Peter Gašparík: Kultúrne sa nežije len v Bratislave, aj na dedinách je záujem o umenie

Peter Gašparík je filmový scenárista a dramaturg, jeden z organizátorov filmového festivalu 4 živly, PR manažér košického Art Film Festu aj jednej z distribučných spoločností, ktorá dodáva filmy do kín. Scenáristiku študoval na banskobystrickej Akadémii umení aj bratislavskej Vysokej škole múzických umení, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorand na Filmovej a televíznej fakulte. Je zakladateľom VIFI FESTU, vidieckeho filmového festivalu, v ktorom sa snaží prostredníctvom filmov podporovať komunitný život na slovenskom vidieku.

Kedy si sa rozhodol, že zasvätíš svoju kariéru filmu?

Bolo to ešte v detstve. Už vtedy ma filmy bavili zo všetkého najviac a veľa času som trávil pred televízorom. Preto sa cítim dotknutý, keď niekto vraví, že je vysedávanie pred obrazovkami apriórne škodlivé. Mňa inšpirovalo. Už počas základnej školy sme so spolužiakmi tvorili divadelné predstavenia a pokúšali sa o filmy.

Aké filmy ťa formovali?

V neskoršom detstve som prvýkrát videl Záhadu Blair Witch. To bol pre mňa zlomový film. V tom čase som napísal niekoľko námetov, ktoré sa ňou viac než inšpirovali, a dokonca sme sa ich snažili aj sfilmovať. Vtedy som ešte netušil, že raz s režisérom Petrom Bebjakom slovenský found footage horor naozaj nakrútime.

Potom to boli X-meni, veľmi som sa vyžíval v superhrdinských tímoch. Až neskôr na strednej škole som objavil aj náročnejšiu kinematografiu, európsku, latinskoamerickú, ázijskú… Ale doteraz mám obrovské medzery a ak ma niečo formuje, tak je to ich vypĺňanie.

Spomínaš prvé námety. Prvé scenáre si písal už na základnej škole?

Amatérsky áno. Dokonca si pamätám svoje spisovateľské začiatky. Písal som príbehy o obľúbenej hračke, ktorú som, dá sa povedať, ukradol sesternici. Klokan Jojo bol mojím prvým hrdinom. Potom som objavil, že existuje aj forma scenára. Tie prvé ozajstné prišli až na vysokej škole.

Ty si scenáristiku vyštudoval. Myslíš, že sa dá ako scenárista na Slovensku uživiť?

Myslím si, že sa určite dá. Mňa scenáristika primárne neživí, lebo som sa rozhodol trochu inak. Ale scenáristi a scenáristky, ktorí vedia a chcú písať televízne seriály, sa ňou uživiť dokážu. A myslím, že doba už pokročila až tak, že sa dá živiť aj písaním scenárov pre filmovú tvorbu. Väčšinou to ale musí človek kombinovať s vedľajším príjmom, najmä ak neživí len seba.

Ako vyzerá aktuálne filmová tvorba na Slovensku?

Mám pocit, že posledných 10 rokov sa veľmi pozitívne podpísalo na slovenskej filmovej tvorbe. Nastalo mnoho legislatívnych zmien, ktoré viedli k jej podpore. Vznikol Audivizuálny fond, ktorý postupne prešiel procesmi stransparentňovania financovania filmov a neustále na sebe pracuje.

Podporuje filmovú tvorbu ako takú, distribúciu aj filmové podujatia. To prispieva k tomu, že sa viac točí, kvalita postupne rastie. Ročne už štandardne vznikajú viac ako dve desiatky domácich filmov. Myslím si, že aj filmové školy, ktoré máme, sa vyvíjajú správnym smerom. Svedčia o tom aj úspechy študentských filmov vo svete. Osobne vnímam tento vývoj veľmi pozitívne.

Československá filmová tvorba mala kedysi vysokú úroveň. Po rozdelení filmová produkcia trochu upadla, minimálne na Slovensku. Čím to je, že Česko produkovalo viac filmov?

