Eliška Horsáková: Ľudia na Ukrajine musia stále pracovať a za všetko platiť. Nemôžu byť zavretí 10 hodín v kryte

Eliška Horsáková od začiatku vojny pomáha Ukrajine, ako sa dá. Aby priniesla pomoc aj tam, kam sa dostane len ťažko, zohnala si dodávku, s ktorou na vlastnú päsť precestovala Ukrajinu už viackrát. V rámci svojich dobrovoľníckych aktivít si založila si transparentný účet Eli pomáha.

“Rusi strieľajú na všetko a všetkých, čo sa na území Ukrajiny nachádza. Používajú drony, ktoré na ľudí zo vzduchu zhadzujú granáty. Sú slabo počuť, sú malé a všetkým tu naháňajú strach,” opísala v rozhovore. Porozprávala aj o tom, ako so sebou pracuje vo vypätých situáciách, či o tom, aké je to zažiť nálet rakety S-300.

K Ukrajine si mala blízky vzťah už pred vojnou. Prečo?

Dostala som sa tam ako saleziánska dobrovoľníčka v lete 2009, odvtedy som chodila pravidelne pomáhať pripravovať letné tábory pre deti zo sociálne slabších rodín v Zakarpatskej a neskôr aj v ďalších oblastiach.

Jedno leto nás ako partiu dobrovoľníkov pozvali na Ukrajinskú národnú púť, kam chodí niekoľko tisíc návštevníkov. Mali sme tam ísť prvýkrát sami bez sprievodu ľudí, ktorí sa na Ukrajine vyznajú, ešte sme neboli dospelí a nevedeli jazyk. Malo nás ísť pôvodne deväť, no všetci si to na poslednú chvíľu rozmysleli.

Ja som to nechcela odvolať, lebo mi prišlo ľúto, že si ako mladí ľudia netrúfame ísť na výlet k našim susedom, ale trebárs do Rakúska by sme to vôbec neriešili. To bol prvý moment, keď som šla na Ukrajinu sama. Dopadlo to veľmi dobre. Ľudia si vážili, že som tam prišla a pekne sa o mňa postarali. Odvtedy si ma tá krajina získala.

Dnes pravidelne naplníš auto vecami a ideš sama na Ukrajinu rozdávať humanitárne balíčky. Prečo to robíš?

Vďaka ukrajinskému jazyku viem zistiť, aké veci v ktorej oblasti ľudia najviac potrebujú alebo čo dostávajú od iných organizácií či priamo od štátu. Na každom mieste strávim niekoľko dní, nie je to len o tom, že vyložím humanitárnu pomoc a idem preč. Tým, že som na jednom mieste dlhšie, tak lepšie spoznám potreby miestnych ľudí.

Keď sa začala vojna, bola som najprv pomáhať na hranici. Vedela som, že ľudia, ktorí nemôžu vycestovať z Ukrajiny, sú tí, ktorí najviac potrebujú pomoc, či už sú to zdravotne znevýhodnení alebo starší ľudia, ktorí nikdy neboli v Európe ani poriadne “za humnami”, a preto si nevedia predstaviť opustiť Ukrajinu.

Platí tu pravidlo, že čím ideš ďalej na východ a si bližšie k ruským a bieloruským hraniciam, tým menej máš informácií o Európe. Ukrajina je taká obrovská, že to, čo je typické napríklad pre Ľvov, je pre ľudí, ktorí žijú v Kramatorsku v Doneckej oblasti neobvyklé. Ten rozdiel medzi oblasťami na Ukrajine je naozaj markantný.

Veľa Ukrajincov Európu ani nemalo kde poriadne navnímať. Je to aj tým, že keď sa narodia, dostanú od štátu ID kartu “vnútorný” pas, s ktorým môžu cestovať len do susedných krajín ako je Rusko a Bielorusko. Na to, aby sa dostali za hranice, potrebujú zahraničný pas, ku ktorému vôbec nie je ľahké sa dostať. Je drahý a jeho počty sú limitované, preto bolo do vojny bežné, že len veľmi malé percento ľudí vedelo vycestovať do iných krajín.

