Júlia Bartková je študentkou posledného ročníka medicíny a v súčasnosti stážuje na zahraničnej klinike v Dánsku. V roku 2018 sa stala ošetrovateľkou v organizácii Depaul, má za sebou niekoľko zahraničných stáží a navštívila aj sirotinec s HIV pozitívnymi deťmi v Kambodži. V rozhovore prezrádza, ako zasiahol koronavírus do života Dánov, či sú nemocnice v zahraničí na pandémiu lepšie pripravené a ako vnímajú situáciu miestni lekári.
Nesmierne si vážime prácu ľudí v prvej línii boja proti ochoreniu Covid-19. Tento rozhovor je prvý zo série Hrdinovia dnešných dní. Ďakujeme.
V čase vypuknutia pandémie koronavírusu si na pracovnej stáži v Dánsku. Ako teraz vyzerá život v tejto krajine?
Zmeny a nálada v krajine sa menia podľa oficiálnych počtov nakazených. Mohla som to vidieť od prvého dňa, ako som prišla do Dánska. Keď som dorazila začiatkom marca, mali oficiálne nakazených iba pár ľudí. Neskôr, respektíve skoro zo dňa na deň, sa čísla začali zvyšovať, na čo v krajine zareagovali postupnými opatreniami proti zamedzeniu šírenia vírusu. V porovnaní so Slovenskom tu však s nimi prichádzali pozvoľne.
Viac obmedzujúce opatrenia urobila vláda, až keď sa čísla nakazených dostali nad niekoľko stoviek ľudí. Dovtedy to boli skôr iba odporúčania typu nepodávať si ruky, nestretávať sa vo veľkých skupinách, no život v krajine prebiehal viac menej rovnako. Teraz však majú výraznejšie reštrikcie. Čísla nakazených sú cez tisíce.
Keď počet nakazených prekročil 2000 ľudí, prestali testovať každého potenciálne chorého. Už testujú iba rizikové skupiny a počítajú množstvo ľudí hospitalizovaných a napojených na pľúcnu ventiláciu v kritickom stave. Ak by mal niekto, kto nezapadá do rizikovej skupiny príznaky, momentálne nebude testovaný, ani nebude pod lekárskym dohľadom. Jednoducho má zostať doma a nestretávať sa s ľuďmi.
Rovnako tu ľudia nenosia rúška ani v spoločnosti, ani pri nákupoch. Nemajú ich pacienti a dokonca ani my ako nemocničný personál. Ak máme pacienta, ktorý príde na zákrok v lokálnej anestézii a počas zákroku kašle, nasadíme mu rúško a opýtame sa ho, či je to kašeľ, ktorý sa vyskytol nedávno alebo ho mal už dlhšie. Ak by sme aj prišli do styku s potenciálne nakazeným človekom, nepredpokladám, že by sa dávali zdravotníci do karantény alebo nebodaj cele oddelenie. Inak to vyzerá na oddelení, kde sa starajú výlučne o Covid-19 pacientov.
Čo sa týka povinných karantén, ak niekto príde zo zahraničia, musí byť 14 dní v domácom prostredí. Obmedzilo sa aj cestovanie v rámci krajiny a Dánsko uzatvorilo hranice pre cudzincov. Celkovo však veľa vecí funguje cez odporúčania a nie cez zákazy a pokuty. Vláda sa spolieha na to, že ľudia sa budú správať zodpovedne.
Urobili sa nejaké obmedzenia aj v nemocnici, kde pracuješ?
Pôsobím na plastickej rekonštrukčnej chirurgii. Zo zmien, ktoré sa na oddelení vykonali, boli napríklad obmedzenia operačných zákrokov na tie najnutnejšie, a to pre pacientov s popáleninami, onkologické operácie prsníka, nádory hlavy a krku, onkologické ochorenia kože, akútne úrazy tváre a potrebné rekonštrukcie k zákrokom. Okrem toho, veľa pacientov sa vybavuje telefonicky, aby nemuseli chodiť do nemocnice alebo sa ordinuje aj cez FaceTime konzultáciu, kde pacient ukáže problém na posúdenie do kamery.
Dodržiavame fyzický odstup, rozostupy i zákaz združovania. V jednej miestnosti nemá byť naraz viac ako desať ľudí. Ak sa zdá, že ich je viac, prepočítajú sa, a ak niekto prevyšuje, odíde. Kolegovia sa snažia prísne dodržiavať karanténu aj mimo nemocnice, aby nenakazili kolegov či pacientov. Zrušili všetky rodinné návštevy, cesty a podobne. Berú to veľmi zodpovedne.
