Barbora Burajová: Je ťažké prijať fakt, že zažívam násilie vo vzťahu, do ktorého som vstúpila dobrovoľne a z lásky

Barbora Burajová sa dlhodobo venuje problematike násilia na ženách. V minulosti pracovala v Nadácii otvorenej spoločnosti, v súčasnosti zastáva post manažérky v Koordinačno-metodickom centre pre prevenciu násilia na ženách.

Ako si sa dostala k téme násilia na ženách?

Počas štúdia práva som v Slovenskom helsinskom výbore pre ľudské práva pracovala v právnej poradni s ľuďmi, ktorí sa domnievali, že ich ľudské práva boli porušené. Bola to pre mňa príležitosť, ako realizovať svoju motiváciu, s ktorou som išla študovať.

Po škole som nastúpila na niekoľko rokov do komerčnej advokácie. Napokon ale možnosť opäť sa venovať občianskeho aktivizmu a podpore ľudských práv v Nadácii otvorenej spoločnosti zmenila moje profesionálne zameranie. V Nadácii som sa venovala právnemu programu, novinárskej cene a čoraz viac ľudským právam žien. Násilie ako najzávažnejší spôsob porušovania práv žien je jednou z ťažiskových tém a pracujem s ním doteraz.

Čo ťa motivovalo zostať v tejto menej lukratívnej nekomerčnej sfére práva?

Viem, že je to dôležité a verím, že to má zmysel. Súčasne mám aj šťastie, že mám možnosť pracovať v tejto téme, ktorá mi umožňuje stretávať veľa inšpiratívnych ľudí. Je veľmi povzbudivé mať možnosť učiť sa, testovať svoje schopnosti a učiť sa znova.

Popíš, čomu sa v práci venuješ.

Od roku 2015 pracujem v Inštitúte pre výskum práce a rodiny, čo je príspevková organizácia Ministerstva práce. Realizujem už druhý projekt, ktorý je špecificky zameraný na boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu.

Naše projektové aktivity sú rozdelené do štyroch oblastí. V prvom rade je to monitoring a výskum. Ďalšou oblasťou je primárna prevencia, kde pracujeme s mládežou, ale aj s učiteľmi a učiteľkami, pretože princíp nulovej tolerancie k násiliu by mal byť zahrnutý už vo výchovnom procese.

Ďalej sa v čo najväčšej možnej miere snažíme komunikovať s inými pomáhajúcimi profesiami a hľadáme spoločne s nimi možnosti zlepšenia ochrany žien a ich detí pred násilím. To zahŕňa napríklad spoluprácu s políciou, krízovými ubytovacími zariadeniami a podobne. No a napokon ponúkame a organizujeme ďalšie vzdelávanie dotknutých profesií.

Čo môžeme považovať za partnerské násilie?

Násilie v partnerskom vzťahu vnímam ako pokračujúce nátlakové a kontrolujúce správanie. To, akú má formu, môže byť rôzne. Môže to byť fyzické či psychické násilie, izolácia od materiálnych zdrojov alebo od kruhu známych alebo rodiny. Za násilie považujem, ak niekto systematicky používa nátlak a kontrolu s cieľom presadiť svoju moc rozhodovať o živote partnera alebo partnerky aj o spolunažívaní vo vzťahu.

Vedia obete, že je na nich páchané psychické násilie?

Psychické násilie nezanecháva viditeľné stopy na tele. Jeho skutočný dopad si nemusia ženy uvedomovať dlhší čas. Ani tretie osoby ho často nevedia správne identifikovať. Navyše je mimoriadne ťažké vôbec si priznať, že partner, ktorého milujem, mi ubližuje. Niekedy uvedomenie nastane až po fyzickom útoku s vážnejšími následkami alebo ak sa obeťou násilia stane dieťa či iná osoba z rodiny.

Plazivý charakter partnerského násilia a jeho skrytosť spôsobujú ženám napokon problémy, ak sa snažia vymaniť z násilného vzťahu. Ak sa obrátia na políciu alebo súd so žiadosťou o rozvod a odôvodnia ju násilím, inštitúcie niekedy nevedia dostatočne rozpoznať, že skutočne ich životu a zdraviu hrozí nebezpečenstvo.