Ako to vlastne s tvojimi výjazdmi začalo?

Bolo mi jasné, že ľudia budú potrebovať pomôcť a keďže už krajinu poznám, tak som sa tam chcela ísť pozrieť počas mojej minuloročnej letnej dovolenky. Zaujímal ma systém a logistika pomoci.

Nechcela som ísť vlakom, ako som tam dovtedy zvykla chodiť, pretože by som ľuďom nemohla nič doniesť. Tak som si zohnala lacnú dodávku, ktorú som naplnila vecami, o ktorých som si bola istá, že ich ľudia na dedinách v Charkovskej oblasti potrebujú. Išla som priamo do dedinky, kde mám kamošku a okolie tam poznám. Všetko som si zistila dopredu. To bolo v septembri minulý rok.

Zistila som, že sú tam regióny a lokality, kde nechodí pomoc alebo jej chodí výrazne menej a v distribúcií je chaos. Samozrejme, krajina je to veľká a na vojnu sa nikto nepripravoval, takže sa to dá chápať.

Pojem chaos ale treba na Ukrajine brať trochu v širšom zmysle slova. Sú tam lokality, kde keď ľuďom nedonesieš jedlo alebo hygienu, tak ju prosto nebudú mať. To bol pre mňa veľmi silný prvotný impulz, prečo sa tomu venovať. Dávalo mi to veľký zmysel a vnímam to teraz ako etapu môjho života.

Ako tam funguješ?

Keď tam som, miestnym vysvetlím, že som normálne dievča, ktoré im prišlo pomôcť a že mám obmedzené finančné, personálne aj fyzické zdroje, preto sa snažím pracovať maximálne efektívne.

Ako prvé sa pýtam najmä na imobilných ľudí, lebo tým treba pomôcť aj plienkami pre dospelých, ktoré som sa už naučila rozdeľovať. Vysvetlím im, aké veci mám nakúpené a pýtam sa, ako žijú a aká pomoc sa k nim dostane. Keď to takto normálne odkomunikujem a oni vidia, že som normálna baba, tak to funguje.

Páči sa mi, že ľudia si vo vojnových zónach Ukrajiny navzájom nezávidia a viem sa spoľahnúť, že mi povedia, kam určite treba zájsť. A potom idem postupne. Buď dostanem od miestnych zodpovedných informáciu, kam treba ísť, alebo idem po svojej osi a sama sa všetkých pýtam.

Stáva sa, že mi povedia, že potraviny im práve netreba, lebo ich majú od iných organizácií, ale chýbajú im hygienické potreby. Niektorí chcú zase všetko, lebo sa k nim nedostane nič. Klasický kamión sa nedostane všade na rozdiel od dodávky, lebo sú tam zničené mosty a infraštruktúra.

Potraviny a hygienu nakupujem hlavne na Ukrajine vo veľkoobchodoch vo veľkom množstve a čo najlacnejšie, aby som mala napríklad dvesto kíl múky, dvesto litrových fliaš oleja, dvesto zubných kefiek a šampónov. Všetko ekonomicky a tak, aby sa to ľahko dalo deliť. Ukrajinské výrobky nakupujem preto, aby som podporila ich ekonomiku. Mnoho vecí sa tam dá kúpiť zhruba za takú istú cenu ako u nás a niekedy aj lacnejšie, preto pre mňa nemá zmysel voziť to 1500 kilometrov z Bratislavy.

Čomu sa venuješ, keď si doma?

Mám malý obchod so zdravotníckym materiálom pre ambulancie a lekárne, ale ten je teraz v trochu spiacom režime. Stále mám klientov, ale nových si nenaberám, lebo ich neviem riešiť. Keď som doma, snažím sa veci dohnať a našťastie mám firmu, ktorá mi zadarmo pomáha, keď som na Ukrajine, ale je to o hubu. Momentálne je môj život o tom, že viem a chcem pomôcť ľuďom na Ukrajine a vidím, že to má zmysel.

