Fatima Rahimi: V Afganistane vás nečaká ružová budúcnosť. To je dôvod, prečo chce toľko ľudí utiecť

Búra predsudky o migrácii, píše o ženských právach a jej životným príbehom ukazuje nám ostatným osud utečeneckej rodiny. Fatima Rahimi je mladá Afganka žijúca v Prahe, ktorá pred 20 rokmi musela opustiť svoju rodnú krajinu. Nelegálne. Prežila rok na cestách, život v utečeneckých táboroch i rasistické útoky spolužiakov. Dnes študuje na dvoch vysokých školách, je novinárkou Deníka Referendum, kde píše reportáže zo svetového aj domáceho diania a ukazuje inú tvár migrácie.

Čo teba a tvoju rodinu prinútilo opustiť Afganistan?

Narodila som sa v Herate, v treťom najväčšom meste Afganistanu, kde som žila do mojich približne siedmich rokov. Po tom, ako sa v 90. rokoch dostalo k moci fundamentalistické hnutie Taliban, som musela so svojou rodinou z krajiny z politických dôvodov odísť. Opustili sme domov i priateľov. Vycestovať z krajiny však bolo nelegálne, museli sa z nás stať utečenci zverení do rúk prevádzačov. Nemali sme cieľ, nevedeli sme, kam chceme ísť. Doteraz ani nevieme, ako presne vyzerala trasa našej cesty, ktorá nakoniec skončila v Českej republike.

Boli sme jedna z mnohých rodín, ktoré museli urobiť takéto rozhodnutie. V Afganistane trvá vojna už 40 rokov, čo sa odrazilo na stave krajiny. Už počas sovietskej invázie v 80. rokoch opustilo krajinu okolo šesť miliónov ľudí. V súčasnosti je Afganistan zničená krajina. Je tam veľká chudoba, negramotnosť, množstvo politických konfliktov trvajúcich roky, vysoká nezamestnanosť. Hoci veľa mladých ľudí túži po vzdelaní, nemajú ho nakoniec kde uplatniť. V krajine vás nečaká ružová budúcnosť a to je dôvod, prečo chce toľko ľudí utiecť. Chcú lepší život.

Ako sa na túto situáciu pozeralo sedemročné dievčatko?

Väčšinou sú to spomienky z rozprávania mojich rodičov. Pamätám si, že som zo začiatku trochu demonštrovala, pretože som tam mala kamarátov a rodinu, a nechcela som od nich odísť. Potom som to začala vnímať ako dobrodružstvo, ktoré sa však po pár dňoch rozplynulo. Prišla realita. Cesta z Afganistanu do Česka trvala rok, väčšinou sme sa presúvali v noci a pešo. Prespávali sme v lese, raz sme boli skoro dva týždne bez jedla a pili sme vodu z potoka.

Vo chvíli, keď cesta trvala už naozaj veľmi dlho, aj samotní dospelí mali problém odľahčovať situáciu deťom a vysvetliť im, že musíme ísť ďalej. Oni sami boli v strese, v depresii a my sme to videli. Mnohokrát deti podceňujeme, ale ony vedia vycítiť, ako sa máme. Prednedávnom som sa pýtala otca, či by opäť opustil Afganistan, keby vedel, že nás bude čakať rovnaká cesta, ktorú sme zažili. Neodpovedal.

Čo nasledovalo po príchode do Česka?

Naša cesta skončila na hraniciach s Nemeckom. Prevádzači chceli ďalšie peniaze, no už sme žiadne nemali, tak sme museli zostať v Česku. Vlakom sme sa dostali do Prahy a hľadali cudzineckú políciu. Nikto nám nechcel pomôcť, poradiť. S naším materinským jazykom – perzštinou – sme sa nevedeli dorozumieť, políciu sme hľadali nakoniec dva alebo tri dni. Nasledovalo požiadanie o azyl a život v rôznych zariadeniach pre utečencov, ktorý trval približne tri a pol roka. Až potom sme dostali trvalý pobyt v Česku.

