Braňo Závodský: Ľudia musia vyhodnocovať informácie, ktoré sú im prezentované, konečná zodpovednosť je na nich

Braňo Závodský je dlhoročným redaktorom Rádia Expres a ústredným hlasom spravodajstva a diskusnej relácie Braňo Závodský Naživo. Stál pri zrode televízie TA3, odkiaľ odišiel do niekdajšej Slovenskej televízie, kde moderoval reláciu O 5 minút dvanásť. Počas celej svojej kariéry mapuje dianie v slovenskej politike, športe a celospoločenských témach, a je uznávanou osobnosťou v slovenskej žurnalistike.

V živom vysielaní Rádia Expres sa objavujete každý pracovný deň. Ak odpočítam letnú prestávku, ide možno o jednu z najčastejšie vysielaných diskusných relácií na Slovensku. Koľko častí ste doteraz odvysielali?

Neviem to úplne presne, ale asi rok a pol dozadu sme prekročili tisíc odvysielaných relácií, takže dnes to môže byť približne tisíctristo.

Oslávili ste to?

Kolegovia dali vyrobiť pamätnú tabuľu v ráme, ktorá nám tu visí na stene a dali sme si tortu. Bola to len malá interná oslava v redakcii, neprikladám totiž týmto číslam veľkú váhu. Myslím si, že smerom k divákom je dôležitejšie robiť si svoju prácu poriadne a svedomito bez ohľadu na jej množstvo.

Nepociťujete pri toľkej frekvencii stereotyp?

Isté veci v spoločnosti sa, samozrejme, opakujú, napríklad kvôli volebným cyklom, rôznym výročiam alebo iným pravidelným udalostiam. Avšak to, ako ovplyvňujú chod krajiny a celkovo naše fungovanie, je tak závažné, že to vytvára stále nové a nové otázky a témy na debatu. Niekomu to môže pripadať ako stereotypné, ja sa však na to pozerám tak, že práve vďaka pravidelnosti získavam v určitých témach skúsenosti a znalosti, a viem ich spätne lepšie zhodnotiť a možno aj lepšie predvídať ich vývoj. Pomáha mi to aj hľadať nové témy a tvoriť otázky do ďalších relácií.

V čom je pre vás rádio špecifické?

V porovnaní napríklad s televíziou nemáme k dispozícii obraz, čo sa môže zdať ako nevýhoda. V redakcii to však berieme ako výzvu a snažíme sa pracovať s hlasom a zvukmi tak, aby sme poslucháčom interpretovali informáciu zrozumiteľne a jasne, aby ju pochopili na prvýkrát.

V rádiu totiž nie je priestor na komplikované vety, nebodaj mätúci prejav, pretože to môže poslucháčov vyrušiť a namiesto informácie sa sústredia na hlas, ktorý im tú informáciu hovorí, čo je chyba.

Naopak, výhodou je minimum času, ktorý potrebujeme na spracovanie a odvysielanie informácie, najmä v prípade mimoriadnej správy. Keď to znovu porovnám s televíziou, tak v rádiu stačí na odvysielanie mimoriadnej udalosti pár sekúnd. V televízii to môžu byť minúty potrebné na prípravu produkcie, obrazových materiálov, redaktora a podobne.

My sme v rádiu takpovediac odľahčení o tieto súčasti a prvotná nevýhoda v podobe menšieho množstva vyjadrovacích prvkov sa, naopak, stáva v takýchto situáciách výhodou. V Exprese si to uvedomujeme a staviame na tom.

Novinári sa často venujú konkrétnym oblastiam a témam. Vy si do štúdia pozývate ľudí z rôznych oblastí verejného života. Ako vyzerá vaša príprava na reláciu?

Hľadám zdroje informácií a zbieram čo najviac faktov, medzi ktorými sa snažím nájsť a pochopiť súvislosti. Z toho potom vytváram otázky, ktoré chcem hosťovi položiť. Takto postupujem pri akejkoľvek téme bez ohľadu na to, či má prísť do štúdia predseda vlády alebo športovec či vedec. Nie som zástanca nejakého rezortizmu v publicistike.

Prečo?

Podľa mňa poslanie novinára nespočíva v tom, aby bol odborníkom na jednu tému, ale v tom, aby bol špecialistom na spracovanie informácií a faktov. A pokiaľ je v tom dobrý, má všeobecný rozhľad a skúsenosti, mal by dokázať spracovať prakticky akúkoľvek tému.