Ako vnímajú tvoje cesty na Ukrajinu tvoji najbližší?

Mamina nie je vôbec nadšená a bojí sa o mňa. Sestra ma nechápe, otec áno a aj ma podporuje, ale aj on má strach. To čo robím, nie je bežné, a ani sa nečudujem, že tomu ľudia nerozumejú.

Nechcem porovnávať podnikanie a humanitárnu pomoc, ale jednoducho nie všetky skutky či etapy v živote vieme ohodnotiť finančne. Neviem, či rozumieš, čo tým myslím, ale keď sa na Ukrajine „niekde v paži“ rozprávam s ľuďmi osobne, hľadíme si do očí a prinesiem im veci, ktoré veľmi potrebujú, tak ma veľmi napĺňa ten pocit užitočnosti. Rodina a aj blízki priatelia vedia, že mám autentický vzťah k Ukrajine, ktorý sa nezačal vojnou.

Koľkokrát si bola na Ukrajine od začiatku vojny?

Od začiatku asi jedenásťkrát, vždy tak na 10 až 14 dní. Od septembra som najazdila vyše 20 000 kilometrov, z toho 16 000 na starej dodávke za pár stoviek eur. Každá cesta má približne 4 500 kilometrov spolu a priznávam, že je to celkom zaberák.

Môj Mercedes nie je vhodný na zimu, keďže sa nedá dať normálnym spôsobom na zdvihák. To auto má svoj svet a občas sa s ním musím veľmi intenzívne rozprávať, aby sme sa zladili, ale práve preto ho mám tak rada. Nazvala som ho familiárne “furt dačo.” Myslela som, že vydrží tak dve cesty, ale vždy sa mi ho podarí dať dokopy, takže len čo bude jar, tak sa k nemu vrátim, ak sa úplne nerozpadne. Teraz ale mám iné auto a som rada, lebo z niektorých lokalít sa ťažko dostáva naspäť napríklad vlakmi.

Prečo chodíš sama? Nebolo by ľahšie, keby si išla s niekým?

Začínala som sama, ale už sa mi párkrát stalo, že som mala parťáka a som veľmi vďačná, že sa mi začali ozývať ľudia.

Vždy predtým, ako mám niekoho zobrať na Ukrajinu, sa musíme stretnúť a zisťujem, či má šajnu o tom, do čoho ide. Dvoch ľudí, ktorí predtým nikdy v živote neboli na Ukrajine, sa mi podarilo zobrať skoro až k línii a všetci sme prežili. Samozrejme, každý z nás má iný prah strachu a treba to brať do úvahy. To, čo je pre mňa na Ukrajine normálne, nemusí byť pre iných. Dôležité je si to vykomunikovať.

Veľa ľudí sa však na cesty so mnou nehrnie aj kvôli mojím zdravotným problémom. V minulosti som sa komplikovane dostávala z epilepsie a keďže sa mi to konečne podarilo, dávam si pozor. Musím sa vždy v noci normálne vyspať a dodržiavať stále ten istý režim, takže vždy riešim, kde spať. Do úvahy musím brať aj fakt, že mestá sa v určitých časoch zatvárajú. Platí tam komandantská hodina, čo je čas, kedy sa do toho mesta nedostaneš až do rána.

Aj kvôli tomu je to dosť adrenalínové, keďže nikdy dopredu neviem, kam až sa dostanem. Spala som už aj v provizórne u starostu jednej dedinky, ktorý sa ma pýtal hlavne na to, či je ten “náš politik Fico stále taký proruský alebo ho vojna zmenila”. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí ma ubytujú.

Ak som sama, snažím sa vyhýbať hotelom, keď som s niekým, je to o dohode, inak obľubujem ubytovanie v rodinách. Na Ukrajine s Ukrajincami sa nikdy necítim v nebezpečí. Veľmi si vážia pomoc od zahraničných, ktorí tam za nimi prídu na svoje vlastné riziko.