Zažila si aj odsudzovanie okolím?

S odsudzovaním sa stretávam dodnes. Po prvýkrát som ho zažila po nástupe do šiesteho ročníka v českej základnej škole. V triede sme boli tri emigrantky, jedna z Ukrajiny a jedna tiež z Afganistanu. My dve sme nevedeli takmer vôbec po česky, pretože perzština je naozaj veľmi odlišný jazyk. Bola to hrôza a prvý polrok som nebola ani klasifikovaná.

Okrem tejto rečovej bariéry som sa musela vysporiadať aj so šikanou kvôli svojmu vzhľadu. Ako Afganka tmavšej pleti, ktorá navštevovala školy na dedine, som si musela vypočuť oslovenia ako „cigoška“ alebo „rómka“. Keďže to bolo v období pred 11. septembrom 2001, spolužiaci ani nevedeli, kde je Afganistan. Na obedoch v škole mi hádzali desiatu na zem, pľuli na mňa, ťahali ma za vlasy, prenasledovali ma k táboru.

Na ďalšej základnej škole, ktorú som začala navštevovať po presťahovaní do iného tábora, mi chceli spolužiaci vytvoriť webovú stránku s mojou fotografiou a opicou, boli to silné rasistické útoky. Učiteľov som však mala výborných a vďaka nim som mala chuť na sebe pracovať.

Aký je tvoj život v Prahe? Stretla si sa aj tu s rasizmom na vlastnej koži?

Stretla a bohužiaľ od ľudí, od ktorých by som to nečakala. Napríklad mám skúsenosť s lekárkou, ktorá si pri vyšetrení môjho otca niekoľkokrát umývala ruky a mala nevhodné poznámky o tom, ako sme tu preto, aby sme brali sociálne dávky a prečo sa otec nevie dorozumieť v češtine. Život v Prahe je ale určite iný ako na dedinách a v malých mestách, pretože ľudia sú tu zvyknutí na multikultúrnosť. Som tu spokojná.

Chýba ti život v Afganistane?

Úprimne, zo začiatku ma to mrzelo. Spomínam si, že počas štúdia na gymnáziu sme písali rôzne eseje a doteraz si pamätám, ako mi bolo ľúto, že nemôžem písať esej v perzštine, určite by som ju napísala lepšie. Túžila som mať samé jednotky. To bolo ale ešte v období, keď som nevnímala, aké možnosti sa mi tu otvorili. V Afganistane by som nemusela mať možnosť chodiť do školy, študovať na univerzitách, byť novinárkou.

Na Slovensku v roku 2015 vyvolala utečenecká kríza protimigračnú náladu, ktorá rozdelila spoločnosť na dva tábory. Ako si ty vnímala toto obdobie?

V tej dobe som začala písať pre Deník Referendum a myslím, že práve to mi veľmi pomohlo. Keby som sa nestala novinárkou a len čítala informácie z médií, nedalo by mi to toľko, ako keď som aktívne vyhľadávala informácie sama. Táto kríza sa mňa a aj všetkých, ktorí zažili to čo ja, veľmi dotýkala.

Prišlo mi nefér, ako mnohí vopred odsudzovali ľudí, ktorých nepoznali. Všetci videli jednu masu, skupinu ľudí, migračnú vlnu. Ako keby boli jedna identita bez individualít. Predsa každý z nich mal svoj príbeh a dôvod, prečo sa rozhodol odísť z krajiny a chcel len žiť spokojný život.

Téma migrácie bola na Slovensku skloňovaná najmä v období pred parlamentnými voľbami. Slovenskí politici ňou oslovovali svojich voličov a dá sa povedať, že výrazným spôsobom ovplyvnila aj výsledok volieb. Ako sa k tejto téme stavia česká vláda?

Chápala som, že je to veľmi zložitá situácia. Vtedajší premiér Bohuslav Sobotka to vôbec nemal ľahké. V Česku symbolizuje spomienku na hrdinstvo socha Nicholasa Wintona, ktorá stojí na hlavnej stanici v Prahe. V roku 1939 zachránil 669 prevažne židovských detí tým, že im zaistil odchod vlakom do Anglicka. Počas migračnej krízy sa však poväčšine hrdinstvo u nás nekonalo a vyhrával populizmus.