V tejto súvislosti však chcem spomenúť ešte jednu vec, ktorá sa týka práce novinárov a tém, ktorým sa venujú. Na Slovensku nám chýba regionálna žurnalistika, respektíve je nedocenená. Skutočné problémy ľudí a reálne dianie, na ktoré treba upozorňovať, je totiž mimo väčších miest. Je priamo v prostredí, v ktorom ľudia dennodenne fungujú a žijú.

Lenže objektívnemu informovaniu o rôznych kauzách, korupcii alebo netransparentnosti v čomkoľvek na regionálnej úrovni zabraňuje fakt, že často sú regionálne médiá spravované vedením miest alebo obcí, čo značne obmedzuje slobodu v ich práci.

Nemávate problém s tým, že sa musíte sledovať, aby ste do relácií nevkladali vlastné názory a emócie?

Vôbec. Je to pre mňa prirodzená vec a vyplýva to z uvedomenia si, že mojou prácou je objektívne a nestranne pozorovať a zisťovať čo najväčšie množstvo overených informácií. Pristupujem k tomu absolútne odosobnene, pretože ak by som bol nejakým spôsobom zaujatý, tak by mi to vlastne zabraňovalo venovať sa niektorým témam a pýtať sa niektoré otázky. Jednoducho by mi to komplikovalo robiť si svoju prácu dobre.

A napokon, neprenášať vlastné názory do práce novinára je najzákladnejšie žurnalistické pravidlo. Ak to novinár nedokáže, doslova mu to kalí myseľ a má to priamy vplyv na to, čo robí.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Môžeme sa spoľahnúť na slovenské médiá, že prinášajú objektívne a nestranné informácie bez emócií?

Ja tvrdím, že na Slovensku je mnoho skvelých novinárov, spravodajcov, investigatívcov a publicistov, ale zároveň hovorím, že tak ako v každej inej profesii, aj tu sa nájdu aj takí, ktorí sa za dobrých považovať nedajú. Preto by ľudia nemali prijímať všetky informácie bez rozmyslu. Mali by premýšľať nad nimi, ako aj nad tým, z akých zdrojov prichádzajú. Konečná zodpovednosť je totiž podľa mňa na prijímateľovi informácie a preto by ľudia mali kontrolovať a vyhodnocovať, čo čítajú, sledujú a počúvajú.

Hovoríte o kritickom myslení?

Samozrejme.

Často počúvame, že nám kritické myslenie chýba. Súhlasíte s tým?

Niekomu sa to nemusí zdať, ale podľa mňa to nemusí byť s nami až také zlé. Pozerám sa na to cez optiku toho, že v dnešnom svete nespočetného množstva informačných aj dezinformačných kanálov a silných informačných vojen by to na Slovensku vyzeralo omnoho horšie, keby naša spoločnosť a naši ľudia kritické myslenie úplne vynechali.

Vo svete je veľa negatívnych príkladov toho, ako to môže dopadnúť, keď má spoločnosť slabú úroveň kritického myslenia. U nás to nie je teda úplne ideálne, ale ani úplne tragické.

Ešte sa na chvíľu vráťme k fungovaniu vašej relácie. Akým spôsobom si vyberáte do relácie hostí?

Kto bude hosťom relácie priamo súvisí s témou, ktorú budeme preberať. Takže možno ešte dôležitejší je výber samotnej témy ako konkrétneho hosťa, pričom tie témy kopírujú aktuálne dianie. V redakcií si ich nevymýšľame vopred, ale reflektujeme tie najdôležitejšie udalosti posledných dní. K nim sa potom snažíme priradiť hosťa na základe relevancie z pohľadu jeho odbornosti a skúseností. Niekedy ide o samotného nositeľa danej témy, inokedy o niekoho, kto na danú tému reflektuje a je v istom smere oponentom.

Ako riešite situáciu, keď hosť odmietne prísť do relácie?

V prípade, že existuje objektívny dôvod na to, aby sme daného hosťa do relácie pozvali a on to z nie objektívnych dôvodov odmietne, mojou úlohou je na začiatku relácie poslucháčov informovať, že daný hosť odmietol prísť diskutovať a oboznámiť ich so základnými otázkami, ktoré mali v relácii zaznieť.

Na jednej strane to musím spraviť kvôli zachovaniu transparentnosti našej redakcie smerom k poslucháčom a na strane druhej je aj odmietnutie hosťa zúčastniť sa relácie hodnotná informácia.

Čo sú objektívne a, naopak, čo neobjektívne dôvody?