V Záporoží si zažila raketový útok raketou S-300. Aké to bolo?

Rýchle a náročné. Bola noc a bol to rachot, ktorý neviem porovnať so žiadnym iným zvukom. Raketa spadla na dom oproti parku, kde som nocovala. Najprv sa zatriasli okná, ktoré našťastie nespadli.

Bolo 1:39, zobudila som sa a čakala som, čo sa bude diať. Až po 10 sekundách sa rozozvučali všetky alarmy na autách a potom sirény. Vôbec som nevedela, čo mám robiť, či mám ísť niekomu pomôcť alebo požičať auto záchranárom. Ľudia sa začali vonku zbiehať, z okna som videla silné a jasné svetlá záchranárov. Rýchlo som pochopila, že nemá zmysel, aby som išla von.

Snažila som sa zaspať, aby som bola použiteľná ďalší deň pre ľudí v teréne. Vo vojnovej zóne máš stále veľmi veľa podnetov a musíš byť fyzicky v poriadku. V tú noc som už nezaspala a ráno mi bolo dosť mizerne na duši a aj fyzicky.

Čo bolo ráno?

Raketa spadla na päťposchodový dom. Prvýkrát som stála a neveriacky sa pozerala na mŕtvych ľudí okolo seba. Bola tam ťaživá atmosféra. Ľudia tam mlčky stáli, plakali, modlili sa. Aj požiarnici, policajti a záchranári. Vtedy som si naplno uvedomila, že aj oni sú len ľudia a toto bolo pre nich silné. Dostala som sa až úplne do centra diania len preto, že vyzeralo, že tam patrím. Bola som tam ako hosť, ale tí ľudia boli susedia a všetci sa tam aspoň z videnia poznali.

Toto bol tvoj najbližší kontakt s raketou?

Zažila som viaceré kontakty, ale toto bolo asi najintenzívnejšie. Bolo to prvýkrát, čo som videla mŕtvych ľudí pred sebou. Doteraz sa mi zdá úplne absurdné, aby sa v 21.storočí v Európe bojovalo na civilistoch.

Prvý raketový útok som zažila hneď počas prvej cesty v Charkove. Spala som u kamošky za mestom smerom k ruským hraniciam. Cez okno som uvidela obrovskú bielu šmuhu, raketu, ako letí do diaľky. Rozmýšľala som, ktorá strana to vyslala a ktorá bude odpovedať a čo mám robiť. Skryli sme sa do pivnice.

Moja kamarátka sa bála viac ako ja. Zažila Charkov počas leta 2022, keď bol veľmi silno ostreľovaný. Reálne si neviem predstaviť zažiť 40 rakiet naraz letiacich na mesto. Takéto silné raketové útoky som tu nezažila nikdy a asi by ma to dosť vzalo, keďže to tam ľúbim.

Chodíš sama na vlastnú päsť do vojnovej zóny, takí novinári sa na to pripravujú. Ty si sa ako pripravovala?

Nemám nijakú konkrétnu prípravu, no po poslednom útoku som si povedala, že si chcem spraviť zdravotnícky kurz taktickej medicíny a byť poriadne pripravená.

Snažím sa chodiť tak, aby som som čo najmenej ublížila sebe, lebo tým by sa zhoršila situácia pre ostatných. Všade a všetkých sa veľa pýtam. Pri frontových dedinkách mám vestu a prilbu, ktorú mi zohnal otec. Bol to neuveriteľne drahý “matroš”, pretože kvalitná taktická a balistická výbava stojí asi 1600 eur.

Ako to takto po roku Ukrajinci cítia?

Vojna trvá už dlho a všetci ľudia sú už vyčerpaní, krajina však musí fungovať ďalej. Ľudia sa snažia normálne fungovať, lebo sirény niekedy hučia aj 10 hodín. Ak by si bola celý čas v pivnici, nevieš zarobiť peniaze, nakúpiť, navariť, postarať sa o deti či vyvenčiť psa.