Ako reagujú všeobecne Dáni na vládne opatrenia?
Ja môžem hovoriť najmä o tom, čo vidím v nemocnici, keďže mimo nej trávim momentálne veľmi málo času. Ale je vidieť, že Dáni pozorne sledujú vyjadrenia vlády a ak je nejaká tlačová konferencia, tak ju spoločne podrobne rozoberú a hneď sa snažia aplikovať to, čo bolo povedané.
Dokonca sa mi raz pri rannej ceste do nemocnice stalo, že som sa nedopatrením priblížila asi tak na pol metra k jednej mladej žene a tá ma napomenula, že je potrebné dodržiavať odstup. Tiež sa to dá vidieť aj pri používaní výťahov. Každý, kto môže, chodí po schodoch. Sú to na pohľad maličkosti, ale ovplyvnili náš bežný život.
Zmenil sa tvoj pracovný režim z obdobia pred a počas koronavírusu?
Obdobie bez Covidu som si tu vlastne ani nezažila. Keď som prišla, pandémia bola v začiatkoch. V Dánsku ešte nemali výraznejšie opatrenia, avšak to sa veľmi rýchlo zmenilo. Môj režim sa prispôsobil zmenám na pracovisku, ktoré som spomínala. Celé moje pôsobenie v nemocnici je od úplného začiatku pod vplyvom situácie Covidu. Menia sa len reštrikcie, ktorým sa prispôsobujeme všetci spoločne na oddelení.
Čo sa týka práce, zákrokov máme stále dosť. Je tu viacero operačných sál a moja práca spočíva v asistencii na operačkách. V nemocnici tiež začínam a končím v podobnom čase, ako keď boli minimálne obmedzenia, takže v tomto som zmenu nepocítila.
Ako prežívajú túto situáciu lekári, s ktorými pracuješ?
Závisí to od veku lekárov, s ktorými sa rozprávam. Všetci to berú zodpovedne, no starší lekári pôsobia viac ustarostenejšie. Podobne to je aj so sestričkami. Výrazne to ovplyvnilo ich súkromný život. Nestretávajú sa s nikým, okrem ľudí, s ktorými žijú v domácnosti. Mnohí povedali, že práve nemocnica je ich jediný sociálny život.
Pracuje tu lekárka, ktorá má jednu z dcér imunokompromitovanú, čiže s vážne oslabenou imunitou. Rozprávala o tom, ako ju radšej presťahovali do letného domu, aby ju nikto priamo nemohol ohroziť, hoci aj z rodinných príslušníkov. Je to celé veľmi únavné, hlavne ak majú školopovinné deti, ktoré sú teraz doma. Doma im začína takpovediac druhá šichta. No mám pocit, že Dáni sú vo všeobecnosti veľmi veselí ľudia. Veľa sa smejú a neustále vtipkujú. Myslím, že humor im v tejto situácii pomáha lepšie zvládať celkový tlak.
O pár mesiacov sa z teba stane lekárka. Ako vnímaš tento enormný pracovný tlak ty?
Nemôžem to úplne posúdiť, keďže ako študent nemám také kompetencie a zodpovednosť v práci. Stále je nado mnou lekár, ktorý za mňa akoby nesie zodpovednosť, zadá mi úlohu a dohliada na mňa. Snažím sa robiť veci najlepšie ako viem, ale stále som iba žiačka. Učím sa. Keď niečo neviem, opýtam sa.
S prácou pod tlakom však už mám nejaké skúsenosti, dokonca aj tu v Dánsku. Situácia v nemocnici počas pandémie a zároveň tisíce kilometrov od domova vyvíjajú na psychiku tlak, ale myslím, že to zvládam veľmi dobre. Dokonca som dostala aj pozitívne hodnotenie na moju prácu počas stáže v týchto ťažších časoch.
Myslím, že mi veľmi pomohli moje predchádzajúce skúsenosti, ktoré pre mňa osobne predstavovali taktiež prácu pod tlakom. Všetko ma formovalo a posilnilo potom lepšie zvládať tieto momentálne podmienky, do ktorých som sa tu v Dánsku dostala.