Časová zaneprázdnenosť alebo iný program sú tie objektívne. Za neobjektívne považujem napríklad nezáujem hosťa, najmä politika, objasňovať a vysvetľovať vlastnú kauzu alebo agendu. Takýchto odmietnutí, našťastie, veľa nebolo. Myslím, že k tomu dopomáha aj počúvanosť nášho rádia.

Je polhodina na diskusnú reláciu dostatok času? Nehrozí, že by pre krátkosť času nezazneli niektoré dôležité otázky?

Pri príprave otázok a tém pracujem, samozrejme, s určitou prioritizáciou a snažím sa ich zoradiť tak, aby som nevynechal tie najdôležitejšie. Takýto postup sa mi osvedčil a preto si myslím, že tie najpálčivejšie otázky v relácii väčšinou zaznejú. Neprišlo to však automaticky, ale po pravidelných spätných analýzach relácií, keď som sa snažil identifikovať, na čom sa zbytočne vyplytval čas a tomu sa potom snažil vyhnúť.

Osobne si však nemyslím, že naša relácia má nejako nevšedne málo časového priestoru vo vysielaní v porovnaní s inými diskusnými reláciami. Keď by sme prepočítali čistý čas pre respondenta v diskusiách, ktoré máme v slovenskom mediálnom priestore, zistili by sme, že ten čas je približne rovnaký ako v našej relácii. Vychádza to približne desať minút čistého času pre respondenta, počas ktorých hovorí len on.

Do relácií si pozývate osoby z rôznych názorových spektier, diskutujete s nimi naozaj na vysokej odbornej úrovni. Napriek tomu, že sa medzi vami diskusia niekedy vyhrotí, neprestanú s vami komunikovať, ako to môžeme vidieť medzi niektorými politikmi a novinármi na Slovensku. Naopak, pozvanie do relácie neskôr príjmu znovu. Čím to podľa vás je, že sa k vám hostia vracajú, nech bola predchádzajúca diskusia akákoľvek?

Z toho mám radosť, aj keď niekedy to môže trvať trošku dlhšie. Možno je to preto, že s odstupom času pochopili, že mojím cieľom nie je ich kritizovať alebo sa s nimi nebodaj hádať. Pre mňa je dôležité opýtať sa relevantné otázky a vyžadovať na ne pre našich poslucháčov odpovede, pričom sa držím pripraveného scenára relácie založeného na faktoch, ktoré sú dôležité pri tak dynamickej diskusii, akou je relácia v rádiu a ešte aj live počas obedných hodín.

Ako sa pozeráte na aktuálny trend medzi politikmi, ktorí prestávajú odpovedať novinárom na otázky?

Myslím si, že je to veľká chyba. Novinári nie sú nepriateľmi politikov, ale ani ich kamaráti a tak je to absolútne správne. Byť novinármi je ich práca a zodpovedajú sa verejnosti, ktorej prinášajú informácie. Politici akoby zabúdali, že ich práca je verejnou službou a odpovedať na otázky je ich povinnosť. Novinári sa pýtajú za verejnosť a keď politici neodpovedajú novinárom, ignorujú vlastne občanov tejto krajiny.

Celú vašu kariéru sa rozprávate s politikmi alebo inými osobnosťami verejného života. V čom sa zmenili?

Politici sú skúsenejší vo viacerých smeroch. V témach, ktorým sa venujú, sú niektorí už, povedal by som, odborníkmi. Sú lepší aj vo vystupovaní v médiách, vo svojom prejave a v rozhovoroch. Niektorí prechádzajú politickým životom viac úspešne, niektorí menej. A niektorí z nich sa politike už ani nevenujú. Sú to ľudia ako my všetci a rovnako tak sa aj menia.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že prehnané kritické výroky zo strany politikov na adresu novinárov síce považujete za divadlo a súčasť politického marketingu, ale osobne sa vás to nedotýka, pretože zastupujete poslucháčov a nie samého seba. Nemáte však pocit, že takýmto konaním snažia prehĺbiť nedôveru spoločnosti v prácu novinárov?

Nerád by som hovoril, prečo to robia, pretože im nevidím do hláv, ale takýto typ motivácie u nich skutočne môže existovať. Vyrábať si nepriateľa a potom naňho útočiť je dnes v móde. Ja si však takéto niečo pri práci nevšímam, pretože ako novinár nie som pre politika partnerom do polemiky.

