Rasťo Šelepský, rodák z Trsteného pri Hornáde, založil občianske združenie Priatelia trstenskej prírody, ktoré sa venuje revitalizácii znečistenej prírody. Popri svojej práci v U. S. Steel Košice organizuje dobrovoľnícke brigády, aktivizuje občanov k dobrovoľníctvu a realizuje mnohé projekty. Aj vďaka jeho úsiliu a práci sa vyčistilo mŕtve rameno Hornádu, vysadilo sa viac ako 150 líp a osadili včelie úle.
Za svoju systematickú aktivitu bol v roku 2011 ocenený cenou Dobrovoľník roka U. S. Steel Košice a Nadácia Pontis ho v roku 2018 zaradila na Mapu sociálnych inovátorov.
Čo ťa viedlo k revitalizácii okolia v Trstenom pri Hornáde? Je tu príroda a okolie niečím výnimočná?
Od malička žijem v Trstenom. Pre domorodca je prostredie, kde sa narodil a v ktorom vyrastá opozerané, a preto som ani ja nevnímal našu prírodu ako niečo výnimočné. Skôr to tvrdia návštevníci, ktorí zavítajú do našej obce. Domáci ako aj ja si to uvedomia, až keď trochu pocestujú, a vidia aj iné svety. Sám som sa niekedy zamyslel, čo ma k tomu asi viedlo.
A na čo si prišiel?
Prišlo to úplne spontánne, asi vekom. Rozhodne to nebolo tak, že ráno som sa zobudil a niečo ma osvietilo alebo som si niečo prečítal. Pripisujem to tomu, že niečo máme v krvi. Človek aj to, ako sa správa k prostrediu, zdedil po predkoch, ale musí to mať v sebe. Možno to je aj zodpovednosťou voči prostrediu, v ktorom sme sa narodili, k predkom aj potomkom, no sám to neviem presne vysvetliť.
Bol si takýto aktívny už od detstva?
Asi od mojich trinástich rokov som bol členom Socialistického zväzu mládeže. Nebolo to z nejakého ideologického presvedčenia, ale vedeli sme využiť výhody, ktoré z toho vyplývali. V lete sme si napríklad zarobili tým, že sme čistili slovensko-maďarskú hranicu a za zarobené peniaze sme išli “žiť“ na Domašu.
Už od mala sme to mali v sebe. Vedeli sme sa dať dokopy a urobiť aj niečo prospešné, dobrovoľnícke, bez nároku na odmenu, niečo, z čoho bude mať úžitok naša obec. Napríklad sme zorganizovali brigádu a vyčistili sme obecný potok. Urobili sme to preto, lebo sme chceli, aby bola naša obec pekná. Takéto správanie sme videli aj u našich rodičov, jednoducho sme s tým vyrastali. No, samozrejme, nie všetci. Aj teraz mám viacerých kamarátov, ktorí nechápu, čo robíme a kvôli čomu.
Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si založil občianske združenie Priatelia trstenskej prírody, pod hlavičkou ktorého realizuješ svoje aktivity spolu s ďalšími dobrovoľníkmi?
Inšpirovalo ma to, že v peknej trstenskej prírode máme aj mŕtve rameno Hornádu, ktoré sme si v socialistických časoch zdevastovali a urobili z neho smetisko. Smeti z domácností a záhrad sa tam vynášali až dovtedy, kým sme tam ako partia začali s prvými dobrovoľníckymi aktivitami, čiže do roku 2007.
Niekedy v roku 2008 som videl v televízii rozhovor so Štefanom Szaboóm z Ekocentra SOSNA, kde rozprával o ich revitalizačnom projekte v Medzibodroží a vysvetľoval, akým spôsobom sa môžu získať financie na realizáciu takýchto enviro aktivít.
Hneď som OZ SOSNA vyhľadal v Košiciach a získal od nich informácie hlavne v oblasti financovania projektov. Následne som presvedčil našu bývalú partiu zo SZM, ale aj iných spoluobčanov, väčšinou mojich rovesníkov, a založili sme občianskeho združenie Priatelia trstenskej prírody.
