Brat Filip: Bohatstvo vôbec nie je zlé. Pasca je v tom, keď veci začnú vlastniť nás

Andrej Čierny, známy pod rehoľným menom brat Filip, je katolícky kňaz a františkán. Žije v trnavskom kláštore, v ktorom sa mnísi už dávno nezatvárajú pred svetom. Je to filantrop so zmyslom pre humor a obľubou v politike. Patrí medzi hŕstku rehoľníkov, ktorí sú mediálne známi a pravidelne píše stĺpčeky pre týždenník .týždeň.

Zažívame náboženskú krízu? Prečo ako spoločnosť nedržíme spolu? A čo nás táto pandémia môže naučiť? S bratom Filipom sme sa rozprávali o neľahkých témach dnešných dní, s ktorými je konfrontovaná väčšina veriacich.

Ako si myslíš, že budeme spomínať na tohtoročné Vianoce?

Ak budú na ne ľudia spomínať, tak zrejme iba v povzdychu, že už je to všetko za nami. Stále mi v hlave rezonuje včerajšie rozhodnutie vlády (pozn. redakcie: 16. decembra 2020). Myslím si, že ak by opatrenia prišli z večera do rána a boli by naozaj tvrdé, začali by sme o Vianociach premýšľať inak. Žiadne bubliny, žiadne lyžovačky, žiadne omše. Ak sa bavíme o klišé témach, čo znamenajú pre človeka Vianoce, tak prosím, v tichu si to môže každý zodpovedať. Čo sú pre mňa Vianoce, keď to vonkajšie pozlátko niekto odstrihne? Myslím, že takto by to mohlo byť vnútorne čarokrásne.

Nedávno mi žiaci na online hodine rozprávali, aký veľký benefit tejto krízy je to, že sa poznávajú navzájom ako rodinní príslušníci. Že doteraz žili pod jednou strechou, ale viac vedľa seba ako spolu. Teraz sú nútení poznávať myšlienkové pochody svojich súrodencov i rodičov. Hovoria spolu a tým sa ich vzťahy posúvajú. Tak prečo to nezúročiť aj na Vianoce?

Myslíš, že ľuďom nestačil lockdown počas jari na zamýšľanie sa o životných prioritách?

Osobne nevnímam, že by sa kríza vnútorne dotýkala ľudí tak, aby sa začali nad sebou viac zamýšľať. Mne sa skôr zdá, že sme vo fáze dostať sa čím skôr do normálu, do starých koľají.

Zatiaľ to v človeku nie je tak hlboko, aby začal inak myslieť a uvažovať o svete, o ľuďoch, o Bohu. Ak sa budúci rok vďaka vakcíne vrátime do bežného života, ľudia sa oklepú a o dva roky už ani pes neštekne o tom, že bola nejaká kríza. A my z toho nevyťažíme žiadny úžitok pre seba. Česť výnimkám, ktoré sa už teraz o to pokúšajú a začínajú chápať, že súčasná situácia má väčší presah, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Niektorí veriaci označujú pandémiu za Boží trest. Dá sa to tak vnímať?

Nič v našom živote nemusí byť trest, všetko môže byť dar. Žiadnu udalosť, akokoľvek je bolestná, nemôžeme podceniť a zahodiť. Čokoľvek sa stane, vrátane pandémie, môže byť krásna škola života a nový pohľad na skutočnosť. Pandémia trest určite nie je, zvlášť keď vidím, ako sú teraz ľudia vo svete nútení rozmýšľať o tom, že by museli vystúpiť z kolotoča chaosu. Nemôžeme ísť do práce a domov, večer s kamošmi na pivo, cez víkend na chatu a dookola.

Sloboda sa do určitej miery začala obmedzovať a iba blázon by nezačal uvažovať nad tým, že všetko, čo si plánujeme, môže byť o týždeň úplne opačne. Znamená to, že máločo máme v rukách, o máločom rozhodujeme. Mysleli sme si, že svoj život ovládame a vieme si ho naplánovať. Kríza nám ukázala, že to tak nie je.

Všetci by sme mali v týchto dňoch zobrať na seba časť zodpovednosti, uvedomiť si, že aj ako jednotlivci máme veľkú silu. Neuvažujete o tom zodpovedne zatvoriť kostol a vysielať omše len online?

My nemôžeme zatvoriť kostol, nie sme majitelia omší, sme správcovia, a takéto rozhodnutie by muselo prísť od predsedu konferencie biskupov. Pamätám si, že pri otváraní kostolov po prvej vlne koronavírusu dostali bratia Jezuiti, sídliaci o ulicu ďalej, napomenutie, pretože nezačali slúžiť omše hneď, ako to bolo povolené.

