Andrea Zahurancová: Vyvaliť sa na pláž v krajine, ktorá je plná kráterov od bômb, je egoizmus

Andrea Zahurancová je spoluzakladateľka a kreatívna riaditeľka e-shopu s očnou optikou eyerim. Väčšina ľudí ju eviduje vďaka Instagramu, kde neprezentuje len firemné aktivity, ale dokumentuje hlavne svoje zahraničné cesty. Snaží sa navštevovať krajiny, ktoré nie sú komerčné a preľudnené turistami. Naposledy ju uchvátili Mjanmarsko a Kambodža, odkiaľ si odniesla nezabudnuteľné emócie z návštevy múzea genocídy.

Ako sa človek krátko po dvadsiatke dostane k takým zodpovedným pracovným pozíciám?

Po skončení strednej školy som odišla študovať do Viedne. Keď som sa po troch rokoch štúdia začala obhliadať po nejakej zahraničnej stáži, oslovil ma môj brat Martin, ktorý v tom čase pracoval v Malajzii ako zamestnanec nemeckej firmy. Povedal mi, že sa chce vrátiť na Slovensko a využiť know-how, ktoré sa v zahraničí naučil, pričom plánuje v oblasti očnej optiky podnikať u nás.

Išla si do toho.

Vždy som chcela robiť niečo vlastné a vtedy som bola v štádiu, že chcem okrem štúdia získať hlavne prax. Netrvalo dlho a hneď sme začali vybavovať potrebné formality a založili si eseročku.

Momentálne má náš  e-shop 45 zamestnancov. Okrem toho máme veľa kontraktorov, v každej krajine manažéra či outsourcované firmy (vývojárov webu), zákaznícky servis a veľa prekladateľov. Fungujeme v čisto online prostredí.

Tento rok sme plánovali otvoriť kamenný obchod, no zamerali sme sa radšej na súkromnú značku okuliarov eyerim.

Ako vyzerá tvoj bežný deň v office?

Keď sme firmu rozbiehali, tak každý robil všetko. Posledný rok to máme fixnejšie určené. Ja mám na starosti všetky vizuálne kreatívy – fotenia, vizuálnu komunikáciu na webe, tvorbu videí, spoluprácu s influencermi, blogermi či firemné partnerstvá.

Čo ta z týchto povinností najviac napĺňa?

Baví ma sloboda, a to, že keď sa ráno zobudím s nejakým návrhom, hneď ho môžem uskutočniť a rýchlo aj vidím výsledky. Nejde o korporátny proces schvaľovania, môj návrh nemusí prejsť desiatimi oddeleniami a cez 50 ľudí. Je to v podstate celé na nás. Ako komunikujeme so zákazníkom, ako sa profilujeme, a to ma veľmi baví. Okrem toho máme skvelý tím a môžem povedať, že sa do práce skutočne teším. Ak by som chcela, môžem pracovať odkiaľkoľvek, ale naučili sme sa, že najefektívnejšie je to v office.

Na Instagrame sa prezentuješ ako človek, ktorý nerieši budúcnosť a žije hlavne pre prítomnosť. Dá sa to?

Musela som sa to naučiť. Niekedy som veľmi veľa rozmýšľala a rozoberala v hlave scenáre, čo ak firma skončí, čo ak sa stane to či ono.

S týmto problémom bojuje veľa ľudí. Hľadajú riešenia na problémy, ktoré reálne neexistujú. Ako si s tým sekla?

Neviem. Začala som sa asi na veci pozerať racionálne a aj práca ma naučila, že nie je problém, ktorý by sa nedal vyriešiť. Stresovanie sa mi neprinášalo žiadne pozitíva.

Máš nejaké ciele, resp. je dôležité, aby ich človek mal?

Podľa mňa je to individuálne. Niektorí musia byť stále motivovaní a vidím to aj v práci. Sú ľudia, ktorým musíme dávať ciele a až vtedy makajú. Ale mne sa to ťažko hovorí, pretože mám vo firme postavenie, vďaka ktorému tú motiváciu prirodzene mám. Myslím si však, že nejaké ciele by si mal človek vytýčiť. Pre mňa je to určite tá sloboda a nezaťažovať sa zbytočnosťami. Nemám to nastavené tak, že o dva roky chcem byť na konkrétnej pozícii a pod. Toto by ma, naopak, veľmi obmedzovalo.