Mojou prácou je klásť otázky založené na faktoch. Ak sa ma politik pokúsi vtiahnuť do debaty s osobnými útokmi, ja na to nesmiem reagovať, pretože by som sa v tom momente stal súčasťou jeho politického marketingu a zároveň jednou zo strán sporu. Novinár sa nesmie pustiť do osobných sporov a divadlo je to kvôli tomu, že politik si je vedomý tejto skutočnosti. A vidíte, aj tak to niektorí skúšajú.

A ak sa takto niektorí politici naozaj správajú s cieľom prehĺbiť nedôveru v novinársku prácu, tak by si mali uvedomiť, že to prehlbuje nedôveru aj voči ich postaveniu a im osobne. Novinári nerozlišujú negatívne alebo pozitívne správy, oni informujú o všetkom. A zrejme nie je cieľom žiadneho politika, aby ľudia neverili novinárovi, keď prinesie napríklad informáciu o novom investičnom stimule v ich regióne.

Mnoho novinárov sa v poslednom období stretáva s kritikou aj na sociálnych sieťach, kde to niekedy prechádza až do nenávistných prejavov. Ako vnímate tento problém?

Osobne tomu nevenujem pozornosť a na takéto správanie ľudí mám podobný názor ako pri predchádzajúcej odpovedi. Nevidím dôvod na to, aby som si bral k srdcu nejaké nadávky na moju osobu za to, že informujem o niečom, čo je výsledkom práce niekoho iného. Je to podobné, ako keby niekto prešiel na križovatke na červenú, dostal za to pokutu a hneval sa na semafor.

Prečo sú podľa vás novinári terčom takéhoto hejtu?

Asi to vychádza z osobných problémov jednotlivcov, ktorí sa takto správajú. Prečo sú však terčom ich hnevu a frustrácie iní ľudia, netuším. Nikto z nich podľa mňa nie je natoľko emotívne vyprázdnený a necitlivý, že by sám sebe želal niečo zlé. Napriek tomu to želajú iným ľuďom, lebo majú iný názor alebo sa im nepáči, ako vyzerajú. To je pre mňa veľmi vzdialený svet.

Ako sa s tým dá bojovať?

Stačí byť slušný, rešpektovať sa navzájom a prestať mať strach zo všetkého. Počúvame o sociálnom štáte a solidarite, oboje sa však buduje na tých najnižších úrovniach dennodenného fungovania ľudí. Keď sa k sebe ľudia na ulici správajú slušne alebo keď sused pomôže susedovi. Hnev ľudí nie je koncentrovaný voči jednej osobe alebo skupine. Ten hnev je všeobecný, pretože niektorých z nich opantal strach a stratili slušnosť.

Z čoho majú strach?

Napríklad z utečencov, aj keď v živote žiadneho nevideli. Alebo zo zákonov a zo všetkého nového a neznámeho. Pre mňa je však najsmutnejšie to, že najväčší strach majú ľudia, ktorí vedú túto krajinu.

Veľmi by som si želal, aby sme už na Slovensku nežili v neustálom konflikte, ale v pokoji a v pozitívnej tvorivej atmosfére.

Ako podľa vás vníma žurnalistiku slovenská spoločnosť v kontexte udalostí z minulého roka?

Ak sa na to pozriem cez záujem poslucháčov o naše rádio, tak vidím, že počúvanosť je vysoká, a to nielen štandardného vysielania, ale aj spravodajstva a relácie Naživo.

Zároveň vnímam, že istá časť slovenskej spoločnosti prijala veľmi vážne a bolestne to, že tu zavraždili jedného z nás spolu s jeho nevinnou snúbenicou. Taktiež vzrastajú aj už spomínané nenávistné prejavy od rôznych ďalších skupín spoločnosti smerom k novinárom.

Ale nech je doba akákoľvek, novinári nesmú zabudnúť na to, že ich poslaním je objektívne a profesionálne spracovávať informácie a sprostredkovať ich verejnosti. Na dôležitosti tomu pridávajú práve také situácie, ktorých svedkami sme boli v minulom roku. Na Jána a Martinu nikdy nezabudnime.

Existuje niečo, čím vieme pomôcť podporovať kvalitu slovenskej žurnalistiky?

Určite áno. Napríklad niečím, čo je možné nazvať občianska žurnalistika. Prejavuje sa v angažovanosti ľudí, ktorí sú rozhľadení, sledujú svoje okolie a neboja sa hovoriť o nespravodlivosti a krivdách, ktoré vidia. Prostriedkov ako na to upozorniť je mnoho, niekedy stačí o tom napísať na sociálnej sieti. A nezabudnúť kriticky premýšľať.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

médiá novinári žurnalistika