Ľudia naďalej musia platiť za odvoz odpadu, za telefón alebo faktúry, nakupovať potraviny. Musia platiť aj za tovar, ktorý niektorým, tým najbiednejším, vozím ja, lebo ho nemajú zadarmo.

Keď hučí siréna a raketa padne na autobusovú zastávku, kde zomrie päť ľudí, tak to vnímajú tak, že boli v zlom čase na zlom mieste, lebo inak to nejde. Ľudia na Slovensku si to asi nevedia predstaviť, povedia si, prečo neodídu alebo nejdú do krytov. Jednoducho sa to nedá, lebo celá Ukrajina je už preplnená utečencami a už nemajú kam odísť.

Na niektorých miestach sa obyvatelia dohodli, že protiletecké sirény už nechcú. Majú to vypnuté, lebo ich znervózňovali a mali pocit, že nikomu to po roku vojny už nepomôže. Keď má padnúť raketa a má ťa zabiť alebo zraniť, tak sa to jednoducho stane a musíš byť na to pripravená.

Ako pracuješ so svojou psychikou vo vypätých situáciách?

Asi to bude znieť neuveriteľne, ale vojna je v mnohom aj výborná škola do života a v mnohom som sa musela zmeniť. Inšpiráciou sú pre mňa ľudia. Napríklad dobrovoľníci v Chersonskej oblasti sú pre mňa superhrdinovia kvôli situáciam, v ktorých denne pracujú, pričom si stále dokážu zachovať chladnú hlavu a empatiu. Vedia sa efektívne rozhodnúť a konať.

Naučila som sa viac počúvať a pomalšie konať a viac si byť vedomá dôsledkov svojho konania, lebo na Ukrajine môže byť akákoľvek chvíľa pre človeka tá posledná. Keď som niekde, kde sú nálety a niekto mi povie, že sa musím schovať, poslúcham.

Okrem toho sa vždy po návrate do Bratislavy poďakujem, že som celá a ešte stále mám všetky končatiny. V tej chvíli sa pozriem do slnka a usmejem na svet. Zrazu sa cítim hneď lepšie. Už to nie je taká samozrejmosť ako kedysi. Je veľký dar, že som zatiaľ v poriadku.

Aká situácia ti najviac utkvela v pamäti?

Keď som v Bachmute rozdávala humanitárne balíčky, prišla ku mne asi 40-ročná pani, ktorá tam od marca 2022 žila v pivnici s asi 20 ľuďmi. Všetko mi poukazovala. Mali tam umývací aj knižný kútik, všetko provizórne, nemajú tam svetlo, ale majú to tam vymakané najviac ako sa to vymakať dalo.

Keď sme vyšli von, povedala mi, že niečo padlo, a že to vyzerá tak, že sa treba ísť hneď schovať, lebo budú raketové nálety. Bolo mi jasné, že to myslí vážne. Vo mne sa vynorilo množstvo otázok. Pôjdem sa schovať, ako hovorí? A keď pôjdem, tak dokedy? Chcem tam spať? Mám na to prostriedky? Nechám tam auto alebo idem preč? Raketové nálety môžu trvať 20 minút, ale aj dva týždne. Mám toľko jedla? Ak nemám, budem ich vyžierať, keď som tam ja tá, čo im doniesla jedlo?

Toto bol zlomový moment, keď som mala asi minútu na rozmyslenie. Stmievalo sa a čím viac je tmy, tým je to nebezpečnejšie. Nakoniec som sa rozhodla odísť.

Začalo sa čoraz viac strieľať, za mnou sa už len silno blýskalo. Tanky a vojenská technika sú zväčša neosvetlené a pomalé. Ideš čo najrýchlejšie a bilancuješ, ako nerozbiť auto o tank. Zároveň je to tam zamínované, takže treba ísť po cestách, ktoré sú prejazdné.