Na druhej strane, takéto dobrovoľné zatvorenie kostola by prinieslo ďalšie kontroverzie. Niekto by nepochopil, že to je kvôli zodpovednosti, iní by si zodpovednosť predstavovali iným spôsobom. Ľudovo povedané, nerobilo by to dobrú krv. Mala by v tom byť jednota. Zodpovedne sa však snažíme stále vyzývať ľudí, najmä starších, aby využívali sledovanie omší online alebo cez televíziu. V súčasnosti je udelený dišpenz od účasti na svätej omši. Ľudia môžu byť v kontakte s Božím slovom aspoň cez obrazovky.

Podobne ako na Veľkú noc, aj teraz, počas druhého najväčšieho kresťanského sviatku, budú kostoly poloprázdne. Aký je to pocit slúžiť omšu v kostole s prázdnymi lavicami?

Cítim veľký rozdiel, či ide o úplne prázdny kostol alebo kostol naplnený do polovičnej kapacity. Vtedy je na omši približne 200 ľudí a potom už nerozlišujem, či hovorím k dvesto, tristo alebo k tisíckam veriacim. Keď však slúžim omšu v prázdnom kostole a hovorím do prázdnych lavíc, vtedy ma to núti zamýšľať sa nad tým, kam sme sa to dostali, v akej dobe žijeme, čo znamená moje kňazstvo a moja služba v tejto dobe.

Čo ak budeme v slovenskom kostole zažívať to, čo majú v Českej republike alebo v Írsku? Keď poloprázdne kostoly už nebudú o pandemickej situácii, ale o každodennej realite. Ako vtedy obstojí moja viera, moja kňazská služba? Ak niečo zanedbáme, podceníme, ak pôjdeme po povrchu, tak sa to môže pokojne stať už čoskoro.

Na niekoľko mesiacov si musel radikálne obmedziť kontakt s veriacimi. Chýba ti to? Našiel si spôsob, ako s nimi zostať v kontakte?

Niektoré veci sa presunuli do online sveta, napríklad výučba žiakov alebo sväté omše, iné sa jednoducho nekonajú, pretože nie všetko sa dá nahradiť týmto spôsobom. Cez e-mail alebo Messenger však riešim len dohodnutia termínov, nenahrádzam nimi osobný kontakt a rozhovor. Spovede prebiehajú stále rovnako, teda osobne, a taktiež sa na dennej báze stretávam s ľuďmi, ktorí potrebujú duchovnú pomoc.

Fenomén, ktorý zažívame asi všetci kňazi od prvej vlny koronavírusu, je, že ľudia chcú na spovediach veľa hovoriť a nielen o konkrétnych hriechoch, ale aj o ich okolnostiach. Je to pre nich v túto dobu istá psychohygiena. Pomáha im mať priestor, kde sa môžu vyrozprávať.

Ako ľudia prežívajú toto obdobie?

V spoločnosti cítim diametrálne odlišné chápania toho, čo sa dnes deje. Niektorí to vnímajú ako apokalypsu a odkážu ťa na rôzne webové stránky, kde ťa nejakí samozvaní proroci tejto doby presviedčajú, že toto je koniec. Ale tomu, kto normálne číta evanjelium, musia rezonovať slová Ježiša – áno, budú rôzne znamenia vo svete aj na slnku, ale koniec nebude hneď. Ak uvidíte, že sa tieto znamenia začnú diať, nechoďte nikde, nebežte za nimi, pretože o hodine konca nevie nikto, ani Syn, iba Otec.

Toto mi dodáva veľký pokoj, pretože ak by kuvičie hlasy mali pravdu, tak sa nemáme čoho báť. Tí čo veríme, nemôžeme padnúť inam než do Božej náruče. Ale toto maľovanie na čierno zo strany kresťanských apokalyptikov úplne rozbíja psychiku ľudí.

Iní sa ventilujú hnevom, chcú politikom rozbíjať okná. Áno, aj tí kostolní. Niektorí sa bijú za to, aby bola omša za každých okolností, vraj nikto nemá právo zatvoriť kostol. Títo ľudia so sebavedomím pomasírovaným nejakými blogmi a manipulátormi si myslia, že bojujú za spravodlivú vec. Sprítomnenie obete Ježiša Krista chcú vybojovať násilím. To je strašný oxymoron.

Zamyslime sa nad tým, že veci asi nepôjdu sto rokov rovnako. Naše vedomie sa musí prispôsobiť novým náhlym zmenám a my sa máme vedieť pozrieť na danú skutočnosť aj inak.

