Kamil Sládek: Nie je dôležité, aké náboženstvo vyznávame, rozhodujú naše skutky. Kľúčové je byť človekom

Keď Slovensko v roku 1999 začalo negociačný proces o vstupe do Európskej únie, túžba obyvateľov dobehnúť našich susedov v približovaní sa k EÚ a k NATO bola obrovská. Z toho vyplývala i činnosť Centra pre európsku politiku – objasňovať občanom, čo európska integrácia znamená, čo môže priniesť alebo vziať. V tom čase sa k CEP-u pridal Kamil Sládek. Odvtedy sa venuje predovšetkým vzdelávaniu mladých ľudí v stredoškolskom veku a tým, ktorí ich sprevádzajú – učiteľom a pracovníkom s mládežou. V rozhovore porozprával o projekte, ktorého cieľ bol zo začiatku, ako sám hovorí, „tak trocha postavený na hlavu“.

Kde vznikol nápad vytvoriť projekt Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?

Keď po voľbách 2016 Ministerstvo školstva ako riešenie proti šíreniu extrémizmu namiesto návrhov, ako učiť dejepis efektívnejšie, ako počúvať učiteľov a žiakov a podnecovať ich k aktivite schválilo, aby na školách bolo o hodinu viac dejepisu ako dovtedy, začali sme premýšľať, čo urobíme.

Našli sme niekoľko paralel medzi vývojom spoločnosti v 80. rokoch v bývalej Juhoslávii a na Slovensku v druhej dekáde 21. storočia. Na základe našich skúseností z práce v Bosne a Hercegovine ako i partnerstiev v Chorvátsku sme začali pripravovať projekt, ktorého cieľ bol tak trocha postavený na hlavu.

Naše projekty v Bosne a Hercegovine boli zamerané na vzdelávanie o rozvoji občianskej spoločnosti a Európskej únii. Bolo to veľmi dôležité. V 2017 sme sa tam však vybrali s cieľom učiť sa. Z učiteľa sa stal žiak. Postupne, štúdiom, cestami do krajín, kde sme mali partnerov, rozhovormi s miestnymi bez ohľadu na národnosť či náboženstvo sme začali rozvíjať klbko vzťahov, súvislostí, neočakávaného konania ako i veľkorysosti či ľudského porozumenia a odpustenia. Postupne sme modelovali a overovali náplň cesty.

Projekt je nový, testovali sme ho dva roky, s touto fázou sme skončili na jeseň minulého roka. Tento rok sme ho začali ponúkať školám. Avšak študijné cesty do Chorvátska a do Bosny a Hercegoviny sa v tomto roku kvôli koronavírusu nedajú realizovať. Musíme počkať, kým sa opäť otvoria hranice a ľudia budú pripravení cestovať mimo hraníc Slovenska, aj do krajín mimo EÚ.

Čo predchádza samotnej študijnej ceste?

Študijná cesta vyžaduje od študentov osobnú prípravu, trocha čítania, pozretie videí. Podklady dostávajú účastníci vopred vďaka našej spolupráci s ich pedagógmi. Je dôležité byť pripravený. Veľkej časti budúcich účastníkov sa to veľmi nechce. Dá sa to pochopiť – nevedia, prečo by to mali robiť, veď idú na bežnú exkurziu či výlet. Lenže na základe ich hodnotenia po študijnej ceste vieme, že to pre nich nebol bežný výlet či exkurzia. A uznávajú, že by to bolo fajn vedieť viac vopred.

Cieľom projektu je odkrývať temné stránky nacionalizmu. Akým spôsobom?

Silné, boľavé ako i neuveriteľne povzbudivé príbehy konkrétnych ľudí, ktorí prežili, sú kľúčové pre porozumenie, ako sa veci vyvíjali, čo je to vojna a ako sa dá po vojne žiť. Chceli sme pripraviť projekt, ktorý nám mal pomôcť skúsiť porozumieť, čo sa tam v dvoch desaťročiach od 80. rokov 20. storočia stalo.

Ako mohlo prísť k tak hrozným vojnám, ako sa niekedy z večera do rána dokázali znenávidieť ľudia, ktorí si boli blízki. Všetci sú pritom Slovania a hovoria prakticky rovnakým jazykom. Deliacou líniou bola príslušnosť k národu či náboženstvu.

