Andrea Šišmič: Predsudky voči alternatíve v živote prichádzajú najmä od ľudí, ktorí si danú vec nikdy nevyskúšali

Andrea Šišmič v minulosti manažovala bio predajňu, no po viacerých impulzoch povýšila svoje zručnosti z tejto oblasti na ďalšiu úroveň a založila zero waste obchod Bezobalovo. Súčasťou ich konceptu je aj podpora malých a lokálnych výrobcov. Tvrdí, že nevymysleli nič nové, pretože staršie generácie chodili bežne nakupovať s plátenými taškami, sieťovkami, vreckami na múku či fľašami na mlieko. Bezobalové nakupovanie a zero waste vraj tak len dostali nový pekný názov.

Čomu si sa venovala predtým, ako vzniklo Bezobalovo?

V podstate celé obdobie po škole som sa venovala zdravej výžive, prírodnej kozmetike a bio potravinám, čiže aj ekológii, len trochu na inej úrovni. Moja sestra mala dve prevádzky bio obchodu a jednu z nich som manažovala ja. Roky som sa teda pohybovala v oblasti, kde sme hľadali prírodné alternatívy, ekologickú drogériu a lokálnu kozmetiku. Vedela som sa v tejto sfére orientovať a dlho mi bola blízka, no vždy tam bol ten obal. Všetko bolo klasicky balené a vtedy prišiel impulz, že si dávam do tela a na pokožku samé dobré veci a následne na to obaly z nich vyhadzujem a končia niekde štyristo rokov rozkladajúc sa. Uvedomila som si, že sa dá robiť aj viac.

To bol teda spúšťač založenia Bezobalova?

Nie tak celkom. V predajni sme tiež fungovali veľmi maximalisticky. Museli sme mať všetko, všetkého veľa a ešte viac. Ja som bola, naopak, v súkromí veľká minimalistka. Doma sme oslobodení od akýchkoľvek zbytočných vecí, máme to tam veľmi jednoduché a minimalistické. Aj tieto veci sa vo mne začali biť. Mala som pocit, že robím dobrú prácu, ktorá je užitočná, pretože dávam ľuďom možnosť žiť zdravšie a ekologickejšie, no stále mi prekážalo, že je všetkého veľa.

V tom roku sme viac cestovali a všade sme sa stretávali s environmentálnymi problémami. Raz to bola exotická krajina, kde im vymierali koraly, následne na to sme sa presunuli na Island, síce iná krajina, no s obdobnými problémami. V dôsledku globálneho otepľovania sa im roztápa najväčší európsky ľadovec. O takýchto veciach sme sa rozprávali s niekým, kto tam žije celý život. Tu už sa v nás nahromadili všetky podnety k radikálnejšej zmene, pretože nám nestačilo to, čo robíme.

Hodiny sme sa vozili po tej opustenej krajine a brainstormovali. S manželom, ktorý má síce vlastné zamestnanie, no podporuje ma, sme si povedali, že treba zúročiť to, čo robiť viem. Mali sme nejaké kontakty na dodávateľov, tá oblasť nám nebola úplne neznáma a Bratislava v tom čase nemala väčší bezobalový obchod. Mali sme pocit, že to tu chýba. Prirodzene sme sa postupne posúvali, nebolo to o jednom wake up momente.

S akými príjemnými a naopak, nepríjemnými záležitosťami si sa stretla v počiatočných fázach vášho projektu?

Založili sme si facebookový profil a Instagram, aby nám nikto nezobral meno predtým, ako obchod spustíme. Najpríjemnejší moment určite prišiel vtedy, keď si nás tam našla jedna slečna, ktorá sa venuje ekologickým témam a ozvala sa nám s otázkou čo chystáme. Vymenili sme si s ňou pár správ a tak trochu nás posunula, aby sme dali túto informáciu von do sveta, nech ľudia vedia, že sa môžu na niečo takéto tešiť.