V tej dobe sme boli dosť nahnevaní, že ak chceme mať peknú prírodu, musíme vlastnoručne upratať bordel, ktorý by tam nebol, ak by sa o svoje pozemky správca Hornádu poriadne staral. Kompetentných úradníkov ten neporiadok veľmi netrápil a nehľadali dlhodobejšie riešenia. Tiež sa ukázalo, že ak niečo uprace úrad, ľudia to berú ako fakt, že môžu na to miesto zase vynášať smeti a obec to zase vyčistí. Ak sa ale niečo urobí dobrovoľnícky, tak je tam väčšia verejná kontrola a aj bordelári sa správajú zodpovednejšie.
Združenie ste založili v roku 2009. Ako na vás vtedy pozerali ďalší obyvatelia obce, videli v tom zmysel?
Reakcie boli rôzne. Niektorí nás chválili a povedali mi, že je to super a iní nechápali. Dostal som aj otázku, prečo nezoženiem radšej financie na obecnú kanalizáciu.
Uvediem aj iný príklad. Na to, že sme v rokoch 2014 až 2016 vysadili pri cyklotrase lipovú alej, niekto reaguje pochvalne a nápad chváli, a iný povie, že je to blbosť, pretože: „Keď budú tie stromy veľké, môžu sa na nich zabiť ľudia, keď pôjdu autom alebo bicyklom.” Pripomeniem ešte raz, že je to cyklotrasa. Takto rôzne vidia ľudia našu prácu a to je aj odpoveď na to, ako ju hodnotia.
Všetky aktivity robíte dobrovoľnícky. Chápu ľudia, že aj takto sa dajú meniť veci v obci?
Niektorí pochopili, že aj takto si zlepšujeme život, ale sú ľudia, ktorí to nepochopia nikdy, lebo téma životného prostredia, ktorá dominuje v našich aktivitách, je pre nich nepodstatná.
Veľmi málo ľudí verí tomu, že všetko robíme dobrovoľnícky a zadarmo, že financie získané v projektoch sú na kúpu materiálu, náradia, práce strojov. Na prvé brigády manželka napiekla koláč, moja mama pripravila komperníky (zemiakové lokše, pozn. red.) a ja som doniesol „domácu“. Reakcia niektorých ľudí bola doslova: „Neklam, že si to dal zadarmo.“ Už z toho nerobím vedu. Poznám ľudí z iných organizácií, ktorí sa s niečím podobným stretávajú tiež.
Zmenil sa podľa teba pohľad ľudí na prírodu v okolí? Sú uvedomelejší vo vzťahu k životnému prostrediu?
Určite sa to zmenilo. Pamätám si, že keď som bol malý, raz za týždeň alebo za dva sa naložil popol z kachlí a odpad z domácnosti na káričku a odniesol sa na obecné, nelegálne smetisko. Potom raz za niekoľko rokov prišiel buldozér a všetko to stlačil pod kopec k Hornádu. Nikto to vtedy neriešil, nikto nám nepovedal, že to je zlé. My sme vyrastali v tom, že bordel je.
Keď sme sa ako chlapci išli korčuľovať na starý Hornád, tak sme si obúvali korčule na prevrátenej karosérii auta, ktoré niekto stlačil z brehu do vody. Alebo sme púšťali staré pneumatiky, ktoré tam niekto doniesol, dole do Hornádu. Priznávam, že teraz odtiaľ možno vyťahujem pneumatiky, ktoré som tam ako chlapec skotúľal.
Situácia a myslenie ľudí sa už mení. Dnes už viacerí chápu, že keď budeme iba hromadiť bordel, tak o zopár generácii sa už nebudeme mať kam pohnúť. Veľakrát sa mi dokonca stalo, že ľudia skôr zavolali mne, než na obecný úrad, keď sa niekde objavila čierna skládka.
Prečo nevolali ľudia na obecný úrad, keď odstránenie čiernej skládky je v ich kompetencii?
