Teodor Kuhn: Diváci v Luxembursku zobrali film o Danielovi Tupom ako správu o stave našej krajiny

Teodor Kuhn je filmový režisér. Začiatkom roka hral v kinách jeho debutový film Ostrým nožom, ktorý bol inšpirovaný vraždou Daniela Tupého. V súčasnosti pripravuje scenáre k ďalším filmom. Je podpredsedom Asociácie skateboardingu Slovenskej republiky, v čase voľna pomáha budovať nové skateparky. Pracuje aj ako korektor projektu o detských hrách a technológiách Vĺčatá.sk. Spolupracuje s platformou pre zelenšie mestá a obce Zelená Zeleni.

Ako si sa dostal k filmu?

To je veľká príhoda. Na konci strednej som nevedel, čo so životom, tak som išiel na najľahšie prijímačky, na aké sa dalo. Chcel som sa ďalej ulievať. Celú strednú som prežil so skejtom v ruke bez toho, aby som musel pohnúť prstom. Prosto som tým preplával a myslel som si, že budem plávať aj na vysokej škole.

Na filmovej réžii, čo som vtedy ani nevedel, čo je, boli prijímačky, kde stačilo urobiť film. S chalanmi sme skejtovali a robili skejtové videá. Hovoril som si, že to bude to isté. Tak som urobil niečo, čo som si myslel, že je film. Páčilo sa im to a zobrali ma. Až neskôr som pochopil, aká je zodpovednosť byť režisérom a čo to vlastne znamená. Že režisér je autorom filmu, som si vtedy vôbec neuvedomoval.

Preplával si?

Vysoká škola ma začala baviť. Samozrejme, že som sa ďalej flákal, ale tým, že ma to bavilo, som sa to trochu naučil robiť. Začal som robiť filmy o tom, čo som poznal z ulice a zrazu to začalo fungovať. Študentské filmy sa ľuďom páčili a tak som si povedal, že to možno nebude len ďalšie preplávanie, ale skúsim sa stať režisérom.

Akú úroveň má slovenský hraný film v súčasnosti?

Stále vyššiu, najmä vďaka silnej generácii absolventov VŠMU. Myslím, že Slovensko sa čoskoro preslávi v zahraničí vďaka celovečerným filmom Martiny Buchelovej a Michala Blaška.

Začiatkom roka si mal v kinách prvý hraný film Ostrým nožom odkazujúci na vraždu Daniela Tupého. Prečo si si vybral túto tému?

Súvisí to tiež trochu so skejtovaním. Často sme sa dostávali do potýčiek s náckami pri Istropolise či v Sade Janka Kráľa. Vždy niekto zakričal, pozor idú, objavilo sa tam dvadsať náckov, utekali sme. Ani sme nechápali, prečo to tak je, oni nás a priori nenávideli. Vykrikovali, že sme anarchisti a feťáci. Párkrát to bolo tesné. Raz ma pri Istropolise chytil chlapík a dal mi kopačku do chrbta. Roztrhal mi tričko, zobral nám občianske a peňaženky a že poďte si po to. Prosto bežné potýčky s náckami.

V tom čase zabili Daniela Tupého a ja som si vedel predstaviť, čo sa tam stalo. Si niekde, robíš si svoje, si normálny človek a zrazu prídu náckovia. Tak ťa bijú, až ťa zabijú. Keď som rozmýšľal, o čom by mohol byť môj film, tak som si povedal, že toto je najdôležitejšia vec, o ktorej viem, že sa stala, a treba o nej hovoriť.

Ako si k tomuto prípadu hľadal informácie?

Ako prvé som si uvedomil, že to sám nedokážem, a že si musím nájsť scenáristu a producenta. Boli to chalani v mojom veku. Spolu sme si stanovili, že skúsime ísť za jeho rodičmi a od nich zistiť, ako sa ten príbeh naozaj stal. Neskončilo to len pri nich, bavili sme sa aj s policajtmi, ľuďmi zo súdu a novinármi. Nakoniec aj s niekým z mafie, ktorá za útokom stála. Urobili sme si obraz, čo sa reálne stalo a na základe toho sme spravili film. Vedeli sme, že to nemôže byť úplne o tom, lebo prípad je stále otvorený. Preto sme urobili dramatizáciu a vypožičali sme si okolnosti aj z iných prípadov, ktoré sa na Slovensku v tom čase diali.

Nemal si strach, že podráždiš nebezpečných ľudí?