Tvoji fanúšikovia ťa poznajú ako vášnivú cestovateľku. Urobíš si čiarku, keď sa vrátiš z nejakej krajiny?

Každý sa ma pýta, v koľkých krajinách som bola, ale ja to vôbec nerátam. Cestovanie je v posledných rokoch stále viac trendy a mám pocit, že sa z neho stáva akási súťaž, kto koľko krajín navštívi. Pre mňa to nie je o počte, ale o tom, čo mi to dá. Myslím si, že sú krajiny, v ktorých môžeš byť tri mesiace, stále ťa bavia a stále sa máš čo učiť.

Podľa čoho si vyberáš krajinu, ktorú chceš vidieť?

Pozerám dokumenty a veľa čítam a sú krajiny, ktoré ma tak prirodzene lákajú. Väčšinou ide o tie, ktoré sú menej prechodené, menej turistické a sú autentické ako napríklad Mjanmar, kde je cítiť, že turizmus začal fungovať až po roku 2010. Ľudia vás tam nevnímajú ako zdroj peňazí, ale si vás veľmi vážia, usmievajú sa, fotia sa s vami, berú vás ako zážitok. Chcem cestovať, aby som spoznávala, nie preto, aby z toho niekto len prosperoval, ako to už býva v komerčných destináciách. Podľa mňa sa už aj Thajsko pretransformovalo na takú komerčnú turistickú destináciu.

Je pre nás Mjanmarsko turisticky dostupná krajina?

Úplne. Víza sa riešia online a nám prišli do piatich hodín na mail. Leteli sme z Viedne priamo do Bangkoku a odtiaľ hodinu do Rangúnu v Mjanmarsku. Finančne dostupné boli letenky aj pobyt.

V krajine ste pobudli mesiac, plánuješ sa tam ešte vrátiť?

Raz by som chcela, ale obávam sa, že budem smutná z toho, ako sa krajina zmenila. Otvára sa svetu a myslím si, že sa stane turisticky príťažlivá. Videli sme to už na susednej Kambodži, kde sú niektoré oblasti preplnené a zrejme sa to posunie aj tam.

Z ciest nezverejňuješ len to pekné, ale tvoje príspevky majú aj edukatívny charakter. Mnoho ľudí sa tak vďaka tebe dozvedelo o vyhladzovacích táboroch v Kambodži, ktoré si popisovala veľmi autenticky. Ako si sa na tom mieste cítila?

Boli to silné emócie. Prehliadka s audio sprievodcom trvala tri hodiny a počas nej som bola totálne zahĺbená v myšlienkach. Sledovala som to miesto a sústredila sa na výklad. Všimla som si, že ani ľudia, ktorí prišli v skupinkách, sa spolu vôbec nebavili. To miesto je zachované v surovej podobe, kráčate po zaschnutej krvi…

Myslím si, že keď človek cestuje a chce spoznávať, nielen ležať na pláži, mal by vidieť aj takéto miesta. Áno, pláže sú v týchto krajinách pekné, ale pre mňa je egoistické vyvaliť sa na pláž v krajine, ktorá je plná kráterov od bômb. Ľudia za plotom hotela pritom doteraz trpia a umierajú na HIV a AIDS.

Väčšinou sa ľudia nezamýšľajú nad niečím, čo je im vzdialené. Kde sa u teba berie ten záujem o „cudzie“?

Zdá sa mi to úplne prirodzené, keď som v  krajine, v ktorej mali udalosti na obyvateľov taký dopad. Medzi rokmi 1975 až 1979 vyvraždili v Kambodži štvrtinu populácie. Doteraz na uliciach nevidíte ľudí, ktorí majú nad 45 rokov. Vtedy si uvedomíte, ako sa to dotklo aj súčasného obyvateľstva. Ľudia o tých udalostiach stále rozprávajú a majú ich čerstvo v pamäti.

