Peter Medviď: Za komunizmu Rusíni nemohli existovať, dnes sa usilujeme, aby sa znova prihlásili k svojmu pôvodu

Peter Medviď je aktivista a novinár rusínskej národnosti. Pracuje ako šéfredaktor rusínskych novín, je členom poradného orgánu za rusínsku menšinu pani prezidentky a je hovorcom Okrúhleho stola Rusínov Slovenska. 

Keď som sa pýtala v mojom okolí, zistila som, že veľa ľudí o rusínskej menšine takmer nič nevie. Kto sú teda Rusíni?

Rusíni sú spolu s Ukrajincami, Rusmi a Bielorusmi štvrtý východoslovanský národ. Majú svoj vlastný jazyk, ktorý bol kodifikovaný v roku 1995 v Bratislave. Rusínske obyvateľstvo tu žije stovky rokov a nachádza sa na hraniciach dnešného Slovenska, Poľska, Ukrajiny, Rumunska a Maďarska.

Potom sú Rusíni diaspóra, ktorá za Márie Terézie išla na Dolnú zem a žijú aj v Chorvátsku a Srbsku. Sú to vojvodinskí alebo bačvanskí Rusíni, ktorí už ale vtedy, keď odchádzali, nemali karpatský rusínsky jazyk, ale rozprávali zemplínskym nárečím. Svoj jazyk si kodifikovali ako rusínsky tam pre nich dole, teda majú vlastnú jazykovú normu.

Samozrejme, keďže ľudia odchádzali za prácou už v časoch monarchie, máme svoje komunity aj v Amerike, v Kanade alebo aj v Českej republike.

Dlhé roky sa o tom nerozprávalo, keďže za komunistického režimu nemohli Rusíni oficiálne existovať, no oni neboli tí, ktorí sa len tak zo dňa na deň ocitli na hraniciach Československa. Rusínska politická reprezentácia sa rozhodla, že chce mať pripojené územie k Československu, takže aj keď to dodnes nechcú niektorí počuť, Rusíni boli rovnako štátotvorným národom ako Česi a Slováci.

Prečo sa rozhodli, že sa pripoja k Čechom a Slovákom?

Rusíni, rovnako ako Česi a Slováci, začali na konci Prvej svetovej vojny uvažovať, čo ďalej. Smerovania boli rôzne. Najprv to začali riešiť americkí Rusíni, ktorí mali prvú generáciu tých, čo buď odišli ako malé deti alebo sa tam už narodili, vďaka čomu už mali americké vzdelanie a teda boli troška rozhľadenejší ako Rusíni v Európe.

Za Rakúsko-Uhorska bola gramotnosť rovnako ako u Slovákov biedna a nejakí intelektuáli tu boli v podstate len gréckokatolícki kňazi a pár ďalších ľudí. V Amerike bola silnejšia intelektuálna vrstva, takže práve preto tam založili Americkú národnú radu Rusínov, ktorá vznikla na základe spojenia cirkevných aj civilných rusínskych organizácií. Na čelo sa postavil Grigorij Žatkovič, ktorý bol americkým právnikom.

Nemali Rusíni záujem o vlastný štát?

Bola možnosť urobiť aj vlastný štát alebo urobiť tzv. ruský okruh, ktorý chcel urobiť už Adolf Dobriansky – prvý poslanec v Uhorskom sneme za Horné Uhorsko. Vtedy išli Rusíni na čele so Žatkovičom za americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom s piatimi variantmi, a samozrejme, vyhrala tá najmenej bolestná.

Na vytvorenie vlastného štátu nemali podporu amerického prezidenta, ktorý im poradil, že najlepší by bol spojený štát s príbuznými slovanskými národmi. Vtedy sa začala raziť teória toho, že pôjdeme československou cestou, čo sa nakoniec aj predstaviteľmi Americkej národnej rady Uhro-Rusínov odhlasovalo.