Báli sme sa na začiatku, keďže piťovci, ktorí za tým stáli, boli ešte vonku. To bolo ešte predtým, než prišiel Lipšic do vlády a dal ich zavrieť. Nejakým spôsobom nám to pomohlo, lebo keď sme robili kasting, prišli dvaja ľudia, ktorí patrili do tej organizovanej skupiny. Neboli pri útoku, ale rozprávali zo svojho pohľadu.

Tá skupina bola teda rozložená. Jediní, kto sa reálne báli, boli naše mamy. Podľa mňa by sme piťovcov ani nezaujímali. To sú iní hráči ako my. Ich trápili iné veci ako decká, ktoré točia film.

Čo bolo tvojím cieľom?

V prípade Tupý sa neskôr vynorili viaceré kontroverzie. Ľudia často hovorili, že Daniel bol drogový díler a zaslúžil si to. Bol to jeden z tých prvých prípadov, keď sa na modernom Slovensku objavili cielené hoaxy a fake news. Zdalo sa mi, že sa tým tá vražda hrozne bagatelizuje a nevenuje sa jej taká pozornosť, ako by sa mala. Myslím, že ak sa o tom neporozprávame, tak sa vôbec nepoučíme a nepôjdeme ďalej.

Myslíš, že publikum pochopilo tvoj zámer?

Na film podľa mňa prišlo málo ľudí, myslel som, že bude rezonovať viac. Nakoniec to bolo 40-tisíc divákov. Z premietaní mám ale pocit, že na tých, čo prišli, zafungoval, ako mal. Otázka však je, či naň neprišli len ľudia, ktorým vlastne už netreba nič hovoriť. Preto sa veľmi teším na televíznu premiéru. Vtedy film, dúfam, splní svoj účel.

S filmom som bol veľa v zahraničí a tam funguje. Ústredná téma je spravodlivosť a neschopnosť dosiahnuť ju v systéme, ktorý je nastavený tak, aby slúžil mocným. S tým sa vedia stotožniť všetci. Naposledy som bol v Luxemburgu, krajine, ktorá nemá naše problémy. Tí ľudia to zobrali ako správu o našej krajine. Po premietaní ma obkľúčili a domov z diskusie sme šli o jednej ráno.

Koľko si pripravoval Ostrým nožom?

Dlho, šesť alebo sedem rokov. Veľká časť práce bol výskum a potom scenár. Niežeby sme sa tak veľmi nadreli, skôr sme ešte nevedeli, ako sa stavia celovečerný film. Teraz by nám to trvalo možno tri roky.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si Juliána Gerharta, zakladateľa Zmudri.sk

Ako vníma Ostrým nožom rodina Tupých?

Dali sme si záležať, aby sme s nimi film konzultovali v každej fáze. Boli prví, kto videl scenár, kasting, pracovný aj definitívny strih. Pán Tupý mi na premiére povedal, že je rád, že film vznikol. Nie je to úplne príbeh ich syna, Daniela Tupého, ale hovorí presne o tom, čo sa mu stalo.

Prednedávnom si bol na Kočnerovom súde so zmenkami. Čo ťa motivovalo tam ísť?

Počas štúdia Tupého sme boli na súde s piťovcami. Bolo to dosť zaujímavé, skvelý zber materiálu. Na tom súde som videl, ako rozbíjajú mafiánsku bunku, to nevidíš každý deň. Pri Kočnerovi som si povedal, že najhoršie, čo sa mi tam môže stať, je, že to bude pútavý osemhodinový výsluch a ja budem mať zber materiálu do budúcnosti. Možno nie o ňom, ale o ľuďoch, ktorí sa správajú ako Marian Kočner.

Prečo nerobíš dokumentaristiku, ale venuješ sa hranému filmu, ktorý je inšpirovaný skutočnosťou?

Zdalo sa mi, že hraný film bude prístupnejší divákom. Predsa len, ide o zdramatizovanú verziu skutočnosti, ktorá cielene vynecháva všetky nudné časti. Môj učiteľ Dušan Trančík ma naučil, že hraný film je syntéza detailu, že si človek napíše všetko to najlepšie, čo mu napadne a spojí to do funkčného celku. Dokument je oproti tomu analýza celku – človek prechádza hodiny a hodiny materiálu a snaží sa v nich nájsť svoj príbeh. Na to nemám.

Čo je výhoda hraného filmu oproti dokumentu?

Naratívny film je v podstate pokračovaním príbehov, ktoré sme si rozprávali okolo ohniska, ale vytvorený modernou technológiou. Oproti tomu dokumentárny film je v podstate nový žáner, má pár desiatok rokov. Korene má v pozorovaní reality, čo je pre mnoho ľudí oveľa menej pútavé, ako sa iba nechať unášať rozprávačom. Osobne považujem dokument za dôležitejší, než hraný film, ale som si vedomý jeho limitov z hľadiska masovosti.