Bol si prvý, kto v Trnave prišiel s myšlienkou nákupnej služby FraNNak pre starších ľudí a rodiny, ktoré sa ocitli v karanténe. Aké boli reakcie ľudí? Ako služba fungovala?

Na jar, keď prišla prvá vlna pandémie, som rozmýšľal nad spôsobom, ako môžem okrem slúžení omší a vykonávania spovedí ľuďom ešte viac pomôcť. Impulzom bola pre mňa výzva od pani prezidentky na pomoc seniorom, ktorí sa ocitli izolovaní vo svojich domácnostiach. Vtedy som sa rozhodol založiť nákupnú službu, s ktorou mi veľmi ochotne pomáhali moji žiaci z Gymnázia Angely Merici.

Služba fungovala jednoducho. Človek, ktorý potreboval nakúpiť, nám zavolal alebo vyplnil elektronický formulár. My sme urobili nákup a priviezli sme mu ho po dohode až k dverám. Doteraz to vnímam ako naozaj zmysluplne strávený čas, z ktorého mi zostalo množstvo zážitkov. Mnoho ľudí bolo rado, že vidí nové tváre a tešili na ďalšie stretnutia s nami.

V jednom stĺpčeku v .týždni si spomenul, že vďaka FraNNak vidíš, ako strach o zdravie paralyzuje ľudí. Na druhej strane, počas prvej vlny aj vďaka strachu z neznámeho všetci dodržiavali odstupy, nosili rúška a riadili sa odporúčaniami odborníkov. V tomto bol strach asi prospešný, nemyslíš?

Je rozdiel, keď človek dodržiava nariadenia a uvažuje nad nimi racionálne a keď sa uzavrie do nejakého sterilného prostredia, do svojich osobných zákopov. To na psychiku vplýva veľmi zle. Vidím ako strach v spoločnosti upadá. Mnoho ľudí sa považuje za frajerov, keď hovoria o sezónnej chrípke, a potom vidím všetky tie precedensy v uliciach.

Ťažko sa polícii pokutuje človek bez rúška, keď sa môže odvolať na tisícky protestujúcich ľudí na námestiach, ktorí pokutovaní neboli. Bojím sa postupného rozkladu spoločnosti, stupňujúcej sa demoralizujúcej situácie. Nie sme schopní jednoty, ako sme to zažili 17. novembra 1989, keď sme všetci boli akoby bratia a sestry a držali sa na námestiach za ruky.

Prečo teraz nevieme držať spolu? 

Teraz sa nezbavujeme totality, zbavujeme sa vírusu. Ten je oveľa tajomnejší protivník ako komunistický systém prehnitý skrz-naskrz. Bohužiaľ, revolučnú jednotu strácame aj vďaka nastaveniu spoločnosti. Tá preferuje formu nad obsahom. Ľudia chcú počuť krásnu formu, slová ako z vaty nemenovaného chlapíka, ktorý sa usmieva a má pritom jamky v lícach. Zároveň vie povedať veci vážne, ale slušne. Potom nastúpi niekto iný. Je prchký, možno vynervovaný, strieľa od pása, dáva dole svojich kamošov, s ktorými by mal držať pokope, a forma sa rozpadá. Ľudia už potom nechcú počúvať obsah, ktorý je dobrý a možno by pomohol riešiť krízu.

Ale nemali by práve verejní predstavitelia spoločnosť sceľovať?

Dnes by mal byť premiér majster rétorického klamu, ktorý ľudí prívetivo upečie a zožerie, symbolicky povedané. Robil to tu predošlý premiér dvanásť rokov a na ľudí to zaberalo. Teraz nastúpil niekto, kto desať rokov bojoval proti klamstvám a korupcii, nasadzoval za to krk a keď má zbierať ovocie svojej práce, v čase pandémie ho položí zlá forma komunikácie.

Každý druhý deň sa v médiách objavujú informácie, ako NAKA zadržiava ľudí na vysokých pozíciách a konečne sa to tu začalo čistiť. Vidíme, koľko zla sa dialo počas toho, keď sa nikto nedíval. Bohužiaľ, máme tu aj pandémiu a zle nastavenú víziu toho, ako by mali vyzerať ďalšie kroky.

Ak Igor Matovič nezačne radikálne meniť svoju komunikáciu, bude to ich posledný rok vo vláde. Svojím jazykom si píli konár, na ktorom sedí. Zároveň ma hnevá, že ľudia nevidia, že obsah položený na misku váh v porovnaní s dvanástimi rokmi, čo sme tu mali, je radikálne iný. A to, že sa v kríze komunikuje chaoticky, je podľa mňa normálne, nikto na veci čo sa dejú nebol pripravený.