Vo svete nie sú ojedinelé prípady, keď pacient pred lekármi zatajil, že by mohol byť nakazený Covid-19. Máš obavy z nakazenia sa od pacientov?
Sama o seba sa nebojím. Je to riziko, ktorému sa tu dobrovoľne vystavujem každodenne. Môže to byť aj nedopatrením, keď pacient ani nevie, že má Covid. Nikto ma tu však nenúti naďalej pomáhať, no pre mňa je prirodzené neutekať z boja. Pomoc vnímam globálne. Nerozlišujem v akej krajine, kde a kedy budem pomáhať. Ľudskosť a humánnosť sa nevytratí len preto, lebo ma niekto iný rodný jazyk alebo má inú farbu pleti či náboženstvo.
Jeden z dôvodov, prečo som išla študovať medicínu, bola pomoc ľuďom. A počas štúdia som sa v tom utvrdila. Čo sa týka samotného Covid-19, skôr by mi robilo obavy, ak by som preniesla tento vírus na niekoho z rizikovej skupiny. Ale ak niekto vykonáva alebo plánuje vykonávať medicínske povolanie, vždy tam je riziko nakazenia. A to nielen počas tejto situácie. Pacienti môžu zatajovať alebo nevedieť o tom, že majú iné vážne ochorenie, možno aj nevyliečiteľné. Mnoho ľudí si neuvedomuje, že to je rizikové povolanie.
V týchto dňoch si viac uvedomujeme, akí sú pre nás lekári dôležití. Myslíš, že sa touto situáciou zmení aj naše zdravotníctvo, ktoré je dnes často v nelichotivom stave?
Je smutné, že musela nastať pandémia, aby si ľudia urovnali priority. Zdravie je to najcennejšie a najdôležitejšie, čo človek môže mať. Doteraz to bolo pre mnohých len klišé. Problém s klišé však je, že ide o všeobecne platnú pravdu, ktorú sa snažíme obchádzať.
Zdravotníctvo bolo jedno z posledných miest, kde štát smeroval financie a záujem. Aby sa zdravotnícki pracovníci mohli starať čo najlepšie o zdravie ľudí, musia mať podmienky a musí byť postarané o nich samotných. Často však musia v nemocniciach zápasiť s primárnymi problémami.
Zdravotnícki pracovníci boli mnohokrát na chvoste v preukazovaní rešpektu a úcty od ľudí. Ľudia si akoby posledné roky mýlili to, že idú k lekárovi so službami podobných cestovateľskej agentúre. Neviem, či Covid-19 bude naozaj tá vec, pre ktorú sa zdravotníctvo pohne správnym smerom. Priala by som si to. No ľudia niekedy rýchlo zabúdajú. Chcela by som, aby to slúžilo práve na prinavrátenie dôstojnosti do zdravotníckeho povolania u nás doma. Mala by to byť česť a privilégium starať sa o zdravie ľudí. Aby to bolo niečo, o čom by mohli deti snívať. No na to je potrebné možno viac ako „len“ Covid pandémia. Ktovie. Čas ukáže.
U nás riešia zdravotníci problém s nedostatkom ochranného materiálu. Stretla si sa s tým aj v Dánsku?
Stretla. Je to situácia, ktorú teraz riešia všetky krajiny. Žiadna krajina sa teraz nemôže úplne spoliehať na to, že má silný zdravotnícky systém a teda nemusia riešiť zásobovanie ochrannými pomôckami. Krajiny sa snažia štatistickú krivku udržiavať tak, aby to kapacitne vykrývali, aby chorí neboli všetci naraz a nakazení pribúdali postupne. Vedia, že čísla budú rásť a snažia sa o tzv. splošťovanie krivky. Pre všetkých to je nová situácia a ani Dáni nemajú skúsenosť s pandémiou tohto druhu. Všetci čakajú, ako sa bude situácia vyvíjať.
Sleduješ aj situáciu na Slovensku? Ako ju vnímaš?
Samozrejme, veľmi pozorne ju sledujem. Mám tam rodičov, moju blízku rodinu a mnohých kamarátov. Som veľmi rada, že sa zaviedli také prísne opatrenia. Cítim to tak, že moja rodina a blízki sú takto viac v bezpečí. V práci sa rozprávame aj o situácii na Slovensku. Niektorí lekári vyjadrili ohromenie, aké máme obmedzenia, v tom pozitívnom duchu. Priam majú pocit, že naša krajina ide príkladom.
