Dominika Žáková: V beletrii sa ma vie dotknúť to, čo aj v maľbách. Je to akýsi pocit ľudského spojenia

Dominika Žáková je slovenská maliarka, ktorej tvorbu ľahko rozpoznáte od inej. Jej príznačným „podpisom“ je optimizmus a farebnosť. Spočiatku túžila byť skôr matematičkou alebo biologičkou, a videla sa v svojej obľúbenej knižnej hrdinke, Hermione. Cez knihy sa dostala k výtvarnému umeniu, a oboje sa pre ňu stali dôležitým prostriedkom sebavyjadrenia. Dnes už lásku ku knihám odovzdáva aj svojej niekoľkomesačnej dcérke.

Koľko času si popri dcérke nájdeš teraz na čítanie?

Pravdupovediac, nie tak veľa, ako by som rada. Čítam omnoho menej ako predtým, a aj z toho mála je väčšina literatúry skôr rodičovského charakteru, keďže som v úplne novej situácii, a s takými sa rada zoznamujem práve cez knihy. Z “bežnej” beletrie sa mi ale celkom darí čítať kratšie formáty, najmä poviedky, ktoré nie sú až tak náročné na sústredenie.

O svojej novej situácii a tom, ako šestodenelie prežívaš, si napísala krásny príspevok. Je nejaká rodičovská knižka, ktorá ti pomohla zvládnuť tú zmenu lepšie?

Bola to kniha The First Forty Days, avšak len jej prvá polovica, recepty z nej som neskúšala. Tam boli celkom presne a ľudsky sformulované tie emócie, ktoré sa mnou preháňali.

Mnohí si práve pod rodičovskými knižkami predstavia obsah, ktory je podobný populárnym, no nie veľmi odborným blogom pre mamičky, plných receptov, “babských” rád, atď. Aká je tvoja skúsenosť?

Sama by som si nevedela z toho nepreberného množstva vybrať. Mala som však šťastie, že sa ku mne dostal tip – “zoznam odporúčanej literatúry“ od Zuzany Zimovej, skvelej pedagogičky a psychologičky. Čítala som vďaka tomu Klub nerozbitných detí, Psychológiu pre milujúcich rodičov a Detský mozog vysvetlený rodičom mám ešte v zálohe.

Čo si z tých kníh odniesla ako najviac hodnotné, čo ti najviac pomohlo?

Najviac asi výskumami podložené informácie o detskom spánku či o vzťahovej väzbe. Vo všeobecnosti mnou najviac rezonovalo to, že je najpodstatnejšie byť vnímavý a empatický rodič.

A ako sa správa vnímavý a empatický rodič?

Na to by asi vedeli lepšie odpovedať skúsenejší, no pre mňa to znamená, že sa nenechám plačom dieťatka frustrovať. Namiesto toho sa snažím uvedomovať si, že to je spôsob komunikácie a snažím sa trpezlivo a s nehou prísť na príčinu.

Komunikuješ so svojou dcérkou už aj cez knihy?

Áno. Knihy majú u nás doma teraz dvojnásobný úspech – pri klasickom čítaní (hoci nahlas čítam nielen detské knihy, ale aj odborné výtvarnícke) a aj knihy ako objekty – máme ich veľa v obývačke a bábätku sa veľmi páčia.

Hoci dieťa v ranom veku ešte nerozumie slovám, ale vníma len tvoju intonáciu, farbu hlasu. Vyberáš si už teraz, čo dcérke čítaš ?

Frčí u nás teraz najmä nostalgická klasika Môj macík, O psíčkovi a mačičke, ale aj Sylvia Plath a jej Čarovný oblek Maxa Nixa. A popri tom aj Nabokovova zbierka poviedok Lance, keďže tú práve čítam ja.

Prečo práve tieto? Čím zasiahli teba?

Prvé dve máme s mužom obľúbené z detstva, tretia zaujala kvalitnou autorkou a tou poslednou zabijem dve muchy jednou ranou – moje čítanie a aj aktivita s bábom.  