Spomalenie spoločenského tempa a ekonomiky sa odrazilo aj na našom životnom prostredí, ktoré sme neúnosne zaťažovali. Vnímaš aj tieto problémy súčasnej doby?

Určite áno, my ako františkáni to máme dokonca v popise práce, pretože svätý František je patrónom ekológie. S bratmi v kláštore sme videli aj nové filmy na Netflixe s ekologickou tematikou, kde sa ukazuje, ako planéta nemusí naše zásahy zvládnuť. Separujeme odpad, v kostole sme vymenili veľké halogénové žiarovky za úsporné, v záhrade kompostujeme bioodpad. K prírodným zdrojom pristupujeme zodpovedne.

Pri tejto téme ma však ako veriaceho človeka trochu vyrušuje, že niektorí mladí ľudia si spravili z ekológie osobného boha. Podriaďujú jej všetko, čo robia, dokonca aj vzťahy dokážu postaviť na druhú koľaj v duchu hesla: „Zabi človeka, zachrániš les.“ Netreba z ekológie robiť Boha, pretože príroda je Bohom stvorená a to má iný význam.

Verím tomu, že ako ľudstvo sme jedna rodina v jednej domácnosti a to nás vždy vyzýva k spoluzodpovednosti. Ak ideš v kláštore na toaletu a je tam špina, nie je tvoja povinnosť hovoriť a pátrať po tom, kto to tam nechal, ale zobrať kefu a vyčistiť to. Toto ja považujem za spoluzodpovednosť. Odhodiť papier alebo cigaretový ohorok len tak na ulici je hriech. Je to drzosť a bezočivosť, keď človek pohŕda prírodou a prostredím, kde žije. Myslím, že ekologické správanie by sa malo dostať do základnej kultúry človeka.

Ekologickými otázkami sa pravidelne zaoberá aj samotný pápež František. Nemalo by sa o takýchto témach rozprávať aj počas kázní? Dostať tieto témy viac do povedomia ľudí?

U nás sa tejto tematike venuje brat Cyril, on je vášnivý ekológ. Chodí robiť prednášky do školy a environmentálne témy vnáša aj do kázní. Ja sám učím žiakov v škole, aby ten papierik radšej niesli 300 metrov v ruke, kým nenájdu najbližší smetiak ako by ho mali odhodiť len tak na zem. Vidím dôležitosť v separovaní odpadu a využívaní obnoviteľných zdrojov.

V rámci veľkonočného pôstu robievam so žiakmi z gymnázia takú trichotómiu – ideme darovať krv, pomodlíme sa krížovú cestu v meste a ideme zbierať odpadky. Je úsmevné, ako distingvované mladé dievčatá v opätkoch s krásnymi nechtami zbierajú smradľavý odpad zo zeme, ale aj ony v tom vidia zmysel. To pekné prostredie, ktoré potom po nás zostane, zanecháva úplne iný dojem.

Zakladateľom vašej rehole je svätý František Assiský, ktorý veril, že pre najúplnejšie spojenie s Bohom slúži chudoba. Bohatí ľudia si teda nenájdu cestu k Bohu?

Na svete je sedem miliárd ľudí, to znamená, že existuje sedem miliárd prístupových ciest k Bohu. Ak sa raz človek ocitne pred Bohom, On sa ho nikdy nebude pýtať, prečo nešiel cestou svätého Františka. Bohatstvo vôbec nie je zlé. Naším životným postojom buď dávame, alebo nedávame veciam význam. Aj nôž môže byť vražedná zbraň, ale môže to byť aj nástroj na odrezanie chleba, s ktorým sa chcem podeliť. My veci nevlastníme, len sa nimi obklopujeme. Pasca je v tom, keď veci začnú vlastniť nás.

Pre Františka chudoba nikdy nebola samoúčelná, on si ju vybral ako nevestu. Bolo to vyprázdnenie od všetkého, čo ho držalo dole. My františkáni, 800 rokov po jeho živote, už ani nie sme schopní žiť jeho chudobu, ale v duchovnom význame slova sme ju povinní napodobniť. To znamená poskytnúť nocľah tomu, kto to potrebuje, požičať naše auto, podeliť sa a dávať. Autentický františkán si nič neprivlastňuje, ani miesto, ani majetok, ani osobu. Preto je u nás zvykom byť prekladaný každé tri roky do kláštora v inom meste.