Nesprávne pripravené inštitúcie opomínajú možnosti identifikácie násilia a pravdepodobnosti hroziaceho rizika pre život ženy a jej detí. Očakávajú, že sama správne a úplne popíše kontinuálne nátlakové zaobchádzanie a podrobnú faktografiu histórie násilia. Neporozumenie špecifickým následkom násilia a traumy na pamäť ako aj fakt, že ženy popisujú skutočnosti iným jazykom, akým hovoria inštitúcie spôsobujú, že pomoc a podpora ženám a ich deťom nie sú poskytované tak účinne, ako by to bolo možné.

Vieš možno uviesť príklad, čo sa dá za psychické násilie považovať?

Nerada uvádzam jednotlivé príklady, myslím, že dôležitejší než jednotlivý incident je celkový obraz rovnocennosti partnerov a ich možností na realizáciu.

Partnerské násilie by sa malo posudzovať v perspektíve celého trvania vzťahu. Od randenia až po situáciu, v ktorej sa nachádzajú partneri dnes. Keď sa takto pozrieme na vzťah, často už v jeho počiatkoch môžeme vidieť náznaky kontroly. Obleč si toto, tamto už nenos. Ak ma miluješ, tak mi veríš a povedz mi prístupové heslo k mailu a do počítača. S touto kamarátkou sa radšej nestretávaj a u mamy si bola len nedávno, veď najlepšie je nám dvom.

Reťazenie zdanlivo nenápadných požiadaviek na dôkazy oddanosti môže napokon viesť k izolácii od vlastnej sociálnej siete a v konečnom dôsledku od zdrojov podpory a pomoci. Pokiaľ sa k tomu pridá ponižovanie a napokon vyhrážky násilím – voči partnerke, sebe samému alebo deťom – vykreslí sa komplexný obraz intímneho teroru, keď žena nežije vlastný ani rodinný život podľa svojich ašpirácií, ale jej svet, a aj svet jej detí je podriadený vôli partnera.

Nie je to u nás na Slovensku tak trochu kultúrne akceptovateľné, pretože podobne vyzerá aj nejaký obraz tradičnej rodiny? Muž, hlava rodiny, robí rozhodnutia a žena sa skôr prispôsobuje?

Pokiaľ sú obaja partneri vysporiadaní s tým, že majú určitým spôsobom rozdelené role, je to v poriadku. Život prináša aj situácie, keď má jeden z partnerov viac zodpovednosti za konkrétnu oblasť a musí v nej byť schopný prinášať rozhodnutia. To by však druhého nemalo vylučovať z možnosti spolurozhodovať.

Napríklad v období, keď muž pracuje a žena je doma na materskej či tzv. rodičovskej dovolenke, sa môže zdať prirodzené, že muž má väčšiu kontrolu nad časťou ekonomických zdrojov rodiny. On predsa vie, koľko financií majú a budú mať v najbližšej budúcnosti. Len častým omylom v tejto situácii je to, že sa opomína ekonomický prínos domáckej práce žien a jej významná finančne vyjadriteľná hodnota. Stačí zrátať prípadné výdavky za jasle, donášku jedla a upratovacie služby. Isteže, ide o zjednodušenie nielen vo finančnom vyjadrení.

Ak je účelom rodiny vytvoriť zdravý a bezpečný priestor na všestranný rozvoj každého jej člena a členky, nie je podstatné, kto ju tvorí (a koľko financií do nej prináša). Dôležité je, na koľko rovnocenne sa v nej cítia jej príslušníci a príslušníčky a či majú porovnateľné šance realizovať sa v rodinnom aj pracovnom živote, ako intenzívne môžu žiť pre rodinu či tráviť čas mimo nej.

Ja mám rodičov, ktorí mi vytvorili láskyplný bezpečný priestor pre prežitie detstva, pre mňa je toto moja tradičná rodina. Verím, že pre chlapca z bytu od vedľa je tradičnou rodinou tá, ktorú tvorí spolu s mamou a jej mamou. Ony mu spoločne vytvorili milujúce a bezpečné miesto bezpodmienečného prijatia. Pre iné deti, ženy a mužov sú to iné formy rodín, ktoré plnia tradičný účel – prijať a byť prijatý. Možno by sme mali ustúpiť od sloganov o tradičnosti k zamysleniu o význame tradícií.

Pasca zjednodušenia a skratiek o tradíciách či tradičnosti sa naposledy prejavila v diskusii o rodovo podmienenom násilí. Jeho definícia hovorí, že ženy ho zažívajú, pretože sú ženy. Zniesla sa na to obrovská kritika, pritom od počiatku 90. rokov nikto neponúkol definíciu, ktorá by lepšie vystihla to, že násilie je podmienené kultúrnymi, náboženskými a spoločenskými názormi a očakávaniami na rolu ženy.