Boli sme veľmi opatrní, ešte sme nevedeli, kedy otvoríme, tak sme len nejasne dali vedieť, že chystáme takýto obchod. Dostali sme vtedy neskutočné množstvo spätnej väzby od ľudí, začalo sa to zdieľať a ozývali sa nám médiá, či môžu o nás napísať článok. Bolo to veľmi príjemné, pretože sme od začiatku nadobudli pocit, že to má zmysel a bude o takéto nakupovanie záujem.

Od rodiny sme v tomto smere cítili nedôveru a opatrnosť, upozorňovali nás, aby sme si dobre zvážili, či chceme do toho naozaj investovať. Cudzí ľudia nám dodávali motiváciu a utvrdzovali nás v tom, že to má potenciál.

Negatívne sme zase vnímali byrokraciu. V tom čase nebolo ukotvené v nariadeniach alebo nejakej jednotnej smernici, čo musí spĺňať priestor alebo vy na to, aby ste si mohli otvoriť bezobalový obchod. Nebolo stanovené, čo všetko k tomu potrebujete a prístup jednotlivých úradníkov sa líšil kraj od kraja, mesto od mesta aj preto, že sa nemali o čo jednotné oprieť, a tak sa každý opieral o trochu inú časť zákona o potravinách a ich skladovaní. Ak sme aj mali nejakú informáciu od ľudí z iných miest, nemusela automaticky platiť v Bratislave, a naopak.

Z tohto hľadiska to bolo náročnejšie, lebo sme stále nevedeli, čo všetko ešte bude potrebné a či to budeme schopní zabezpečiť. Veľmi dlho trvalo, kým nám vydali rozhodnutie, no vedeli, že niečo s bezobalovými obchodmi robiť musia, pretože dopyt s otváraním prevádzok rástol.

Znamená to, že ak by si chcel niekto otvoriť bezobalový obchod dnes, mal by to jednoduchšie?

Áno, už je to vyriešené a sú jasne dané pravidlá, ktoré platia pre celé Slovensko. Urobili sa návštevy všetkých bezobalových obchodov, zápisnice a následne na to sa spravil legislatívny rámec, čo obchod musí spĺňať, aby sa mohol otvoriť.

Akí sú vaši zákazníci?

Fantastickí. Takmer všetci sú veľmi pozitívne naladení, milí, zaujímajú sa o to, ako sa nám darí a či je všetko v poriadku. Keď nastala prvá vlna koronavírusu, tak sme na dva týždne zatvorili a dali sme o tom echo dva dni vopred. Počas týchto dvoch dní k nám zákazníci chodili a pýtali sa, čo by nám pomohlo, keby kúpili. Často je to aj o tom, že sa s nimi porozprávame, už sa trošku poznáme a sme taká komunita. Veľmi výnimočne sa stane, že niekto príde a niečo ofrfle. Väčšinou je to len okoloidúci, ktorý k nám náhodne zavíta.

Aké ilúzie o podnikaní s bezobalovým tovarom sa ti rozplynuli?

Možno ma nič neprekvapilo v nejakom negatívnom zmysle, ale zarazilo ma, že ľudia, ktorí k nám zo začiatku chodili nakupovať, nevyhľadávali certifikované produkty. Bola som z toho prekvapená, pretože u mňa ekológia ide ruka v ruke aj s bio potravinami a ekologickým spôsobom pestovania. Mám veľmi rada, keď sú potraviny férovo ohodnotené, napríklad aj certifikátom ako fair trade.

Keď sme ľudom ponúkli bio a nebio alternatívu, vybrali si druhú možnosť, ktorá je, samozrejme, o niečo lacnejšia, takže pravdepodobne väčšiu rolu zohrala cena. Povedali nám, že bio nepovažujú za udržateľné, čo mňa osobne veľmi prekvapilo, pretože to bolo veľké množstvo ľudí, ktorí si mysleli, že bio hospodárstvo by nás neuživilo ako ľudstvo. S tým ja nesúhlasím a som presvedčená, že by nás uživilo, keby sme neplytvali a vedeli rozumne nakupovať a konzumovať. Už sa však lepší aj táto stránka a viac ľudí na ňu prihliada.

