Monika Vrzgulová: Preživší holokaustu nám vraveli, že my mladí sa teraz musíme starať o to, aby sa už nič podobné neudialo

Slovenská etnologička Monika Vrzgulová sa, okrem iného, venuje obdobiu holokaustu a politiky spomínania na Slovensku, či predsudkom a stereotypom v spoločenskom diskurze. Práve tieto pojmy sa budú prelínať celým rozhovorom, ale zájdeme aj k témam antisemitizmu, národných mýtov a rovnosti.

Holokaustom sa zaoberáte vo viacerých vašich publikáciách, boli ste riaditeľkou Dokumentačného strediska holokaustu a odbornou konzultantkou Nadácie Milana Šimečku v rámci programu Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Kedy ste sa začali venovať výskumu tohto obdobia?

V roku 1994 boli sociológovia Martin Bútora a jeho manželka Zorka Bútorová na študijnom pobyte na univerzite v Yale, kde robil Geoffrey Hartman od 70. rokov oral history výskum s ľuďmi, ktorí prežili holokaust. Mal manželku zo Slovenska, spriatelili sa s Bútorovcami a tí doniesli v čase mečiarovskej éry tento výskum na Slovensko. Pre Yale University bola v tom čase Nadácia Milana Šimečku prijateľnejším partnerom ako štátna inštitúcia. V tom čase sa práve mimovládne organizácie usilovali o rozvoj demokracie a občianskej spoločnosti na Slovensku.

V projekte s názvom Oral history: Osudy tých, ktorí prežili holokaust pracovalo napokon okolo 20 odborníkov z rôznych oblastí – historikov, etnológov, sociológov aj novinárov, ktorí v dvojčlenných tímoch robili rozhovory s preživšími holokaustu. V roku 1997 tento výskum skončil so 148 nakrútenými video-rozhovormi. Pri spracovávaní rozhovorov sme sa rozhodli robiť prezentácie pre verejnosť a neskôr sme išli cielene aj k učiteľom a žiakom. Od nich to bol len krok ku prvému vzdelávaciemu materiálu pre školy.

Robili ste prednášky zamerané najmä na vzdelávanie o holokauste pre študentov a pedagógov. Povedzte nám o tomto projekte niečo viac.

V akademickom prostredí som sa pohybovala od skončenia vysokej školy. To, že som si trúfla učiť, súviselo s prácou v mimovládnom sektore. Bola som súčasťou tímu, ktorý pre Nadáciu Milana Šimečku realizoval prvý oral history výskum zameraný na obdobie holokaustu. V tomto projekte po prvýkrát (začal v roku 1995, teda 50 rokov od skončenia 2. svetovej vojny a holokaustu) prehovorili ľudia, ktorí prežili holokaust. Chceli sme priniesť ich príbehy tým, ktorí o tejto dobe nemali dostatok vedomostí zo školy alebo z rodiny.

Téma holokaustu bola po páde komunistického režimu vo verejnom i odbornom diskurze v podstate nová, pretože bola dovtedy zamlčovaná. Po skončení projektu Oral history: Osudy tých, ktorí prežili holokaust sme začali chodiť do väčších, krajských miest. Robili sme prezentácie, hovorili o jeho priebehu a výsledkoch. Druhým krokom bolo spracovanie získaných rozhovorov pre potreby vzdelávania.

Prvú verziu projektu „Prečo sa učiť o holokauste“ tvoril môj zostrih približne ôsmych fragmentov z rozhovorov. Vypovedali v nich ľudia, ktorí boli počas holokaustu vo veku blízkom dnešným žiakom druhého stupňa základných škôl, respektíve stredných škôl. K videozostrihu som pripravila stručný manuál pre učiteľov. Predstavoval metodologické usmernenia a tipy ako s materiálom pracovať. Naša predstava bola, že učiteľ v triede pustí úryvky rozhovorov a mladí ľudia o nich budú diskutovať a spoznávať históriu cez príbehy konkrétnych ľudí.

Vydali sme knihu myšlienok, povzbudení, motivácie a inšpirácie z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Z každej predanej knihy teraz venujeme 5 € iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.

