Adela Vinczeová je známa slovenská moderátorka, ktorá okrem iných formátov moderuje predovšetkým talkshow Trochu inak s Adelou. Vytvára tak priestor, v ktorom sa obvykle snúbi humor s informáciami. Pre Adelu je typický nielen vynikajúci rozhľad, ale tiež nadhľad. Rozprávali sme sa aj o tom, v akej situácii oň po dlhom čase prišla. Zároveň ponúkla vyspelý pohľad na okolnosti, ktoré v poslednom období otriasli spoločnosťou.
Ďalší rozhovor. Nevyčerpáva vás občas dopyt po vašich odpovediach?
Ani nie, nevyčerpáva ma to. Mám rada rozhovory, pretože je pre mňa vždy výzva naformulovať odpovede. Človek si takýmto spôsobom v sebe upratuje. Ľudia, s ktorými nikto rozhovory nerobí, takú peknú príležitosť, ako si usporiadať myšlienky, nemajú, takže ja som za to vďačná.
Rovnako často sa ocitáte v role pýtajúcej sa. Mali ste množstvo otázok už ako dieťa?
Neviem, či som mala množstvo otázok, vôbec si to nepamätám, ale vždy som bola zvedavá. Nebola som podľa mňa otravná. Moja mama hovorila, že som bola vnímavá a že som odpovede dostávala niekedy bez toho, aby som sa musela pýtať. Veľa vecí som totiž vypozorovala. Pýtala som sa vtedy, keď som cítila, že je to vhodné. Neskákala som ľudom do reči, s čím dnes bojujem o niečo viac. Nebola som však dieťa, ktoré chodilo a neustále sa pýtalo „a prečo, začo, ako“. To nie.
Ego je potrebná súčasť osobnosti, rozhodujúca je však jeho miera. Zdá sa, že práve tú ste odhadli, a tak sa vám ho darí veľmi dobre regulovať. Dáte mi za pravdu?
Je to môj zámer. Ego sa mi našťastie ozýva vyslovene fyzicky. Keď na niečo tlačím, niečo „prepaľujem“, o niečo bojujem, niečoho sa bojím alebo si prílišnú spokojnosť so sebou samou zamieňam za duševnú pohodu, pocítim to v bruchu. Učím sa s tým komunikovať a beriem to tak, že kým má moja postava nejakú úlohu v činnosti, ktorú robím, zotrvám v nej, a keď moje ego prerastie, dostanem jasný signál, že sa tak stalo.
Myslím si, že duševná pohoda úzko súvisí s fyzickou. Keď chcem niekomu niečo príliš dokázať, som v strese, či je to, čo hovorím dostatočne zaujímavé, tlačím na pílu, snažím sa byť nasilu vtipná, vydobyť si pozornosť alebo v nejakej situácii stratím pocit vlastnej dôležitosti, tak vychádzam z harmónie a v žalúdku cítim tlak, resp. diskomfort.
V jednom z vašich komentárov pre HN píšete, že pokiaľ niekoho nemáme onálepkovaného, naše ego je nervózne. Ako sa naučiť menej posudzovať a viac prijímať a rešpektovať?
Posudzovanie je veľmi únavné. Aj to sa mi v rámci ega deje. Akonáhle niekoho posúdime, musíme si voči nemu vytvoriť správny postoj. Keď je niekto podľa nás klamár alebo zlodej, tak ho nesmieme mať radi, musíme proti nemu bojovať, musíme voči nemu cítiť hnev, mali by sme mať voči nemu jasné vyjadrenia a stanoviská.
To je veľmi náročná súhra všelijakých našich mentálnych činností, ktorými si musíme budovať niečo, čo je možno postavené na predsudku, niečo, čo netušíme, ako v skutočnosti je. Pokiaľ niekoho onálepkujem, zaťažujem samu seba, lebo sa oberám o možnosť vidieť ho v širšom kontexte.
Pre mňa je veľmi dôležité pochopenie. Aj keď je niekto jednoznačne kriminálnik či násilník, nedávam mu ani takúto nálepku, lebo za ňou môže byť nálepka straumatizovaného a smutného človeka alebo veľmi zlého detstva. Ktorá z tých nálepiek je potom silnejšia?