Ak by nebola migračná kríza, úprimne neviem, či by sa strany ako Sloboda a priama demokracia na čele s Tomio Okamurom dostali do parlamentu. Na druhej strane nesú vinu aj tradičné strany, ktoré sa k tejto téme nechceli vyjadrovať alebo ak sa už vyjadrovali, tak to nezvládli a išli smerom populizmu.

Prečo si sa stala novinárkou?

Vždy som chcela pomáhať ľuďom. Najskôr som túžila byť lekárkou a ešte na základnej škole som pani učiteľke češtiny sľubovala, že jej pomôžem, keď bude staršia. Neskôr na gymnáziu som mala výborného učiteľa zemepisu a nejako som sa dostala k humanitným vedám, ktoré ma začali lákať viac. Problém bol s písaním, ktorý som neskôr vyriešila tým, že som začala viac čítať. To mi veľmi pomohlo a stala sa zo mňa knihomoľka. Človek závidí spisovateľom, že vedia tak skvelo písať, až to chce dokázať tiež.

Potom prišla migračná kríza a ja som mala možnosť písať pre Deník Referendum, tak som po tom skočila. Na Karlovej univerzite som mala okolo seba veľmi veľa šikovných ľudí a v dobrom som im závidela ich úspechy. To ma veľmi motivovalo a chcela som popri škole pracovať na niečom aj ja.

Vo svojich reportážach sa zaoberám najmä sociálnou tematikou, vzdelávaním, školstvom, ale aj migráciou. V článkoch sa snažím ukázať, aká je situácia v Afganistane, keďže odtiaľ pochádzam a poznám tamojšie pomery a jazyk. Chcem bojovať proti stereotypom a nenávisti. Chcem ukázať, že každý z nás je individuálny a nemôžeme na základe jedného človeka alebo skupiny odsúdiť celú spoločnosť.

V nedávnom rozhovore si spomenula neprimeranú kritiku zo strany čitateľov, podľa ktorých “imigrant nemôže kritizovať spoločenské dianie v krajine”. Čo odpisuješ na tento typ komentárov?

Zo začiatku som veľmi riešila tieto komentáre, povedzme „hejty“, ale, bohužiaľ, človek si na to postupne zvykne. Pod každým článkom si nájdem neprimeranú kritiku či už na svoju osobu alebo text a je len na mne, ako sa k tomu postavím. Objektívne sa však podobné komentáre a diskusie vyskytujú aj pod článkami iných redaktorov, takže je to skôr problém online priestoru.

Ľudia si myslia, že autor musí zniesť všetko, nemá city a nič sa ho nedotkne. Samozrejme, autor po zverejnení článku čaká ohlasy, ale nie spôsobom, aby ľudia komentovali postavu či vzhľad redaktorky alebo jej národnosť.

Prečo si myslíš, že ľudia a priori odsudzujú migrantov?

Určite majú na tom svoj podiel médiá, a tým nemyslím médiá ako noviny alebo televíziu, skôr smartfóny. Vďaka nim sa každý stáva pasívnym redaktorom s možnosťou nahrať akékoľvek video a odoslať ho ihneď do sveta. Potom sa stáva, že sa internetom šíria rôzne videonahrávky, z ktorých bez poznania kontextu a situácie môžu vznikať umelo vytvorené konflikty. Ich účelom môže byť práve nenávisť k islamským krajinám.