Spoznávame, kam až dokáže ísť ľudská nenávisť. Čo to znamená chcieť druhému, cudziemu, úplne neznámemu ubližovať veľmi konkrétne, fyzicky i duševne, chcieť ho zničiť. Odhaľujeme, ako postupne strácame cit rešpektovať toho druhého. Ako v tom druhom už nevidíme človeka. Lebo sme si ho znečlovečili. Alebo sme si to nechali nahovoriť a vtĺcť do hlavy.

Prostredníctvom týchto aktivít sa snažíte upozorniť na spoločenské problémy.

Prinášame témy, ktoré ovplyvnili životy dvoch desiatok miliónov obyvateľov bývalej Juhoslávie. Hľadáme paralely, v čom je situácia vtedy podobná tej dnešnej na Slovensku. Pre mladých ľudí je dosť prekvapivé, že také existujú. Skúmame, čo máme robiť, aby sme sa vyhli akejkoľvek podobnosti výsledkov. Preto je dôležité diskutovať o motívoch a spôsoboch politikov, ktorí na konci 20. storočia priviedli na pomery vtedajšieho Československa vcelku úspešnú krajinu, akou Juhoslávia bola, do katastrofy vojny.

Je pre nás dôležité počúvať mladých ľudí, ako dnes na Slovensku vnímajú politikov. Pre časť z nich je riešením robiť z „tých iných“ nepriateľov alebo príčinu našich neúspechov. Iná časť kostrbato hovorí o svojich riešeniach a vo vášnivých diskusiách hľadajú riešenia. Naše rozhovory s mladými ľuďmi na základe skúseností zo študijnej cesty či výstavy sú veľmi zaujímavé a potrebné. Pre všetkých.

Prečo ste si ako miesto vzdelávania vybrali práve povojnové miesta?

Vukovar je mesto, ktoré bolo v Európe od II. svetovej vojny ako prvé zrovnané so zemou. Zároveň sa neďaleko tohto mesta stal najväčší vojnový zločin v Chorvátsko-srbskej vojne, keď bolo vyše dvestošesťdesiat bezbranných ľudí z nemocnice zastrelených nad vybagrovanou jamou neďaleko prasacej farmy.

V okolí Srebrenice v Bosne a Hercegovine bolo v strede júla 1995 podľa OSN zabitých vyše osemtisíc chlapcov a chlapov zo širšieho okolia vo veku od 12 – 77 rokov. Boli to zajatci, ktorí sa nemali ako brániť.

Sarajevo drží smutný historický rekord – žiadne mesto v známej histórii ľudstva nebolo dlhšie obliehané. Takmer štyri roky. Bez elektriny, vody, kúrenia. Skúsme si porovnať naše „obmedzené“ podmienky dnes v korone so Sarajevčanmi, ktorí netušili, kedy popri všetkých iných obmedzeniach začnú strieľať srbskí ostreľovači z kopcov nad Sarajevom.

A potom ešte Tuzla. Popri Sarajeve je pokladaná za najviac otvorené a multikultúrne mesto v Bosne a Hercegovine. Počas vojny ho pred srbskou ofenzívou bránili bez rozdielu národnosti občania mesta Tuzla: Bosniaci, Srbi i Chorváti. Napriek tejto otvorenosti sa 25. mája 1995 stal masaker. V bývalej Juhoslávii to bol deň mládeže (výročie narodenia bývalého prezidenta Juhoslávie Josipa Broza Tita) a mladí ľudia slávili svoj deň. Na námestie Kapija, kde bola veľká koncentrácia mladých, vtedy dopadla bomba, ktorá zabila vyše 70 ľudí a viac ako 200 zranila.

Povojnové miesta sú len zázemím, podkladom, kulisou našich ciest. Kľúčoví sú ľudia, ktorí v nich žijú so svojou nevyžiadanou skúsenosťou a poznaním. Mestá, ktoré navštevujeme, majú vďaka nim veľmi silné príbehy.

Môžete spomenúť konkrétne príklady?