Ako fungoval vyhladzovací tábor v Kambodži, ktorý je v súčasnosti múzeom genocídy?

Do roku 1975 na mieste sídlila stredná škola. V tom roku sa však dostali k moci Červení Kméri, ktorí budovu prestavali na väzenie a mučiareň. Tí mali za cieľ vyvraždiť agrárnu spoločnosť, teda vzdelaných ľudí, ktorí mohli prispieť k rozvoju. Vysťahovali ich z miest a poslali obrábať pôdu, potom ich presúvali do mučiarne, kde ich dvakrát za deň mučili brutálnymi praktikami. Za celý deň zjedli asi päť lyžičiek kaše, takže mnohí zomreli na vyčerpanie. V priebehu štyroch rokov tam nazvážali okolo 16-tisíc ľudí, dodnes nie je známe presné číslo. Mučili ich, až dokým nezomreli a pochovávali v masových hroboch za mestom.

Medzi väzňami boli prevažne ľudia s okuliarmi, čo malo značiť, že sú to intelektuáli. Boli medzi nimi právnici, doktori či tí, ktorí vycestovali z krajiny kvôli práci. Povedali im, že v krajine je vojna a musia jej pomôcť. Rovno ich však previezli do väzenia, kde ich mučili, aby sa priznali, že majú niečo spoločné s americkou tajnou službou. Keď sa zo zúfalstva priznali, tak ich zabili. Aby však šetrili náboje, klepli ich po hlave železnou tyčou.

Tábor sídlil priamo v centre hlavného mesta Phnom Penh, zomierali v ňom muži, ženy aj deti. Na najznámejšej fotke z genocídy je matka, ktorá drží svoje bábo na rukách. Keď si ju odfotili a urobili zápis, dieťa matke vzali a pred jej očami ho roztrhli na štyri časti. Ženu zavreli do cely, ktoré boli o veľkosti sprchového kúta.

Ustála si tieto fakty?

Myslím si, že mám silný žalúdok, ale veľakrát som musela vyjsť von a rozdýchať to. Veľa ľudí to ani nezvládne, preto aj audio sprievodca stále opakuje, že kedykoľvek môžete vyjsť von.

Prečo si tento tábor chcela vidieť?

Netušila som, že niečo také sa v Kambodži dialo, takže sme to ani nemali v pláne navštíviť. Kúpili sme si len jednosmernú letenku do Mjanmarska a tam sme sa rozhodovali, kam pôjdeme ďalej. Keď sme prišli do hlavného mesta Kambodže, načítala som si o tom a jednoznačne som tam chcela ísť. Pre turistov je to top 1 medzi „odporúčanými“ miestami.

Ktorý z momentov pri návšteve múzea sa ti vryl do pamäte?

Po trojhodinovej prehliadke sme v múzeu uvideli siedmich ľudí okolo šesťdesiatky, ktorí tento tábor prežili. Sedeli tam a predávali svoje knihy, v ktorých opisovali, čo zažili. Nevedela som sa im pozrieť do očí, hanbila som sa za to, čoho je ľudská rasa schopná. Neskôr ma mrzelo, že som sa nepristavila a neporozprávala sa s nimi. No bol to silný emocionálny zážitok, absolútne som to nedávala. Potom, ako sme odišli, sme sa už celý deň nerozprávali a ani sme poriadne nejedli. Myslím si, že ľudia by to mali vidieť.

V čom ťa návšteva týchto krajín posunula?

Sú to naozaj silné miesta, vďaka ktorým si človek opäť raz uvedomí, aký máme šťastný život a aké banality často riešime. Ľudia tam žijú naozaj z dolára na deň a bojujú s existenčnými problémami.