Ako potrebné vnímam onálepkovať si niečo alebo niekoho svojím vnútorným pochopením. To neznamená, že ma človek niekedy nedokáže vytočiť alebo si o ňom nepoviem, že je „pekný debil“. Môj vnútorný pozorovateľ však stále hovorí, že tu musí byť prítomné pochopenie, bez ktorého sa nikam nedostaneme. V tomto čase, keď je navôkol toľko násilia, si tiež vravím, že náš hnev len kumuluje ďalšie hoci aj voči tým „jednoznačným vinníkom“.
Je veľmi dôležité mať jasne stanovené spoločenské pravidlá, na základe ktorých povieme, že istý človek musí ísť do väzenia a byť potrestaný. Že niečo nie je v poriadku a škodí to iným, spoločnosti. Je však rozdiel, či niekoho dáme do toho väzenia s pochopením alebo s nenávisťou. Navonok sa zdá, že je to jedno, lebo sa udeje to isté, no neudeje. Človek, ktorý je akokoľvek sankcionovaný s pochopením, má väčšiu šancu zmeniť sa. A rovnako aj my – ak niekoho sankcionujeme s pochopením, máme v sebe úplne inú energiu, a to je tiež veľmi dôležité.
Pre mňa bolo zaujímavé rozprávať sa so psychologičkou, ktorá pomáha páchateľom domáceho násilia. Povedala, že im stačí už len to, keď niekto vníma, že aj oni majú problém, že aj oni potrebujú súcit a že to nie sú len tie onálepkované „zvery, tyrani a obludy“. Ak sa ich niekto snaží vypočuť a pochopiť, šanca, že so sebou niečo spravia, resp., že sa zmenia, raketovo rastie. Práve preto si myslím, že nálepkovanie nikomu neprospieva.
To, o čom hovoríte, je zrejme proces a zároveň niečo, čo sa človek musí naučiť.
Jasné. Určite sú aj ľudia, ktorých v živote osvietilo, ja som však to šťastie nemala, takže postupujem tréningovým procesom každodennosti. Myslím si, že to nemusíme cielene vyhľadávať, pretože takéto situácie nastávajú prirodzene, len si ich musíme všímať.
Koľkokrát niekoho v stotine sekundy zaškatuľkujeme, povieme si, že je arogantný a pod. S kolegom som sa včera rozprávala o tom, že nemusíme hneď milovať blížneho svojho, pretože veľký krok je už nenenávidieť ho. Dá sa to trénovať. Aj pri posudzovaní, keď ego prevezme velenie, pocítim „fyzické pichnutie“ a podľa mňa ho cítia aj ostatní, len si to možno až tak neuvedomujú.
Ak pichnutie predsa len neprichádza, čo má byť tým impulzom?
Myslím si, že tomu, kto sa nad tým vôbec zamýšľa, sa to začne postupne ukazovať. Ten, kto sa nad tým nezamýšľa ani trochu, má ešte slepý uhol, keď nie je šanca, aby si to uvedomil. Je fascinujúce, ako ľudia hovoria, aký dôležitý je mier a láska a vzápätí na to sa s blízkymi hádajú o tom, kto môže za práve prebiehajúci konflikt a o tom, ako to celé vlastne je. Bojujeme si tu naše vojny za mier.
Do vašej talkshow pozývate hostí, ktorí reprezentujú udržateľný a zodpovedný spôsob života. Vy sama moderujete oblečená v kúskoch zo second-handu Nosene. Ako vznikla táto spolupráca?
Už si to presne nepamätám. Trochu inak má veľmi „hippiesácky vývoj“. Všetko začalo „na kolene“, najprv sme mali nejaké rekvizity z divadla, všimla si nás TA3, neskôr RTVS, potom sme už mali aj kulisy a svetlá a odrazu aj režiséra. Postupne sa to vyskladalo a ja som sa obliekala sama – do vecí z vlastnej skrine.
Nechcem hrať skromnú, ale mám naozaj málo oblečenia, lebo do televízie ma obliekajú a v bežnom živote som potom rada v niečom pohodlnom. Po čase som tie kúsky rotovala a tápala, a tak mi napadlo, že by som to mohla spojiť s akýmsi odkazom udržateľnosti. Nosene som považovala za ideálny ťah.