Spomínaš, že si pri tvorbe scenára robíš výskum k téme. Nerozmýšľal si niekedy nad prácou novinára?

To je dobrá otázka. Novinárčinu považujem za najdôležitejšie remeslo v súčasnosti, lebo ak by sme nemali takých dobrých novinárov, boli by sme v tak hlbokej temnote, ako sú Česi, Maďari alebo Poliaci. Alebo hlbšej. Lebo na Slovensku máme veľmi šikovných záporákov. Ale ja by som novinárčinu nevedel robiť, ja nie som taký poctivý ako novinári.

Dá sa u nás filmom uživiť?

Neviem, ja sa ním neživím. Tvorí nezanedbateľnú súčasť peňazí, z ktorých prežívam, ale iba na filme by som neprežil. Myslím ale, že u nás existuje pár režisérov, ktorí sú tak šikovní, že žijú len z filmu.

Popri filme si spravil niekoľko politických spotov. Mala som pocit, že umelci sa väčšinou nechcú vyjadrovať k politike.

Prvý politický spot som robil tak, že mi zavolal kamarát, ktorý má blízko k politickej strane a pýtal sa ma, či chcem niečo také robiť a ja hneď, že chcem. Nikdy predtým som o tom nepremýšľal. Môžem byť naivný a možno tí politici, ktorým teraz verím, ma v budúcnosti sklamú. Ale viem s absolútnou istotou povedať, že sú lepší ako tí, ktorí sú tam teraz. Ak sa nerozbijú na svojich egách, určite sa tu bude vďaka nim žiť lepšie.

Čo nové do kín teraz pripravuješ?

Dva filmy. Jeden píšem zatiaľ sám, je to príbeh z SNP o partizánovi Viliamovi Žingorovi, ktorý za svojho života bojoval proti dvom totalitám. Žingor odišiel do hôr, keď sa v armáde ešte ani neschyľovalo k SNP a bol vôbec prvým, kto ho vyhlásil. Bojoval statočne a dokázal prežiť v horách, kým neprišla Červená armáda. Potom sa stal komunistom, ale po troch rokoch vystúpil zo strany, pretože videl, ako komunizmus funguje v realite. Kritizoval komunistickú stranu z pozície tak silnej autority, že si aparátčici uvedomili, že ho nemôžu nechať na slobode. Vykonštruovali politický proces a zabili ho.

Zdá sa mi to veľmi dôležité, lebo mám pocit, že sa málo bavíme o dejinách, a snažíme sa určovať národnú identitu na základe tisíc rokov starých mýtov o Svätoplukoch a Pribinoch. Nereflektujeme nedávnu minulosť, ktorá je pre dnešok omnoho určujúcejšia.

Zdá sa mi, že sa dnes po celom svete schyľuje k tomu, že sa krajiny budú rozhodovať, ktorým smerom sa vydať. Jeden z nich je demokracia a druhý nejaká forma totality, či už pravicová alebo ľavicová. Preto je dobré rozprávať príbeh človeka, ktorý mal bezprostrednú skúsenosť s pravicovou aj ľavicovou diktatúrou a dokázal sa voči nim vymedziť aj za cenu života.

A druhý film?

Druhý film je o farmároch. Ústrednou témou bude znovu spravodlivosť, respektíve na Slovensku – nespravodlivosť. Je to príbeh farmára, ktorému zoberú pôdu a príbeh mafiánky, ktorá za tým stojí.

Prečo si vyberáš takéto témy?

Ja si ich nechcem vyberať, chcel by som robiť romantické komédie. Jednu romantickú komédiu mám aj rozpísanú. Chcel by som robiť filmy o skejťákoch a raperoch, bitkároch a zlatokopkách. Niečo ľahké, ale nedá sa. To, ako som žil šesť rokov s kauzou Tupý, mi ukázalo, že ak investuješ roky práce do projektu, tak nech ten projekt aspoň hovorí niečo dôležité. Vždy keď otvoríš slovenské noviny, vidíš tam námety na filmy. Máš tam Jankovskú, Kočnera, predtým tam boli Teta Anka a CTčko a Vietnamec a platinové sitká a gorily. Ak mám teraz robiť dva-tri roky na filme, ktorý jediné, čo spraví, je, že na konci donesie ľudí do kina a zarobí mi peniaze, tak sa môžem na to rovno vykašľať.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

reziser slovenský film Teo Kuhn