Alica Babicová: Aj ja by som rada vyšla na balkón a zatlieskala všetkým ľuďom, ktorí dodržiavajú nariadenia

Operačná sestra Alica Babicová pracuje v ružomberskej Ústrednej vojenskej nemocnici na oddelení neurochirurgie. V práci si musela prejsť neistotou a opakovaným testovaním na ochorenie COVID-19. Hoci je prostredím, v ktorom pracuje, vystavovaná nebezpečenstvu, omnoho viac sa obáva o svojich blízkych.

Nesmierne si vážime prácu ľudí v prvej línii boja proti ochoreniu Covid-19. Tento rozhovor je druhý zo série Hrdinovia dnešných dní. Ďakujeme.

S akými pocitmi vstupuješ v týchto dňoch do nemocnice?

V týchto dňoch je vstupovanie do nemocnice asi pre každého veľmi špecifické, keďže pomery v nej sa od základu zmenili. Pred nemocnicou je zriadený stan, ktorým prechádzajú všetci pacienti, ktorí prichádzajú nielen na hospitalizáciu, ale aj na jednotlivé vyšetrenia.

Musia vypísať dotazník, v ktorom sú napríklad otázky týkajúce sa cestovateľskej anamnézy, meria sa im tiež telesná teplota a až potom môžu vstúpiť do nemocnice. Zmenilo sa nielen usporiadanie jednotlivých oddelení, celkovej štruktúry nemocníc, ale aj samotní ľudia. V ich tvárach vidieť neistotu, obavy, strach z budúcnosti. Nevstupuje sa tam ľahko.

Čo priniesol do života koronavírus tebe ako človeku, ktorý pracuje v zdravotníctve?

Myslím, že koronavírus nielen mne, ale všetkým zdravotníkom obrátil život naruby. Musíme sa prispôsobiť úplne novým situáciám. Jednotlivé oddelenia a operačné sály sú sťahované z miesta na miesto. Vytvárajú sa trakty, kde budú umiestňovaní klienti s ochorením COVID-19.

Začala som sa zamýšľať nad tým, ako sme žili doteraz, ako žijeme teraz a čo nás čaká v budúcnosti. V hlave sa mi objavuje množstvo otázok. Uvedomujem si, že sme žili uponáhľaným spôsobom života. Momentálne sme v práci rozdelení na tímy, aby sme v prípade výskytu nákazy neochoreli všetci naraz a striedame sa po týždňoch. Vzniklo tak v našich životoch viac času. Je to priestor, kedy môžeme prehodnotiť, čo sme robili nesprávne, čo chceme zmeniť a akým príkladom máme byť nielen pre svojich kolegov, ale zároveň aj členov rodiny.

V Ružomberku sa počas pandémie stala dopravná nehoda a zranených s cestovateľskou anamnézou odvážali aj na vaše oddelenie. Ako si prežívala priebeh tejto operácie?

Myslím si, že celý náš operačný tím pri tejto operácii vstupoval do jednej veľkej neznámej. Prvýkrát počas mojej profesionálnej praxe som si obliekla ochranný odev. Mali sme okuliare, respirátory, dvoje rukavíc, overaly a ďalšie pomôcky, ktoré používame aj za bežných okolností, ako napríklad röntgenovú zásteru alebo operačný plášť. Táto operácia bola sťažená už len vrstvou odevu, ktorú sme mali oblečenú. Keď sme dooperovali, prišli nám oznámiť klientkine výsledky testov, ktoré boli negatívne. Bola to veľká úľava.

Odev, ktorý si spomenula, mi nepríde práve pohodlný.

Keď sa človek postaví k operácii, viac menej zabudne na všetko to, čo je okolo neho a aj na to, čo má na sebe. Sústredí sa na samotnú operáciu. Okrem toho, že sa mi rosili okuliare, som si nepripúšťala nijakú záťaž zvonku. Sústredila som sa na operáciu, aby to všetko dopadlo podľa očakávania operatéra a pre dobro pacienta.

Ako na teba vplývalo to, že si musela opakovane podstupovať testy na koronavírus?

Keď som podstupovala tento test prvýkrát, mala som veľké obavy aj vzhľadom na to, že sa v tom čase u nás doma nachádzala tehotná dcéra s manželom. Druhý a tretíkrát som bola počas testovania o niečo pokojnejšia. Mala som pocit, že hoci som tam opakovane, stále to nie je poslednýkrát. Je možné, že sa opäť dostanem do situácie, keď budem stáť pri operácii pacienta s koronavírusom. V takom prípade budem musieť opäť pristúpiť na testovanie, aby som nijak neohrozovala ďalších ľudí okolo seba. Možno to potom začnem vnímať ako rutinu.