Mladého muža Zija Ribića, ktorému, keď mal osem rokov, vystrieľali celú jeho rodinu a on náhodou prežil. Zle ho trafili.
Väzni zajateckých táborov, Srb Janko Samouković, Bosniak Amir Omerspahić i Chorvát Stanislav Krezić – každý z nich bol v tábore v inej krajine. Prežili peklo na zemi.

Učiteľka, bývalá riaditeľka školy v Srebrenici Beba Hadžić, nám hovorí o svojej skúsenosti utečenkyne.
Rodičia detí, ktorých počas pokojného májového večera na námestí v Tuzle zabila bomba, ktorú tam niekto zámerne zacielil.
Nepochopiteľné.

Veľkou témou rozhovorov s ľuďmi, ktorí prežili vojnu v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine, je odpustenie. Hovoria nám, že bez odpustenia sa nedá normálne žiť ďalej. Oni nezabúdajú, oni veľmi dobre vedia, koho a čo stratili. Často poznajú vrahov svojich blízkych, niektorých aj osobne. Cítiť z nich, že odpustili. Spoločne spoznávame, že to, ako vyzeráme, čo robíme, aké náboženstvo vyznávame, nie je také dôležité. Naše skutky rozhodujú. Kľúčové je byť človekom.

Je nutné hovoriť o extrémizme s mladými ľuďmi aj mimo školských lavíc?

Je veľmi dôležité rozprávať sa s nimi o čomkoľvek. Mať pre nich čas a dať im pocítiť, že im dôverujeme. Všetci sme si prešli obdobím dospievania, objavovania sveta. Rozumieme tomu, že mladí dnes majú náročnú úlohu vedieť sa zorientovať v širokej palete ponúk, z ktorej si môžu vyberať. Spoznávať úmysel ľudí, ktorí ich oslovujú. 

Ak budú mladí ľudia účastníkmi aj v diskusiách o hodnotách, budú sa vedieť sami rozhodovať. Nielen preberať slová a skutky druhých. Preto je dobre, aby mali čo najviac príležitostí k rozhovorom o tom, ako ľudia rozmýšľajú, z akých pohnútok konajú a aké sú potom výsledky ich mentálneho sveta.

V čase po korone budú projekty s témou populizmu, krízových situácií, radikalizmu či extrémizmu veľmi dôležité. Náš život, ako hovoria viacerí odborníci, bude iný. Predpokladám, že neistota ľudí po kríze bude živnou pôdou populistov pre ešte masívnejšie šírenie hoaxov a fakenews. Potom bude na mladých ľuďoch, pre čo sa rozhodnú, komu budú dôverovať a či budú aktívni.

Aké sú odozvy od študentov? 

Mnohí sú prekvapení, zaskočení. Úplná väčšina netušila o brutalite a hrôzach vojen v bývalej Juhoslávii. Prakticky počas každej cesty hneď vo Vukovare prídu za nami účastníci a povedia, že sme sa ako ľudia nič nenaučili. Lebo si nemysleli, že po Osvienčime sa v Európe takéto zverstvá zopakujú.

Ďalšou témou reakcií je veľkodušnosť ľudí, s ktorými sa rozprávame. Účastníkov prekvapuje, keď obete vojny napriek utrpeniu, ktoré prežili, a po strate najbližších hovoria o nevyhnutnosti zmierenia a odpustenia. Ich hlavnou motiváciou je, aby sa vojna nezopakovala.

Viacerí konštatujú, že sa máme na Slovensku dobre.

Zaujímavou skúsenosťou je, že slovné spojenie Európska únia dostane obsah. Vystupovanie z autobusu na Schengenskej hranici medzi Maďarskom a Chorvátskom a opustenie priestoru EÚ nad riekou Sávou je doslova hmatateľné. Čo však každého zasiahne je, že príchodom na územie Bosny a Hercegoviny začínajú byť samozrejmé telefonáty a čety domov či kamošom nemožné, lebo je to veľmi drahé. A zrazu EÚ a členstvo Slovenska v ňom dostáva novú dimenziu.

Putovná výstava je zhrnutím emócií zachytených na fotografiách, videách a v textoch. Aký je jej zámer?