Ako ste si hľadali dodávateľov?

Na začiatku to bolo jednoduchšie práve vďaka tomu, že som mala veľmi veľa kontaktov a s mnohými výrobcami či distribútormi som sa niekoľko rokov poznala osobne, takže sme vedeli, do čoho spolu ideme. Zmenilo sa len to, že som neobjednávala tovar v malých dvesto gramových vreckách, ale v dvadsaťpäť až päťdesiatkilových baleniach. Gro tovaru sme teda mali vyriešené cez existujúce kontakty.

Zúčastňovali sme sa tiež akcií, ako je napríklad Dobrý trh, kde chodia malí a lokálni výrobcovia so svojimi poctivými produktami. Chodili sme ochutnávať a oslovovali sme ich, či by nemali záujem o spoluprácu. Od začiatku sa nám ozývali aj malé rodinné firmy z okolia, ktoré zaznamenali, že sa otvoril takýto typ predajne a ponúkali nám ich produkty. Teraz už dodávateľov nehľadáme, skôr si oni nachádzajú nás a my si potom už len vyberáme, čo sa k nám hodí a čo nie.

Ako zabalený tovar vám prinášajú?

Väčšina tovaru je zatiaľ balená v papierových alebo klasických vreciach z vrecoviny. Máme tiež vratný princíp kýblikov, ktorý je fantastický a funguje pri produktoch, ktoré k nám idú priamo od výrobcu, teda bez nejakého medzičlánku. Dostávame tak napríklad müsli, domáce cestoviny, praženú kávu, kaše či detské keksíky. Stále sa zvyšuje percento takto baleného tovaru.

Je nakupovanie v bezobalovom obchode niečo, čo sa musíme naučiť?

To je veľmi dobrá otázka. Áno, určite je potrebné sa to trošku naučiť. Nie je to nič zložité, skôr je to o vytvorení návyku a myslení vopred. Na nákup je potrebné pripraviť sa už doma, pretože správne bezobalové nakupovanie nie je spontánne, ale plánované. Človek si spraví zoznam, porozmýšľa, čo potrebuje dokúpiť a pripraví si na to adekvátne obaly. V tomto smere sa musíme naučiť myslieť dopredu.

Stretávate sa s predsudkami voči takémuto štýlu nakupovania?

Samozrejme. Stále sú a stále budú. Nemyslím si, že je to niečo, čo by nejakým spôsobom vymizlo. Predsudky voči akejkoľvek alternatíve v živote prichádzajú najmä od ľudí, ktorí si danú vec nikdy nevyskúšali, možno ani nevedia, prečo sa robí, čo je za ňou a v čom spočíva jej hlavná myšlienka.

Mám veľmi rada príhodu, ako k nám prišla jedna postaršia pani, keď sme boli otvorení možno ešte len tretí alebo štvrtý deň, popozerala sa po predajni, zrazu ohrnula nosom a na celý obchod povedala: „No toto vám tu dlho nevydrží.“ Viac som ju asi nevidela, ale bolo to veľmi milé a povzbudzujúce (smiech).

Starší ľudia sú teda voči bezobalovému nakupovaniu skeptickejší?

Ako kedy. Bezobalové nakupovanie a celkovo životný štýl v duchu zero waste nie je nič nové, len sme tomu dali pekný fancy názov. Keby sme sa rozprávali so starými rodičmi napríklad aj o tom, ako fungovali ich rodičia a starí rodičia, zistili by sme, že žili úplne rovnako, ako sa snažíme my teraz. Nevymysleli sme naozaj nič nové. Chodili nakupovať s plátenými taškami, sieťovkami, nosili si vrecká na múku, fľašu na mlieko.

V predajni nám jeden starší pán rozprával, ako si v detstve vzal z domu plátené vrecko, ktoré ušila mama a išiel nakupovať fazuľu. Oni si to pamätajú, len my sme na to trošku zabudli, pretože prišlo obdobie možností a s tým aj pohodlnosti. Hlavne generácia našich rodičov, teda zhruba päťdesiatroční ľudia sú tí skeptickí. Generácia pred nimi sa pri takomto spôsobe nakupovania usmeje, zaspomína si, pochváli.