Niektorí zase spochybňujú tieto kroky. Názory lekárov sa líšia hlavne v povinnom nosení rúšok na verejnosti – niektorí sú za, iní nie sú presvedčení o tom, že tento krok pomôže. Čo sa týka napríklad povinnej karantény pre ľudí vracajúcich sa zo zahraničia v štátnych budovách, toto by u liberálnych Dánov neprešlo. Dokonca mi povedali, že tu môžem zostať dlhšie pracovať, aby som nemusela ísť do povinnej karantény. Z tohto konkrétneho obmedzenia sú dosť zhrození.
Väčšina lekárov sa zhodla na tom, že sme relatívne rýchlo zareagovali a začali robiť opatrenia oveľa skôr ako ostatné západné krajiny. Možno toto je tá chvíľa, keď naše Slovensko pôjde príkladom vyspelejším krajinám. Na druhú stranu sa snažím kolegom vysvetliť, že slovenské zdravotníctvo by malo problém zvládať väčšie návaly chorých a pravdepodobne aj čísla objavujúce sa v Dánsku by boli u nás už problematické, a preto bolo múdre, že si to relatívne včas priznali a urobili potrebné reštrikcie.
Vydali sme knihu myšlienok, povzbudení, motivácie a inšpirácie z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Z každej predanej knihy teraz venujeme 5 € iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.
Si študentkou posledného ročníka na medicíne a máš za sebou mnoho cenných skúseností, ktoré si získala na stážach v Taiwane, Švédsku, Taliansku, Veľkej Británii a Španielsku. Čo ti táto prax v odbore dala?
Dalo mi to veľmi veľa. Prinieslo mi to iný pohľad na štúdium medicíny a celý systém zdravotníctva ako taký. Týmto spôsobom som mohla spoznávať zdravotníctvo v iných krajinách priamo osobnou skúsenosťou, spolupracovať s lekármi a študentmi medicíny z inej krajiny. Učilo ma to kriticky myslieť, pýtať sa, porovnávať systém u nás a v zahraničí.
Už prvá stáž vo Švédsku na rekonštrukčnej plastickej chirurgii bola pre mňa míľnikom v mojom ďalšom smerovaní. Pomohla mi rozhodnúť sa, čomu sa chcem v rámci medicíny venovať. Bez tejto stáže by som si to možno ani neuvedomila alebo by som na to prišla oveľa neskôr. Takto som sa mohla už popri štúdiu venovať získavaniu skúseností z odboru, ktorý by som rada robila. Pri hľadaní práce je to potom výhoda.
Počas stáží som získala veľmi cenné skúsenosti z praxe, z operačných sál. Nechávali ma robiť veľmi veľa a trpezlivo ma učili. Okrem odborných znalostí mi to však prinieslo aj iný dôležitý ľudský aspekt. Keď sa ocitnete sám v cudzej krajine, začnete vnímať mnohé veci inak. Robí to z človeka priam až lepšiu osobnosť. Videla som, že sa stávam otvorenejšia, odbúravali sa mi mnohé predsudky, tiež ma to naučilo spoliehať sa samú na seba a veriť si. Nadviazala som krásne medzinárodné priateľstvá po celom svete a získala dôležité kontakty z odboru do budúcna.
Odporučila by si teda aj iným študentom medicíny získať prax aj v zahraničí?
Určite, dokonca v tomto smere sa aj aktívne snažím šíriť osvetu cez sociálne médiá, kde sa snažím ľuďom viac priblížiť, ako taká stáž v zahraničí vyzerá. Je to veľmi dôležité, hlavne ak chceme raz meniť k lepšiemu slovenské zdravotníctvo. My sme tá generácia, ktorá môže priniesť potrebné zmeny. No na to musíme robiť mnohé veci inak. Využívať možnosti, ktoré generácie pred nami, žiaľ, nemali.
Svet je otvorený a možností je veľa. Treba byt iniciatívny, nečakať, ale aktívne ich hľadať a využívať ich. Nebáť sa alebo aj sa báť, strach je prirodzený, no nemal by byť ten, čo človeka zabrzdí. Aj na Slovensku je veľmi veľa schopných odborníkov, od ktorých sa môžeme učiť. No je potrebné sa ísť pozrieť aj von, je to iný svet. Vidieť to, ako veci môžu fungovať je veľmi motivujúce.
Ako sa zo študenta medicíny môže stať dobrý lekár?