Pretože vedeli, že to dotiahnem s jej odstránením do konca a pokúsim sa nájsť vinníka. Keď bude treba, skontaktujem políciu a dôkazy o vinníkovi im odovzdám. Mnohokrát sa stalo, že dotyčný tam nechal účtenku, pohľadnicu, zošit zo školy alebo nálepku od STK, podľa čoho sa dal vypátrať.
Predtým to obec riešila štýlom „upracme to a problém bude vyriešený”. Načo vyšetrovať, kto je pôvodcom odpadu. Aj keď sa zistilo, kto vytvoril skládku, pohrozilo sa mu, že dostane pokutu. Dotyčný to upratal, ale kam odniesol ten odpad, to už nikoho netrápilo. Nepamätám sa, že by niekto pokutu aj reálne dostal. Ak by sme to takto stále tolerovali, nič by sa nezmenilo.
V Trstenom si už známy svojimi aktivitami. Ako ťa však vnímajú ľudia a starostovia z iných obcí? Chcú sa tiež podieľať na čistení?
Pre domáceho starostu predstavuje aktívny človek, ktorý chce niečo v obci riešiť či vylepšovať, záťaž. Ak je starosta slabší a vo funkcii sa mu nedarí, tak nestíha a výmysly aktívnych občanov mu vedia zdvihnúť tlak a pokaziť deň.
Nehovorím o terajších pomeroch v našej obci, ale keď sme združenie založili a začali s prvými aktivitami, tak z nás vedenie obce nemalo radosť. Pre domáceho starostu si záťaž, ale pre cudzích si fajn, pretože oni vidia už iba výsledky. Starostov iných obcí toľko neotravuješ.
Na druhú stranu, ak vznikne združenie, aby upratalo neporiadok, tak to svedčí o tom, že v obci niečo nefunguje. A práve kvôli tomu som radšej založil združenie, aby som mohol riešiť aktivity svojpomocne a nechodil na úrad ako nespokojný občan pripomínať starostovi, že si neplní svoje povinnosti.
Nemyslíš si, že v očiach starostu môžeš byť jeho hlavný protikandidát vo voľbách, keď otvorene poukazuješ na to, čo v obci nefunguje?
Áno, môže ma tak vnímať. Aj sa o mne v obci hovorilo, že určite budem kandidovať, no nikdy som nemal taký cieľ. Už 34 rokov som verný železiarňam.
Jeden z projektov, ktoré ste realizovali, bola výsadba viac ako 100 líp medzi vašou obcou a Skárošom. Neobávali ste sa, že vám to ľudia časom znehodnotia, alebo nedajbože ukradnú stromy?
Musím podotknúť, že momentálne je tam dokonca už vyše 150 líp. Ak by som to mal hradiť z vlastných zdrojov, tak by som sa úprimne bál, to poviem na rovinu. Keďže sme na ne získali peniaze z rôznych projektov a 2 % z dane, tak sa ten strach trocha rozložil, pretože sme sa na to viac-menej zložili viacerí. Keď sme ich sadili, videl som na ľuďoch to nadšenie, rozprávali o tom pozitívne. Bral som to teda tak, že bude existovať verejná kontrola a neprajníci sa to neodvážia zdevastovať.
Mám taký názor, že keď sa nájde blbec, ktorý ho v budúcnosti vyrúbe, lebo mu bude prekážať, tak bohužiaľ, aj takí sú ľudia. Väčšina ľudí však má k stromom rešpekt, takže by ich malo pribúdať.
Nastala spoločenská kontrola aleje zo strany ľudí z obce?
Áno nastala. Ľudia mi sami hlásia, keď sa s nimi niečo stane. Zopár stromov sa poškodilo, ale nikto to neurobil schválne. Niečo sa poškodilo pri obrábaní poľa, niečo poškodila vysoká zver. Našťastie má lipa takú vlastnosť ako vŕba, že pokiaľ je koreň v poriadku, rastie ďalej, aj keď sa v kmeni zlomí.
Vrátim sa ešte k tvojim začiatkom. Ako vnímali tvoji kolegovia z práce, že si sa začal takto realizovať vo svojom voľnom čase?