Boli študenti voči tejto téme dostatočne vnímaví alebo mali dojem, že je to niečo, čo sa stalo už dávno a čo sa ich netýka?

Svedkovia spomínali na svoj život pred holokaustom, na rodinu, súrodencov, ako sa všetko počas holokaustu zmenilo. Okrem skúsenosti z holokaustu spomínali aj na medzivojnovú dobu, na zážitky v škole, študentské lásky, na bežný život vtedajších tínedžerov. Dúfala som, že vznikne nejaké prepojenie a záujem zo strany dnešných žiakov a musím povedať, že to zafungovalo.

Pracovala som aj na výstave Anna Frank, s ktorou som obišla Slovensko a stredné školy a robili sme tiež študentský projekt inšpirovaný Českom s názvom „Stratení susedia alebo história, na ktorú nesmieme zabudnúť“. Stredoškoláci robili vo svojom meste alebo dedine vlastný výskum zameraný na lokálnu históriu (tá sa počas vlády komunistov nevyučovala) a osudy ľudí počas vojnového slovenského štátu. Čerpali z miestnych archívov, knižníc a písomných zdrojov.

Ak mali to šťastie, našli aj pamätníkov, ktorí zažili vojnu a boli o nej ochotní rozprávať. V Spišskej Novej Vsi na Gymnáziu na Školskej ulici napríklad z takýchto študentských výskumov vydali dve knihy príbehov o ľuďoch z miestnej židovskej komunity, ktorá po vojne už nebola. Vytvorili dokonca aj audioverziu tejto knihy.

Takéto úžasné aktivity robili študenti so svojimi učiteľmi v mnohých mestách, napríklad aj v Topoľčanoch, Banskej Štiavnici, Žiline či Košiciach.

Viackrát ste spomenuli termín oral history. O akú vedeckú metódu ide?

Metóda oral history je kvalitatívna metóda založená na rozhovore. Pracujú ňou najmä sociálni vedci, ale často aj historici, snažia sa ju využívať aj novinári alebo učitelia pri projektovom vzdelávaní. Ak je človek dobrý poslucháč a vie sa rozprávať, tak je preňho priam stvorená. Nie je to samozrejme „len rozhovor“.

Metóda je zameraná na zachytenie spomienok pamätníkov, ktorí spomínajú na určité historické obdobie alebo rozprávajú celý svoj životný príbeh. Predmetom skúmania je pamäť, ide teda o spomienky, nie o fakty. Spomínanie počas rozhovoru ovplyvňuje množstvo faktorov. Napríklad vek pamätníka, jeho vzdelanie, úlohu zohráva aj to, ako je skúmaná historická doba v aktuálnom čase vnímaná spoločnosťou.

Vplyv na rozhovor má aj zámer, prečo sa pamätník rozhodol stať súčasťou výskumu a podobne. Práve týmto skutočnostiam venujú vedci pri analýze a interpretácii rozhovorov pozornosť.

My sme robili rozhovory so svedkami holokaustu v polovici 90. rokov 20. storočia, keď Slovensko zažívalo veľkú vlnu nacionalizmu. Doba, stav spoločnisti v čase, kedy robíte rozhovor, je veľmi podstatný. Má totiž vzťah k historickému obdobiu, o ktorom pamätník rozpráva. Často chce spomínajúci byť aj nevedomo v súlade s tým, akým spôsobom je nastavená súčasná rétorika o danom období, pretože si myslí, že mu budeme lepšie rozumieť.

Toto bolo práve veľké úskalie nášho výskumu. Pamätníci nám vraveli o svojich zážitkoch z obdobia holokaustu v mečiarovskej dobe, kedy bol v spoločnosti veľký nacionalizmus, vychádzali články, ktoré svojim šovinistickým, antisemitickým, protimaďarským a protičeským jazykom veľmi pripomínali jazyk ľudáckych novín. Mnohí nám hovorili, že presne takto to bolo v slovenskom štáte a toto sa o Židoch vtedy písalo. No napriek neprajnej dobe nám svoj príbeh rozpovedali.