Hovorila si, že teraz máš oveľa menej času na čítanie kníh, ktoré nie sú o rodičovstve. Podľa čoho si potom vlastne vyberieš? 

Mám pár obľúbených autorov, edícií, kníhkupectiev, ktoré málokedy sklamú – takže ten výber je jednoduchý. Teraz ešte o to viac, že som si kvôli veľkej kope neprečítaných kníh doma dala záväzok žiadne ďalšie nekupovať, kým tie “domáce“ neprečítam.

Je to vôbec možné prečítať všetky knihy, čo má človek doma? Sama o tom snívam.

Uvidíme o pár mesiacov, snáď nie rokov.

Umenie je pre teba nielen spôsob obživy, ale aj sebavyjadrenia. Nachádzaš v beletrii niečo podobné, ako v maľbách a obrazoch?

Jednoznačne je spôsobom sebavyjadrenia a nebála by som sa povedať, že aj sebaformovania. V beletrii sa ma vie dotknúť to, čo v maľbách či inom umení – akýsi pocit ľudského spojenia. Toho, že autor zažíva to, čo ja, a vie to zaujímavo naformulovať, alebo práve naopak – že vie podať úplne inú ľudskú skúsenosť tak, že to vzbudí empatiu alebo rozšíri obzory. Myslím, že ešte viac ako maľba vie literatúra scitlivovať a to je nesmierne dôležité.

Teda knihy učia byť nielen empatickým rodičom, ale hlavne človekom.

Presne tak. Knihy sú v dnešnej dobe veľmi potrebné. 

A práve v tejto dobe mnohí, obzvlášť nová generácia mladých, ktorá už vyrastá do predovšetkým digitálnej éry, po knihách až tak nesiaha. Je podľa teba nejaká kniha, ktorá má potenciál presvedčiť, že čítať knihy je potrebné?

Instantná odpoveď by bola Harry Potter. Hermiona snáď tisíckrát potvrdila, aké je to dôležité. Tak dospeláckejšie by to však mohlo byť napríklad O tyranii.

Spomenula si, že máš pár obľúbených autorov, edícii, kníhkupectiev. Ktoré sú to?

Začnem autormi: Houellebecq, Atwood, Franzen, Verne, Kundera, Scarlett Thomas, Zadie Smith, Virginia Woolf, Delphine de Vigan. Z kníhkupectiev je to Ex Libris v SNG, Artforum a Martinus. No a Absynt, Odeon, Egreš či edícia Penguin Modern nesklamú snáď nikdy.

Kto by si mal prečítať knihy, ktoré odporúčaš?

Baláža každý, kto žije na tejto planéte. Atwood tí, ktorí majú radi slovenský naturizmus, Woolf tí, ktorých zaujíma poézia v próze. Houellebecqa tí, ktorí majú núdzu o životné krízy a tohto Murakamiho tí, ktorých fascinuje klasická a jazzová hudba a možno by sa o nej chceli viac dozvedieť.

Stratená voda (Autor: Erik Baláž)

Čo som zatiaľ z edície Skica chytila do ruky, to naplnilo očakávania. Sú to krátke esejistické knižky, načrtávajúce zrozumiteľným spôsobom veľké témy dneška. Balážova Stratená voda by pokojne mohla byť povinným čítaním v dobe, keď decká lepšie ovládajú iCloud ako to, kde sa v tých skutočných oblakoch berie voda. Takisto by som túto knihu dala prečítať každému jednému verejnému činiteľovi.

Aj túto knihu si môžete kúpiť online.

Surfacing (Autor: Margareth Atwood)

Stretne sa Kafkova Metamorfóza s Camusovým Cudzincom a Švantnerovou Nevestou hôľ a v diaľke hrá Fever Ray.

Surfacing mi evokuje kadečo, no napriek tomu je azda najzvláštnejšia kniha, akú som kedy čítala. Nedá sa povedať, že by bol tento čitateľský zážitok príjemný, práve naopak, ťaživá atmosféra na mňa doliehala z každej jednej strany a zároveň ma poézia rozprávania tie stránky nútila obracať ďalej. Margaret Atwood vyžaduje pozorného čitateľa, každé slovo zaváži.