Mladí ľudia tiež rozumejú tomu, prečo to robíme a naši rodičia sú tí odmietavejší. Oni zažili časy, keď nebolo a zažili časy, keď zrazu začalo byť. V obchodoch sa rozdávali tašky zadarmo, všetko začalo byť dostupné kedykoľvek počas roka a veľmi sa spohodlnelo. Odrazu si nemuseli plánovať nákupy vopred, nemuseli mať so sebou ani len tašku, pretože v obchode im ju predsa zadarmo dajú a zrazu, keď im chcete povedať, že my vám tú tašku zadarmo viac nedáme, tak si to už nechcú dať vziať a vnímajú to ako stratu nejakého komfortu.

Mnoho ľudí nakupovanie v zero waste obchodoch považuje za finančne nákladnejšie.

Áno a aj toto je podľa mňa istým spôsobom forma predsudku. Keď dostanem otázku, a dostávam ju často, že prečo sme my bezobalové obchody drahšie alebo také drahé, tak sa vždy spýtam: „A v čom sme drahšie?“ To je moment, keď sa ľudia väčšinou trošku zaseknú, pretože ono treba porovnávať porovnateľné.

V predajni máme výborné slovenské ovsené vločky, ktoré si chodíme brať priamo do mlyna, kde nám ich dávajú v spomínaných veľkých papierových vreciach. Štyristo až päťsto gramové balenia týchto istých vločiek nájdete aj v supermarketoch a v prepočte na kilo sú tam drahšie ako u nás. Pri niektorých strukovinách, s výnimkou fazule, to platí podobne.

Obal je veľmi zanedbateľný náklad, ktorý nemá vplyv na cenotvorbu. Supermarkety na výrobcov tlačia, aby im znižovali ceny a oni s tým súhlasia, pretože s tovarom nemajú čo iné spraviť. Často je to o tom, že čím je firma väčšia, tým viac rieši všetko cez čísla, aby si znižovala svoje náklady.

My sa zameriavame aj na to, aby každý v reťazci bol férovo ohodnotený. Vždy súhlasíme s cenovou ponukou, aká nám je daná a ak sa nám nepozdáva, tak do spolupráce nejdeme. V neposlednom rade je to aj o kvalite.

Ak si vezmeme, že v obchodoch je 99 percent fazule pôvodom z Číny alebo Etiópie, bez ohľadu na to, či je to certifikované bio, tak je to naozaj smutné, pretože fazuľu vieme úžasne dopestovať u nás. Na Slovensku sa však nepestuje a ak sa pestuje, tak je takmer raz tak drahá ako tá čínska. Tu nastáva finančný problém. Supermarkety radšej podporia iný štát ako slovenského farmára, ale to je aj o tom, v akom stave je u nás poľnohospodárstvo. Na strukoviny nie sú také dotácie, a tak ich farmári nevedia vypestovať za takú cenu, aby boli na trhu konkurencieschopní krajinám ako je Čína alebo Etiópia, preto do toho nejdú a nasadia radšej plodinu, pri ktorej buď dostanú dotáciu alebo nenasadia nič.

Bezobalové obchody sa snažia podporovať slovenskú výrobu, aby sa tu pestovali plodiny, ktoré sa u nás pestovať dajú a aby sme nemuseli všetko dovážať zo zahraničia, pretože s tým je spojená aj uhlíková stopa či podpora ekonomiky iného štátu. Ak je teda niekde cenový rozdiel, väčšinou porovnávame produkty s rozdielnym pôvodom a inej kvality.

V Bezobalove je možné nakúpiť potraviny, ale aj kozmetiku či potreby do domácnosti. Znamená to, že ak nakupujeme u vás, môžeme úplne vytesniť nákupy v supermarketoch, ktoré nefungujú na princípe udržateľnosti?