Myslíte, že sa v slovenských rodinách rozpráva dostatočne o minulosti a skúsenostiach našich predkov?

Určite to závisí od konkrétnej rodiny. Napriek všetkému, čo sa vraví o kríze rodiny, si myslím, že ak je čo i len trochu funkčná a keď sa jej členovia napríklad aspoň raz za týždeň stretnú za jedným stolom a rozprávajú sa, tak deti získajú akú-takú informáciu aj o histórii rodiny a svojich predkov.

Nemusí to byť vždy priama informácia, niekedy ju vyrozumejú z neverbálneho prejavu alebo malej poznámky. My sami sme sa ale stretli s preživšími holokaustu, ktorí sa priznali, že nehovorili o tom, čo prežili, ani vlastným deťom. V priebehu výskumu často konštatovali: „to je fajn, že ste to nakrútili, aspoň to môžem zobrať so sebou a ukázať doma.“ Radšej zobrali kazetu a dali ju vnukovi, aby o tom nemuseli znovu hovoriť, pretože ich to veľmi zraňovalo a vyčerpávalo.

Rozhovor s nami brali ako odkaz, ktorý po sebe zanechávajú. Vraveli nám, že my sme teraz mladí a mali by sme sa starať o to, aby sa v spoločnosti už nič podobné neudialo.

Kedy sa u nás začal prejavovať antisemitizmus? Bolo to až príchodom fašistov v 30. rokoch alebo bol v určitých formách prítomný už predtým?

Antisemitizmus v Európe má svoje korene niekde v čase exodu Židov po zbúraní Druhého chrámu v Jeruzaleme Rimanmi – okolo roku 70 nášho letopočtu. Je, žiaľ, súčasťou ich života v diaspóre. V stredoveku to bol antijudaizmus, nie antisemitizmus, pretože Židia boli vnímaní ako náboženská skupina. Judaizmus ale bol a je špecifický v tom, že je viac než monoteistické náboženstvo. Je to spôsob života, niečo, čo veriaceho Žida deň za dňom usmerňuje a sprevádza. Židia sa preto líšili od ostatného obyvateľstva – vzhľadom, oblečením, zvykmi, spôsobom života a ich inakosť sa odzrkadľovala na viacerých úrovniach.

Od konca 18. storočia vplývalo na život židovskej európskej komunity židovské osvietenstvo (haskala), ktorého cieľom bola integrácia do európskej spoločnosti. Súčasne boli prijímané právne úpravy panovníkov jednotlivých krajín, ktoré zlepšovali postavenie Židov v spoločnosti.

V tom čase nastal rozkol v židovskej komunite, ktorý spôsobil, že dodnes existujú tri základné typy judaizmu: ortodoxný, status quo ante a neologický. Židia však stále ostávali skupinou obyvateľstva, na ktorú sa obrátil hnev majority vždy v čase ohrozenia či počas dramatických spoločenských pohybov.

Počas epidémie cholery na východnom Slovensku boli obvinení z trávenia studní, v revolučnom období 1848/49 sa revolučné nadšenie v niektorých mestách (Bratislava, Nové Mesto nad Váhom) zmenilo na pogromy, podobne ako v roku 1918, po vyhlásení prvej Československej republiky.

Reakciou na oficiálne povolený vstup Židov do majoritnej spoločnosti, na ich štúdium na svetských školách, uplatňovanie sa v remeslách, živnostiach a ich úspechy v týchto nových povolaniach, bola na prelome 19. a 20. storočia po celej Európe silná vlna antisemitizmu. Tento moderný, rasový antisemitizmus doviedol v 20. storočí nemecký nacizmus do obludných rozmerov holokaustu. Antisemitizmus existuje aj v súčasnosti, jednou z jeho podôb je napríklad popieranie holokaustu.

Kde sa v ľuďoch, ktorí popierajú existenciu holokaustu, toto presvedčenie berie?

Veľmi zjednodušene možno povedať, že popieranie holokaustu je jedným z prejavov antisemitizmu v súčasnosti. Definícií popierania holokaustu sú desiatky. Za 25 rokov mojej praxe som sa s popieraním alebo trivializáciou holokaustu stretávala často.