Mnoho kriku bola aj o „rušení tradícií“. Kto však tvrdil, že všetky tradície sú zlé a že tzv. tradičná, teda nukleárna rodina nie je dobrá? Aj tradície by mali zniesť kritický pohľad, či nemajú škodlivý dopad. Ak aj opomenieme škodlivé tradičné praktiky, ktoré sa v našej kultúre nevyskytujú, ako napríklad obriezka ženských pohlavných orgánov, zostávajú iné z generácie na generáciu sa prenášajúce mýty a mylné predstavy, ktoré podporujú výskyt násilia a jeho beztrestnosť.

Napríklad mýtus o tom, že vinu za násilie nesú obe strany. V prípade partnerského násilia má kontrolu nad jeho eskaláciou a intenzitou len násilník.

Alebo mýtus o znásilnení neznámym v parku. Väčšina obetí totiž páchateľa pozná a k väčšina znásilnení dôjde v obydlí. Mylný je tiež predsudok, že ženy si násilie vymýšľajú, aj keď prevalenčné výskumy ukazujú na výskyt niekoľkokrát vyšší ako je počet oznámení.

Ako je to s mužmi, ktoré sú obeťami partnerského násilia?

V roku 2017 sme realizovali výskum domáceho násilia. Zahrnuli sme doň mužov aj ženy a pýtali sme sa ich na skúsenosti v detstve aj v dospelosti. Výskum potvrdil, že zhruba jedna štvrtina mužov a jedna štvrtina žien zažili domáce násilie. V čom bol ale jeden z najväčších rozdielov medzi mužmi a ženami, bola práve prevalencia partnerského násilia.

Muži síce zažívajú partnerské násilie, ale menej často ako ženy. Ďalšie rozdiely sa ukazovali pri porovnávaní foriem a miery partnerského násilia. Muži skôr zažívali jeden incident, u žien sa opakovali. Zároveň sme zistili, že viac žien ako mužov reportovalo skúsenosť s viacerými formami násilia resp. ich kombináciou.

Uvedené zistenia nemajú za cieľ znižovať dôležitosť problému domáceho násilia, ktoré zažívajú muži. Pre účinné stratégie prevencie násilia na chlapcoch a mužoch je dôležité poznanie, že je iné než násilie na ženách. Poznáme dostatočne príbehy mužov, ktorí sú vystavení domácemu násiliu najčastejšie od svojich iných mužských príbuzných? Zahraničné výskumy hovoria, že muži zažívajúci domáce násilie majú viac bariér o ňom hovoriť a my o tom násilí vieme málo. Opäť je to ďalšia oblasť, ktorú len ťažko odkryjeme bez vôle k väčšej otvorenosti a kritike voči tradičným náhľadom na femininitu a a maskulinitu.

Prečo sú vytvorené inštitúcie na pomoc ženám, ale nie mužom?

Zjednodušene by sa dalo povedať, že je to tým, že žien, ktoré zažívajú násilie, je viac. Významný je aj historický kontext boja proti násiliu na ženách, ktorý súvisí s emancipáciou žien, bojom za ich rovnoprávnosť a najmä s feministickým hnutím.

Násilie na ženách je téma, ktorá sa v boji za práva žien nedala opomenúť. Ženy, na ktorých je páchané násilie, sú oberané o ľudskú dôstojnosť, v ohrození je ich život a zdravie, je im odopreté právo sa slobodne rozhodovať. Ak by im bola poskytnutá ochrana a podpora, mohli by so svojimi deťmi žiť bezpečný život bez násilia.

Ženskú solidaritu táto vízia motivovala a motivuje k vytváraniu sietí pomoci a k permanentnému tlaku na štáty a medzinárodné spoločenstvo, aby vyvíjali úsilie na prevenciu a elimináciu násilia.

Ako som tiež naznačila vyššie, obraz o domácom násilí, ktoré zažívajú muži, sa od domáceho násilia na ženách líši. Zahraničné výskumy naznačujú, že významná časť mužov zažíva násilie v rodine z dôvodu konfliktu s tradičným ponímaním úlohy muža, maskulinity či heteronormativity. Možno práve opomínanie tejto významnej skupiny mužov v konečnom dôsledku oslabuje alebo umlčiava snahy o ochranu chlapcov a mužov zažívajúcich domáce násilie.

Ako by si zhodnotila súčasnú ochranu obetí partnerského násilia na Slovensku?

