Adam Pižurný: Facebook spôsobil ďalšiu revolúciu gifov

Adam Pižurný je Slovák žijúci dlhodobo v Prahe. Internetový svet zaujal svojimi koncepčnými sériami “gifov”, ktoré zaujali také médiá ako Ignant, Vice, či Fubiz. Len pred pár dňami vyhral cenu za najlepšiu interpretáciu animačných techník na festivale Torino Graphic Days.

Adam, pracuješ ako freelancer. Kto sú najčastejšie tvoji klienti?

Pracujem externe pre značku Ragwear, české nakladateľstvo Albatros, párkrát ročne pre Slovart, Argo a tiež pre rôzne hudobné vydavateľstvá. Občas niečo urobím aj pre reklamky. Je to pestré a občas aj ubíjajúce.

Je asi rozdiel robiť obal pre hudobníka ako pre reklamnú agentúru. Pri tvorbe “coveru” máš zrejme viac slobody ako pri briefoch od reklamky. Dokážu ťa tie pomyselné mantinely briefu nakopnúť alebo máš radšej totálnu slobodu v tvorbe?

To záleží od klienta. Sú aj kapely, ktoré ma svojimi predstavami o dizajne dokážu priviesť k šialenstvu, hlavne keď nevedia, aká tá predstava vlastne je. Na druhú stranu, reklamka vie, čo chce. Sú to dva rozdielne svety. Buď dostaneš zákazku, pri ktorej klient vie, čo chce a je spokojný, keď to dostane. A potom je tu klient, ktorý si ťa vyberie kvôli tomu, čo robíš. To sú dva ideálne prípady. Ešte sú tu ľudia, ktorí nevedia, čo chcú. Takým sa snažím vyhýbať.

Si freelancer, máš teda zrejme obdobia, keď pracuješ veľa a potom zase naopak menej. Predpokladám, že voľný čas venuješ svojej vlastnej tvorbe. Už niekoľko rokov tvoríš originálne gify, ktoré v poslednom období rezonujú v tých najznámejších svetových médiách.

Hej, “gifká” sú skôr relax. Síce som podobné šialenosti robil aj predtým, ale nečakal som, že to niekoho bude zaujímať. Paradoxné je, že som osem rokov makal na portfóliu a nikto si ma nevšimol. Svoje portfólio som však skladal len z klientských prác.

Keď som však začal zdieľať svetu to, čo ma naozaj baví, zistil som, že to baví aj iných. Prvýkrát som zaujal internetový svet sériou “Projections”. Pôvodne som túto tvorbu ani nemal v pláne vešať na web, no nakoniec ju publikovali aj vo francúzskom Trendbooku. Je to v podstate kniha s predpoveďami pre fashion designerov a graphic designerov o tom, čo bude frčať o rok, dva.

Aj tvoja neskoršia tvorba zaujala internetový svet, konkrétne médiá ako Ignant, Fubiz, Gif Porn, The Creators Project, ktoré sledujú a zdieľajú státisíce a milióny ľudí. Čo to pre teba znamená?

Hm. Nemám z toho žiadne peniaze, ale ozývajú sa noví klienti, čo je super. Navyše som sa zúčastnil niekoľkých výstav a ďalšie mám pred sebou. Ten pocit je však prchavý. Jasné, že sa tešíš zo záujmu a publikovaní, no trvá to len pár dní.

Určite mi to v niečom pomohlo a pridalo kredit, ale svoj vlastný Tumblr som si založil len v januári tohoto roku a prvý článok na The Creator Projects vyšiel v apríli, tak to neviem veľmi porovnať.

Najzásadnejší rozdiel je asi ten, že teraz si môžem vyberať, čo chcem robiť. Nie ako pred týmto mediálnym blázincom. Vtedy sa mi ozývalo menej klientov, tak som bral hocičo. Teraz, keď má záujem o moju prácu toľko ľudí, že by som to nestíhal, môžem si vyberať, čo je pre mňa zaujímavé.

V spomínanej sérii “gifiek”, ktoré uverejnil The Creators Projects, išlo o istú formu deformácie tvárí. Prečo práve toto?

S tvárami som experimentoval už dávno, snáď od roku 2004. Najprv som skúšal len v 2D, kým človek ešte vie spoznať tvár. Postupne, ako som sa začal učiť 3D, začala byť tvár archetypálna. Čokoľvek s ňou spravíš, niekto sa s tým dokáže zosobniť. Je to univerzálny jazyk.

Pri sledovaní tejto série “gifiek” som mal pocit, že je to hlavne o kontraste toho, čo všetko jednoducho v reálnom svete s tvárou nedokážeš urobiť.