V tom čase začali vznikať národné rady aj u nás v Prešove či v Užhorode a bolo treba podchytiť aj tie. Žatkovič prišiel začiatkom roka 1919 aj k nám a začal ich presviedčať, aby s pripojením súhlasili. Boli tu totiž aj takí rusofili, ktorí chceli byť súčasťou Ruska, čo ich veľmi rýchlo prešlo, keďže cárske Rusko už neexistovalo a Boľševikov nechceli.

V máji sa napokon vytvorila v Užhorode Centrálna rusínska národná rada, kde sa pripojenie odsúhlasilo a v septembri 1919 bolo schválené pripojenie Podkarpatskej Rusi. V mierovej dohode bolo, že územie Rusínov na juh od Karpát sa stáva československým územím s tým, že má dostať plnú najväčšiu možnú autonómiu, ktorá nebude ohrozovať celistvosť štátu.

O Rusínoch na Slovensku v súčasnosti počujeme veľmi málo. Prečo to tak podľa teba je?

Lebo nie sme problém. Nie kvôli tomu, že sme lepšia menšina ako ostatné, ale pokiaľ sa k nám hlási 34-tisíc ľudí, tak je to v rámci päťmiliónového Slovenska úplne nepodstatná vec. Navyše je to menšina, ktorá sa nemôže oprieť o žiaden domovský štát.

Myslím, že ak by nás bolo 200-tisíc, boli by sme problém a bolo by o nás počuť. Ale aj na nás už boli vyťahované rôzne veci. Napríklad, keď Okrúhly stôl Rusínov vyšiel prvýkrát von s dokumentom, ktorý bol návrhom zákona o národnostných menšinách, kde sme navrhovali systém fungovania na princípe samospráv, šírilo sa, že sa spájame s Maďarmi a podobne. A už to neboli nejaké milé slová.

Danko si na tom robil kampaň a vravel do televízie, že nás žiada, aby sme sa politicky nespájali s Bugárom. Čiže, ak sa menšina nejakým spôsobom razantnejšie prejaví, tak už je jedno, o akú menšinu ide. Niečo zlé sa dá nájsť aj na nej.

Čo presne reprezentuje Okrúhly stôl Rusínov?

Je to platforma, kde sú zastúpené naše profesionálne inštitúcie, občianske združenia a takisto aktivisti, ktorí nie sú v žiadnej organizácii, ale chcú s nami spolupracovať. Keďže fungujeme len na občianskych združeniach, išlo nám o vytvorenie nejakého spoločného hlasu. Aby to nebolo len o tom, že každé združenie chodí a klope niekomu v Bratislave na dvere a myslí si, že práve jemu by mali vyhovieť. Chceli sme urobiť nejakú jednotnú pozíciu a dohodnúť sa na spoločných riešeniach.

Ak už sa o Rusínoch píše, tak často práve v súvislosti s tým, že pomaly zanikajú. Čo si o tom myslíš?

Takéto pohrebné reči nemám vôbec rád. Rusínska obec na tom určite nie je dobre v rámci toho, aké má perspektívy. Keď v okresoch ako Svidník či Medzilaborce nepríde nijaký zamestnávateľ, ktorý tam poskytne pracovné miesta, ľudia budú odchádzať. Osobne si myslím, že v roku 2021 budeme veľmi prekvapení z toho, ako sa prekreslí mapa národností a nebude sa to týkať len rusínskej menšiny. Zrazu zistíme, že máme Rusínov napríklad v Trnave a v iných mestách, kde sú veľkí zamestnávatelia. A to isté bude aj s Maďarmi.

Migrácia za prácou, samozrejme, spôsobuje aj to, že ak tam budú sami a nebudú mať rusínsku komunitu, tak je veľmi pravdepodobné, že asimilačný proces bude veľmi rýchly. Ale na druhej strane, my sme tu stáročia. 40 rokov sme neexistovali, prežili sme to a stále tu sme. Doteraz sme vždy pri sčítaní obyvateľstva rástli a ja si myslím, že rusínska menšina na Slovensku má až 200-tisícový potenciál.