Z legislatívneho hľadiska by som Slovensko hodnotila ako formálne porovnateľné s inými európskymi krajinami. Dôležitá je však otázka, ako vieme existujúce právne normy uplatňovať na účinnú ochranu a podporu žien zažívajúcich násilie a ich detí.

Viacero krajín má samostatný zákon o ochrane žien pred násilím alebo o ochrane obetí domáceho násilia. Takéto zákony obsahujú súbor právnych noriem, ktoré tvoria komplexný systém ich ochrany a podpory. Hoci náš právny poriadok obdobné právne normy obsahuje, sú roztrieštené v rôznych zákonoch naprieč odlišnými odvetviami práva. Do veľkej miery to sťažuje ich účinné uplatňovanie.

Veľkou úlohou stojacou pred inštitúciami je naučiť sa pýtať sa na násilie, správne ho identifikovať, kvalifikovane odhadnúť riziko ohrozenia a vyhodnotiť potreby ohrozených osôb, najmä žien a ich detí. Máme veľa čo doháňať aj v ovládaní tzv. mäkkých zručností, keď prístup k ohrozenej osobe je kľúčovým faktorom, ktorý určí jej prežívanie a ovplyvní budúce rozhodnutia. Nesprávny prístup k žene žiadajúcej pomoc jej môže ukázať, že je pre ňu a jej deti bezpečnejšie, ak zotrvá tam, kde to pozná aj za cenu násilia, ako keď má v hľadaní ochrany a spravodlivosti ísť do neistoty.

V posledných mesiacoch tu bola veľká debata o Istanbulskom dohovore a odstúpení od neho.

Poviem to, ako to cítim. Nerozumiem, s akým cieľom a čo to vlastne v tom parlamente prijali. Podľa mňa sme od Istanbulského dohovoru neodstúpili. Ide o typ medzinárodnej zmluvy, ktorá je podmienená ratifikáciou a neviem o tom, že by existovalo odstúpenie od neratifikovanej zmluvy.

Zarazil ma aj obsah debaty, ktorá vo veľkej časti reprodukovala ideologicky podfarbenú dezinformačnú kampaň. Žijeme v slobodnej krajine, každý má nárok prezentovať svoje názory, no poslanci a poslankyne by si nemali ľahko osvojovať zjavné zjednodušenia a dokonca mylné interpretácie. Navyše v zákonodarnom zbore Slovenskej republiky zaznievali aj argumenty, ktoré nie sú v zhode ani len so základnými zásadami medzinárodného práva.

Medzinárodná dohoda sa uplatňuje len na ten účel, ktorý sama vymedzuje, nie je možné, aby bola uplatňovaná na inú oblasť života alebo vzťahov. Preto ma veľmi prekvapilo, že poslankyne a poslanci namietali, že Istanbulský dohovor, ktorého účelom je predchádzať násiliu na ženách a domácemu násiliu, má zasiahnuť do ústavnej ochrany manželstva na Slovensku či vôbec ho spájali s úrovňou právnej ochrany rodinných vzťahov neheterosexuálnych rodín.

Zmenilo by sa niečo ratifikáciou?

Zo dňa na deň by sa, samozrejme, nezmenili zákony ani prístup dotknutých profesií. Každá ratifikácia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach je však významným signálom pre obyvateľov a obyvateľky krajiny, že politické elity uznali existenciu problému, považujú ho za dôležitý a chcú ho riešiť. Slovensko prostredníctvom členov a členiek zákonodarného zboru namiesto toho ustrnulo v povrchnej debate o spochybniteľných tvrdeniach a vyslalo signál, že nie je potrebné osvojiť si na Slovensku komplexný rámec boja proti násiliu na ženách a domácemu násiliu.

Považujem v tomto ohľade za veľmi ilustratívne, ako sa deklarovaná snaha našich zákonodarcov s týmto problémom niečo robiť obmedzovala len na trestnú zodpovednosť páchateľa a ako málo slov bolo povedaných o ochrane a podpore žien a ich detí. Takmer nik nič nepovedal o ich potrebách alebo o výhodách prevencie násilia. A pokiaľ si dobre spomínam, vôbec nik nezmienil princíp nulovej tolerancie násilia v rodinách. Myslím si, že ratifikácia Istanbulského dohovoru by mala silu obrátiť pozornosť tam, kde je to dôležité.

Myslíš, že tento trend populizmu a manipulovania s tradičnými hodnotami môže ohroziť práva žien na Slovensku?

