa týka klimatickej zmeny. A práve tento presah ma zaujíma. Ale keďže som sa teraz rozhodol nelietať, programovo sa budem viac venovať lokálnym témam. Ono je to aj tak občas na hlavu, že človek behá po svete a hľadá nejakú autenticitu a nepozrie sa do najbližšieho valalu.
Kapverdy sú dosť odľahlý kút sveta, ako sa dostali do tvojej tvorby?
Žil som päť rokov v Portugalsku a krátko pred odchodom som navštívil štvrť Cova da Moura na predmestí Lisabonu, kde žijú kapverdskí imigranti. Tému migrácie som riešil už dosť dlho, ale s akýmsi odstupom. Tak som si povedal, že ak sa jej chcem venovať, potrebujem sa stretávať s reálnymi ľuďmi a spoznávať ich. Tá štvrť je ako malá Afrika na predmestí Lisabonu a úplne ma nadchla. Aj tam vzniklo veľa vecí zdola, vlastné komunitné centrum, knižnica, kuchyňa, ktorá pripravuje a roznáša jedlo pre starších a zdravotne indisponovaných, doučovanie, vlastný festival a tak ďalej.
Cez fakultu umení v Lisabone som sa dostal vďaka profesorke keramiky Virgínii Froís z univerzity priamo na Kapverdy, kde založila remeselno-komunitné centrum.
Čo ľudí z týchto ostrovov do Európy privádza?
Ja som v tvorbe hovoril najmä o nedostatku vody a jeho vplyve na tradičné poľnohospodárstvo, ale aby som nespomínal iba jednu príčinu, veľa robí aj túžba mať sa lepšie a sen o západnom svete. Sociálna situácia mnohých Kapverďanov nie je jednoduchá. Je to taký kolobeh, ktorý sa dial aj vo východnej Európe.
Ľudia odídu na západ, potom sa vrátia na prázdniny v značkovom oblečení a ostatní túžia po tom istom. Niektorí sa ale majú aj horšie. Počul som príbeh ženy, ktorá na Kapverdoch predávala na trhu ovocie a zeleninu a mala vlastne pohodlný život. Uverila snu, odišla za príbuznými do Európy a robila tam upratovačku v nákupnom centre.
S poľnohospodárstvom je to extrémne náročné nielen na Kapverdoch, aj v iných krajinách na juhu. Klimatická zmena, hybridné semená, civilizačné zmeny, ktoré znefunkčňujú tradičné poľnohospodárske systémy alebo vyčerpávanie prírodných zdrojov zahraničnými firmami nútia ľudí odchádzať do miest, kde si nevedia nájsť prácu a potom odchádzajú z krajiny úplne. Pre nás klimatická zmena znamená len mierny diskomfort, ale pre niekoho z globálneho juhu je to úplná katastrofa, z ktorej nie je iné východisko, len hľadať nové miesto, kde žiť.
Ako sa ti darí udržiavať si rovnováhu pri pohybe medzi takými vážnymi témami?
Aktivitou. Keď si človek uvedomí dosah a rozsah momentálnej krízy, môže spadnúť do pasivity alebo si vybrať aktivitu. Je veľmi náročné mať nejakú zdravú mieru a ja ju stále hľadám.
Keď som robil rozhovor s českou ekologickou ekonómkou Naďou Johanisovou, páčil sa mi jej výrok, že človek si musí stanoviť jeden dosiahnuteľný krok, urobiť ho a stanoviť si ďalší. Skrátka, nesnažiť sa niesť celý svet na pleciach. V téme klimatickej krízy ale úplnú vnútornú rovnováhu nemám, zvlášť preto, že som sa doteraz venoval hlavne sochárskej tvorbe, kde je obrovská spotreba materiálov a ešte takých nešťastných. To vôbec nie je priateľské voči planéte a nám samým. V osobnom živote som si to ako-tak vyriešil, hoci dá sa ísť aj ďalej. V rámci výtvarnej tvorby som ešte v transformácii, hľadám cesty ako to robiť inak.
Znamená to, že pre udržateľnosť svojho umenia zmeníš techniky, ktorými si tvoril doteraz?