Svojím spôsobom áno aj nie. Veľmi to závisí od stravovacích návykov. Bezobalové nakupovanie je fantastické pre trvanlivé a suché potraviny, ale nie je vhodné napríklad pri syrových alebo mäsových výrobkoch. Je veľmi veľa vecí, ktoré musíte spotrebovať do niekoľkých hodín od otvorenia a v prípade bezobalovej predajne by sa to muselo predať v ten deň alebo do pár hodín, takže nie všetko si vieme takto kúpiť.

Chladený sortiment sa u nás obmedzuje väčšinou na produkty balené v skle, aby aj ten obal bol čo najekologickejšia alternatíva k plastovým fľaškám či vrecúškam. Často sa stáva že ovocie a zeleninu máme len v rámci sezóny, ale to vieme veľmi pekne nahradiť nakupovaním na trhu, takže keď sa chce, dá sa vyhnúť aj supermarketom.

Je na Slovensku tak rozvinutá sieť bezobalových obchodov, aby ňou ľudia z každého kúta krajiny dokázali pokryť svoje potreby?

Ešte úplne nie, ale ja pevne verím a dúfam, že k tomu smerujeme. Priznám sa, nepoznám úplne každý bezobalový obchod, ale krajské mestá ich majú všetky, aj takmer všetky okresné a už sa to dostáva aj do niektorých väčších dedín alebo malých mestečiek. V tých je síce ponuka väčšinou obmedzenejšia, ten obchodík je menší a sortimentovo nie je tak bohatý, ale všetko je to práve o spotrebiteľovi.

Ak sa ten rozhodne, že radšej podporí malý, poctivý obchod s tým, že vie, čo a od koho kupuje, tak potom aj predajca má možnosť rásť a rozšíriť sortiment, aby tam postupne zákazník našiel všetko to, čo by si chcel kúpiť. Rozvoj predajní je teda úmerne závislý od spotrebiteľa.

Je po týchto obchodoch dopyt?

Určite je, no nie je úplne jednoduché mať takýto typ obchodu. Na druhej strane treba zas povedať, že za tie zhruba tri roky, čo na Slovensku existuje tento koncept, už zopár obchodov zatvorili a nepodarilo sa im svoju myšlienku ďalej rozvíjať. Stalo sa to, poznám pár takých obchodov a ich majiteľov osobne.

Prečo sa to stalo, keď je po nich dopyt?

Nerada by som hodnotila druhých. Chyba môže byť na viacerých stranách. Možno o nich vedelo len málo ľudí. Nemyslím si, že by sme to mali robiť nejakým hipsterským štýlom a očakávať, že si nás tí ľudia nájdu.

Marketing sa v dnešnom období dá robiť aj jemne, ohľaduplne a nenásilne. My napríklad ako predajňa investujeme niekoľko stoviek eur mesačne do marketingu, pretože sme si veľmi dobre vedomí toho, že môžeme mať akokoľvek fantastický obchod, ale ak o ňom ľudia nebudú vedieť, tak neprežije. Investujeme teda aj do reklamy. Nemáme žiadne veľké billboardy a nerobíme ani vizuálnu pohromu po meste, skôr sa cez internet a sociálne siete snažíme ľudom prinášať tipy, ako žiť udržateľnejšie, informovať, čo sa deje vo svete v rámci ekológie, vzdelávať, šíriť osvetu a propagovať produkty.

Stále ľudom prízvukujeme, aby kupovali len to, čo potrebujú a že sa netreba nechať zlákať, ale uvedomiť si, či danú vec budem reálne využívať. Reklama je podľa mňa dôležitá, pretože idea takéhoto obchodu je síce krásna, ale nie každý o vás vie, preto nenakúpi a keď nemáte zisk, tak neprežijete.

Na vašich sociálnych sieťach ste viackrát dali do pozornosti petíciu za klímu. Prečo je okrem marketingu, ktorý vám prináša zákazníkov, potrebné šíriť aj takéto správy?