Ďalší silný zážitok bol, keď môj kamarát stúpil na protipechotnú mínu, ktorá sa volá “motýlik”.

Čo si mám pod “motýlikom” predstaviť?

Motýlik má 12 centimetrov, je veľký asi ako zapaľovač a je celý z plastu, čiže sa nedá vyhľadať detektorom kovov. Navyše býva zelený alebo hnedý, čiže ho nevidíš. Nezabije ťa, ale ublíži ti. Je to protipechotná mína, ktorej účelom je vojakov hlavne zraniť a zastaviť, preto by sa vôbec nemala používať medzi civilistami.

Kamarát mal smolu a prišiel o chodidlo. Boli sme v dedinke v Izjumskej oblasti a bol to dobrovoľník rovnako ako ja.

Potom sú tu míny zakopané pri cestách, ktoré sa aktivujú tlakom. Pri nich sa môže stať, že 6000 áut prejde v pohode a pod 6001. to vybuchne. Je to ruleta, nikdy nevieš, na koho a kedy to padne.

Pred pár dňami si sa ocitla v Chersonskej oblasti, ako to tam na teba pôsobilo?

Tam som sa naozaj bála. Mám pocit, že Chersonská oblasť je taká, že tu buď zahynieš, alebo sa úplne zmeníš. Našťastie patrím do druhej skupiny. Sirény tam ani nefungujú, lebo by to nemalo zmysel. Strieľa sa tam skoro každé dve hodiny.

Prečo sa ti to tam zdalo také náročné?

Frontová línia a hranica je len cez rieku. Psychologicky sa to zdá byť bližšie ako keď máš nepriateľa niekde za horizontom. Tu sa ďalekohľadom pozrieš do diaľky a vidíš vojakov, ktorí ťa chcú zabiť, keďže na druhej strane Dnipra sú už Rusi. Tým, že chersonská oblasť bola pod ruskou okupáciou a ľudia mohli ľahko získať ruský pas, tí ktorí tam doteraz zostali sú čisto proukrajinskí ľudia a preto sa tu Rusi takto aktivitizujú.

Rusi strieľajú na všetko a všetkých, čo sa na území Ukrajiny nachádza – autá, ľudí… Používajú kazetové munície alebo drony, ktoré na ľudí zo vzduchu zhadzujú granáty. Sú slabo počuť, sú malé a všetkým tu naháňajú strach. Sú to presne také drony, aké vieš kúpiť aj u nás v obchodoch, len majú zospodu uchytenie na granáty a v prípade potreby ich uvoľnia. Letia nízko, preto ich často ukrajinská armáda nedokáže zostreliť.

Vôbec im nevadí, že babička o paličke si ide po vodu a nijakých vojakov široko ďaleko nevidieť. Rusi sú tu zveri a všetko, čo sa dá zničiť na Ukrajinskom území, ničia.

Pri šoférovaní som sa okrem zamínovaných ciest najviac obávala toho, že z dodávky si malý letiaci dron nevieš všimnúť. Preto ak nás je v aute viac, máme rozdelené úlohy. Niekto šoféruje a vyhýba sa dieram, druhý cez vysielačku komunikuje s miestnymi či policajtmi, aby sme naozaj išli správnou nezamínovanou poľnou cestou a niekto ďalší sleduje oblohu a drony.

Zažila si aj prvú evakuáciu ľudí, vieš to priblížiť?

Bolo to veľmi silné a vlastne vznikla náhodou. Chlapci, dobrovoľníci z Chersonu, mi ráno spomínali, že jedna mamina by sa rada evakuovala z ostreľovaného mesta a že či si trúfam. Tak som súhlasila, ak je to potrebné a zároveň tam viem doniesť do okolia humanitárnu pomoc.

Celé to bolo v poriadku až do chvíle, keď sme prišli na miesto a zistila som, že zo sedemčlennej rodiny budem viesť len troch ľudí.