Áno, umenie sa mi zdá ako dobrá testovacia oblasť, kde si môže človek vyskúšať cirkulárnu ekonomiku v malom. Mám tu v ateliéri mnoho starých prác a materiálov, ktoré som si za tie roky nazbieral, nakúpil alebo ponachádzal. Môže byť zaujímavé dať si limit, že už budem využívať len to, čo mám, a recyklovať staré práce. Alebo rozhodnutie nelietať na výstavy je tiež jedno z čiastočných riešení. Nejde o sebaprezentáciu, ale o to, že čím viac nás bude takto reagovať na pozvánky inštitúcií v zahraničí, tým skôr sa nastaví nový štandard, ktorému sa organizácie budú musieť prispôsobiť.
Tvoje dielo Nomadia Traveling Museum kúpilo Centre Pompidou v Paríži a ty si druhý Slovák, ktorému sa tu podarilo vystavovať, nedávno toto dielo zaradili aj do výstavy parížskeho Musée de l’Homme, kde si prvým vystavujúcim Slovákom. Aký význam pre teba tieto úspechy majú?
Samého ma to prekvapilo. Tým, že ho kúpili, ho už ani nevnímam ako moje a odvtedy sa mi ozvali už aspoň tri ďalšie galérie, že by ho chceli vystaviť. Ponúkol som im iné diela, ale nechceli ich, tak som ich odkázal na Centre Pompidou, ktoré ale k zapožičiavaniu diel nie je veľmi naklonené. Mám pocit, že som Nomadiou vyjadril niečo, čo už dlhšie viselo vo vzduchu a preto mám aj pocit odpojenia od tej práce. Akoby to už začalo fungovať samé.
Vyjadril som v ňom prepojenie starých nomádskych a indiánskych kultúr s aktivistickými hnutiami, ktoré tiež používali stany ako napríklad hnutie Occupy. Práve keď som dielo vystavoval, bolo v Paríži Nuit debout, akési nové pokračovanie Occupy vo Francúzsku. V Nomadii som toto všetko prepojil a vyjadril tak niečo, čo bolo práve živé.
S naším rozhovorom si váhal. Prečo?
Mám pocit, že celkovo dnešná spoločnosť je nešťastne nastavená v tom, koho vidíme ako hrdinu. Je to podľa mňa aj súčasť problému, ktorý máme s rastom nacionalizmu.
Vnímam, že sú tu rôzne vzory súčasného hrdinu. Jedným z nich je ideál konzumného človeka, ktorý zarába veľa peňazí, má najnovší model auta, úspešnú kariéru a krásnu rodinu. To je ten ideál, ktorý sa objavuje v reklamách a seriáloch a funguje ako vzor pre mnohých ľudí. A potom je tu vzor ľudí, ktorí sú rozhľadení, vzdelaní, scestovaní a aktívni. A majú kontakty. Tí majú tiež určitú mediálnu viditeľnosť. Možno sa tá viditeľnosť koncentruje do menšej siete ľudí, ktorí sa navzájom poznajú, neviem.
A keď sa vrátim k tomu, čo som už hovoril, sú tu ľudia, ktorí sa snažia čo najlepšie robiť svoju prácu, napríklad ako učitelia, komunitní pracovníci, ale aj v hocijakých iných povolaniach. Často sú to tí, ktorí nežijú v mestských metropolách a ktorých práca navyše nie je dostatočne ocenená. Možno sú vyhorení a aj tak idú ďalej a snažia sa robiť to poctivo. A o nich nie je počuť, z čoho môžu cítiť frustráciu. Málokto im prizná hodnotu za to, kým sú a mediálny svet ich nereflektuje.
Čím teraz žiješ?
Klimatickou krízou. S kolegami sme v novembri minulého roku založili iniciatívu Nestrácajme čas, do ktorej som sa tak ponoril, že umenie sa dostalo až na druhú koľaj. Snažil som sa pochopiť základy, príčiny a riešenia klimatickej krízy, aby som jej hlbšie porozumel. A je to jedna z tých tém, o ktorej človek tým menej vie a je si istý, čím viac o nej číta. Ale vidím v tom zmysel, hoci neviem, či to má zmysel, že to robím ja ako výtvarník. Ale je nutné, aby to niekto robil. Vidím, ako hľadáme jednoduché riešenia a náplaste v situácii, ktorá jednoduché riešenie nemá.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
aktivizmus ekológia meet the heroes menšiny migracia Rómovia rozhovor udržateľnosť umenie