Našu redakciu spočiatku konfrontovali s otázkou, či sa neobávame toho, že sa nám „minú hrdinovia“. Zamýšľali ste sa nad niečím podobným pri kreovaní Trochu inak aj vy?
Áno, áno, aj my sme sa báli! Ale podľa hesla – čomu venuješ pozornosť, to posilňuješ – sa sypú hrdinovia z každej strany. Okrem toho v každom človeku nejaký je. Každý má v sebe témy. Čiže je to skôr aj o schopnosti mať na zaujímavé témy nastavené antény. Veď to asi máte rovnako.
Dokážu, podľa vás, formáty ako Trochu inak napomôcť ku kultivovanejšej debate v spoločnosti?
Neviem to vyhodnotiť. Myslím si, že aj iné formáty tomu dokážu veľmi pomáhať. Znie to ako klišé, ale podľa mňa každý formát, ktorý v sebe nesie radosť a dobrú energiu, je veľmi dôležitý, pretože ľudom zdvíha náladu. Čím vyššiu energiu máme, tým sme schopnejší viac vnímať. Všetko, čo nás desí, sužuje a stresuje, nám zužuje „lievik našej energie“ a tam už nie sme prístupní čomukoľvek. Je teda potrebné robiť ľuďom radosť, sú potom otvorenejší debatám, informáciám, iným názorom a postojom.
Ideálne je zamiešať do zábavy nejakú myšlienku, resp. informáciu – ako keď psovi dávate liek zabalený do šunky. Ak mu ho dávate len tak, nikdy ho nezožerie. Na podobnom princípe sa snažíme robiť aj Trochu inak. Perfektné je však aj to, že v Let´s dance sedí najbláznivejší porotca, aký môže byť a prináša správu o tom, že vlastná autenticita je základ a byť šťastný a spokojný so sebou je super.
Aj to, že ako chlap nosí podpätky nie pre to, že chce byť zaujímavý, ale pre to, že sa tak dobre cíti, môže oslobodiť neskutočne veľa ľudí. Každý formát, ktorý niečo takéto prináša, je dôležitý.
„Chudáci“ spravodajcovia, ktorí taký potenciál povznášať nemajú. Alebo?
Informácie sú veľmi dôležité. Keď už to mám skombinovať – ak niekto sleduje správy vo vysokej energii, čiže v nadhľade, berie si z nich informácie, ktoré je veľmi dôležité mať. Keď ľudia vravia, že správy sa nedajú sledovať a deptajú ich, znamená to, že sa riadia vlastným egom. Keby pozerali správy s nadhľadom a iba prijímali informácie a triedili to, čo je pre nich dôležité a čo potrebujú, vtedy by ich vedeli užívať správne.
Myslím si, že tu často nastáva problém prijímateľa a nie správ. Môj otec počas korony vždy hovorieval, že médiá šíria strach. Ja som mu povedala, že žiadny nevnímam, cítim sa byť informovaná a ak nejaký strach pociťuje on, je to jeho problém, ktorý by si mal vyriešiť sám v sebe.
Ako sa to dá? Vyriešiť si niečo také v sebe.
Neviem, či sa to úplne dá. Keď vidím správy z Ukrajiny, videá s deťmi a podobne, tiež pozorujem vlastné emócie. Hovorím si – teraz cítiš veľký smútok, krivdu aj hnev, no stále zostávam v rovine, keď tie pocity pozorujem, ale nenechávam sa nimi sťahovať. V opačnom prípade by sa z nás mohli stať ľudia poháňaní motorom krivdy a hnevu hoc aj za správnu vec, ale keď ten motor vychádza z tohto, ani tá správna vec sa nepodarí.
Základ a korene nášho konania by mali spočívať v nadhľade a akejsi zdravej energii, lebo sa môže stať, že v dobrom úmysle niečo prepálime, a tak neposlúžime danej veci. Aj keď to znie hrozne, snažím sa pochopiť, že možno niekto potrebuje skúsenosť nejakého typu a jediné, čo môžeme, je súcitiť, vedieť o tom, nebyť ignorantmi a pomáhať, ako vieme. Tam to končí. Inak sa ľudia zmietajú vo vlastných emóciách.
Ako veľmi sa Slováci vedia počúvať, pýtať, rozprávať?
