Adam Kocian: Nemusíme byť stále pozitívni. Ak prehrám a nedarí sa mi, mám právo byť nahnevaný

Po maturite sa Adam Kocian presťahoval do Nemecka a vybudoval si profesionálnu volejbalovú kariéru. Športový sen mu však prekazilo zranenie, kvôli ktorému musel odísť z nemeckého reprezentačného tímu a vrátil sa späť na Slovensko. Dnes učí vrcholových športovcov, ako nastaviť svoju myseľ tak, aby boli úspešní.

Rozhovor zvyknem začínať banálnou otázkou zo života mojich respondentov. Akou otázkou začínaš rozhovor ty so svojimi klientmi?

Vždy tou istou – „Čo máš nové?“ Zisťujem tak, čo prežil môj klient v priebehu dvoch až troch týždňov, pretože v takýchto intervaloch sa zvykneme stretávať. Nemám rád otázku „Ako sa máš?” Nikdy sa na to ľudí nepýtam, lebo prichádzajú presne tri odpovede – dobre, fajn alebo pohoda.

Zaoberám sa ľudskými emóciami, preto chcem vážne vedieť, ako sa človek má a konkrétna odpoveď na túto otázku zvykne prísť až po 20 až 30 minútach rozhovoru. Existuje minimálne 27 rozdielnych emócií, ktoré dokážeme popísať, preto sa vždy na začiatku spýtam, čo má môj klient nové a tak sa postupne dozvedám, ako sa vlastne má.

Zvyknem používať na začiatku rozhovoru aj pomôcku na telefóne, ktorá zobrazuje obrázok rozdelený na štyri časti. Časť pozitívna, negatívna, dáva mi to energiu, nedáva mi to energiu a moji klienti si sami vyberú, v ktorej emocionálnej fáze sa momentálne nachádzajú.

Čo je náplňou práce mentálneho kouča? 

V športe je to ukázať športovcovi, ako správne narábať so svojou mysľou. Hlavne v tlakových situáciách, ktoré v nás vyvolávajú hlavne dve veci – emócie a myšlienky. Čím je situácia vypätejšia, tým sú emócie aj myšlienky negatívnejšie. Väčšinou prichádzajú v našej mysli otázky typu, čo ak to pokazím, čo ak sa strápnim, čo ak nevyhrám. Je to úplne normálna súčasť myslenia každého človeka, pretože náš mozog má jediný cieľ – udržať nás v bezpečí. My však vieme vytrénovať myseľ tak, aby sa dokázali lepšie sústrediť na veci, ktoré sú v danom momente dôležité.

Mentálny kouč ukazuje klientom, ako narábať so svojou mysľou v tlakových situáciách a približuje im, čo všetko súvisí so životom vrcholového športovca. Samozrejme, že náplňou mojej práce je ľudí aj čiastočne motivovať, ale nemám rád pseudonym motivátor. Ja nedokážem ovplyvniť, ako je športovec motivovaný. 

Práca mentálneho kouča a športového kouča je v niečom určite podobná. V čom sa tieto dve povolania však líšia? 

Rozdiel medzi športovým a nešportovým mentálnym koučom je ten, že moji klienti majú jasný cieľ, chcú byť úspešní v danom športe, robia to, čo milujú, ale zároveň chcú dosahovať výsledky. „Life” kouč sa venuje viacerým životným cieľom, v ktorých sa chce klient zlepšiť, posunúť. Samozrejme, že aj športovcov ovplyvňujú emócie zo súkromného života, ale vtedy sa pýtam: „Prekáža to, ovplyvňujú tieto udalosti tvoj športový výkon?“

Priznám sa, že nie som zástancom iba pozitívneho myslenia. Ak prehrám, nedarí sa mi, mám právo byť nahnevaný a prežívať tak aj negatívne myšlienky, patrí to k životu. Dôležité však je, že sa nepozerám späť do minulosti, sústredím sa na prítomnosť a jej zlepšenie. Nemôžeme klamať samých seba. Myslím si, že je to trend z nedávnej minulosti, keď sme boli skoro až nútení myslieť len optimisticky. Nefunguje to.

Mentálnemu koučingu si sa začal venovať, keď ťa zranenie donútilo skončiť s profesionálnou volejbalovou kariérou. Ako si sa s týmto faktom zmieril?

Pravdupovediac, ešte stále som sa s tým nezmieril a veľmi rád by som si ešte niekedy zahral. Túto túžbu si kompenzujem tým, že volejbal trénujem. Usporadúvam špecializované tréningy nahrávačov, pretože to bol môj post vo vrcholovom športe.