Zaujal ma jeden rozhovor s českým psychiatrom a teológom Maxom Kašparů, ktorý rozprával o zmene vnímania siedmich hlavných hriechov. Podstatou bolo, že negatíva človeka premenovávame na krajšie ekvivalenty, aby sme sa cítili lepšie. Napríklad pýchu vidíme ako zdravé sebavedomie, lenivosť ako prokrastináciu. Stretávaš sa s tým aj pri spovediach?

Asi áno, človek, ktorý príde po roku na spoveď a povie dva triviálne hriechy, ako rozbil som vázu a nie vždy sa ráno pomodlím, asi nie je dostatočne úprimný voči sebe ani voči Bohu. Ľudia vnímajú hriech veľmi povrchne. Ak nikoho nezabijú a sú verní v manželstve, necítia sa byť hriešni.

Jeden dedko mi raz hovoril: „Ja by som vám tak rád povedal nejaký hriech, ale zabijem sa, keď žiadny nemám?“ Títo ľudia si myslia, ako dobre vyzerajú v očiach kňaza, ale my nie sme hlúpi. Takéto spytovanie svedomia je jednoducho povrchné. Dobre sa spovedajú tí ľudia, ktorí pochopili, že nepotrebujú hriech k tomu, aby boli šťastní. Niektorí totiž púšťajú hriech ťažko, cítia, že sa musia niečoho vážneho vzdať.

Dišpenz od účasti na omši trvá už niekoľko mesiacov. Myslíš si, že sa veriaci vrátia do kostolov v rovnakých počtoch? Mnohí tam chodili len zo zvyku a ten sa po čase vytratí.

To, či sa ľudia vrátia naspäť do kostolov, závisí určite aj od nás – kňazov. Nemôžeme čakať nábeh do starých koľají hneď, ľudia budú ešte opatrní a nezvyknutí. Ale každý, kto vie, že nie je nad osobný ľudský kontakt, sa bude chcieť vrátiť. Mnohí sa sťažujú, že pozeranie omší online je ako lízanie medu cez sklo.

Ťažisko je v konečnom dôsledku u človeka, ktorý sa sám musí rozhodnúť, či chce byť v kontakte s Bohom aspoň raz týždenne, počúvať evanjelium, byť súčasťou cirkvi. Ak áno, o tých ľudí sa vôbec nebojím, tí sa ako prví vrátia do kostola. Ak nie, aj keby neprišla pandémia, títo ľudia by sa postupne vytratili. Veriť v Boha neznamená len chodiť do kostola, no na druhej strane, Božie slovo na omši je živé a účinné.

Ako sa snažíte zaujať moderného kresťana žijúceho v 21. storočí?

My sa nesnažíme na silu zaujať, stále je tu pre neho základná ponuka, omše a spovede. Vieru nikomu nenalejeme do hlavy. V kláštore mávame rôzne akcie, opekačky, prednášky, koncerty, počas ktorých môžeme niekoho osloviť, ale vždy sem príde len ten človek, ktorý prísť chcel. Nemôžeme nikoho nútiť, môžeme sa prihovárať ľudským srdciam, svojou vľúdnosťou osloviť človeka. Nechodíme po domoch, nestojíme pri staniciach so Strážnou vežou v rukách. Kto chce, prijme našu ponuku. Musí v tom byť sloboda, žiadna manipulácia ani marketingové ťahy.

V nedávnom stĺpčeku si spomínal spisovateľa Roda Drehera a jeho článok o kolapse západného kresťanstva. Východisko vidíš v prinášaní viery všetkým tým, ktorí prišli do tvojho života. Ako konkrétne?

Rod Dreher v článku hovoril o tom, že sa nachádzame v kolapse západného kresťanstva, s čím, mimochodom, súhlasím, a prirovnal to k Slnku, ktoré zhaslo. To však má nejakú zotrvačnosť, trvá presne osem minút a 20 sekúnd, kým posledný lúč dopadne na Zem a my sa ocitneme v tme. Rod vyzýva na to, ako využiť ten zostavujúci čas, kým zostane tma. Ale hlavne treba uvažovať o tom, ako máme preniesť svetlo našej viery cez dlhú tmavú noc.

Ja to vidím tak, že každý z nás má okolo seba okruh ľudí, na ktorých má dosah. Práve týchto ľudí môžeme teraz presvedčiť o našej viere a šíriť ju ďalej. Stačí žiť pravdivo vieru a ukazovať ju skutkami, nielen slovom. Tak či tak, treba mať odvahu, lebo ľudská skúsenosť vraví, že svitať začína až keď je už úplná tma.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Brat Filip koronavírus náboženstvo Vianoce viera