Česko malo výhodu v tradícii filmového vzdelávania. FAMU bola dlho jediná vysoká filmárska škola v Československu. Filmová a televízna fakulta bratislavskej VŠMU má tú tradíciu o desiatky rokov kratšiu, banskobystrická Akadémia umení je ešte mladšia. To môže byť jedným z dôvodov.

Druhým dôvodom je potom to, čo sa dialo s filmovými štúdiami. U nás sa v búrlivých 90. rokoch sprivatizovali ateliéry na Kolibe, a tým pádom tvorba stagnovala. To sa čiastočne zmenilo najmä založením Audiovizuálneho fondu.

Ako je to teraz? Je na tom Česko lepšie alebo je to porovnateľné?

Tie schémy sú obdobné. Tiež majú štátny fond, ktorý je zásadným podporovateľom domácej tvorby. Mám ale pocit, že v Česku majú viac podpory zo súkromnej sféry, čo súvisí s tým, že dôvera v domáci film je väčšia, český film je zavedená značka. Napríklad aj energetická spoločnosť tam dlhoročne financuje filmovú tvorbu.

Televízie sa systematickejšie zapájajú ako koproducenti do tvorby filmov smerujúcich do kinodistribúcie. To je ale trend, ktorý, našťastie, prichádza aj k nám. Koniec-koncov, je to ich investícia do vlastného budúceho obsahu.

Vývoj v Česku bol plynulejší bez tej pauzy, ktorú sme mali my. Zároveň ale nemám pocit, že by bola súčasná česká kinematografia niekoľkokrát kvalitnejšia a úspešnejšia než tá naša. Samozrejme, jej návštevnosť ťahajú hore domáce komédie, ktorých nakrúcajú u susedov viac než u nás. Mňa ale teší, že na Slovenskú aj drámy dokážu viesť rebríčky návštevnosti – napríklad Čiara s jej viac ako 300 000 divákmi. Slovenská kinematografia sa v súčasnosti môže minimálne rovnať tej českej. Našťastie nesúperia, ale spolupracujú – českí a slovenskí tvorcovia často vstupujú do koprodukcií a tvoria filmy spoločne.

Keď sa na slovenský film pozrieš z pohľadu európskej kinematografie, máme svoje miesto na európskych festivaloch?

Určite máme miesto, a to nielen na európskych festivaloch. Slovenské filmy sa nestratili ani ďalej vo svete. Ako príklad spomeniem Evu Novú, ktorá uspela v Toronte. Alebo tri ceny pre film Deti na festivale v Pekingu. Viacero krátkometrážnych filmov je na tom podobne. Súvisí to s tým, že sa viac tvorí. Čím viac filmov nakrútime, tým väčšia je pravdepodobnosť, že z nich vzíde niečo naozaj kvalitné. Kvantita a kvalita spolu v tomto prípade úzko súvisia.

Ty pracuješ v distribučnej spoločnosti. Ako sa distribučné spoločnosti stavajú k slovenským filmom?

Distribučné firmy majú rady slovenské filmy, pretože ich majú radi slovenskí diváci. Je to jednoduchý vzorec. Slovenky a Slováci sú zvedaví na domácu tvorbu, z čoho distribučné spoločnosti profitujú. Ten záujem je pochopiteľný, pretože väčšina slovenských filmov je podporovaná aj z verejných financií. Je dobré, že sme zvedaví, čo sa nakrúca aj za naše peniaze.

Aké filmy majú Slováci najradšej?

Celkom potešiteľné pre mňa je, že sa to nedá zovšeobecniť. Slováci a Slovenky majú radi komédie, napríklad sfilmovaná evitovka Všetko alebo nič je jedným z najnavštevovanejších slovenských filmov v ére samostatného Slovenska. Veľkému diváckemu úspechu sa toto leto tešila aj komediálna Loli Paradička.

Ale nakrúcajú sa aj iné žánre, ktoré vedia do kina prilákať davy. Spomínal som drámu Čiara, ktorá v roku 2017 bodovala v návštevnosti. Ten rok bol mimoriadne úspešný, mal trojicu filmov, ktoré prekročili hranicu 300 000 divákov, čo je v slovenskom kontexte neuveriteľné číslo. Pritom Čiara je relatívne náročný film, pomerne sofistikovane vystavaná dráma. Tento rok sa to podarilo trilerovej Trhline rovnakého režiséra Petra Bebjaka. Ľudia sú zvedaví na rôzne žánre. Úlohu zohráva, ako sú tie filmy urobené, obsadené a, samozrejme, aký majú marketing.

