Dokumentaristka Diana Fabiánová debutovala filmom Mesiac v nás. S filmom precestovala kus sveta, uviedli ho a ocenili viaceré zahraničné filmové festivaly. Stal sa súčasťou vzdelávacieho systému v USA, bol preložený do množstva cudzích jazykov vrátane čínštiny, hindu či arabčiny. Aktuálne pripravuje dokument o Nevere, na ktorom pracuje už niekoľko rokov. Bola prvou, kto na Slovensku začal organizovať singles party – LáskaTu (s podtitulom Spájame spriaznené duše). Dnes je to profesionálna offline zoznamka, fungujúca na báze živých stretnutí. Okrem toho je umeleckou riaditeľkou festivalu Jeden svet. Rozprávali sme sa aj o tom, ako možno skĺbiť pracovný život s materstvom.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve dokumentárnej tvorbe?
Po vysokej škole som odišla zo Slovenska s túžbou vidieť svet. Vždy ma lákalo cestovanie a zhodou okolností som skončila v Španielsku. Našla som si tam prax a dozvedela sa o postgraduálnom štúdiu dokumentárnej tvorby. Predtým som doma študovala masmediálnu komunikáciu a marketing.
Chcela som sa venovať niečomu, čo bude užitočné nielen pre mňa a moju rodinu, ale aj pre spoločnosť. Vždy som sa rada učila nové veci, vyhýbam sa stereotypu. Dokument prepájal všetky tieto zložky dokopy, a tak som sa stala sprostredkovateľkou informácií. Zakaždým to bolo niečo nové, spoznala som veľa zaujímavých osobností a podarilo sa mi precestovať mnoho krajín. Pre mňa to bola vysnívaná práca, aj teraz je.
Tvorba dokumentu zvyčajne trvá dlho a dlhšie, než plánujete. Ale dokumentaristi cítia potrebu prinášať príbehy, preto do toho idú, je to až nutkavá potreba. No z finančnej stránky, až na pár svetlých výnimiek, to je silne podhodnotená práca.
Ako to vyzerá, keď sa svojej práci dokumentaristky venujete naplno?
Najprv musím pochopiť tému a s tým je spojené štúdium, čítanie kníh, pozeranie iných dokumentov, tvorba rešerše a následné vyhodnotenie, ktoré informácie sú podstatné. Potom sa musím rozhodnúť, akým štýlom chcem tému spracovať. Je dôležité uvedomiť si, kto sú potenciálni diváci a ako univerzálny je príbeh, ktorý sa snažím spracovať.
Pri tvorbe dokumentu je dôležité nájsť si pracovných spolupútnikov, ktorí sú vám ľudsky blízki a majú podobný filmový vkus. Je to niekoľkoročná úzka spolupráca, také pracovné manželstvo, takže správny výber je kľúčový.
Ako mínus a brzdu v celom tvorivom procese vnímam zbieranie peňazí. To je občas nekonečné, no nevyhnutné. Po vytvorení scenára je na rade oslovovanie zahraničných dokumentaristických fór, koproducentov a ponúkanie filmu. Vďaka traileru alebo teaseru môžu pracovní partneri zistiť, aký bude tón dokumentu a ako bude vizuálne poňatý.
Vďaka získaným financiám sa natočí film a nasleduje postprodukcia, čo je tiež zdĺhavý proces. Málokto si to uvedomuje, no z natočeného materiálu je možné spraviť nespočet rôznych filmov, keďže každý strihač dokáže filmovú surovinu poňať a spracovať inak. Je to tvorivý proces a strih je akoby druhé točenie, takže aj pri strihu musím byť nonstop k dispozícii.
Ak má film potenciál, snažíme sa ho dostať na čo najprestížnejšie festivaly, aby si ho ľudia všimli a distribuovali. Dokumentaristi môžu byť zamestnaní priamo v televízii alebo sú na voľnej nohe. Mnoho z nás sa venuje popri dokumentárnej tvorbe aj iným veciam, z ktorých platíme účty.
Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Tatianou Ondrejkovou, šéfkou spoločnosti Pelikán.
Vy ste okrem iného aj umeleckou riaditeľkou festivalu Jeden svet, ktorý je vlajkovou loďou neziskovej organizácie Človek v ohrození. V októbri oslavuje festival 20 rokov svojej existencie. Aké filmy prezentuje?