To je veľký rozdiel oproti číslu 34-tisíc.

Keďže tu máme okolo 210-tisíc grékokatolíkov a 50-tisíc pravoslávnych, tak si nemyslím, že by to malo skončiť na čísle 34-tisíc. Samozrejme, že v tých cirkvách sú aj Slováci, ale tu sú najmä vďaka Rusínom.

Mnohí sa už k tomu nikdy nepriznajú a nevrátia sa. Už len to, že Rusíni sú jediná národnostná menšina s takou zázračnou štatistikou – k Rusínom sa hlási 34-tisíc ľudí a k materinskému jazyku skoro 56-tisíc. Väčšinou to je tak, že ľudia sa zapíšu napríklad za Maďara, ale materinský jazyk si dajú slovenský, lebo už nevedia po maďarsky a my to máme naopak. Takže, ak má niekto materinský jazyk rusínsky, tak by asi nemal byť Slovák.

Čím to je, že sa Rusíni už nehlásia za Rusínov?

Je to vidno na sčítaniach obyvateľstva z medzivojnového obdobia a po 50. roku, keď nastala ukrajinizácia. Na Slovensku populácia rástla a Rusíni rapídne klesali. Respektíve Ukrajinci rapídne klesali, lebo ľudia sa nechceli hlásiť za Ukrajincov.

A po 40 rokoch za Rusínmi niekto príde a povie im, že teraz sa môžu zase hlásiť, keďže aj tak rozprávajú po rusínsky. Lenže je veľmi ťažké týchto ľudí naspäť primäť k tomu, aby si uvedomili, že sa treba prihlásiť k svojmu.

Stále žijú napríklad aj ľudia, ktorí prežili optácie v 47. roku a báli sa hlásiť k Ukrajincom alebo Rusínom preto, že ich budú znova chcieť vysťahovávať na Ukrajinu alebo vysídľovať rovnako ako Rusínov zo svojich území k Poľsku. Čiže tam bola aj určitá trauma a to sú všetko vecí, ktoré na to, samozrejme, vplývajú. Rovnako aj to, akým spôsobom sa k tomu stavia cirkev, či má záujem robiť pastoráciu po rusínsky alebo chce slovakizovať.

Máte ako Rusíni nejaké reálne zastúpenie v parlamente?

Je ich veľa, a rovnaké to bolo aj v minulosti, no málokto sa k tomu reálne hlási. Teraz tam je len Krajkovič zo SMERu, ktorý si píše rusínsku národnosť.

Kandidáti, ktorí sa dostanú do parlamentu na politických kandidátkach, nie sú predstavitelia Rusínov, a to je to, čo by mal riešiť zákon o národnostných menšinách. Aby politik nekandidoval za politickú stranu, ale za menšinu a aby volič zapísaný do menšinových volieb nevolil politické strany, ale zástupcov svojej menšiny v parlamente. Takto to funguje napríklad v Maďarsku, kde menšiny môžu mať buď poslanca, alebo ak sú malá menšina, tak minimálne majú hovorcu v parlamente, ktorý nemôže hlasovať, ale môže vstupovať do diskusie, interpelovať a môže za niečo lobovať.

Už si niekoľkokrát spomenul zákon o národnostných menšinách. Ten ale v súčasnosti na Slovensku chýba.

Slovenská republika nemá zákon o národnostných menšinách. 30 rokov po revolúcii a 27 rokov po vzniku Slovenskej republiky fungujeme len z pozície občianských združení a mnohé veci ľudia riešia bez akéhokoľvek nároku na honorár. Pritom menšinová kultúrna samospráva je úplne normálny model, ktorý funguje v Srbsku, Maďarsku a podobne.

