Tereza Nvotová je režisérka dokumentárneho snímku Mečiar , ako aj celovečerného hraného debutu Špina, takisto sa podieľala na scenári, ale aj si zahrala vo filme Mars. Ako herečku sme ju mohli vidieť aj vo filme Tango s komármi, za ktorú získala nomináciu Najlepšia herečka v Slnko v sieti. S Terezou sme sa rozprávali o jej detstve v Trnave, o jej rodičoch, ktorí sa v danej dobe snažili schovať do detských hier určitú nevôľu voči režimu. Rozprávali sme sa takisto o tom, čo spája jej filmy, o tom ako tvorí ako aj o tom čo pre ňu znamená sloboda.
Snímka Mečiar nehovorí len o jednej etape slovenský dejín. Popisuje univerzálnu a v súčasnosti veľmi aktuálnu tému, podobný archetyp politika sa objavuje po celom svete. Rozmýšľala si nad pokračovaním napr. o Ficovi?
Toto sa ma stále niekto pýta. Každá diskusia je o tom, kedy bude film Fico a v Čechách, kedy nakrútim Babiša. Nie, momentálne nechystám Fica, Babiša ani ostatných. Mám na to viac dôvodov. Potrebovala by som na to nejaký svoj kľúč, pretože nerobím publicistické dokumenty. Nerobím niečo, kde by som len zhrnula, ako to bolo.
Pre mňa je dôležité sa na to pozrieť z inej strany, odkiaľ sme to ešte nevideli. Pri Mečiarovi som mala možnosť získať iný uhol pohľadu dieťaťa, ktoré s Mečiarom vyrastalo, a pozerať sa na to celé inak. Pri tých ostatných politikoch momentálne takýto kľúč nemám alebo to zatiaľ nevidím. A pokiaľ príde alebo mi niečo docvakne v hlave ako nikomu inému, tak taký film urobím. Zatiaľ sa do ničoho takého nehrniem. Je pravda, že ten slovenský príbeh, čo sa každým dňom odhaľuje, je viac a viac šialený a dramatický, ale nemám k tomu žiadny kľúč, ako by som to spracovala, takže to nechávam tak.
Aký je tvoj proces tvorby od myšlienky, nápadu až k tej realizácií?
Deje sa to dosť organicky. Ani ten spôsob neviem pomenovať. Je pravda, že je to zvláštny proces. Je to podmienené aj tým, že keď robím film, tak s ním a s tou témou musím vydržať až neprirodzene dlho. Normálne si pozrieš film či prečítaš článok a ideš ďalej, ale toto je forma veľkého záväzku. Ako nová práca.
Ľudia menia prácu a tiež ich musí zaujímať, aby s ňou vydržali. Síce robíš film, ale tá téma úplne predurčuje, čomu sa teraz budeš venovať a čo ťa bude zaujímať, a to je vlastne akýsi kľúč k veciam, ktoré robím.
Pri filme Špina som mala v okolí ľudí, ktorí zažili príbehy podobne, ako sme ich spracovali. A mali jedného veľmi silného menovateľa – všetky obete sexuálneho násilia o tom mlčali. Spolu so scenáristkou Barborou Námerovou nás zaujímalo, prečo u nás aj všade na svete ľudia mlčia, keď sa im niečo také stane. To bolo niečo, čo som chcela otvoriť v spoločnosti.
Poďme to prosto rozkľúčovať, poďme sa o tom baviť, poďme sa zmeniť, ak to ide. Pretože zjavne inštitúcie a funkcia, ktorú máme ako spoločnosť spĺňať, teda byť tu jeden pre druhého a pomáhať si, keď je nejaká krízová situácia, tak to sa zjavne nedeje pri tých najhorších momentoch. Tým pádom je tu nejaká chyba a niečo nefunguje tak, ako má, aj keď sa to tak tvári. Prišlo mi až mrazivo hrozné, že tu v tom žijeme, ale nikto to nechce úplne vidieť.
Čo pre teba znamená sloboda?
Po prvé slobodu pohybu, že môžem ísť, kam chcem. Potom slobodu toho, že si môžem povedať, čo chcem, hocijako sa vyjadriť. Ďalšia sloboda je pre mňa dôležitá, môžem si voliť svojich zástupcov v politike, ktorí budú rozhodovať o väčších veciach za mňa.
To si veľa ľudí neuvedomuje, lebo majú pocit, že načo by volili, keď si politici robia to, čo chcú. Musíme tlačiť na to, že oni sú naši zástupcovia a my im dávame svoj hlas. Keď si to človek dekóduje, znamená to, že ja svoj hlas odovzdávam niekomu, kto ním má niečo riešiť a hovoriť za mňa. To mi príde ako veľká sloboda, ktorej ľudia nerozumejú.
Vypočujte si celý rozhovor s Tatianou Ondrejkovou.