Zdá sa, že divákov zaujímajú aj filmy, ktoré sa nás dotýkajú spoločensky. Do akej miery si myslíš, že takéto filmy dokážu ovplyvniť verejnú mienku?

To sa asi najlepšie ukázalo pri filme Únos, tiež v roku 2017. Výrazne prispel k tlaku na legislatívne riešenie Mečiarových amnestií. Dokázal, že aj filmy môžu mať takýto spoločenský dosah. Neviem, či televízne seriály inšpirované skutočnosťou majú podobnú ambíciu, ale minimálne dokážu ilustrovať niektoré súvislosti, ktoré by ich divák inak nemusel odčítať.

Osobne považujem za pozitívne, ak sa filmy inšpirujú spoločenskými témami. Otázkou je, do akej miery sa inšpirujú a ako sa im ich podarí spracovať. Tu už celkom neplatí, že kvantita má priamy súvis s kvalitou, a môže to byť tým pádom dvojsečná zbraň.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Tatianou Ondrejkovou, šéfkou spoločnosti Pelikán.

Ako je na tom slovenská dokumentárna tvorba?

Mám pocit, že dokumentárna tvorba si svoju úroveň kvality udržiava konzistentnejšie než tá hraná. Čiastočne aj preto, že dokumentárni tvorcovia a tvorkyne nestratili kontakt s tvorbou tak radikálne ako tí hraní v deväťdesiatych rokoch. Dokumentárna tvorba presahuje aj do televízneho spravodajstva, aj do publicistiky. Máme generáciu tvorcov, ktorá ma za sebou mimoriadne kvalitné filmy a máme novú, ktorá je práve touto generáciou vedená. Slovenská dokumentárna tvorba je aj výborným reprezentantom v zahraničí. Veľa sa o tom nepíše, ale mnohé z dokumentárnych filmov tiež zarezonovali na svetových festivaloch. Čo ma troška mrzí je, že sa im nedarí v slovenskej distribúcii.

Ktoré dokumenty považuješ za najzásadnejšie a najúspešnejšie?

Je ich viacero, ale mojím obľúbeným príkladom z tohto roka je film Dobrá smrť, ktorý sa venuje eutanázii. Je urobený citlivo a s odstupom. Pozoruje osobu, ktorá sa pre eutanáziu aj pre jej záznam rozhodla, a necháva na divákoch, aby to sami posúdili a vytvorili si názor. Ide naozaj veľmi ďaleko, až do predposlednej minúty života tejto osoby.

Je skutočne unikátne vidieť na to filmovom plátne a dúfam, že si ho pozrie ešte mnoho Slovákov a Sloveniek. Nedávno som zaregistroval, že získal ocenenie na festivale v USA. Viem, že ho uviedlo mnoho festivalov v Európe, Ázii aj Amerike. Darí sa mu viac v zahraničí ako na Slovensku. Myslím si, že je to príznačné pre viacero našich dokumentov a to je škoda.

Slovenské dokumentárne festivaly tomu nepomáhajú? Čoskoro bude opäť Jeden svet.

Festivalový divák sa líši od bežného návštevníka kín. Je to logické, úlohu tam zohráva viacero premenných, počínajúc vstupným a končiac propagáciou. Nie je pravidlom, že by festivalové uvedenia výrazne pomáhali budúcej návštevnosti dokumentárneho filmu. Pri hranom filme je to podobné. Úspech na festivale automaticky nezaručuje úspech v distribúcii. Tržba z kina ale v prípade niektorých filmov naozaj nie je najpodstatnejším kritériom úspechu.

Zostaňme na chvíľku pri festivaloch. Už niekoľko rokov pracuješ na festivale 4 živly v Banskej Štiavnici. Akú máte návštevnosť?