V súčasnosti ľudia už vedia, že „nie je v poriadku“ otvorene popierať napríklad existenciu vyhladzovacích nacistických táborov, v bežnej komunikácii sa preto s takýmito prejavmi často nestretávam. Obvyklá je trivializácia, teda zľahčovanie alebo spochybňovanie – „ale veď na Slovensku neboli koncentráky…“ Alebo ospravedlňovanie tejto genocídy v zmysle – „veď áno, v čase vojny sa dejú strašné veci“.

Vtedajšia Slovenská republika od roku 1939 až po rok 1944 nebola priestorom vojenských bojov a to až do vypuknutia Slovenského národného povstania. U nás bol v tomto zmysle relatívny pokoj a mier – teda pre ľudí lojálnych s ľudáckym režimom. Ja osobne prejavy zľahčovania pokladám za veľmi nebezpečné.

Keď počujem z úst nejakého politika, že „toto majú vyriešiť historici, to ja neviem, ja nie som historik,“ vtedy u mňa začne blikať varovná červená, pretože človek v službe verejnosti by mal mať sformulovaný vlastný názor na takúto zásadnú otázku. Mal by byť schopný zaujať hodnotiace stanovisko. Keď to necháva „na historikov“, tak sa pýtam prečo? Čo mu bráni vysloviť vlastný názor?

Existujú aj nejaké známe prípady?

Keď dnes poviete človeku pojem holokaust, tak si takmer automaticky predstaví ako symbol tohto slova tábor Auschwitz – vyhladzovací, nacistický tábor, v ktorom ľudia išli do plynu. Áno, aj. Ale väčšina Židov zahynula v holokauste streľbou v masových hroboch na Ukrajine, v Bielorusku či východnom Poľsku.

Popieranie holokaustu je, podobne ako samotný holokaust, komplexný jav, známe sú procesy s popieračmi v zahraničí, ktorí spochybňovali napríklad existenciu vyhladzovacích nacistických táborov alebo počty obetí holokaustu. U nás sa svojho času „preslávil“ jeden historik, špecialista na stredovek, ktorý vyhlásil, že na Slovensku predsa nebol holokaust, pretože u nás neboli plynové komory a krematóriá.

Holokaust je genocída a dnes genocídu ako proces vieme zadefinovať ôsmimi, respektíve desiatimi stupňami procesov v spoločnosti. Tie vedú od označenia istej „nepriateľskej“ skupiny cez diskrimináciu až k jej vyvraždeniu. Na Slovensku sa počas vojnového slovenského štátu odohrali všetky fázy genocídy – okrem masového vraždenia ako sa dialo v nacistických vyhladzovacích táboroch.

Na Slovensku sú vo verejnom aj mediálnom diskurze stále prítomné názory, ktoré sú pre mňa osobne rovnako nebezpečné ako popieranie holokaustu. Sú spojené s obdivom a sentimentom za vojnovým slovenským štátom ako prvým štátom Slovákov v moderných dejinách.

Jeho obdivovatelia nekriticky velebia predovšetkým jeho prezidenta, kňaza Jozefa Tisa. Nie sú schopní alebo nie sú ochotní kriticky zhodnotiť zodpovednosť ľudáckeho režimu tohto štátu za (okrem iného) aj holokaust na Slovensku. Je to téma, ktorú si budeme musieť vydiskutovať, ak sa chceme zaradiť ku skutočne demokratickým národom.

Myslíte si, že je antisemitizmus v našej slovenskej spoločnosti stále prítomný?

Určite je. Jedna z množstva definícií hovorí, že antisemitizmus je nenávistný spôsob vnímania Židov. Môže mať slovné a fyzické prejavy namierené proti Židom alebo aj nežidom, proti ich majetku, inštitúciám židovskej komunity a ich náboženským ustanovizniam. S otvorenými prejavmi sa stretávame na Slovensku napríklad v podobe zničených židovských cintorínov. Rozšírenejší je ten latentný, skrytý antisemitizmus.