Pred tromi rokmi som písala o tom, ako fungujú protimigračné a islamofóbne skupiny na sociálnej sieti Facebook. Už niekoľko rokov na nich koluje video, pôvodne z Južnej Ameriky, kde verejne lynčujú a zaživa upaľujú ženu. Zo začiatku sa video šírilo s informáciou, že je to z Blízkeho Východu a žena je upaľovaná, pretože mala oblečené krátke nohavice. Neskôr boli autori tak vynaliezaví, že k nemu urobili i arabský dabing, ktorý ale k videu nesedel. A toto video malo tisíce zdieľaní. Písala som aj autorovi príspevku, ktorý video zdieľal, že to nie je pravda, že to nie je z Blízkeho Východu, no neodpísal. Ďalší reagovali spôsobom „No a čo, mohlo sa to stať aj tam.“

Možno by pomohlo, keby vystúpilo viac ľudí verejne a ukázali, že žijeme rovnako ako ostatní. Teraz sa v čase pandémie ukázalo, ako je svet prepojený. Tešia, ale aj trápia nás podobné veci. Máme strach, že ochorieme alebo že ochorie niekto blízky, že prídeme o prácu, nebudeme mať kde bývať. Myslím, že každý z nás môže proti rasizmu bojovať tým, že nahlas nebude súhlasiť s akoukoľvek nenávisťou.

Vo svojich reportážach často upozorňuješ na ženské práva a ich absenciu v islamských krajinách. Považuješ sa za feministku?

Určite áno. Keď sa pozriem na to, aké sú ženské práva v Česku a porovnám to s islamskými krajinami, v tomto smere sme oveľa ďalej. Nechcem ale vyznieť tak, že je toto dostačujúce. Chceme sa porovnávať s Afganistanom alebo Saudskou Arábiou? Nie. Stále je čo zlepšovať a aj v Českej republike sú odvetvia a miesta, kde ženy stále nie sú rovnocenným partnerom a chýbajú.

Ja sa napríklad od malička zaujímam o futbal a písať o športe bolo pre mňa zo začiatku naozaj ťažké. Pamätám si, že keď som bola malá, s kýmkoľvek som sa rozprávala o futbale, všetci boli veľmi prekvapení, že dievča zaujíma futbal. Neskôr sa so mnou o tom nechceli rozprávať, pretože som žena. A toto je len jedna z mnohých sfér, kde cítime nerovnosť.

V samotnej novinárčine, kde sa sama pohybujem, je vidieť výrazný rozdiel. Žurnalistiku študuje mnoho žien i mužov, no vo vedúcich pozíciách na šéfredaktorských postoch je málokedy žena.

Slovo feminizmus je často vnímané v negatívnom zmysle. Čo znamená pre teba?

Pre mňa znamená rovnoprávnosť. Feminizmus nie je o tom, aby všetky ženy boli karieristky a nemohli sa s radosťou starať o dieťa. Je to o tom, že si môžeme slobodne zvoliť, akou cestou sa chceme vybrať.

Mám šťastie, že mám rodičov, ktorí ma vychovávali tak, že muži a ženy sú si rovnocenní. Raz som sa rozprávala s kamarátkou z Blízkeho Východu, ktorá je inak veľmi otvorená, o sexuálnom živote v manželstve. Keďže bola vychovávaná vo veľmi tradičnej rodine, bola presvedčená o tom, že v manželstve má muž právo na pohlavný styk aj vtedy, keď ona nesúhlasí. Ani v tomto prípade to nevnímala ako znásilnenie. Keď som sa s ňou o tom dlhšie rozprávala, sama uznala, že toto nie je v poriadku, no ona nad tým tak nikdy neuvažovala. Je dôležité, kde vyrastáte a ako sa pozeráte na veci.

Aký odkaz by si dala ženám, ktoré sa už stretli s rodovou diskrimináciou?

Hoci je to veľmi ťažké, je dôležité, aby o tom hovorili alebo písali. Vo chvíli, keď sa o tom nerozprávame, myslíme si, že nič také neexistuje. Keď o tom budeme písať, pomenujeme problém a keď máme problém pomenovaný, je to prvá fáza k tomu, aby sme ho začali riešiť. Vo chvíli, keď sa človek neprizná a bude si myslieť, že je toto všetko v poriadku, budeme žiť vo svete, kde rovnoprávnosť neexistuje.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Afganistan extremizmus Fatima Rahimi menšiny utečenci