Rusínska menšina má vlastný jazyk, no v školských osnovách sa takmer nenachádza. Je to niečo, čo by vyriešil tento zákon?

So školami je to, žiaľbohu, ťažko. Tým, že v 50. rokoch prišla ukrajinizácia, sa všetky naše rusínske školy zo dňa na deň zmenili na ukrajinské. Vo viacerých obciach sa stalo, že rodičia nechceli, aby sa deti učili ukrajinský jazyk, tak radšej požiadali o slovenskú školu a už vtedy začala rusínčina miznúť.

Po roku 1989 sme museli riešiť to, aby nás nanovo uznali a aby sme sa mohli v roku 1991 hlásiť k svojej národnosti. Bolo potrebné kodifikovať jazyk. Aj za prvej republiky tu bol problém s tým, že boli rôzne skupiny, ktoré sa medzi sebou hádali a nevedeli vyriešiť, ako by mala táto kodifikácia vyzerať.

Momentálne je najväčší problém ten, že už všetky tieto veci máme, aj ústav, ktorý vychováva pedagógov. Lenže región severovýchodného Slovenska je 30 rokov bez nejakej väčšej investície a ľudia z našich obcí odchádzajú. Takže tam, kde ešte niekedy bola škola, už dnes ani nie je. Potom sú rodičia, ktorí majú pocit, že sa stačí rozprávať po rusínsky doma. A tretím problém je decentralizácia školstva.

Takže problém decentralizácie korení v tom, že starostovia obcí rozhodujú o tom, či bude k dispozícii rusínska škola?

Decentralizácia školstva pre národnostné školstvo celkovo, nielen pre Rusínov, bola jedna veľká tragédia. Pretože áno, ak má dnes starosta rozhodovať o tom, či a aká škola bude v danej obci, tak to je smiešne. Nečudujem sa, keď povie, že škola nebude, lebo na to nemá rozpočet.

Podľa mňa by mali byť školy tam, kde žijú národnostné menšiny, nejakým spôsobom centralizované pod ochranou ministerstva školstva. Aj keď je to možno niekedy mínusové, ale máme ústavné právo učiť sa v materinskom jazyku. Ale ako si mám ja to ústavné právo realizovať, keď starosta povie, že na to nemá peniaze?

Spomínal si aj to, že rodičia si myslia, že stačí, ak ich deti budú rozprávať po rusínsky doma. Prečo nie je väčšia vôľa práve u nich?

Niektorí si hľadajú výhovorky, niektorí v tom možno nevidia potrebu kvôli tomu, že oni chodili za komunizmu do slovenskej školy a rozprávajú po rusínsky. Ale neuvedomujú si, že medzi tým prebehol proces kodifikácie jazyka a že to, čo sa nedostalo im, ale dostávalo sa to napríklad starým rodičom, tak dnes by to mohli dať svojim deťom, hoci to oni nemali.

Celkom úspešný projekt, ktorý beží posledné roky, je večerná škola rusínskeho jazyka, do ktorej sa deti prihlásia ako na krúžok. Tam je potenciál toho, že keď sa na to naučia chodiť, tak rodičia snáď pochopia, že je dobré, ak budú ovládať azbuku a vedieť komunikovať v materinskom jazyku na trošku vyššej úrovni ako oni.

Prečo je dôležité, aby ste sa na Slovensku ako rusínska menšina udržali a boli ste tu?

Samozrejme, že Slovákov nemusí zaujímať, aby sa Rusíni priznávali k Rusínom, ale je pre nich dôležité, či sa dolnozemskí Slováci hlásia ku Slovákom. My nemáme svoj štát a sme občanmi tých štátov, v ktorých žijeme – či už to sú slovenskí, poľskí alebo ukrajinskí Rusíni – to sú pre nás domovské krajiny. Pokiaľ by nás nepodporovali štáty, ktoré sú pre nás domovské, tak nikde inde podporu dostať nemôžeme.