Festival vždy reaguje na kultúrne a spoločenské dianie doma a v zahraničí. Prináša hlavne ľudskoprávne dokumenty so silnými témami a posolstvom. Niektoré z nich sú zároveň autorské umelecké snímky, nápadito spracované. Snažíme sa, aby filmy, ktoré sú dramatické a ťažké, nestáli v programe sami. Po premietaní zväčša nasleduje diskusia, kde v prítomnosti odborníkov hľadáme riešenia, ako sa k danému problému postaviť, ako ho riešiť, ako vplývať a meniť veci, aby sa nám aspoň v našom mikropriestore lepšie žilo. Jeden svet je okrem filmov aj o diskusiách, kritickom myslení a spoločenskom aktivizme.
Na stránke Jeden svet píšete, že zmena spoločnosti je zodpovednosťou každého z nás a pokiaľ chceme krajšiu budúcnosť – krajší svet – musíme ho začať tvoriť už dnes. Ako k tomu prispievajú dokumentárne filmy?
Niekedy sa ma skeptici pýtajú, načo robím dokumenty, keď to je časovo náročné, finančne nezaujímavé a jeden film i tak nič nezmení. No dokumenty majú potenciál veci meniť. Niekedy to je len zmena pohľadu na vec, inokedy zmena vnútorného nastavenia či prežívania. Niektoré filmy dokážu zmeniť hoc i regule celosvetového rybolovu.
Dokumenty majú silu hýbať i veľkými, zdanlivo nemennými kauzami, upozorniť spoločnosť na neprávie, na hroziacu ekologickú katastrofu, na novodobé otroctvo či vzrast extrémizmu.
Existujú dokumenty, ktoré dokázali priniesť celospoločenskú zmenu. Ľudia si často nepamätajú, čo na samom začiatku spustilo lavínu reakcií a vyprovokovalo spoločnosť k akcii. Niekedy je tým spúšťačom práve silný dokument.
Aj vzdelávanie skrz dokumenty má zmysel. Čím viac pravdivých informácií máme, tým lepšie sa vieme zorientovať v danej problematike a stávame sa odolnejším voči dezinformáciám.
Jeden svet sa snaží, aby ľudia pochopili svet okolo seba v jeho celistvosti. Prináša iné svety do toho nášho a ukazuje, aké sú, ako fungujú. Pomáha nám stať sa empatickejšími k životným situáciám iných ľudí v iných svetoch.
Váš prvý dokument je o téme menštruácie, ktorá je aj dnes stále tabu. Prečo ste sa rozhodli vo svojom dokumente venovať práve tejto téme?
Sama som ju riešila v osobnom živote a nenašla som filmy či knihy s dostatkom praktických informácií, ktoré by ženám boli v tejto oblasti nápomocné. Bolo to v čase, keď som premýšľala nad ročníkovou prácou. Povedala som si, keď žiadny podobný dokument o niečom tak prítomnom v našich životoch, ako je menštruácia, nie je, skúsim ho spraviť ja.
Malá ročníková práca vyrástla na veľkú medzinárodnú koprodukciu. Bol o to záujem, pochopila som, že je to fajn nápad, no mám na jeho realizáciu málo skúseností a vedomostí.
Požiadala som o štipendium u britského dokumentaristu Michaela Rabigera, ktorý robil dlhé roky pre BBC a on ma vzal. Ďalej sa to rozvíjalo viac-menej samospádom. Učila som sa za pochodu z vlastných chýb. Práca bola najlepšou školou.
Na začiatku mi ani nenapadlo, že to môže takto narásť. Dokument Mesiac v nás mal premiéru v roku 2009 a doteraz brázdi svet. Nedávno mi písali z Indie, že je súčasťou vzdelávacieho projektu po väčšine miest krajiny. Školiteľky sa snažia odtabuizovať menštruáciu a poukázať na dôležitosť hygieny, pretože tam je to pre dievčatá a ženy oveľa náročnejšie. Veľakrát nemajú o menštruačnom cykle dostatok informácií ani hygienických pomôcok. Menštruácia je tam silné tabu a v mnohých oblastiach krajiny ženy počas nej nemôžu vykonávať viacero dôležitých činností či zúčastňovať sa na spoločenskom a náboženskom dianí.
Neplánovane som teda narazila na tému, ktorá nie je podchytená. Film cestuje po kontinentoch, ale pre dievčatá a ženy by bolo určite príjemnejšie, keby sa mohli na plátne pozerať na ženy im podobné, s ktorými sa dokážu ľahšie stotožniť – ženy z ich sveta – Indie, Taiwanu či Peru. To zatiaľ ešte stále chýba.