Čím viac ľudia nálepkujú, tým menej sa vedia rozprávať, pretože nemajú tú potrebu. Keď už máš nálepku, máš aj jasné odpovede. Ak niekoho onálepkuješ slovom „magor“, je dodebatované. Potom sú debaty len o tom, či niekto s tebou súhlasí alebo nesúhlasí v tom, že ten tretí je magor. Ak nesúhlasí, musíte sa hádať. Vôbec nechcem zovšeobecňovať, ale myslím si, že naše nálepkovanie je intenzívnejšie ako v niektorých západnejších krajinách.
Žila som v Rakúsku a nie je to tam také bežné. Zrejme to súvisí so sebavedomím, lebo keď som si vedomý seba a poznám svoju hodnotu, nebojím sa inakosti iných. Keď si sebou nie som istý, a myslím si, že my ako národ nemáme nejakú veľkú sebaúctu, tak je pre mňa bezpečnejšie vytvoriť si priateľov a nepriateľov, mať čiernu a bielu a vedieť sa voči veciam vyhraniť. To je veľmi jednoduchý systém, v ktorom vie človek fungovať. Je to však hrubé zovšeobecnenie bez nejakých podkladov a zdrojov.
Problém je možno aj v tom, že medzi sebou nedebatujú absolútne protipóly. Nehovorím, že teraz máme diskutovať o tom, či zem je alebo nie je plochá. A už vôbec nehovorím, že by sa to malo diať na nejakej mediálnej platforme, kde by tak dostali priestor ľudia, ktorí sú názorovo odchýlení od niečoho prijateľného pre slobodnú a demokratickú spoločnosť. Keď však stretnete niekoho s fašistickým zmýšľaním, je veľmi zaujímavé rozprávať sa s ním a hľadať, čo máte spoločné. To je základ pre to, aby sa diskusia niekam dostala.
Keď o človeku, ktorý sa vám zdá absolútne neprijateľný, zistíte, že obaja máte radi retrieverov, na základnej ste mali najlepšieho kamaráta, ktorý sa volal Jano a milujete Baywatch, dokážete komunikovať ako ľudia, ktorí sú si nejakým spôsobom blízki, a tak aj rešpektovať vzájomné odlišnosti. Je to náročná disciplína. A keď človek cíti akúkoľvek formu uznania, je otvorenejší meniť názory.
Zajtra budem robiť diskusiu o drogových závislostiach a pán Vršanský (riaditeľ Ligy za duševné zdravie, pozn. red.) hovoril, že nevieme počúvať, lebo chceme automaticky radiť. Často nevieme počúvať bez toho, aby sme do pár minút nevyslovili nejakú „dobrú radu“. Aj toto súvisí s nálepkovaním – núkame človeku nálepky, ktoré by si mal na seba nalepiť sám. V tomto prípade napríklad: „V tvojom veku by si nemal piť, ale zakladať si rodinu.“
Ako sa nám, podľa vás, v krajine darí vysporiadať s náročnými okolnosťami typu pandémia či vojnový konflikt?
Vnímam to cez prirovnanie k hologramu, ako hovoril pán Rak, ktorý bol raz hosťom u mňa v Trochu inak. V celkovom obraze hologramu sú drobné súčiastky, ktoré keď si priblížime, zobrazujú celý hologram. Tým chcem povedať, že sa cítim ako malá súčiastka spoločnosti. Vplývať na ňu môžem jedine tak, že sama za seba budem činiť najlepšie, ako viem. Tieto veci potom vedia byť veľmi nákazlivé.
Keď jednotlivcovi prekáža vojna, mal by sa zamyslieť aj nad tým, koľko takých „vojen“ si vedie vo svojom živote so svojím okolím. Už len to, keď o niekom na Instagrame napíšeme, že je debil, je podľa mňa istý akt agresie. S mnohými politikmi nesúhlasím, ale vždy, keď vidím, ako ich niekto zdieľa na sociálnych sieťach s cieľom „pozri na tohto debilka“, cítim, že je to prejav agresie. Možno malej a voči „správnej osobe“, ale kvalita toho je rovnaká.
Všímajme si, na koho útočíme, koľkokrát denne na niekoho hádžeme bombu už len myšlienkou, koľko agresie v sebe máme v komunikácii, lebo to, že sme ešte nestrelili do človeka, neznamená, že v menšom to nerobievame na dennej báze. To sú tie malé vojny v nás. Jediné, ktoré vieme ovplyvniť.