Nejde nám o emócie. Tie môžu narásť do takých rozmerov, že sú zlým radcom a blokujú racionálne rozmýšľanie a konanie. Výstava je príležitosť sprostredkovane spoznať príbehy konkrétnych ľudí v čase vojny. Je akoby náhradou študijnej cesty, na ktorú nemôžu ísť všetci.

Výstava potrebuje sprievodcu. Sú nimi účastníci cesty, ktorí sprevádzajú svojich spolužiakov, rovesníkov tým, čo oni sami zažili, spoznali. Hovoria im o svojich pocitoch, najsilnejších zážitkoch, o tom, čo im takáto cesta dala. Je to bežne používaná forma rovesníckeho vzdelávania, ktoré je vynikajúci nástroj učenia sa. Mladí mladým odovzdajú informácie zrozumiteľnejšie a sú uveriteľnejší ako rozprávanie nás, starých expertov.

Druhou polovicou programu je rozhovor o nej, o pocitoch účastníkov výstavy. O tom, či niektoré prejavy ľudí na Slovensku nepripomínajú reakcie ľudí spred tridsiatich rokov v Juhoslávii. Diskusiu končíme hľadaním odpovedí, čo každý jeden z nás môže urobiť, aby ovplyvnil svet, v ktorom žijeme.

Výstavu „Ako sa z našich stali cudzí“ v rámci jej testovania navštívili žiaci škôl v Stropkove, Tisovci, Žiari nad Hronom a v Bratislave. 

 S akými reakciami sa stretávate? 

Je to podobné, ako reakcie účastníkov po študijnej ceste. Nečakané, nevedeli sme, že také vojny boli. Oslovujú ich silné príbehy konkrétnych ľudí, o ktorých počas výstavy počuli. Niektorých zasiahnu fotografie, ktoré tvoria súčasť výstavy.

Počas prípravy sme mali veľký rešpekt pred tým, či a ako je možné sprostredkovať osobnú skúsenosť zo študijnej cesty a skúsenosť ľudí, ktorých sme počas cesty stretli tak, aby bola uveriteľná, aby účastníci výstavy prijali to, čo im chceme sprostredkovať. Až realizáciou výstavy sme sa presvedčili, že je to možné.

Plánujete pokračovať vo svojich aktivitách alebo plánujete aj niečo nové?

Niektoré veci sa, ako sa vraví, riešia samé. Z iniciatívy študentov – piatakov Vysokej školy múzických umení – majú školy ďalšiu príležitosť spoznať časť najnovších dejín Bosny a Hercegoviny. Vytvorili divadelnú hru o kopaní tunela pod letiskom v Sarajeve. Jej názov je Sabur. Je výborná.

Rád by som prejavil svoju vďačnosť priateľom z EUTIS o.p.s. Brno a našim partnerom v Bosne a Hercegovine. Bez nich, Agora centar a BosFam v Tuzle a Múzea dejín Bosny a Hercegoviny v Sarajeve, by študijná cesta i výstava neboli možné. Veľmi pekne im ďakujeme za spoluprácu.

Samozrejme, radi by sme pokračovali. Karanténa kvôli korone, tak ako všetkým, mnohé naše plány zmenila, respektíve znemožnila. Teraz hľadáme model, ako tento nový projekt ponúkať ináč.

Uvidíme, čo bude možné od jesene, keď sa opäť otvoria školy. Chceme pokračovať v študijných cestách a následne vo výstavách. Informácie o dvoch svetových vojnách v škole sú pre väčšinu mladých len dejepis. Keď prechádzame miesta pamäte, počúvame pamätníkov a potom sa spolu rozprávame, zrazu začínajú byť príbehy z učebníc živé. V hlavách viacerých postupne veci zapadajú do seba a slová vojna, koncentračný tábor, holokaust nadobúdajú význam. Mladí ľudia sa vydávajú na cestu vlastného poznávania. Poznanie časť z nich vedie k porozumeniu, že i oni majú zodpovednosť za svet, v ktorom žijú a svojím konaním ho formujú a ovplyvňujú. A preto sú dôležití.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

CEP extremizmus Kamil Sládek ľudské práva vojna vzdelavanie