Mňa celkovo cestovanie asi zmenilo v tom, že vo všeobecnosti neanalyzujem tak, ako som to zvykla robiť a nerobím veci len preto, že zapadajú do nastavenia súčasnej spoločnosti. Dôležité je určite aj to, akými ľuďmi sa človek obklopuje. Mám šťastie, že u mňa sú to kamaráti, ktorí ma do ničoho netlačia a rešpektujú to, aká som. A hlavne v eyerime som sa naučila neplánovať. Čím viac sme plánovali, tým viac to nevychádzalo tak, ako sme chceli a boli sme frustrovaní.

Cez Instagram sa snažíš šíriť osvetu aj v oblasti ekológie. Naposledy si si vo Photoshope extrémne zúžila pás, aby si upútala pozornosť na problém znečisťovania. Aké boli reakcie?

Veľa ľudí mi písalo, prečo sa upravujem. Riešili to, čo nebolo zámerom tej fotky. Vďaka cestovaniu vidím, ako sa tie miesta menia a vidím, aký máme problém. Ale ani ja nie som stopercentná, ani zero waste, no snažím sa brať ohľad na naše prostredie. Veľa ľudí mi síce vyčíta, že cestovanie je kontraproduktívne, myslím si však, že človek si potrebuje nájsť taký spôsob života, aby bol spokojný.

Treba to určite kompenzovať, napríklad tým, že nefajčí a neznečisťuje oceány ohorkami či obmedzuje živočíšne výrobky, ktorých výroba zaťažuje planétu. Nezachádzam do extrému a nie som ten typ, ktorý bude pol dňa smädný, len aby si nekúpil plastovú fľašu. Aj ľudí sa snažím motivovať k úplným základom, akým je zbieranie odpadkov v lese. Nechcem ich nútiť ani poučovať, len im ukázať, že aj toto je cesta.

Na Instagrame máš vyše 50-tisíc followerov, ktorí sa bežne vyjadrujú k tvojim príspevkom. Zvládaš to?

Instagram je zvláštne miesto a beriem ho s nadhľadom. Pozitívnych reakcií je mnohonásobne viac a tie si veľmi vážim, no rada si čítam aj tie negatívne. Mám rada konštruktívnu kritiku, ale často sú to skôr agresívne postoje ľudí, ktorí vystupujú anonymne bez fotky a takto si ventilujú svoj hnev. Mám pocit, že sú to dokonca za týmto účelom vytvorené profily. Chodia mi otázky typu, prečo píšem o Rómoch, o ľuďoch z Kambodže či prečo chodím do takých špinavých krajín.

Aj sa im to snažíš vysvetliť, resp. má to vôbec zmysel?

Snažím sa. Závisí to od toho, akým spôsobom to ten človek sformuluje. Ak je niekto vyslovene agresívny, viem byť veľmi asertívna a ľudí „zrušiť“.

Je možné zmeniť ich úsudok?

Dá sa to u ľudí, ktorí neútočia a zaujímajú sa, prečo niektoré veci vnímam tak, ako ich vnímam. Stalo sa mi, že mi po diskusii napísali, že takto sa na to nepozerali. Nesnažím sa ľuďom zmeniť názor, vždy im skôr vysvetľujem to, prečo ho ja taký zastávam.

Možno zmeniť názor u extrémistov?

Určite sa do ľudí, ktorí majú vyhranený názor a agresívne si ho obhajujú, netreba púšťať alebo im násilne ich názor vyvracať. Možno im to skôr ukázať takýmto spôsobom, zdieľať zverstvá a udalosti plné nenávisti a krutosti a ich dopad na krajiny a ľudí. Možno to nejako pomôže.

Aká reakcia ťa zo sveta Instagramu ešte dokázala šokovať?

Bolo obdobie volieb a mala som zverejnené otázkové kolo. Niekto sa ma spýtal, koho budem voliť. Odpovedala som fotkou Zuzany Čaputovej. V priebehu hodiny ma prestalo sledovať asi tisíc ľudí a inbox som mala zamorený správami o tom, že si mysleli o mne niečo iné a že sú sklamaní. Mala som z toho zmiešané pocity, ale aj som sa tešila, že môj follow list sa pretriedil.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

andrea zahurancova cestovanie eyerim kambodza muzeum genocidy spoločnosť turizmus zahurancova