Mamina Svetlana má 44 rokov a vojna jej v tej jednej minúte roztrhala celú rodinu. Mala som brať len ju a jej dve deti, asi 11 a 13-ročné. Vysvitlo, že tam musí nechať najstaršiu dcéru, ktorá je zdravotníčka a nemala svedomie odísť. Rozhodla sa neodísť z veľmi ostreľovaného územia s vedomím, že toto rozhodnutie ju môže stáť život a že tam zostáva kvôli iným. Mala som pred ňou obrovskú úctu a rešpekt. Okrem nej tam zostali aj imobilní rodičia mamy Svetlany a jej manžel.

To muselo byť veľmi náročné.

Bola tam veľmi ťaživá atmosféra. Museli sme roztrhnúť celú rodinu, pričom sa možno už nikdy neuvidia. Imobilných pacientov nevieš z tejto lokality dostať nijako. Som rada, že mám ľudia finančne podporujú, lebo vďaka tomu som mohla ísť do Chersonu iným autom – teraz pri evakuácii ľudí som si uvedomila, že keby sa mi auto pokazilo, tak nás tu pravdepodobne zastrelia. Všade okolo nás bola len čistá planina, na druhej strane rieky sú už Rusi s dronmi.

Svetlana cestou plakala. Nevedela som sa sústrediť na všetky náročné okolité podnety, no bola som vďačná, že sa mi podarilo ju presvedčiť, aby odišla aspoň ona spolu s dvomi deťmi. Svetlana mi aj teraz voláva a zaujíma sa, ako sa mám a či som v poriadku, pričom sa nikdy nezabudne poďakovať za to, že som jej a jej deťom možno zachránila život. Takéto zážitky v každom človeku zanechajú stopu.

Podľa prieskumov takmer polovica Slovákov verí, že na vojnu môže Západ alebo samotná Ukrajina, ako to vnímaš?

Pomohlo by, keby ľudia neboli leniví a išli sa tam pozrieť osobne. Nemyslím tým hneď priamo do vojnovej línie, stačí ísť kamkoľvek za hranice. Všade sú presídlenci a utečenci z rôznych oblastí Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnou a nemajú sa kam vrátiť. Prosto sa s nimi o tom celom porozprávať a zistiť si, prečo utekajú. Je vlastne úplne jednoduché urobiť si názor priamo na Ukrajine, na cestu neminieš viac ako 50 eur.

Na Slovensku máme tradíciu, že všetci sa vo všetkom vyznajú a vedia, ako sa to robí najlepšie. Keď sa ma niekto pýta, či ma zaplatila pani Čaputová alebo americká ambasáda, tak si pomyslím, že to mi mohli dať aspoň trošku lepšie auto, nie?

Ukrajina je za nami v mnohom, ale v mnohom aj pred nami. Napríklad v ľudskosti. Aj ich domáce produkty sú úžasné a napríklad mlieko na Ukrajine sa nedá porovnať s tým na Slovensku.

My Slováci máme nekonečné možnosti. Môžeme si ísť zarobiť alebo študovať na západ, ale nemáme šajnu o Ukrajine. Väčšina ľudí zo Slovenska tam nikdy nebola, lebo sa tam ľudia majú horšie, tak si povedia “A na čo tam budem chodiť?” No práve preto, že hodnota ľudí sa nemeria len vo výške HDP danej krajiny, ale sú tu aj iné ukazovatele krásy.

Čo by si chcela aby Slováci vedeli o Ukrajine?

Bola by som najradšej, keby sa Slováci s Ukrajincami neporovnávali. Majú nejaké charakterové prvky Ruska, no na druhej strane sú to veľmi vnímajúci, krásni ľudia túžiaci po slobode.

Raz, keď som pripravovala tábor pre deti, jediné materiály, ktoré sme mali k dispozícií, boli po rusky. Nechcelo sa mi veriť, že nemali kultúru, hudbu a učebnice vo svojom jazyku, ale museli ich mať v ruštine, celé roky.