Niekto povedal, že antisemitizmus existuje aj bez Židov a to presne vystihuje situáciu na Slovensku. Dnes v našej krajine žije len zlomok ľudí, ktorí sa hlásia k židovstvu. Napriek tomu je antisemitizmus prítomný v našom jazyku, premýšľaní a hodnotení.

Spomeňme si na volebnú kampaň súčasnej pani prezidentky a fotografie, ktoré sa zameriavali na veľkosť jej nosa. Alebo bývalý prezident Kiska na začiatku minulého roka vyznamenával ľudí, ktorí si to podľa neho zaslúžili. Zrazu sa začali na sociálnych sieťach objavovať poznámky, že je medzi ocenenými akosi priveľa Židov.

Množstvo ľudí na Slovensku sa dnes vyjadruje otvorene rasisticky voči Rómom, voči Židom menej. Majú „naučené“, že o Židoch sa nemá vyjadrovať nenávistne, tak to nerobia – pretože chcú demonštrovať, že sú kultivovaní. Zároveň však použijú presne tie isté mechanizmy odsudzovania pre iné etnické alebo náboženské skupiny. Slováci vo všeobecnosti o sebe radi šíria, že otvorenou náručou vítame hosťa do domu – lebo „hosť do domu, Boh do domu“ – lenže to všetko sú, žiaľ, len mýty, sebaprezentácie a autostereotypy.

Ako sa u nás antisemitizmus prejavoval v minulosti?

Ako som už spomínala, antijudaizmus či neskôr antisemitizmus má v Európe stáročnú históriu. Ak uvažujeme o modernej dobe, dá sa povedať, že od 19. storočia sú na Slovensku prítomné tri kategórie antisemitizmu alebo ich kombinácie: náboženský, nacionálny a hospodársky.

Náboženský spočíva v tom, že sa Židia odlišovali od ostatného obyvateľstva svojim vlastným náboženstvom. Ten z nich robil uzatvorenú skupinu so špeciálnym spôsobom života. Na tento druh antisemitizmu sú naviazané predsudky a stereotypy ako napr. „Židia nám ukrižovali Krista“, ktoré, žiaľ, u časti obyvateľstva pretrvávajú dodnes.

Nacionálny antisemizmus vychádzal z ďalšej inakosti Židov – nepatrili k Slovákom, jazykovo sa od nich odlišovali a na prelome 19. – 20. storočia v čase maďarizácie Slovákov v Uhorsku „nezdieľali“ ich osud. Predstavitelia slovenského národného obrodenia vykresľovali Židov ako protislovenský element, ktorý pomáhal pomaďarčovať Slovákov. Mnohí národní buditelia sú dodnes v povinnom čítaní slovenskej literatúry, a tak sa ďalšie generácie detí učia negatívne stereotypy o Židoch vlastne vďaka ich dielam.

Tretí zdroj antisemitizmu je hospodársky. Židia sa líšili od majoritného slovenského obyvateľstva aj svojimi profesiami či spôsobom obživy. Z toho sa vytvárali stereotypy nielen o ich výzore, ale aj o charaktere spojenom so špeciálnymi povolaniami. Pritom spôsob obživy Židov má historické vysvetlenie a reálne základy.

Vzťahy medzi kresťanmi a Židmi upravovala cirkev od stredoveku. Ich následkom mali obmedzený pohyb, nemohli sa slobodne usadzovať, museli nosiť na odlíšenie špeciálny odev či označenie na ňom. Nemohli vlastniť a obrábať pôdu a mohli sa realizovať len v niektorých remeslách a v obchode.

Vráťme sa k spomínaným stereotypom. V minulosti sa v slovenskej literatúre aj vo filme zobrazovali Židia ako krčmári. Viazali sa k nim aj rôzne mýty a fabulácie. Hovorilo sa, že sú zbohatlíci. Odkiaľ tieto predstavy pramenia?