Vždy sú rezervy, ale 4 živly majú výhodu, že ide o festival, ktorý má obmedzenú kapacitu. Tá sa nám darí relatívne dobre naplniť. Výnimkou je amfiteáter, ktorý sa nám nikdy nepodarí zaplniť do posledného miesta, pretože je obrovský, s krásnym výhľadom na mesto.

Festival má svoje dlhoročné publikum, ktoré sa, našťastie, dopĺňa o nových fanúšikov. Výborné by mohlo byť, keby sa dala Banská Štiavnica nafúknuť. To by bolo ideálne pre festival, ale nie pre Banskú Štiavnicu, ktorá začína bojovať aj s negatívnejšími stránkami turizmu.

Sú to diváci z Banskej Štiavnice alebo prichádzajú z iných miest?

4 živly sú jedno zo štiavnických podujatí, ktoré si viac návštevníkov prináša, než má tých domácich. Nemáme ambíciu prispievať k tým spomenutým negatívnym dopadom turizmu a robiť z Banskej Štiavnice slovenskú Barcelonu. Chceme ukázať domácim, že nie sme bratislavskí hipsteri, ktorí tam prišli zorganizovať festival len preto, že je to pekné mesto.

4 živly vznikli v Banskej Štiavnici pred 21 rokmi, pretože tam mala zakladateľka korene a filmárska škola malé externé pôsobisko. S mestom je teda festival prerastený. Od začiatkov si ale hľadá cestu k širšiemu domácemu publiku. Ťažko povedať, či je to ten barcelonský syndróm alebo sa Štiavničania a Štiavničanky boja nášho programu.

Uvádzame nové tituly bok po boku so storočnými nemými filmami, dokumentárne snímky, experimenty… Medzi našimi hosťami nemusia nájsť tie najznámejšie mená, to ale neznamená, že by tí hostia a tie filmy nestáli za ich pozornosť. Naopak, snažia sa rozširovať obzory.

Podľa akého kľúča vyberáte filmy?

Každý rok si zvolíme tému, na ktorú naväzujeme program. Hranice, mladosť, moc, láska, čísla… Všetko sú to témy, na ktoré sa dá nazerať z rôznych uhlov pohľadu. Vieme ich naplniť diametrálne odlišnými filmami, medzi ktorými si dokáže niečo nájsť naozaj každý divák a diváčka – od hĺbkových ponorov po odľahčenejšie snímky.

Žánrovo je program rôznorodý, kritériom je kvalita filmov, ktoré u nás sprevádzajú aj lektorské úvody, aby ich zasadili do umeleckého, spoločenského a dobového kontextu. 4 živly vznikli ako filmový seminár a zachovávajú si vzdelávaciu nadhodnotu.

Aby si tých svojich filmových aktivít nemal dosť, vytvoril si aj VIFI FEST (Vidiecky filmový festival) na dedinách. V čom je tento projekt špecifický?

Je to projekt, ktorý vznikol s cieľom podporiť komunitný život na vidieku. Keďže pochádzam z vidieka, viem, že už dávno neplatí fáma, že by tam každý poznal každého. Dediny už tak nefungujú. Momentálne žijem v meste a vidím snahy vnášať komunitné princípy do tamojšieho života. Pritom sa nám vytrácajú z dedín, kde bol kedysi štandardom.

Začal som pred niekoľkými rokmi vo svojej obci, chcel som spájať miestnych prostredníctvom kultúry. Zišlo sa nás viacero aktívnych a zapálených, a podarilo sa nám niekoľko celkom úspešných projektov. Napadlo mi, či by niektoré naše nápady neboli škálovateľné a žiadané aj v iných obciach, a tak vznikla idea VIFI FESTU.

Keďže pracujem najmä s filmom, považoval som ho za účinný a atraktívny nástroj, ako miestnych spojiť. Nejde o festival, ktorý by ktosi pre zapojené obce urobil na kľúč. Zorganizovať ho musia sami – pre komunitu a s jej priamym zapojením. My legálne poskytujeme filmy a know-how. A dúfame, že tým trochu prispejeme k tomu, aby sa miestni lepšie spoznávali. Starousadlíci s novousadlíkmi, medzigeneračne, aj s odlišnými názorovými spektrami… Aby spolupracovali, aby sa nebáli, aby videli, ako veľa dokážu spraviť aj sami pre svoje okolie.