Na Donbase je dlho komplikovaná situácia. Nedá sa to uzavrieť jednou vetou, ale Slováci, ktorí tam nikdy neboli, hneď vedia, že Ukrajinci likvidovali a terorizovali celé roky obyvateľov Donbasu za ruštinu. Áno? A odkiaľ to vieš? Bol si tam?

Ja som bola na Donbase prvýkrát v zime v roku 2014 a to som tam išla potajomky s kamarátmi tak, že sme sa tvárili, že som Ukrajinka, ktorá si zabudla pas a patrím do rodiny, ktorá tam žije a teraz ich idem navštíviť. Hoci ma to stálo veľa sily a improvizácie, stálo to za to. Prvýkrát som natvrdo videla cielenú ruskú propagandu, ktorej sa tam prosto nevyhneš.

Ukrajinci sa chcú od Ruska osamostatniť a vydať sa západnou cestou. Nijaká Amerika s tým nesúvisí. Ľudia na Ukrajine sa chcú mať minimálne tak dobre ako my na Slovensku a je to pochopiteľné. Chcú sa zbaviť nekonečnej korupcie, s ktorou som sa niekoľkokrát stretla aj ja.

Ukrajinci mali doteraz možnosť ísť iba na východ, preto chcú ísť na západ. Vedia, aké to je. Aj oni si túžia urobiť víkendový výlet Ryanairom do Ríma bez toho, aby niekoho museli podplatiť alebo mať špeciálne víza. Majú veľkú túžbu sa niekam posunúť a treba ich v tom podporovať najviac, ako sa dá.

Svoje svedetstvá z Ukrajiny zverejňuješ na svojom Facebooku a napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí ľudské utrpenie na Ukrajine spochybňujú. Nestrácaš v takýchto chvíľach nádej v ľudskosť?

Skôr strácam pocit, že na Slovensku ideme správnym smerom. Všetko sme mali vždy na tácke. Reálne sme nikdy za nič nemuseli takto bojovať.

Mrzí ma, ako ľahko vieme škatuľkovať a nálepkovať iných, či už na základe toho, ako vyzeráme, ako sa správame alebo na základe majetku či sociálneho postavenia. Všetko, čo je pre nás nové, je hneď automaticky neprijaté a zlé, veľakrát je to ale o nás sa tomu neznámemu otvoriť.

Ukrajinci sú pre nás ako ufóni voziaci sa na drahých autách, ktorí môžu za všetko zlé v našich životoch. Predstavme si ale, že naše mesto zastihne vojna a zo všetkých dopravných prostriedkov, ktoré vlastníme, si asi tiež vyberieme to najdrahšie alebo najlepšie. Aspoň to auto nech sa dá v prípade potreby čo najlepšie predať, nie?

Takisto nechápeme, prečo Ukrajinci potrebujú zbrane, ale keby nám zlodej vykradol garáž a privlastnil si z nej našu motorku, tak tiež mu v zápätí nepodáme aj svoj bycikel, auto či kolobežku. Riešili by sme to obranou a chránením. Snažili by sme sa dostať k našim veciam či už osobne, alebo cez políciu, je to normálne.

Veľakrát sme zakonzervovaní v tom, že ľudia sa nemenia a ak sa menia, tak len v zlom. To je blbosť. Sama poznám ľudí, ktorí sa zmenili a aj ja som sa zmenila už viackrát. Chersonská oblasť ma zmenila úplne najviac, lebo tam je teraz toľko nástrah, že sa tam každý človek musí zamyslieť nad životom.

Každý sme iný. Tým, že stretávame rôznych ľudí, ktorí nás posúvajú, rastieme a formujeme sa. A je to super. Buďme najlepšou verziou samých seba. Každý človek ťa v živote vie niekam posunúť, ak sa tomu otvoríš a pôjdeš do hĺbky. Len v hlbinách sa ukrýva ten pravý poklad.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dobrovoľníctvo Ukrajina vojna