Psychológiu som študoval už popri športe a na vrchole kariéry som skončil. Spravil som vedomé rozhodnutie, po sezóne som skončil a vydal som sa inou cestou. Nechcel som, aby sa mi zranenie stále zhoršovalo a musel by som skončiť zo dňa na deň definitívne. V mladom veku som si jednoducho povedal, že skončím. Zároveň som sa cítil voľný, mohol som ísť na lyžovačku, oddychovať, môj deň nebol len o tréningoch, chýbala mi však socializácia a ľudia, s ktorými som prežil naozaj pekné obdobie svojho života. 

Využíval si služby mentálnych koučov aj ako profesionálny volejbalista?

Neznášal som ich. Myslel som si, že ich práca je úplne zbytočná, veď ja sám najlepšie viem, čo sa deje v mojej hlave. V reprezentačnom tíme sme mali možnosť spolupracovať s mentálnymi koučami aj psychológmi, ale vyhýbal som sa im. Nevyužíval som ich pomoc a až po čase som si uvedomil, že mi skutočne mohli pomôcť v tlakových situáciách. V podstate som to pochopil až popri štúdiu psychológie. 

Prečo si sa po úspešnej športovej kariére stal práve mentálnym koučom?

Uvedomujem si, aká je dôležitá funkcia ľudskej mysle v tlakových situáciách. Človek sa pravidelným fyzických tréningom dokáže naučiť takmer všetko, ale akonáhle príde do stresovej situácie a zradí ho vlastná myseľ, nedokáže podať dobrý športový výkon. Preto som sa rozhodol, že chcem pomáhať mladým športovcom na ich ceste za dosiahnutím vysnívaného cieľa.  

Považuješ za výhodu pri svojej práci fakt, že si sa kedysi živil ako športovec?

Áno, z toho ťažím najviac. Sám som prežil mnoho tlakových situácií, viem, čo je to nervozita počas zápasu a ako v týchto momentoch pracuje myseľ. Pri tejto práci je empatia nevyhnutná a keďže som študoval psychológiu a zároveň som bol aj v pozícii vrcholového športovca, dokážem sa lepšie vcítiť do emócií svojich klientov. 

Stalo sa ti niekedy, že ste s klientom hneď na začiatku rozhovoru nenašli spoločnú cestu a nepokračovali ste v spolupráci?

Áno, stalo sa mi to, ale v podstate riešenie je veľmi jednoduché. Spolupráca nie je viazaná nijakou zmluvou, môže skončiť kedykoľvek. Ak mi klient na konci mesiaca úprimne povie, že mu niečo nesedelo, neberiem to osobne, ani nikoho do spolupráce netlačím. Zaoberám sa najmä vrcholovým športom a keď nevidím spätnú väzbu, odporúčam klientovi vyhľadať niekoho iného alebo sa sústrediť napríklad na fyzické zlepšenie. Celý proces je založený na dôvere, ktorú si musíme vybudovať hneď na začiatku. 

Som súčasťou spoluprác, ktoré trvajú štyri roky a stále máme na čom pracovať, pretože nové situácie prichádzajú v športe neustále. Vo mne má klient popri rodine a trénerovi niekoho, komu sa môže otvoriť a dôverovať mu.

Nastala v tvojej profesii niekedy situácia, že si sa zmýlil alebo si nebol s výsledkom sedení spokojný?

Každý tréner, aj ten mentálny, pracuje podľa určitej šablóny, ktorá však nefunguje na všetkých ľudí rovnako. Áno, priznal som si, že v niektorých prípadoch som na klienta pravdepodobne moc tlačil a neprinieslo to výsledný efekt. Zatiaľ sa mi však nestalo, že by niečo absolútne nefungovalo.

Taktiež každý športovec je iný, preto k nim treba vždy individuálne pristupovať a nesnažiť sa na všetkých aplikovať jeden a ten istý vzorec. Možno pri dvoch prípadoch zo sto sa mi stalo, že sme spoluprácu ukončili, ale problém bol v tom, že sme si povahovo nevyhovovali. 

Existuje odpoveď klienta, pri ktorej spozornieš viac ako pri ostatných?

Áno, sú isté odpovede, ktoré ma vedia nahnevať. Ak môj klient odpovedá štýlom neviem, nechcelo sa mi, nemal som čas, vtedy sa pýtam ja, na čo sa potom vlastne stretávame?