Obraz Žida ako krčmára, obchodníka, úžerníka je pevne zakorenený v predstavách majority aj dnes, opäť aj vďaka dielam slovenských autorov prvej polovice 20. storočia. Ide o stereotyp – zovšeobecnenie jednotlivosti. Je zrejmé, že na Slovensku nie všetci krčmári boli Židia. Výskumy zamerané na spomienky Slovákov na ich židovských susedov v 20. storočí tieto protižidovské stereotypy narúšajú, no ten stereotyp je veľmi životaschopný. Dáva jednoduchú, aj keď nesprávnu, odpoveď na otázku, kto môže za alkoholizmus na Slovensku.

Stereotypy tvoria súčasť základnej výbavy identity človeka, podieľajú sa na jej formovaní a udržiavaní. Stereotyp na svojom začiatku mohol vychádzať z konkrétnej skúsenosti s jedným človekom. Keď túto skúsenosť zovšeobecním a prenesiem na celú skupinu, do ktorej podľa nás ten človek patrí – vytváram stereotyp. Stereotyp zjednodušuje a zovšeobecňuje, takže nevníma danú skupinu ako diverzifikovanú, ktorá má aj bohatých aj chudobných, aj vzdelaných aj nevzdelaných, aj dobrých aj zlých.

Pred pár rokmi sme robili rozhovory so slovenskými pamätníkmi o vojnovom slovenskom štáte a o ich vzťahoch so židovskou menšinou. Hovorili o svojich židovských susedoch a často zdôrazňovali korektné vzťahy, ktoré s nimi mali.

Keď si predstavíte malú slovenskú dedinu, kde žije jedna – dve židovské rodiny, určite sa Židia usilovali mať korektné a bezkonfliktné vzťahy s majoritou. Je to úplne pochopiteľné. V spomienkach Slovákov boli Židia roľníci, remeselníci, niektorí sa živili zberom handier, koží, bylín alebo mali obchodíky so zmiešaným tovarom. V mestách spomínali na židovských obchodníkov a živnostníkov alebo aj lekárov.

Časť židovských obyvateľov sa usilovala o asimiláciu, splynutie s majoritou. Ich deti študovali na svetských školách, mohli sa už uplatňovať v rôznych profesiách, aj v podnikaní. Akonáhle boli úspešní, tak sa ako „tí druhí“ stávali tŕňom v oku mnohých obyvateľov, ktorí si vraveli: „Ako je to možné, že je ten Žid lepší, úspešnejší?“

Je dôležité mať vlastné mýty. Môžeme sa vďaka nim identifikovať s vlastnou krajinou, nájsť v nej domov, možno útechu. Ale často vedia byť škodlivé – konfrontačné, negatívne. Vnímate to v dnešnej dobe ako problém?

Mýty a fakty sú dva protipóly, a dva spôsoby, ako môžeme spomínať na našu minulosť. Môžu tvoriť mobilizačnú časť identifikačného procesu, teda byť tmelom nejakej skupiny či národa. Mýty obsahujú stereotypy o sebe, o „mojej“ skupine, tie sa nazývajú autostereotypy. Bývajú zväčša pozitívne ako Slováci sú pohostinní národ, alebo tragické – Slováci boli tisíc rokov v područí Maďarov.

Pokiaľ majú mýty a stereotypy, ktoré ich tvoria, stmeľujúci efekt, tak je to v poriadku. Ak som napríklad vlastenka hrdá na bohatú históriu, tradície, folklór a nejakým spôsobom ma to obohacuje alebo sa tým snažím kultivovať druhých, tak je to v poriadku.

Akonáhle si ale myslím, že moja skupina je tá najlepšia a ostatní tu nemajú čo robiť a nemajú mať rovnaké práva ako ja – tak tam nastáva problém. Tu sa vlastenectvo mení na nacionalizmus a od neho býva často krôčik ku prejavom a ideológiám ako fašizmus, nacizmus, ale aj komunizmus. Ich myšlienky a šíritelia sú prítomní na dnešnom Slovensku, ale aj za jeho hranicami.