V práci o tom kolegovia príliš nevedeli a ani som nejak verejne nehlásil, že som s niečím takým začal. Skôr si ma všimli, keď som sa objavil v podnikových novinách Oceľ východu pri preberaní grantu, ktorý poskytuje U. S. Steel každoročne už viac ako desať rokov projektom v programe Spoločne pre región. Samozrejme, začali mať potom narážky, že som mediálna hviezda.
Niektorí kolegovia z práce sa už na niektorých aktivitách zúčastňujú. Ich podporu vidíme aj vtedy, keď nám poskytujú svoje 2 % z dane, vďaka čomu už nie sme odkázaní žiadať peniaze cez dotačné schémy.
Znie to tak, že si ich aj oslovil tým, čo robíš.
Dá sa to tak povedať. Uvediem ďalší príklad z práce. Medzi kolegami mám aj rybárov. Každý rok pre nich zorganizujem rybársku brigádu na jedno dopoludnie, počas ktorej poupratujú časť brehov Hornádu pri našej obci. Združenie pripraví menšie občerstvenie, zabezpečíme náradie a postaráme sa o to, aby mali brigádu zaregistrovanú na rybárskom zväze. Oni majú z toho profit v tom, že si mohli svoju povinnú brigádu odpracovať u nás a nemusia platiť „pokutu“ rybárskemu zväzu.
Naše OZ profituje z toho, keď sa podávajú daňové priznania, a obieham ich, aby nám prispeli na združenie. Takže je to výhra pre obe strany a aj pre Hornád.
Mnoho vašich aktivít je spojených so základnou školou. Máš pocit, že dnešné deti sa pozerajú na prírodu inak, ako niekedy v minulosti, možno 10 – 15 rokov dozadu?
Podľa mňa je 10 – 15 rokov málo. Skôr by som to porovnal s dobou, keď som bol na základnej škole ja. V škole sme sa napríklad neučili, že smeti sa nemajú vynášať niekam za dedinu, pretože spaľovňa nebola a niekde sa vyniesť museli. Na jednej strane nám to nemal ani kto povedať a na druhej sme to nemali ani kde vidieť. Predtým v televízii neukazovali to, ako devastujeme prírodu. Stále sa opakovalo, že my sme vo vývoji a využívame prírodné zdroje.
Dnes je doba iná. Deti veľa vecí vidia v televízii a získavajú iné informácie. Tiež je veľmi dôležité, že táto téma začína baviť aj stále viac učiteľov. Tým pádom vedia podať informácie deťom už oveľa lepšie. Podľa mňa veľmi záleží na tom, čo sa deťom povie v škole, no nemenej dôležité je aj to, čo žiaci vidia a počujú doma. Pretože ak sú ich rodičia vo vzťahu k prírode lajdácki, tak v škole im môžu hovoriť o enviro problémoch dookola, no nepomôže to. Samozrejme, sú aj výnimky.
Čo si sa naučil o ľuďoch, odkedy si začal so svojimi aktivitami?
Že sme veľmi rôzni – niektorí ťa podporujú, iní sú zas neutrálni, potom stretneš aj hejterov, mudrlantov. Ja s tým však absolútne nemám problém a neodsudzujem ani tých, ktorým naše aktivity nehovoria absolútne nič.
A čo to dalo tebe?
Mám dobrý pocit z toho, že sme s partiou urobili pre našu obec a blízky región niečo užitočné. To nemôže povedať každý.
Spoznal som veľa ľudí a názorov, a to ma naučilo, že svet je pestrofarebný. Teší ma to, že sú okolo mňa ľudia, ktorí sú rovnako nainfikovaní názorom, že prírodu si musíme chrániť.
Urobil by si niečo inak?
Nerozmýšľal som nad tým. Bola to zhoda okolností, že všetko zapadlo do seba v pravý čas, tak ako malo. Práci v združení venujem toľko času a energie, koľko mi dovoľuje moje zamestnanie a rodina. Podľa mňa sme ako dobrovoľníci urobili doposiaľ dosť, určite viac ako je slovenský priemer.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
aktivizmus Environmentalistika Priatelia trstenskej prírody príroda Rastislav Šelepský sadenie stromov