Máme tendenciu ženské témy podceňovať. Často ich posudzujeme cez optiku nášho európskeho “ostrovčeka“ rovnoprávnosti, no veľká časť sveta rieši úplne základné problémy. Základné ženské práva, dostupnosť tečúcej vody, hygienické potreby a odborná lekárska pomoc pre milióny žien nie sú dostupné.
Myslíte, že váš dokument prispel k odtabuizovaniu tejto témy?
Film je v obehu už desať rokov, takže verím, že svojou troškou áno. Ženy sú každým rokom sebavedomejšie, odvážnejšie a rozprávajú sa o veciach, o ktorých sa predtým verejne nediskutovalo. Každý film, debata, kniha či článok tomu po troške prispieva.
Čo sa týka môjho filmu, priebežne som dostávala množstvo e-mailov od mužov aj žien, v ktorých opisovali svoje pocity, niekedy až veľmi silné emócie z filmu. Takže viem, že to pre nich malo osobný význam.
Ľudia si následne vyžiadali vzdelávaciu verziu pre deti. Crowdfundingovou zbierkou tak vznikli Mesiačiky. Premietajú sa hlavne na školách, paradoxne viac v zahraniční než doma.
Dostali ste po vytvorení tohto dokumentu aj vy odpovede na svoje otázky?
Áno, zmenilo mi to každodennú realitu, cyklus a aj pohľad na veľa vecí. Hľadala som rôzne informácie, aby sa mi zlepšil priebeh menštruácie a vcelku rýchlo to začalo fungovať. Odišla fyzická bolesť aj syndrómy, ktoré ju sprevádzali.
Prišla som na to, že sa s tým dá pracovať. Nie je dané a nemenné, že menštruácia musí byť bolestivá a sprevádzaná emočnými výkyvmi. V istom zmysle je barometrom zdravia. Bolesť signalizuje, že niečo nie je v poriadku a treba to riešiť.
Mnoho ľudí ešte i dnes verí, že žena nesie na svojich bedrách dedičný hriech a je jej údelom trpieť počas menštruácie a pôrodov. Nezamýšľajú sa hlbšie nad pôvodom bolesti a neanalyzujú, odkiaľ pochádza, čo je na škodu, lebo zbytočne znižuje kvalitu života ženy. Niekedy to však môže byť i nebezpečné, pokiaľ je príčinou napríklad endometrióza, choroba, ktorá má vážne zdravotné dôsledky.
Univerzálny recept, ako si zlepšiť cyklus, asi neexistuje, no je dôležité vedieť, že tu sú možnosti. Treba skúšať, hľadať, čo konkrétne danej žene pomáha.
Menštruácia je i super nástroj, ako viac spoznať samú seba, svoje telo, psychiku, zmeny nálad. Periodicita, s ktorou sa zmeny opakujú, sa dá odsledovať a robiť si podľa cyklu interný pracovný rozvrh. Napríklad počas ovulácie má žena okrem vyššej chuti na sex aj lepšie komunikačné a organizačné schopnosti. Počas menštruácie je zas hĺbavejšia, tvorivejšia a oslabuje sa jej imunita voči chorobám aj voči nepríjemným ľuďom. Je to taká barlička, ktorú tu máme poruke. Bola by škoda ju dostatočne nevyužiť.
Ako začala tvorba vášho ďalšieho dokumentu o nevere?
Od istého momentu začali v mojom okolí krachovať partnerstvá. Najčastejším činiteľom bola nevera. Zamýšľala som sa nad tým, ako tomu predchádzať. Či je možné spraviť “prevenciu“ a ako túto ošemetnú záležitosť ošetriť tak, aby nerozbila vzťahy vnútri rodiny i vôkol nej.
Ak pochopíme mechanizmus, prečo k nevere dochádza, čo sú skutočné príčiny, dá sa to celé ľahšie pochopiť, odpustiť a pohnúť sa v živote ďalej, či už spolu alebo každý sám.
Nevera je našou kultúrou odsúdeniahodná, keď prepukne, je z toho dráma a lomcujú nami emócie. Na druhej strane je nevšedne husto a celoplanetárne prevádzkovaná. Je tu rozkol, ktorý je viac než pozoruhodný. Zdá sa, že málokto z nás je voči nej imúnny. Aj ja mám manžela, deti a chcela by som, aby náš vzťah vydržal. Chcem vedieť o tomto fenoméne viac predtým, než by sa mohla objaviť na scéne.
Čo ste sa o nevere naučili?