Som o tom presvedčená a rada by som sa mýlila. Nemyslím si však, že ide o vedomú snahou uškodiť ženám. Skôr predpokladám akúsi nepoctivosť či nedostatok v schopnosti predvídať dopady. Ilustrovala by som to jedným z naratívom, ktorý rezonoval v parlamente.

Opakovane v rozprave zaznelo: ženy zažívajú násilie, ale zažívajú ho aj muži. Tvrdenie, že aj muži zažívajú domáce násilie považujem za legitímne. No nemalo by zmenšovať naliehavosť problému s násilím, ktorému sú vystavené ženy a ich deti. To predsa nie je cesta, ak jednému problému uberiem na vážnosti upozornením na iný. Výsledkom môže byť umlčanie obetí.

Človek, ktorý zažíva násilie, často potrebuje zreteľne vidieť nastavenú pomocnú ruku. Hľadať pomoc, keď je človek vyčerpaný a má strach, je ťažké. Odmietnutie Istanbulského dohovoru sa dá chápať aj tak, že sa slovenský parlament odmietol zaoberať potrebami žien zažívajúcich násilie a ich detí, odmietol potrebu násiliu predchádzať ešte skôr, ako sa začne alebo ho zastaviť ešte predtým, ako nadobudne intenzitu závažného trestného činu.

Ako môžu ženy nájsť pomoc?

Najmä v  poradenských centrách a tzv. bezpečných ženských domoch. V hľadaní vie rýchlo pomôcť Národná linka pre ženy, ktorú tiež prevádzkuje Inštitút pre výskum práce a rodiny. Poradkyne sú dostupné nepretržite na čísle 0800 212 212, volanie je bezplatné.

Chcela by som však upozorniť na to, že i keď to nemusíme vidieť, ženy v prvom rade uplatňujú vlastné ochranné stratégie, a to aj dlhší čas. Ony vedia, s ohľadom na osobu agresora, ako manažovať bezpečie pre seba a deti. Niekedy na násilie reagujú upokojovaním, nesťažujú sa, je pre ne bezpečnejšie „hrať“ šťastnú rodinu.

Ak potom podajú žiadosť o rozvod, sú v ťažkej situácii. Ako uveriť, že ona a deti potrebujú ochranu, ak nebolo hlásené násilie? Iné ženy idú, naopak, rozhodne za svojím cieľom dostať sa z násilného vzťahu čo najpriamejšou cestou. To však neznamená, že im a deťom nehrozí nebezpečenstvo alebo že netrpia následkami násilia.

Myslím si, že je dôležité hovoriť o tom, že ženy dokážu dlhodobo aktívne používať svoje vlastné zdroje, aby našli bezpečie a ich stratégie sú jedinečné. Ženy, ktoré zažívajú domáce násilie, nie sú pasívne obete, v rámci svojich možností sú skôr aktívne a vynaliezavé. Veľa žien nespadá do typického obrazu pasívnej obete, ktorá je vo všetkých ohľadoch podriadená mužovi alebo sa násiliu nebráni. Násilie však vyčerpáva, podpisuje sa na fyzickom aj psychickom zdraví, často aj chronickými ochoreniami, niekedy závislosťami.

Preto, ak žena siahne po externých zdrojoch, zdravotníckej pomoci alebo ochrane polície, mala by sa stretnúť so zodpovedne pripravenými profesionálmi a profesionálkami. Okrem adekvátneho zodpovedania jej potrieb v rámci ich profesie by ju minimálne mali ešte nasmerovať k ďalšiemu externému zdroju podpory, špecializovaným poradenským službám a prípadne bezpečnému ubytovaniu.

Kedy začne polícia brať nahlásenie násilia vážne? V niektorých prípadoch ignorácia násilia môže viesť k zabitiu.

Za posledné dva roky sa počet femicíd, teda vrážd žien, zvýšil. Tie príbehy sú veľmi individuálne a treba ich tak aj hodnotiť. Osobne si myslím, že je príliš zjednodušujúce brať na zodpovednosť len políciu alebo konkrétneho policajta.

Istotne, v niektorých prípadoch môže zlyhať konkrétny profesionál, v iných môže ísť o nedostatok v postupoch. V ďalších prípadoch, o ktorých sa nedozvieme, pretože sa, zatiaľ nevyvrcholili tak fatálne, aby to stálo za správu v médiách, zlyhávajú iné inštitúcie a zlyhávame ako spoločnosť.