Aký je záujem o takýto festival na dedinách?

Ukázalo sa, že to funguje. Závisí to od dediny. Ale tým, že sa do organizácie zapájajú mestni, vedia aké filmy vybrať z ponuky aj akým sprievodným programom ich doplniť. Vo väčšine dedín sa festival stretol s úspechom.

Filmy vyberáte viac mainstreamovejšie?

To by som netvrdil. Kľúčom je, že sú to všetko české a slovenské veci. Chceli sme podporiť domácu tvorbu. Zároveň ju ľudia môžu sledovať bez titulkov, keďže slovenčine a češtine rozumejú. Najmladšie a najstaršie generácie môžu mať s čítaním titulkov problém a festival chce prepájať aj viaceré vekové skupiny. Funguje to tak, že ja pripravím predvýber hraných, dokumentárnych a animovaných filmov, z ktorých potom lokálni organizátori vyberú niekoľko, ktoré sa potom u nich premietnu.

Samozrejme, ak komerčný film považujeme za ozajstnú kategóriu, tak áno, objavili sa tam aj komerčnejšie snímky. Zároveň sa snažím nezaradiť do predvýberu niečo, za čo by som sa ja ako dramaturg podujatia nedokázal postaviť. Aj preto sa tam neobjavujú klasiky hlavných vysielacích časov v televízii.

Teda žiaden Kameňák…

Žiaden Kameňák, žiadne Babovřesky sa zrejme na VIFI FESTE nikdy premietať nebudú. Nepovažujem ich za dostatočne kvalitné alebo obzory rozširujúce. Nikomu nebránime pozrieť si ich doma a určite môžu spríjemniť večer, ale VIFI FEST by mal byť o niečom inom. Chceli by sme aj kultivovať vkus, ak je o to záujem.

V Bratislave sa organizuje viacero festivalov, je tu niekoľko kín, ktoré premietajú kvalitné európske snímky. Majú Bratislavčania väčší záujem o kultúru než obyvatelia slovenských obcí?

Ak by sme sa na to pozreli percentuálne, tak si nemyslím, že by obyvatelia Bratislavy mali väčší záujem o kultúru ako kdekoľvek inde na Slovensku. V Bratislave je viac ľudí, takže je menší problém naplniť kultúrne podujatia. Ale ani to nie je pravidlo, závisí to od marketingu. Aj na dedinách majú záujem o kultúru a umenie. Otázkou je, aká kultúra a umenie sú im blízke. Logicky je im najbližšie to, s čím prichádzajú do styku.

Ako vyzerá naša festivalová scéna?

Máme množstvo festivalov, ktoré majú svoje publikum, meno a dosah. Najväčším je Art Film Fest, ktorý v súčasnosti pôsobí v Košiciach. Potom je to Cinematik v Piešťanoch a bratislavský Febiofest. Máme mimoriadne kvalitný špecializovaný festival animovaného filmu Fest Anča v Žiline, a viacero menších festivalov, kde by som zaradil aj spomínané 4 živly. Je to taký malý dôkaz, že festivalová kultúra funguje aj na regionálnej úrovni. Tie festivaly sú rozhodené po celom Slovensku.

Hostí sa niekedy pýtame na ich hrdinov. Ja sa ťa spýtam, kto je tvoj filmový hrdina.

Mohol by som menovať renomovaných filmárov, ale tí sú skôr vzormi ako hrdinami. Mojimi filmovými hrdinami sú už od ranej puberty X-meni. Veľmi pekne ilustrujú to, s akými problémami prichádzajú rôzne typy menšín do styku v súčasnosti. Či už sú to národnostné, sexuálne, rasové alebo iné menšiny. To, ako funkčne túto problematiku postavy X-menov riešia v mainstreamovej sci-fi kinematografii, považujem za unikátne. X-meni boli mojimi filmovými hrdinami v dobe svojho vzniku a sú až doteraz.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dokumentárne filmy filmografia filmové festivaly Peter Gašparík slovenské filmy VIFI FEST