Dôležité to je pre menšinu ako takú. Myslím si, že každý nejakým spôsobom skôr alebo neskôr rozmýšľa nad svojou integritou a pôvod k tej integrite patrí. Ide o to vedieť, odkiaľ som, čo som a čo chcem dať ďalej svojim deťom.

Ako súčasť rusínskej menšiny sa cítiš byť na Slovensku nejakým spôsobom odsudzovaný? 

Nemyslím si, že máme s odsudzovaním nejaké problémy. Sme akceptovaní a celkovo si myslím, že momentálna situácia menšín na Slovensku je dobrá aj napriek tomu, že chýba niečo také ako už spomínaný základný zákon, ktorý predpokladá aj ústava Slovenskej republiky.

S rasizmom, ktorý panuje voči maďarskej alebo rómskej menšine, si sa niekedy stretol?

Stalo sa, že niekto niekde niečo vykrikuje na Rusínov, ale myslím si, že to nie je také bežné. Skôr si myslím, že niekedy si my sami robíme zle v tom, keď naozaj máme napríklad možnosť ovplyvniť školstvo a niektorí naši Rusíni povedia, že načo?

Vypočujte si podcast s polygotkou Lýdiou Machovou o tom, ako sa môžeme čo najefektívnejšie učiť cudzie jazyky aj o podmienkach práce lektorov na Slovensku.

Čo chceš ty ako aktivista dosiahnuť svojimi aktivitami?

Treba to rozlišovať. Napríklad v rámci Okrúhleho stola Rusínov robíme aktivity zamerané na našu komunitu. Prvoradým cieľom je oslovovať stále väčšie množstvo ľudí, teda aj tých, ktorí doteraz síce doma rozprávajú po rusínsky, ale keď príde sčítanie, tak sa prihlásia za Slovákov.

Tak ich môžeme presvedčiť, aby sa prihlásili zase k Rusínom. Aby rodičia odovzdávali ďalej svojim deťom to, kým sú. A, samozrejme, chceme riešiť aj situáciu ohľadom školstva, aby sme tam mali nejaký progres.

Potrebujeme riešiť napríklad aj to, akým spôsobom pomôcť, aby sa rusínske liturgické preklady viac dostávali do reálnej praxe, lebo ak ľudia budú počuť, že sa jazyk môže používať aj v chráme, tak si uvedomia, že to nie je jazyk, za ktorý by sme sa mali hanbiť a na ktorý by sme nemali poslať svoje deti v škole.

Je veľmi veľa vecí, na ktorých sa musí robiť ďalej, pretože práca v národnostnom hnutí nikdy nekončí. Stále prichádzajú iné veci a problémy, staršia generácia odchádza, rodí sa nová a my musíme podchytiť aj tú, lebo ak to necháme len tak, nebudeme mať ľudí.

Ale potom sú veci, kde máme spoločné problémy s inými menšinami, lebo zákony nemôžu platiť len pre jednu menšinu. Hľadáme diskusiu, a to je otázka zákona o národnostných menšinách – aby sme zistili, čo je pre nich dôležité, aby v tom zákone bolo.

Čo stojí za tvojou osobnou motiváciou angažovať sa vo všetkých týchto aktivitách?

Je to prirodzená vec, ktorá prišla s časom. Myslím si, že keď komunisti vymysleli povinné škôlky, tak hlavne kvôli tomu, aby starí rodičia nemohli deťom popoludní rozprávať to, čo by im možno rodičia nepovedali. Celé detstvo som mohol stráviť so svojou babkou a stále mi niečo rozprávala. Ale vtedy sa hovorilo, že po našomu sa rozprávalo a ľudia väčšinou vynechávali termín Rusíni. Rusíni oficiálne za komunizmu neexistovali, takže sa o nás nerozprávalo. Všetci sme museli byť Ukrajincami, a kto nechcel byť Ukrajincom, tak sa radšej zapísal za Slováka.