Tak toto je otázka, na ktorú budem hľadať odpoveď postupne aj ja. Je to proces. Medicína je beh na dlhú trať. S oficiálnym ukončením štúdia sa začína ďalšie štúdium, pravdepodobne ešte náročnejšie. Je to celé aj o pokore a trpezlivosti, poznaní vlastných limitov a neustálom vzdelávaní. A pri tom všetkom nezabudnúť na to najdôležitejšie, a to je láska k ľuďom.
Tiež je dôležité nezabúdať na interdisciplinárny prístup k pacientovi. Radiť sa aj s odborníkmi iných odborov, hľadať tú najlepšiu cestu pre pacienta. Medicína sa výrazne špecializuje, vidím to všade vo svete. Nie je dôležité vedieť všetko. To sa ani nedá a medicína ide neustále tak rýchlo dopredu, že je ťažké držať krok. Skôr je dôležité vyznať sa a byť dobrý odborník v konkrétnej špecializácii a následne aplikovať interdisciplinárny prístup k pacientovi. A toto je podľa mňa spôsob ako sa pacientovi dostane tej najlepšej liečby.
V nedávnom rozhovore pre Denník N si rozprávala o svojej vášni k chirurgii a zároveň o uprednostňovaní mužov v tomto náročnom odbore. Stretla si sa s diskrimináciou?
Áno, stretla.
Povieš mi k tomu viac?
Nemôžem povedať, že to je u nás tak všade. Tiež nebudem na nikoho konkrétneho ukazovať prstom. No tento jav je ešte stále častý. Až priveľmi. Stretávame sa s tým mnohé dievčatá už počas samotného štúdia. Rovnako je známe, že sú kliniky či pozície, na ktoré sa nemáme šancu dostať práve preto, že sme ženy. Je nám to dokonca bez hanby povedané. Bojujeme s týmito predsudkami.
Ak si žena vyberie chirurgický odbor a ide si za tým, skôr či neskôr sa pravdepodobne stretne s prekážkami. Niekedy sú to verbálne poznámky, inokedy priama nevýhoda pri hľadaní zamestnania v chirurgickom odbore. Musím však povedať, že závisí aj od typu chirurgického odboru. Pri niektorých konkrétnych, to je viac výrazné.
Stretávame sa s tým menej pri tých odboroch, ktoré sa považujú za fyzicky menej náročné či elegantnejšie, tzv. vhodné aj pre ženu. Sú ženy, ktorým sa aj napriek tomu všetkému podarilo presadiť alebo sa presadia. No malo by sa hovoriť aj o tomto viac otvorene. Nezametať to pod koberec len preto, že to nie je príjemná téma. Deje sa to.
Takže myslíš, že to majú ženy všeobecne v zdravotníctve ťažšie? Alebo sa to týka iba chirurgie a podobných náročných odborov?
Všeobecne, neviem či by som zhodnotila, že ťažšie. V tomto zatiaľ nechcem a nemôžem robiť závery. Stále som ešte len na začiatku cesty. Môžem hovoriť iba o tom, čo som zatiaľ videla a aké skúsenosti mám ja či ženy pôsobiace v zdravotníctve okolo mňa. Dôležité je to, aby som o niekoľko rokov niečo také vôbec porovnávať ani nemusela. Aby naozaj bola v každom odbore rovnocennosť a rovnoprávnosť a nemuseli sme rozdeľovať úlohy v práci na tie ženské a mužské.
Zatiaľ nie. Pri hľadaní som si prácu na Slovensku nenašla, tak pôjdem tam, kde mi dvere otvárajú.
Osobný rozhovor prebehol 3. apríla. V súčasnosti už Dánsko postupne zmierňuje opatrenia, znova otvára školy a obchody, a lekári na Júliinom oddelení začínajú pracovať v štandardnom režime.
Vieme, že naše rozhovory vám lepšie chutia s “cookies”. Vďaka nim dokážeme lepšie vyhodnocovať návštevnosť, no bez spracovania akýchkoľvek osobných údajov. Súhlasím
Július Hodosy: Za posledný rok mám 70 dní dovolenky, ktoré som nestihol minúť. Čas na duševné zdravie teraz nie je Július Hodosy začínal na anesteziológii v Galante, dnes je primárom urgentného príjmu v ružinovskej nemocnici. Pôsobí aj v Ústave molekulárnej biomedicíny a Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Spoluzakladal občianske združenie […]