Pozor si dávam aj pri odpovediach, keď klienti opisujú svoje emócie. Konkrétne tieto odpovede mi ukazujú to, na čom treba popracovať. Veľmi dôležité je počas výkonu pochopiť to, že záleží na tom, čo v danej chvíli robím, nie to, čo cítim.

Veľakrát sa mi ako športovcovi stalo, že som sa cítil na tréningu dobre, ale aj tak som zápas prehral. Naopak, niekedy som sa zle vyspal, ale podal som dobrý výkon. Sebavedomie je dôležité, ale nie rozhodujúce. Treba sa vždy sústrediť na prítomný okamih, ale pozor, myšlienky nám niekam ubiehajú neustále. Klient ma môže vnímať, ale ak sa nesústredí na to, čo rozprávam, o chvíľu sa dokáže pristihnúť, že myslí na to, čo bude večerať. Dôležité je, aby si to človek uvedomil a automaticky sa sústredil na to podstatné. V skratke: pozornosť je pre mňa najdôležitejšou zložkou vysokého výkonu. 

Tvojimi klientmi sú športovci. Vyhľadávajú ťa preventívne alebo si väčšinou ich poslednou možnosťou, napríklad pred ukončením kariéry?

So športovcami, ktorí sa pohrávajú s myšlienkou ukončenia kariéry, som ešte nespolupracoval. Zameriavam sa na mladých športovcov, ktorí majú vysoké ciele, napríklad olympijské hry či majstrovstvá sveta. S mladými ľuďmi sa spolupracuje jednoduchšie, sú otvorenejší, viac nasávajú informácie a používajú ich potom v praxi. 

Aký typ športu vyžaduje spoluprácu s mentálnym koučom?

V tímovom športe dokáže mentálny kouč zmeniť tímovú kultúru, viac sa venovať vzťahom medzi hráčmi alebo trénerovi. Problémom však je, že by kouč s tímom musel tráviť určitý čas každý deň, preto je najvhodnejší individuálny šport. Uvediem ako príklad tenis. Na kurte je športovec sám za seba, musí sa venovať svojim myšlienkam, emóciám. Taktiež cyklistika, biatlon. Veľa biatlonistov využíva služby mentálneho kouča, pretože športovec musí byť pri streľbe pokojný, ale zároveň dosť dravý.

Dokáže vrcholový športovec fungovať aj bez pomoci mentálneho kouča?

Mentálneho kouča nepotrebujú len narcistické typy športovcov, ktorí sú o svojej kvalite absolútne presvedčení. Všetci sa zvykneme spochybňovať aj v bežnom živote a nie každý je pripravený na tlakovú situáciu. Ak si to športovec včas uvedomí, dokáže vo svojej kariére veľa vecí zmeniť.   

Ako často a ako dlho by mali športovci využívať pomoc mentálneho alebo mindsetového kouča? 

Obdobie spolupráce je veľmi individuálne. S niektorými klientmi sa stretávam už tri či štyri roky, vybudovali sme si dôveru, poznáme jeden druhého a považujem sa za súčasť tímu.

Zakladám si na dlhodobých spoluprácach, ktoré trvajú minimálne rok, počas ktorého riešime krízové situácie. Neskôr sa zaoberáme celkovým nastavením mysle a postupne len zlepšujeme konkrétne problematické momenty. S klientmi pracujem na ich mentálnom nastavení každé dva týždne, ale telefonujeme spolu deň pred zápasom a taktiež po zápase. Telefonicky som im k dispozícií vždy, keď potrebujú. 

Ako prebieha spolupráca medzi športovcom a mentálnym koučom?

Každé dva týždne rozoberáme rôzne tlakové situácie, ktoré sú v športe bežné. Využívam mnoho prezentácií, videí, rozhovorov a konkrétnych úloh zameraných na zlepšenie mentálnej stránky výkonu. Veľmi sa mi osvedčilo aj písanie denníka, ktorý podrobne konzultujeme a rozoberáme aj tlakové situácie, v ktorých sa športovec vyskytol. Vytvoril som aj vlastný denník, ktorý je zameraný na vysoký výkon v športe. 

Pristupuješ k ženám a mužom rovnako?