Ako vnímate demonštrácie? Nekumuluje sa niekedy podľa vás aj na nich nevraživosť voči „správnym“?
Nebudem to volať demonštrácia, lebo mi to slovo nerezonuje. Tieto, v mojom ponímaní, podporné stretnutia po celom svete, v rámci ktorých niekto napríklad so súcitom podporuje Ukrajinu a dáva tak najavo, že to, čo sa tam deje, nie je v poriadku, nemusia plynúť v hneve a agresii, a potom dávajú zmysel. Môže to byť veľmi nákazlivý, krásny, dojemný a dôležitý akt solidarity.
Po skúsenostiach z minulosti mám niekedy obavu vyjadrovať, že pokiaľ neviem, s kým všetkým a v akých emóciách a vnútorných nastaveniach sa stretnem, nechce sa mi tam ísť. Avšak neodsudzujem to – každý robí tak, ako mu je blízke a takéto stretnutia a dávanie najavo jasných myšlienok a postojov považujem za dôležité. No v správnej energii.
Zvyknete kritizovať škatuľkovanie, nálepkovanie či akési názorové vyhraňovanie sa. Myslíte si však, že aj pri téme vojny na Ukrajine je možné tolerovať a prijať opačný názor?
Myslím si, že ľudia si zamieňajú slobodu slova so zhubnou anarchiou. My podľa mňa nevieme narábať s demokraciou a ani so slobodou. Dokonca si to často myslím aj o tých, ktorí zdieľajú môj názor. Poznám veľa ľudí z toho „správneho brehu“, ktorí v sebe majú množstvo agresie voči tým, ktorí to vidia „nesprávne“. Ani to sa mi nepáči.
Vrátim sa k slovíčku tolerovať. Tolerovať podľa mňa znamená, že niečo nechávame tak. Keď niekto obhajuje agresiu alebo podporuje násilie, je to pre spoločnosť jednoznačne škodlivé. Preto si myslím, že by mali existovať nejaké funkčné systémy, ktoré by niečo takéto dokázali regulovať.
Napriek tomu však pre toho človeka môžeme mať pochopenie. Pre to, že je, aký je, že vidí veci, ako vidí. To zároveň neznamená, že by sme ho mali podporovať alebo mu vytvárať priestor na to, aby takéto myšlienky šíril. Je to založené na podobnom princípe ako príklad s väzením či páchateľmi domáceho násilia. Ak niekoho s hnevom a agresiou odvrhneme, vedie to k začarovanému kruhu násilia. Pravidlá však platiť musia.
Niekedy sa však v týchto zásadných otázkach nezhodujeme s našimi najbližšími a potom uvažujeme, či má vôbec zmysel naďalej živiť vzťahy s nimi.
Keď sa človeku deje toto, je to pre neho vyslovene na mieru ušitá lekcia. Nedeje sa náhodou, že máme v okolí ľudí, s ktorými sa dostaneme do takéhoto závažného konfliktu. Aj to je otázka ega. Je moje ego zranené, lebo som sklamaná z môjho blízkeho, že má takýto názor?
Pre mňa čosi také bola obrovská lekcia v období korony v interakcii s mojím otcom. Celý čas som si hovorila, že je to fantastická škola v tom, ako rýchlo vieme zabudnúť, že je to náš rodič alebo iný blízky. Zrazu naše vnímanie zmení a preprogramuje jedna korona.
My s otcom sme sa vytrénovali v tom, ako sa rozprávať o covide pokojne a asertívne. Niektoré veci pochopil, ja som chápala zase mnohé jeho postoje – chápala neznamená, že by sa nedali logicky vyvrátiť, ale rozumela som im. Vôbec nám to nepokazilo vzťah a myslím si, že sme túto skúšku zvládli výborne. Ak však ide o nejakého nášho známeho, na ktorom nám nezáleží a toto nás už len definitívne utvrdilo v pocite z neho, nemusíme sa s ním stretávať.
Pri covide sa asi pochopenie nachádza o niečo ľahšie ako pri vojne.