Aj o tom. Tiež ma baví vymýšľať veci, ktoré ešte nikomu nenapadli (rozumej také, ktoré som ešte nevidel), lebo nového sa toho už moc vymyslieť nedá. Navyše, pekného štylizujúceho umenia je na svete už dosť. Možno je to skôr kontrast k ideálu krásy, ktorý je tlačený z médií. Raz mi pod príspevok jedna slečna napísala, že sa regulárne pozvracala. Ale to bol jeden z gifov zo série “trypophobia”, tie boli niektorými povahami vnímané intenzívnejšie. (smiech)

Ako vnímaš súčasný “ideál krásy” zobrazovaný médiami?

Môže mať rôzne vplyvy na jednotlivcov. Skôr mladší alebo jednoduchší ľudia môžu mať pocit, že nespĺňajú normy. V mojej tvorbe sa snažím kombinovať oboje. Jeden obrázok vyvolá v každom človeku inú emóciu. Interpretáciu nechávam na divákoch.

Aký proces prebieha na pozadí, kým vznikne tvoj “gif”?

Prvé “gify” boli generované v PC. Neskôr som začal používať voľne dostupné 3D scany. Dnes si občas kúpim aj profesionálne nasnímaný 3D model. Na svete je zatiaľ len pár ľudí, ktorí to vedia dobre. Dá sa to vytvoriť aj doma, ale chcem, aby to vyzeralo verne. Čo sa týka efektov, zväčša používam 3D nástroje, no k iným úlohám, než k akým boli pôvodne určené. Na 3D ma fascinuje, že existuje “X” možností, ako docieliť rovnaký efekt. 2D ma už dosť nudilo.

Ďakujeme, že nás sledujete <3 #heroes

— Meet the Heroes (@meetheroes_sk) 19. ledna 2017

Nevyzerá to vôbec jednoducho. Koľko ti priemerne trvá tvorba jednej tváre?

Každá inak. Keď je to séria a už mám vymyslený workflow, tak tie ďalšie trvajú jednu hodinu až dve. Keď vymýšľam niečo nové, tak aj pár dní + rendering. Ten trvá od 10 minút do 10 hodín.

Prečo práve gify a nie napríklad videá? Je to tým, že pred pár rokmi to vyzeralo, že gif je mŕtvy a v súčasnosti je tento formát na vzostupe?

Celú revolúciu používania gifov spôsobil Facebook tým, že ich začal podporovať. Dovtedy gify fungovali len na Google+. A prečo gif? Je to najprístupnejšie animované médium a pustíš to na hocičom.

Neláka ťa napríklad formát Cinemagraph?

Už som to skúšal. Dokonca aj Plotagraph, ale tam väčšinou netvoríš obsah, len ho upravuješ. Možno v budúcnosti. Skôr teraz experimentujem so zvukovými slučkami.

Po sérii fotografií s deformujúcimi tvárami zaujali tie isté veľké médiá aj tvoje postavy nasvietené akýmisi textúrami. Ako si prišiel na tento koncept?

V podstate to začalo už v roku 2012 sériou Projections. Mám pocit, že som to chcel najprv urobiť v 3D, ale bol som úplný začiatočník, tak som si bol vtedy kúpiť v bazári diaprojektor a textúry som vytlačil na fólie. Tento rok som spravil pokračovanie, tentokrát už v 3D.

Má to nejaký hlbší podtext? Na čo odkazuje táto séria gifiek?

V článku je spomínaný manifest, odkaz na pop-art 60. rokov, a experiment, kam až sa dá zájsť so štylizáciou tela, respektíve kde je hranica, keď človek ešte vníma, že je to ľudské telo alebo ho považuje za atraktívne.

Inšpiruje ťa v tvorbe niekto?

Skôr tak všeobecne. Komunity ako New Aestheticians a Glitch Art Collective a čo sa mi preženie newsfeedom. Občas ma nejaký gif inšpiruje k niečomu ďalšiemu a naopak. Naposledy ma najviac uchvátil Sholim, i keď robí trochu niečo iné ako ja.

Čiže existuje niečo ako scéna?

O tom píšem. U mňa sú základ asi tie dve skupiny, čo som spomínal. Tam som spoznal veľa zaujímavých ľudí. Spravili sme aj pár kolaborácií alebo spoločných projektov/výstav. Takže áno, existuje scéna.

Keď spomínaš výstavy, ako prebieha taká výstava “gifiek”?

Na prvej výstave som mal animáciu. Bola to nekonečná slučka premietaná na monitore na stene. Ba dokonca existujú GIF festivaly, respektíve GIF Exhibitions v rámci väčších “new media” festivalov.

Na jednom z nich si len nedávno vyhral cenu.

Áno, len pred pár dňami som vyhral na Torino Graphic Days cenu za najlepšiu interpretáciu animačných techník.

Kde všade si ešte vystavoval svoju tvorbu?

Bolo toho dosť. Napríklad v Belgicku, niekoľkokrát v USA, Taliansku a rôzne inde.

Zaujímaš sa o virtuálnu realitu?

Tak ako som preskočil z 2D do 3D, chystám sa aj na VR. Už si šetrím na okuliare. (smiech)

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

adam pizurny gif tvare umenie