Veľa. Hovoríme, že žijeme monogamne, no v skutočnosti ide o sériovú monogamiu. Ľudský druh nie je stavaný tak, že nás zaujme len jeden človek za celý život. Rozhodne nie dnes, keď je možností a lákadiel neúrekom a strach z trestu božieho už nefunguje tak ako predtým.
V minulosti ľudia nemali sex, vzali sa a boli manželmi do konca života. Dnes máme viacero vzťahov s rôznymi ľuďmi, potom príde manželstvo a očakáva sa, že odvtedy nastane sek a bude nás zaujímať už len ten jediný vyvolený. Lenže v praxi to tak funguje len zriedka. Žijeme príliš dlho, máme príliš veľa voľného času. Navyše je v ľudskej DNA zakódovaná chuť spoznávať a objavovať nové, nepoznané. Dobýjať. Expandovať. Pociťovať adrenalín a obaliť sa endorfínmi.
Ako ju študujete v dokumente?
Je veľa otázok, ktoré sa dokument pýta, hľadá na ne odpovede a následne ich analyzuje. Mnohé veci vnímame, že sú dané univerzálne, od prírody či od Boha. No nie je to tak. Sú dané pre nás, pretože žijeme v kultúre, ktorá vyznáva isté hodnoty, nasleduje istý morálny kódex.
Kultúrou a spoločnosťou sme tlačení do istého vzorca správania a štýlu spolužitia, ktorý v tejto intímnej oblasti zjavne u veľkého množstva ľudí nefunguje tak, ako by sme chceli, inak by rozchody a rozvody neboli tak časté.
Dokument nás má primäť zamyslieť sa, aký vzťah skutočne chceme mať a pestovať. Žijeme v dobe, keď si už môžeme vybrať sami a nemusíme nasledovať cestu väčšiny, ak to nie je naša šálka kávy. No následne by sme mali za svoje rozhodnutie vziať zodpovednosť a byť k partnerom úprimní.
Úprimnosť a komunikácia je základ zdravého, rovnocenného vzťahu. Množstvo párov si napríklad neozrejmí, kde má kto svoje hranice. Kde pre nich začína nevera, čo už je za čiarou, čo je pre mňa napríklad v sexe v poriadku a čo mi je už nepríjemné.
Je na každom z nás nebáť sa otvoriť takúto debatu a uzrejmiť si, či s tým, ako to má môj partner, dokážem fungovať. Aplikovať v praxi rovnaký meter na seba i na partnera je jedna z najťažších vecí. Je veľmi jednoduché nesprávať sa monogamne, no veľmi náročné také isté správanie akceptovať u svojho partnera.
Nezaoberáte sa len traumatizujúcou témou nevery, ale aj témou vzniku lásky a to v projekte LáskaTu. Prečo ste sa pustili do tohto projektu?
Mala som okolo seba veľa priateľov, ktorí nemali partnerov a pritom to boli skvelí ľudia. Nešlo mi do hlavy, ako je možné, že tu pre nich nie sú spriaznené duše. Tak som sa rozhodla spraviť žúr, kde som pozvala single kamošov a známych, aby sa mohli spoznať navzájom. Výborne to zafungovalo. Dala som na Facebook post, ktorý sa stal virálny a na žúr prišlo okolo 350 ľudí. Bolo to veľmi plodné podujatie, vzniklo mnoho vzťahov a priateľstiev, niektoré trvajú až dodnes.
Ľudia mali záujem o ďalšie akcie a rozvinulo sa to tak, že dodnes ich bolo už vyše 100. Počas štyroch rokov randilo cez LáskaTu vyše 6000 ľudí.
Je to v istom smere budúcnosť zoznamovania sa. Nie každý sa odváži len tak sa niekomu prihovoriť a možností je od istého veku a pri mnohých povolaniach málo. Dostatok komunikačných zručností a odvahy nadviazať prvý kontakt s celkom cudzími ľuďmi je skôr výnimkou než pravidlom.
Špecialita LáskyTu je, že je offline. Ľudia sa navzájom vidia, cítia. V komunikácií cez internet trvá oveľa dlhšie, kým človek pochopí, aká osobnosť je skutočne na druhej strane monitoru. Naživo vidíte hneď, koľká bije. Je to efektívnejšie, no tiež to chce odvahu.
Ako dnes Slováci vnímajú zoznamku?