Je to veľmi dôležité. Signatári tejto petície sú moji veľmi dobrí priatelia a sú to úžasní ľudia, ktorí to všetko robia vo voľnom čase a zadarmo. Sú to hodiny práce a robia to pre nás všetkých, pretože my tu máme na jednej strane jednotlivca, ktorý vie urobiť veľké veci tým, že začne viac chodiť pešo, bude jesť menej mäsa, nakupovať v bezobalovom obchode a podobne, ale stále je tu štát a bez jeho podpory a nejakých výraznejších krokov na tej najvyššej úrovni ekológiu nezachránime.

Jednotlivec môže k tomu prispieť, môže ísť príkladom ďalším a veci sa rozhodne vedia pohnúť vpred, ale je veľmi potrebné, aby štát reagoval na to, čo sa deje. Práve preto sú dôležité aj takéto iniciatívy a petície, aby sa ukázalo ľudom pri moci, že nám na životnom prostredí záleží a že je potrebné s tým niečo robiť, pretože my ako jednotlivci toho až tak veľa nezmôžeme.

Pôsobí to na jednotlivca odrádzajúco?

Určite. Existuje klimatická úzkosť, ľudia podliehajú depresiám a panike z toho, čo sa okolo nás deje a väčšinou je to práve kvôli tomu, že majú pocit, že sami nič nezmôžu. Robia toho dostatočne veľa, ale aj tak to nestačí a nevedia čo majú robiť viac.

Tieto problémy sú tak obrovské, že na veľmi veľa citlivých ľudí majú zlý psychický dopad. Keď však žijeme najlepšie, ako vieme a sme s tým spokojní, tak sa ostatní vedia pridať a ak je nás naozaj veľa, veci sa pohnú. Ono odignorovať 124 000 podpisov sa podľa mňa nedá a hlavne, ak ich zozbierate za necelý mesiac a s nulovou finančnou investíciou. Ak to aj odignorujete teraz, o pol roka tých podpisov môže byť dva až trikrát viac, a to už neodignorujete.

Stále máme ako jednotlivci veľkú moc, keďže máme volebné právo a bez ohľadu na to, či ide o voľby celonárodné alebo miestne, už tam je dôležité pozerať sa na to, komu svoj hlas dávame. Už teraz existujú obce, ktoré zavádzajú úžasné novinky a posuny v rámci triedenia a nakladania s odpadom. Ak teda máme pocit, že sami nič nezmôžeme, môžeme si minimálne vybrať zástupcov s obdobnými hodnotami, ktorí majú trošku väčšie slovo ako my.

Vo vašich #idetodobrymsmerom stories na Instagrame sa nachádza množstvo pozitívnych správ týkajúcich sa ekológie a životného prostredia. Prečo ste sa rozhodli tvoriť aj takýto obsah?

Práve preto, aby ľudia nepodliehali panike a úzkostiam. Stav životného prostredia je natoľko alarmujúci, že je potrebné poukazovať na to. Pre niekoho je to možno oči otvárajúce a povie si, že toho nechce byť súčasťou a začne veci meniť. Veľa ľudí to však zasiahne natoľko, že podľahnú panike a zostanú paralyzovaní, pretože majú pocit, že s tým nepohnú.

My sme chceli ukázať, že ak sa ľudia či už ako jednotlivci, v skupinách, organizáciách alebo na štátnických pozíciách snažia, tak sa veci vedia posunúť dobrým smerom a že tak ako sa v rámci ekológie deje veľa negatívnych vecí, dejú sa aj tie pozitívne a veľmi pekné. Patria sem napríklad zvieratá, ktoré sa vrátili do vyčistenej časti oceánu, zvieratá, ktoré sa podarilo rozmnožiť a prestali byť na pokraji vyhynutia, ale aj rôzne firmy, ktoré napriek tomu, že nie sú ekologické, tak v tomto smere napredujú.

Veľa ľudí povie, že niektoré ich kroky robia len ako nejakú zásterku, no nemyslím si, že to treba odsúdiť, pretože každý krok sa počíta a ak to nie je vymyslený krok, tak je to stále lepšie, ako keby daná firma nerobila vôbec nič.