Vražda ženy jej partnerom, ak jej predchádzal násilný vzťah, je tragickým zavŕšením dlhšie trvajúceho obdobia. Už samotné násilie má svoju spoločenskú príčinu. Čo sme ponúkli deťom v rámci výchovy a vzdelávania, aby rozpoznali násilie a netolerovali ho? Ako sme sa naučili hovoriť o násilí a naučili sme sa to vôbec? Ak sa ho zdráhame pomenovať, ako sa naň máme dôverne pýtať a ako o ňom máme čo najpresnejšie uvažovať a hodnoverne vypovedať? A to nie sú dobré východiská ani pre ženu, ktorá nahlasuje násilie, ani pre policajta, ktorý má jej hlásenie prijať alebo prípad vyšetriť.

Riešením sú skutočné systémové zmeny. V rámci polície napríklad špecializáciou na prípady domáceho násilia a sexuálneho násilia a znásilnenia. Komplexnosť a jedinečnosť týchto prípadov je daná tým, že sa odohrávajú v súkromnej sfére. Sú osobné a intímne. Je potrebné mať na ich odhaľovanie špecializovaných policajtov a policajtky.

Prečo sa ženy boja z týchto vzťahov odísť?

Je ťažké prijať fakt, že zažívam násilie vo vzťahu, do ktorého som vstúpila dobrovoľne a z lásky. O to ťažšie to je, ak sú prítomné aj deti. Ďalším problémom sú zdroje. Žena často zotrváva vo vzťahu už len preto, že nemá kam ísť, nevie, ako uživí seba a svoje deti.

Na Slovensku sú matky samoživiteľky a ich deti najviac ohrozené chudobou. Naše presvedčenie, že otec, ktorý je násilný voči matke jeho detí, je dobrým otcom, vedie k vynucovaniu kontaktu detí s otcom, aj keď ho odmietajú. A matky dostávajú nálepku, že sú nespolupracujúce a neschopné riadne pripraviť dieťa na kontakt. A možno, že ženy stratili nádej, že je možné ich situáciu zmeniť k lepšiemu.

Veľakrát je prijateľnejšie žiť v násilí, ako vykročiť do neistoty. Navyše, odchod z násilného vzťahu je najnebezpečnejšie obdobie. Aj väčšina spomínaných vrážd žien sa udeje práve v čase odchodu alebo krátko po ňom. V tomto ohľade sú obavy žien oprávnené.

Ak viem o domácom násilí vo svojom okolí, čo môžem spraviť?

Naše možnosti musíme hodnotiť podľa konkrétnych okolností. Je potrebné zvážiť, prečo si myslím, že v tomto vzťahu je násilie, ako dobre sa poznáme, aká je medzi nami dôvera.

Ale keď napríklad počujem od susedov krik a buchot, tak by som sa išla opýtať, či sa niečo stalo a s čím môžem pomôcť. Ak nič iné, využila som možnosť prerušiť to, čo sa tam dialo. Vždy je možné ponúknuť podporu a pomocnú ruku.

V prípade, ak si myslíme, že je v ohrození život a zdravie, nemali by sme sa báť odmietnutia. Pretože aj keď sa tak stane, naša správa, že sme ochotní pomôcť, bola vypočutá a môže byť dôležitá. Ak je tam dôvernejší vzťah, môžeme sprostredkovať kontakt na poradenské centrum, pomôcť pri zaistení nejakých základných potrieb. Priatelia a priateľky môžu byť nápomocní aj tak, že majú u seba uložený základný balíček pre prípad núdze, kópie dokladov, základné oblečenie.

O násilí nie je príjemné hovoriť a je ťažké ho pomenovať. Ale zaujímavý príklad, že to má zmysel a možno to nie je až tak neprekonateľne ťažké, je zo Škandinávie. V rámci povinného skríningu pri gynekologických prehliadkach sa priamo pýtajú žien, či ho doma zažívajú. Bola veľká obava, že budú ženy vnímať otázky zle. Napokon sa nenaplnila, práve naopak. Ženy ocenili, že sa ich školené sestry tieto otázky pýtajú. Netreba sa báť spýtať sa. Možno tá obava je len v našom vnútri.

Zažívate vy alebo niekto, koho poznáte, domáce násilie? Zavolajte alebo zdieľajte telefónne číslo na Národnú linku pre ženy ohrozované domácim násilím: 0800 212 212.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

domáce násilie násilie na ženách partnerské násilie