Mám známeho, s ktorým sa v téme vojny nezhodujem. Užívam si našu komunikáciu o nej – najmä vtedy, keď mám čas a energiu. Vždy ju ukončím myšlienkou – to, že my dvaja súťažíme o to, kto z nás má pravdu a robíme si z toho vedomostné preteky, je ľuďom, ktorí sú bombardovaní, skrývajú sa v podzemných garážach a týždeň nejedia, úplne jedno. Zrazu sa to zmenilo na „ako mám žiť s niekým, kto má iný názor“. Normálne, lebo niekto žije bez vody a bez jedla.
V zhode s Viktorom tvrdíte, že nie ste príliš plánovacie typy. Tešíte sa a ťažíte z prítomného okamihu, ktorý by vás mal, prirodzene, doviesť k ďalším. Vždy ste mali takú dôveru v život alebo zavládla až v súvislosti s úspechom a pocitom stability?
My sme, naopak, veľkí plánovači, pretože čím viac a presnejšie človek plánuje, tým viac si môže užívať prítomný okamih, pretože nemusí myslieť na to, či na niečo nezabudol a či stihne všetko urobiť. Plánujeme však krátkodobo – polroka vopred, v závislosti od toho, ako sa vyvíja naša práca a dovolenky.
Plány do ďalšieho života nemám. Nemám sen o tom, že by som raz chcela mať dom, rodinu, bývať niekde inde. Myslím si, že s tým prichádza veľa sklamaní. Život sa mi osvedčil ako samostatný prúd akýchsi zmien, a tak, ako sa vyvíja, sa mi aj páči. Dôverujem mu stále viac. V pochopení tohto mi však pomohla terapia, ktorá bola pre mňa veľmi racionálne uchopiteľná.
Odovzdanosť niekedy môže byť plná hnevu a neprijatia, v zmysle „ja už na to kašlem“. Ja ale hovorím o aktívnom prijímaní života, o aktívnom procese. Rozdiel je v tom, že keď si to človek chce riadiť sám, určuje si, aké ciele by mal splniť, ja si ich neurčujem, ale napriek tomu nejaké napĺňam. Človek má často pocit, že vie, čo je pre neho najlepšie, a to môže byť iluzórne a dosahovanie takýchto plánov o to únavnejšie.
Mám dojem, že vás celým vaším bytím sprevádza humor a nadhľad. Máte nejaký tip ako v sebe prebudiť tieto esencie života?
Keď začala vojna, nadhľad ma po dlhom čase opustil. Vždy som si vedela predstaviť, že by ma v živote postretlo kadečo. Často som si kládla otázky, čo by som robila, keby… Zvyknem si robievať tréning prijatia rôznych situácii. Netvrdím, že by som ich v realite prijala s takým nadhľadom, ale vedela som si ich predstaviť. Dejú sa milión iným ľudom, tak prečo by sa nemohli aj mne? Vojna ma však, priznám sa, rozhodila. Musela som sa viac vrátiť ku sebe.
Nadhľad nemáme vtedy, keď sa nás niečo dotkne. Keď nás niečo vystraší, nahnevá, vzbudí v nás pocit krivdy. To sú momenty, ktoré sú pre nás ušité na mieru. Môžeme sa samých seba opýtať, či sa chceme cítiť takto a či nám to za to stojí – každú chvíľu byť v inej emócii, v strese… Mňa nadhľad oslobodzuje a som preto funkčnejšia.
Čo z toho, o čom sme sa dnes rozprávali, považujete za najdôležitejšie?
Potvrdím si to výrokom Dalajlámu. Môj otec sa ku nemu raz dostal. Naveľa-naveľa sa tam prepracoval. Predstavte si, že máte šancu povedať niečo Dalajlámovi… On mu povedal: „Dalajláma, we have to fight to peace.“ To je inak to, čo teraz všetci robíme. Dalajláma sa na neho pozrel, chytil mu ruky a odvetil: „No, we have to understand.“
To je podstatné – chápať. Chápať neznamená čokoľvek dovoliť. Aj keď rodičia vychovávajú svoje deti a sú na ne prísni alebo im určujú jasné hranice, neznamená, že to nemôžu robiť s pochopením. Aby však zostal naplnený aj humor – môj otec mal v tejto situácii oblečené tričko s nápisom „všetko najlepšie“ od Joža Pročka. Dokonalosť vesmíru sa uzavrela.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Adela Vinczeová koronavírus rtvs talkshow Trochu inak s Adelou vojna