Mali by sme sa na ľudí, ktorí nie sú ochotní zmeniť svoje neudržateľné návyky, hnevať kvôli tomu, že sú príliš pohodlní?

Myslím si, že nie. Vychádzam z toho, aká som ja a čím viac by na mňa niekto tlačil, tým viac by som potiahla tú brzdu a nepohli by mnou. Ak stále budeme človeku hovoriť, že by niečo nemal alebo že by mal niečo robiť inak, tak bude z toho otrávený, pocíti, že je do niečoho nútený a preto to robiť nebude. Ak by to aj nejaký efekt malo, tak určite len krátkodobý. Menšími krokmi, ktoré si človek zautomatizuje, zotrvá dlhšie a zároveň vie byť pozitívnym príkladom.

Ja som to tak mala s konzumáciou mäsa. Cítila som, že aj kvôli tomu, čomu sa venujem, by som ho jesť nemala. Poznala som všetky tie argumenty a fakty, ale keby na mňa začal niekto tlačiť, ako môžem jesť mäso, keď som si týchto vecí vedomá, tak by som sa síce cítila zle a nekomfortne, ale nedokázala by som to zmeniť. Raz som si však sama povedala dosť a prestala som s jeho konzumáciou zo dňa na deň. Niekto zmení stravu, niekto nákupy, niekto spôsob dopravy, niekto všetko, no základ je, že vám to nie je jedno.

Ako sa s myšlienkami udržateľnosti prihovárať aj k tejto kategórii?

Ako som už neraz spomenula – pozitívnym príkladom. Netlačiť na tých ľudí, vyvarovať sa slovám musíš, nesmieš, ale skôr ukázať, že veci sa dajú robiť aj inak, bez toho, aby nás to stálo finančný alebo vlastný komfort a čas. Mnohé veci sú o maličkostiach, ale ich dopad môže byť veľmi veľký.

Je dôležité hovoriť o tom, dostávať to k publiku cez média, ľudí, ktorých máme radi, ktorí sú počúvaní a spoločnosť im dôveruje. Je dobré, že sa robí osveta cez sociálne siete a cez rôzne osobnosti. Často im síce niekto vytkne, že nežijú stopercentne, ale nikto z nás tak nežije. Postačí, keď každý urobí aspoň niečo a priloží ruku k dielu, ako keď bude pár vyvolených, ktorí sú stopercentní. 

Nevzdelanosť ľudí v ekológii alebo ich pohodlnosť. Čo býva väčší problém?

Ja si myslím, že pohodlnosť, ale tá nevzdelanosť je tu a je veľká. Je problém, že sa tieto témy na školách neotvárajú viac. Sú krajiny, ktoré zavádzajú environmentálnu výchovu, u nás je to skôr len o nejakej snahe učiteľov alebo niektorých menších médií, ktoré nie sú až tak sledované.

Veľa ľudí teda nemá informácie a vedomosti, ale stále si myslím, že je to viac o pohodlnosti, pretože vidíme, ako sa postupne o tých veciach hovorí, stretávame sa s tým, že veľa ľudí si uvedomuje, čo robí zle a napriek tomu to dennodenne robia bez snahy niečo zmeniť. Pohodlnosť sa veľmi ťažko prekonáva. Keď chcete človeku niečo zobrať, to nemá nikto rád. Malo by to asi ísť ruka v ruke, mať vedomosti, skúsiť niečo urobiť inak a zistiť, že nás to až tak neobmedzí.

Ekologický spôsob života nie je o tom, že musíte byť od rána do večera v lese bosí a jesť iba to, čo si sami niekde nazbierate. Dá sa žiť plnohodnotne ekologicky aj bez toho, aby to niekto na prvý pohľad o vás vedel.

Nakupujete doma výhradne bezobalovo?