Aká je naša spoločnosť? Lebo “čistokrvná slovenská” spoločnosť nikdy neexistovala. To je len zbožné želanie niektorých ľudí. My sme boli odjakživa križovatkou množstva kultúr, náboženstiev a etník. Takže je to konštrukt, ktorý môže byť a býva ideologicky zneužívaný. To sa stalo Nemcom za Hitlera, ale aj nám – my máme tiež svoje až extrémne nacionalistické strany a časť ľudí na to pozitívne reaguje, pretože je pre nich národná identita vysokou hodnotou, niekedy sa zdá, že vyššou ako ľudskosť.

Ako je možné, že sú predsudky a stereotypy tak často zneužívané a stávajú sa akýmsi ideologickým konštruktom?

Neviem na to jednoznačne odpovedať. Sú po ruke jednoduché vysvetlenia či odpovede. Napríklad na otázku: „Kto môže za to, že som sa dostala do zlej životnej situácie?“ Keď sa človek cíti byť ohrozený, nevie si projektovať vlastnú budúcnosť alebo sa mu prestane dariť, tak sa pýta, kto je za to zodpovedný. Tam prichádza na rad nejaká autorita, napríklad politická alebo náboženská, ktorá mu na to dá odpoveď a tým ho dočasne uspokojí. Nájde sa ten „obetný baránok“, ten, kto za to môže. A to boli v minulosti napríklad Židia.

Dostali ste cenu SAV za členstvo v autorskom kolektíve monografie Na ceste k modernej žene (Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku). Prečo je podľa vás aj teraz, v 21. storočí dôležité hovoriť o rovnosti, nielen etnickej či náboženskej, ale aj rodovej?

Je to dôležité preto, lebo rodová (ale ani iná) rovnosť v našej spoločnosti nie je ani zďaleka samozrejmosť. Napriek tomu, že to spoločnosť deklaruje, sú u nás ženy ešte stále diskriminované a podceňované. Nejde len o to, že existujú profesie, kde majú ženy nižšie platy. Ženy a muži v spoločnosti nie sú rovnako hodnotení a posudzovaní v akejkoľvek oblasti života.

Napríklad pokiaľ je žena vo vysokej funkcii, tak sa ihneď začne riešiť, že zrejme nemá plnohodnotný rodinný život. Alebo prečo sa radšej nestará o deti. Tieto tradičné rodové zaradenia muža a ženy sú v našej spoločnosti ešte stále nesmierne silné napriek tomu, že mnohí mladí ľudia majú už iné zmýšľanie.

Vidím mnoho mladých oteckov tráviť s deťmi voľný čas, stúpa počet tých, čo zostávajú s deťmi na rodičovskej. To snáď v mojej generácii ani neexistovalo, rovnako ako pojem rodičovská dovolenka. Myslím si, že keby ženy viac spravovali veci verejné, tak by to bolo veľmi osožné pre nás všetkých. Ale vidíme, ako málo žien bolo v týchto parlamentných voľbách na kandidátkach politických strán, to súvisí práve s tým, akú majú o sebe mienku, akú majú sebadôveru.

Keď išla nejaká žena pred sto rokmi študovať na lekársku fakultu, tak z toho bolo veľké haló. Ľudácky režim sa snažil ženy natlačiť opäť do domácností a k deťom. Potom prišiel komunistický prevrat a nastala akási emancipácia žien na taký pomýlený spôsob. Zrazu boli ženy traktoristky, družstevníčky. Mnohé ženy radšej ostanú pri sporáku a pri deťoch, majú často sklon sa podceňovať. Starostlivosť o domácnosť a deti je samozrejme úplne v poriadku, ak sa cítia byť zrealizované.

Myslím si práve, že tento druh práce by mal byť konečne spoločensky, aj finančne adekvátne ohodnotenou činnosťou, pretože pre spoločnosť vytvára nenahraditeľné hodnoty. Pri rodovej rovnosti predsa nejde o to, aby boli ženy zastúpené vo všetkých profesiách, ale aby boli akceptované rovnako ako muži, a to vo všetkých činnostiach, ktoré si vyberú.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

antisemitizmus extremizmus fašizmus ľudské práva menšiny oral history politika Rómovia rovnosť školstvo slovensko spoločnosť vzdelavanie ženy zidia