Okrem toho, že si operačná sestra, si aj matka a manželka. Bojíš sa, že môžeš svoju rodinu ohroziť tým, v akom prostredí sa pohybuješ?

Veľakrát som sa nad týmto zamýšľala a môžem úprimne povedať, že oveľa väčší strach mám o všetkých tých ľudí okolo mňa ako o seba samú.

Ako tento fakt vnímajú oni?

Myslím, že sú stotožnení s tým, že táto situácia môže nastať, nikdy mi to však nedali nijakým spôsobom pocítiť. Stoja pri mne a snažia sa mi pomáhať, ako len môžu.

Ľudia vás považujú za hrdinov dnešných dní. Ako ste stotožnení s takýmto titulom?

Momentálne pracujeme v sťažených podmienkach, s ktorými nikto nerátal, napriek tomu si však netrúfam považovať sa za hrdinku.

Aké vlastnosti by mal mať podľa teba zdravotník, aby dokázal túto situáciu zvládať?

Zdravotník musí mať či už pred, počas alebo po koronavíruse presne tie isté vlastnosti. Nesmie spanikáriť, brať veci na ľahkú váhu, musí byť trpezlivý, zodpovedný. Mal by byť tolerantný voči pacientom i kolegom. V tejto chvíli je dôležitá tiež ľudskosť, ochota chápať jeden druhého, stáť pri sebe a pomáhať si.

Ako vplýva táto situácia na vaše tímové fungovanie?

Pracujeme v menšom počte, než na aký som bola doteraz zvyknutá, pretože sme rozčlenení na spomínané tímy. U kolegov trochu cítim nervozitu a obavy z toho, dokedy toto obdobie potrvá, čo nám prinesie, čo bude neskôr. Nechcem zatiaľ tvrdiť, že to naše vzťahy posilnilo, pretože si myslím, že sa to ukáže, až keď celá táto situácia utíchne.

Ako vnímaš gesto od ľudí, ktorí na konci dňa vyjdú na balkóny a tlieskajú vám, zdravotníkom?

Tento potlesk poteší každého jedného zdravotníka. Aj ja by som rada vyšla na balkón, aby som zatlieskala všetkým ľuďom, ktorí sa v tejto situácii správajú zodpovedne a dodržiavajú všetky nariadenia. Za to im patrí veľká vďaka.

Ako vnímaš opatrenia našej vlády?

Myslím si, že sú na mieste.

Vydali sme knihu myšlienok, povzbudení, motivácie a inšpirácie z rozhovorov, ktoré vznikli počas troch rokov fungovania Meet the Heroes. Jej kúpou potešíte sami seba, inšpirujete sa a podporíte vznik ďalších rozhovorov. Z každej predanej knihy teraz venujeme 5 € iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Kúpiť si ju môžete na www.kniha.heroes.sk. Ďakujeme.

Aj tie vzťahujúce sa na veľkonočné sviatky?

Myslím si, že tu nešlo ani tak o zákaz cestovania naprieč Slovenskom. Každý inteligentný človek chápe, že teraz nebolo na mieste, aby sme sa stretávali, navštevovali a aby sme si tak plnili veľkonočné zvyky. Keď toto obdobie pominie, určite si to všetci so svojimi blízkymi vynahradíme. Situácia káže zostať doma a je škoda, že tento fakt zrejme nie každý počas veľkonočných sviatkov prijal.

Sme zodpovední?

Diskutabilná otázka. Je to individuálne. Poznám ľudí, ktorí k tomuto stavu pristupujú so všetkou vážnosťou. Dávajú si záležať na dezinfekcii rúk, priestorov, v ktorých sa pohybujú, nosia rúška a niekedy zostávam milo prekvapená, kde berú všetku tú silu. Na druhej strane sú medzi nami jednotlivci, ktorí tieto neľahké časy zľahčujú a sú netolerantní. Veľmi ma zarážajú tí, ktorí pred obchodmi pofajčievajú, predbiehajú sa a nedodržiavajú určené rozostupy. Celkovo mám však pocit, že Slováci sú zodpovední a som na to hrdá.

Aký postoj ľudí voči zdravotníkom si želáš po skončení pandémie?

Uvítala by som, keby ľudia rešpektovali príkazy lekárov a sestier, pretože pri nedodržiavaní jednotlivých úkonov, ktoré sú klientovi nariadené aj po skončení hospitalizácie, mnohokrát snaha zdravotného personálu vyjde na zmar. Benefity po operácii môžu človeku do života vstúpiť iba pri vzájomnej súhre lekára a klienta.

Zvládneme to?

Zvládneme to, pretože sme zodpovední, baví nás život a chceme ho opäť žiť so všetkými krásami a potešeniami čo najskôr.

Ilustrácia titulnej fotografie je od Kataríny Drengubiakovej.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

hrdinovia dnesnych dni koronavírus zdravotníctvo