Z deväťdesiatpäť až deväťdesiatsedem percent áno. Prevažne nakupujem iba u nás, nachádzajú sa tam veci, ktoré mám rada, ale máme pár obľúbených produktov, ktoré sa nedajú zohnať bez obalu, takže ideme raz za čas aj my do klasického obľúbeného obchodu. Je to veľmi šialený pohľad, keď idete raz za mesiac do nejakej bio predajne, kúpite tam sedem vecí a sedem vecí je zabalených. Väčšinou sú to síce veci balené v skle a tie poháriky potom využívame naďalej, ale je to naozaj veľmi zvláštny pocit.

A čo supermarkety?

Tým sa veľmi zďaleka vyhýbam. Pred rokom sa mi stalo, že som do jedného potrebovala narýchlo ísť niečo kúpiť a tam som práve pocítila úzkosť (smiech). Ja ju nemám klimatickú, ale supermarketovú. Bolo pre mňa veľmi zvláštne, ako sa tam všetci ponáhľali, drgali a predbiehali. Mala som z toho veľmi zlý pocit a spracovávala som to ešte dva dni. Ten šialený konzum na mňa doľahol a pochopila som, že to tu je ešte stále v obrovskej miere.

Čo pre teba znamenalo slovo udržateľnosť predtým, ako vzniklo Bezobalovo?

Ja som sa nad tým pojmom asi nikdy ani viac nezamýšľala. Keby sa ma možno niekto pred niekoľkými rokmi spýtal, ako tie veci vnímam, asi by som povedala, že tí ľudia, ktorí tak žijú, sú čudní, ale len preto, že som tomu ešte nerozumela. Možno by som to brala ako obmedzovanie. Keď s tým však začnete, po čase si uvedomíte, že ste veľmi veľa získali tým, že ste sa na tú cestu dali, pretože to úplne zmení myslenie človeka, a to nielen v oblasti odpadkov či nákupov, ale aj vo vnímaní medziľudských vzťahov. My sme si všetci prešli aj takým tým klasickým spôsobom života, ale mnohé dnešné deti sú už vychovávané v tom, že je prirodzené, keď triedime odpad a nenakupujeme zakaždým nejakú čínsku plastovú hračku, takže na takúto otázku by určite odpovedali inak.

A ako toto slovo vnímaš dnes?

Pre mňa je udržateľnosť úzko spojená s určitým minimalizmom a oslobodením sa od konzumu. Na to, aby sme boli udržateľní, sa nemusíme vzdať nákupov bežného oblečenia, rozhodujúca je tu skôr miera nakupovania. V zásade to nie je o tom, že si musíte kupovať len drahé veci od lokálnych dizajnérov, je to aj o tom, aby sme si kúpili to tričko vtedy, keď vieme, že ho vynosíme, potrebujeme ho, dlho nám bude robiť radosť a nie preto, že je vo výpredaji alebo ho mal niekto, na kom sa nám páčilo.

Čo z toho, o čom sme sa dnes spolu rozprávali, považuješ za najdôležitejšie?

Možno práve to, že to ide dobrým smerom. Je dôležité rozprávať o tom, ukazovať pozitíva aj negatíva. Niekedy stačí naozaj málo, aby sme pomohli vo veľkej miere, aj keď sa nám to nemusí zdať. Snažme sa žiť tak, aby sme boli sami so sebou spokojní, tešiť sa z každého kroku, nesiliť to a neporovnávať sa, pretože niekto je na tej ceste dlhšie, niekomu ide niečo rýchlejšie a niečo pomalšie. Nájsť si svoju oblasť, kde mi to ide najprirodzenejšie, v nej sa posúvať a postupne prídu ďalšie, no a v neposlednom rade zotrvať, aby sme sa tu mali dobre nielen my, ale aj tí, čo prídu po nás.

Blížiace sa časy vianočných svetielok a medovníkov nás naladili na vlnu štedrosti, a preto každý týždeň do Vianoc venujeme jednému z odberateľov nášho newslettra knihu Meet the Heroes. Ak ste nás doposiaľ nepozvali do vašej mailovej schránky, teraz je správny čas tak spraviť. Ďakujeme, že nás čítate.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

nakupovanie obchod udržateľnosť zero waste