Keď prišiel pád režimu, tak vzniklo aj rusínske hnutie. Neskôr, keď som už aj ja bol dospelý človek, ktorý viac premýšľa, som si všetky veci uvedomil a spojil si ich aj s tým, čo som počul od babky. Starí rodičia sú stále ten element, ktorý predáva živú rodinnú pamäť na ďalšie generácie.

Človek si povie, že je dosť veľká nespravodlivosť, keď 40 rokov nemôžeš oficiálne existovať a niečo odovzdávať svojim potomkom. Spravilo sa veľmi veľa krívd a spôsobilo to mnoho tráum, a toto všetko treba nejakým spôsobom skúsiť opraviť. Lebo to, že sa rusínske obyvateľstvo do roku 1991 zdecimovalo na nejakých pár tisíc ľudí, ktorí sa oficiálne prihlásili, to nie je reálny stav – to je jedna veľká trauma a treba ju odstrániť. A to sa udeje len tak, že sa národnosť emancipuje a ľudia uvidia, že je to úplne normálne a že sa nemáme za čo hanbiť a ani sa nemusíme báť.

Idú parlamentné voľby a najväčšia podpora kotlebovcov a podobne je práve na východe Slovenska. Volia ich poväčšine starší občania – starí rodičia našej generácie – ale často aj mladí z našej generácie, ktorí boli takto vychovávaní. Ako je možné, že tvoja babka ti dokázala dať do života správne hodnoty a ostatní musia bojovať so svojimi starými rodičmi, aby nevolili fašistov?

Je to možno aj tým, že ona si prešla určitým spôsobom to najväčšie zlo, ktoré sa jej bytostne dotýkalo. Jej manžela dvakrát poslali do basy a ona ostala s deťmi sama a nemala z čoho žiť. Myslím, že práve ten priamy dotyk so zlom spôsobil, že ak by dnes žila, tak by určite nevolila Kotlebu alebo Harabina, pretože ak sa človek dotkne zla, tak ho pozná na míle ďaleko.

Aj keď väčšina ľudí žila v tom istom režime, to zlo prechádzalo len okolo nich a nebolo priamo v ich rodine. Preto majú možno problém identifikovať, čo je dobré a čo zlé. Musím smutne povedať, že som bol sklamaný z parlamentných volieb 2016, keď som zistil, že aj v rusínskej obci Tokajík, ktorá bola vypálená nacistami, sa našlo percento ľudí, ktorí to hodili Kotlebovi.

Pracuješ ako šéfredaktor rusínskych novín. Je to tvoja práca na plný úväzok?

V rusínskom hnutí nič nie je práca na plný úväzok, lebo my fungujeme na projektoch. Ale toto je moja najhlavnejšia činnosť. Okrem toho robím pre rusínske internetové rádio, pre rusínske rádio v Poľsku, z času na čas prekladám do Divadla Alexandra Duchnoviča a robím aj na Rusínskom magazíne pre RTVS.

Definoval by si sa skôr ako novinár alebo ako aktivista?

V našom prostredí sa naozaj nedá byť len novinár a povedať si, že teraz vediem noviny a ak treba robiť kampaň pre sčítanie, tak nech to robí niekto iný. Komunita musí držať spolu a popri tých veciach, ktoré robíme denne, musíme robiť aj iné aktivity.

Ako vyzerá tvoj osobný život? Čo si berieš z rusínskej a čo zo slovenskej strany?

Robím v rusínskych médiách, tam využívam rusínsky jazyk rovnako ako pri ľuďoch z našej komunity, ale, samozrejme, že som Prešovčan a mám aj veľa kamarátov Slovákov alebo z inej národnosti. Nedelím to, ale zvyky sú u mňa celé rusínske.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

národnostná menšina rusíni rusínska menšina