Bezmenná rozvedená žena sa v spoločnosti priateľa a dvoch kamarátov vracia do domu pri jazere v samote severného Québecu, kde vyrastala, aby pátrala po svojom nezvestnom otcovi. Každá vec, zvuk, zákutie prírody je nabité spomienkami. Prítomnosť sa prelína s minulosťou, podvedomie s vedomím.

Navonok sa toho veľa neudeje, Surfacing je psychologickým románom. Vnútri sa deje veľká premena, pripomínajúca mi práve Metamorfózu. Od civilizovanosti k živočíšnosti alebo od rácia k hlbokému pomäteniu. Príroda, ostrov, jazero a živly hrajú pri tejto premene takú úlohu, až sa stávajú ďalšou postavou. Preto ten Švantner. Prírodu tu predstavuje v evokatívnych poetických obrazoch, sugestívnych viac ako deskriptívnych.

Nebudem prezrádzať, ako prazvláštne Surfacing končí-nekončí. Iba odporučím: pozoruhodné čítanie o tom, čo to znamená byť človekom, napísané s tou najväčšou gráciou.

Aj túto knihu si môžete kúpiť online.

K majáku (Autor: Virginia Woolf)

Písanie Woolfovej je esenciálnou krásou, v detailoch abstraktným obrazom, s odstupom precíznym realizmom. Moje slová nestačia, odporúčam prečítať.

Aj túto knihu si môžete kúpiť online.

Elementárne častice (Autor: Michel Houllebecq)

Nedá sa povedať, že by bol Houellebecq mojim najobľúbenejším spisovateľom, to adjektívum sa preňho nehodí. No je pre mňa jednoznačne intelektuálne najpríťažlivejší, ničie knihy mi tak neroztočia kolieska v hlave ako tie jeho. Vie vykresliť obraz doby s dávkou vizionárstva, jeho témou nie je sexuálna frustrácia, ale big picture, stav sveta.

Houellebecqov názor na svet je po pár knihách, ak nie už po prvej, jasne čitateľný. Neznáša všetkých a všetko. Nikto neskončí šťastný, čo, samozrejme, uňho nevyvoláva súcit. Bez výnimky. Mne je jeho cynizmus vo svojej absolútnosti smiešny. Popravde, radšej sa budem smiať, lebo inak som naklonená myšlienke, že naozaj dopadneme ako spoločnosť Houellebecqových kníh. Triafa moje najtemnejšie myšlienky a mojou jedinou funkčnou stratégiou je snažiť sa nepoddať. “Smej sa, inak zaplačeš.”

Hoci sú mi jeho opakujúce sa postavy známe (muž po päťdesiatke neúspešne sa snažiaci bojovať proti prázdnote života sexom, žena redukovaná na prosté fyzické znaky: prsia a vagínu), napriek tomu je len málo kníh tak dobre napísaných s tak vyhraneným názorom.

Aj túto knihu si môžete kúpiť online.

Absolutely on Music (Autor: Haruki Murakami)

„Počúvanie si vyžaduje námahu. Len počuť nestačí, kačka predsa počuje tiež,ʼʼ riekol Stravinskij a mal pravdu. Uvedomujem si, že isté druhy umenia si vyžadujú viac úsilia, no o to viac sa vedia odvďačiť. O klasickej hudbe to pre mňa platí stopercentne – viem toho o nej málo, menej než by som chcela, a dojmy a názory o nej sa mi ťažko verbalizujú. Zanietené, osobné a fakticky detailné konverzácie nadšenca Murakamiho so slávnym dirigentom Ozawou nám odhalia nielen čo-to o hudbe, ale aj o mysliach týchto dvoch majstrov.

Aj túto knihu si môžete kúpiť online.

Dávnejšie sme sa s Dominikou rozprávali o umení, komercii a farbách v umeleckých dielach. Rozhovor si môžete prečítať priamo tu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

martinus tip na knihu tipy na knihy