Veľa ľudí má predsudky. Keď sme chceli dať reklamu na internetový portál, neschválili nám ju. Spadá totiž do kolónky “rizikové aktivity“. Iní nám zase odmietli prenajať priestor kvôli “možnej nemravnosti“.
Sú tu aj iné faktory ako strach z odmietnutia, ostych. Niektorí ľudia si kúpia lístok na akciu, oblečú si nové šaty, naštartujú auto, no v polovici cesty sa otočia. Ak verejne odhalíme potrebu byť ľúbený, chuť zdieľať s niekým život, sme veľmi zraniteľní. Pri tom je to tá najuniverzálnejšia a najprirodzenejšia vec na svete.
Možno aj vďaka vašim skúsenostiam viete charakterizovať ľudí z citového hľadiska. Akí sme?
Nerada generalizujem. Každý je jedinečná osobnosť so svojím príbehom. No ak to veľmi zjednoduším, tak v globáli nie sme veľmi spontánni, príliš veľa analyzujeme predtým, než konáme. Mnohým chýba zdravé sebavedomie. Veľmi intenzívne prežívame odmietnutia, ktoré nás dokážu silno zasiahnuť a na dlhšiu dobu zabrzdiť v ďalšej citovej aktivite. Pritom odmietnutie nevypovedá nič o našej hodnote.
Ďalšia prekážka sú naše nároky. Viac na partnera než na nás samých, ktoré, samozrejme, s vekom ešte rastú. Moji rovesníci vzťahy vnímajú tak, že už by mali byť na celý život a teda majú aj prísnejšie kritériá. No málokto je vyformovaný podľa presnej predstavy toho druhého človeka.
Mnoho ľudí rieši, že nechce partnera s nadváhou. To hovoria i ľudia, ktorí ju sami majú. Problémom sú tiež očakávania vo všetkých sférach života, ktoré druhí nemajú dôvod spĺňať. Veľmi by pomohlo, keby sme sa od nich dokázali oslobodiť a byť tolerantnejší k sebe a následne aj k druhým ľuďom.
Je zjavné, že máte veľa pracovných aktivít a to všetko stíhate popri dvoch malých chlapcoch. Ako zvládate zladiť prácu s rodinou?
Vždy som bola aktívna, možno až príliš. Baví ma objavovať, cestovať, písať, lámať si mozgové bunky, vytvárať nové koncepty či podujatia. Mám dosť energie a dodnes pracujem veľa, no je to náročné. Najťažšie je nájsť si dostatok času a ísť do hĺbky veci. Z aktivít, ktoré robím, je to najťažšie pri filmovej tvorbe, lebo si to vyžaduje plnohodnejšiu koncentráciu.
Čas popri domácnosti s deťmi je prudko rozkúskovaný. Pri dvoch synoch a mužovi mám chvíľky, ktoré sa dajú využiť na prácu. Je však náročné, niekedy nemožné, zahĺbiť sa a ísť do jadra témy počas týchto krátkych časových úsekov. Robím preto aj iné veci, no tie môjmu pracovnému zameraniu najmilšie – film, písanie scenára, réžia – stoja, pretože pozornosť nemožno oklamať.
Ak si aspoň na chvíľu nevypnem mobil a internet, nemám šancu dostať sa k toku myšlienok a nájdeniu inšpirácie, ktoré inak vedia prichádzať nepozorovane, samé od seba.
Napríklad pri tvorbe prvého dokumentu mi veľa zaujímavých myšlienok napadlo i počas menštruácie či meditácie, alebo keď som bola v nejakom kúte sveta bez signálu. Na mnohé som mala čas, ktorý sa teraz vyparil.
Jasné, že matky dokážu čokoľvek, môžu byť aktívne a všestranné, no nedá sa oklamať, že kvalita ich času je iná. Rovnako ako spánok pri deťoch, ktorý je plytký a inak kvalitný ako za bezdetna. S časom pre seba je to podobne.
Čiže kým niečo celistvé stvorím, trvá to. Z dokumentu je časozber. V konečnom dôsledku tým film získal. Dôležité je nebáť sa priznať pred sebou i verejne, že je náročné tvoriť popri živých, na vás závislých tvoroch. Nie je to slabosť, je to život.
Každá máme inú cestu a ja sa vôbec nedivím tým mamám, ktoré to nechcú ani skúsiť a radšej si užívajú len deti alebo prácu od ôsmej do štvrtej. Niekedy im v dobrom závidím tú mentálnu pohodu, možnosť vypnúť a neriešiť v hlave prácu a krkolomné termíny. Bohužiaľ, ja to nedokážem.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