Neexistuje rovnaká rovnica pre mužské a ženské pohlavie. Najmä u mladých dievčat sú emócie veľmi silné, oveľa silnejšie ako u chlapcov v rovnakom veku. Dievčatá si vyžadujú z mojej strany väčšiu empatiu. Neľutujem ich, to vôbec. Skôr sa zaoberám konkrétnymi emóciami, ktoré sú prítomné, rešpektujem ich, ale pýtam sa, čo s týmito emóciami môžeme robiť. Učím ich pochopiť, ako pracuje emočné centrum mozgu, aby v tlakových situáciách viac zapájali tie racionálne emócie. Dievčatá viac plačú, je to v poriadku, vyjadrujú tak určitú emóciu, s ktorou ďalej môžeme pracovať.

Chlapci sa skôr tvária, že sú mentálne odolní, pomoc mindsetového kouča nepotrebujú a mojím poslaním v tejto situácii je, aby sa nebáli otvorene hovoriť o tom, čo cítia. Často najmä počas zápasu nie je ľahké odhadnúť, čo chlapci prežívajú, trápia sa s rôznymi myšlienkami až po zápase. 

Akej vekovej kategórii sa prevažne venuješ? 

Tým, že som s vrcholovým športom skončil v mladom veku, venujem sa najmä športovcom vo veku 14 až 25 rokov a snažím sa im pomôcť svojimi skúsenosťami. Čím je športovec mladší, tým jednoduchšie sa s ním pracuje. Nevýhodou však je, že mladí ľudia majú v dnešnej dobe omnoho viac možností, ktoré ich rozptyľujú.

Nie vždy sa dokážu na sto percent koncentrovať na tréningový proces, na to, ako sa zlepšiť, inšpirovať sa tými najlepšími športovcami a najmä mladým ľuďom dnes chýba trpezlivosť. Žijeme v dobe, keď dokážeme nájsť odpoveď na všetky naše otázky do pár minút vďaka internetu, preto si neuvedomujeme, že úspech v športe je dlhodobý proces.   

Existujú športovci, ktorí sa nepýšia tým, že využívajú služby mentálneho kouča. Myslíš si, že to považujú za hanbu alebo slabosť? Ako sa v posledných rokoch zmenilo vnímanie odbornej pomoci?

Kedysi to tak určite bolo. Ľudia tajili, že spolupracujú so psychológmi a terapeutmi nielen v športe, ale aj v osobnom živote. Dnes je to moderné a skôr sa tým športovci pýšia, ako by to tajili. O mentálne zdravie sa v priebehu posledných rokov začali ľudia viac zaujímať. Známe osobnosti, profesionálni športovci, ľudia, ktorí majú dosah na to, aby oslovili napríklad cez sociálne siete množstvo ľudí, začali verejne rozprávať o tom, že aj oni vyhľadávajú pomoc odborníkov. Presne títo ľudia žijú pod obrovským tlakom a tak sa téma zaoberajúca sa mentálnym zdravím stala v spoločnosti akceptovateľná.

Myslíš si, že práca mentálneho kouča je pre športovca rovnako potrebná ako napríklad práca trénera, fyzioterapeuta či manažéra?

Najdôležitejší je vždy tréner. Ak by športovec nebol dobrý v tom, čo robí, nepotrebuje ani fyzioterapeuta, ani manažéra a ani mňa. Jednoducho povedané, môžem byť úplne vyrovnaný a nastavený na výhru, ale ak neviem hrať tenis, tak nikdy nevyhrám. Cesta k úspechu spočíva v odhodlanom športovcovi, ktorý je fyzicky aj psychicky pripravený vyjsť z komfortnej zóny.

Potrebuješ ako mentálny kouč svojho osobného mentálneho kouča?

Myslím si, že každý človek by mal pravidelne aspoň raz do mesiaca vyhľadať psychológa bez ohľadu na to, aké má povolanie. V tejto dobe je to nesmierne dôležité. Nie je hanbou vyspovedať sa nestrannej osobe, ktorá je profesionál. Psychológovia nám pomáhajú pozrieť sa na konkrétny problém aj z inej perspektívy a hovorím to vždy aj klientom. To, že som mentálny kouč, ešte neznamená, že ja nemám emócie. 

Zmenil si svojimi sedeniami niektorému z klientov život?

Moja práca je dlhodobý proces. Nefunguje to tak, že sa raz porozprávam so športovcom a on o pár mesiacov donesie domov zlatú olympijskú medailu. Vždy je to veľmi individuálne, ale to, čo v živote športovca dokážem zmeniť, je pohľad na život a vyvrátiť určité šablóny a presvedčenia, ktoré získal napríklad z rodiny alebo z prostredia, v ktorom vyrastal.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.