Eva Oslíková: Ak človek berie vážne Božie slovo, nemôže akokoľvek znevažovať inú bytosť

Ako dieťa evanjelického kňaza vyrastala na fare a často pomáhala otcovi pri bohoslužobných aktivitách. Po strednej škole, v čase socializmu, si vybrala štúdium na teologickej fakulte, hoci boli farárky na Slovensku stále raritou.

Dnes je Eva Oslíková zborovou farárkou Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Modre. Rozprávali sme sa o tom, prečo cítiť napätie medzi evanjelikmi a katolíkmi, čo sa píše o rodovej rovnosti v Biblii a ako sa cirkev môže priblížiť svojim veriacim.

Vyrastali ste vo farárskej rodine, váš otec bol pastor. Aké ste mali detstvo?

Ako najmladšie dieťa v rodine som ho vnímala ako šťastné. Môj otec sa už ako dospelý muž s rodinou a dvomi deťmi rozhodol odísť zo zamestnania a ísť študovať na teologickú fakultu. Mama bola tá, ktorá ho v tom podporovala a aj vďaka tomu štúdium dokončil, keď mal, tuším, 37 rokov. Vlastne som výsledok teologického štúdia môjho otca, pretože som sa narodila ako tretie dieťa už do rodiny farára.

Ako to ovplyvnilo život rodiny?

V čase socializmu to bolo pre nás náročné. Kňazské povolania rozhodne neboli niečo, čo by sa vtedy podporovalo a aktívni farári dostávali iba minimálny plat. Prvá fara, kde otec pôsobil, bola v Jure nad Hronom, tam sme našli svoj dočasný domov. Rodina s tromi deťmi, z toho dvomi školopovinnými, by ale z jedného farárskeho platu nevyžila. Mama si preto našla prácu v levických hydinárňach. Ona bola živiteľka rodiny. Bola to ťažká práca za linkou, no po ôsmich rokoch z firmy odchádzala ako sekretárka riaditeľa.

Potom sme sa presťahovali na faru do Ľubietovej v Banskej Bystrici, kde som už medzi spolužiakmi videla, že ma vnímajú trochu inak.

Ako?

Kamarátky hovorili, že máme pekný dom, pričom sme žili na fare a nič z toho nebolo naše. Zvonku sme však boli vnímaní ako špeciálni. Keď som končila štúdium na strednej škole, do papierov mi napísali „nebezpečný živel“. Veľmi ma to prekvapilo, nevnímala som sa ako človek, ktorý by bol nebezpečný. S odstupom času a premietnutím do reality rozmýšľam, či naozaj bolo treba sedemnásťročné deti sledovať, lebo ohrozujú štát? My ani netušíme, ako veľmi máme pokrivené myslenie z toho, v čom sme vyrastali.

Napriek tomu v akej dobe ste vyrastali, tak veľmi vás nadchlo povolanie vášho otca, že ste chceli pokračovať v tejto rodinnej tradícii?

Nešla som budovať tradíciu. V tomto smere máme dobrých priateľov, ktorí tvoria už šiestu generáciu farárov v poradí a to vnímam ako tradíciu. Boli to skôr poprepájané okolnosti a cesta, ktorá ma doviedla až sem. Nemám žiadny zlomový okamih, ktorý mi zmenil život a ja som zrazu zistila, že chcem byť farárkou.

Moji rodičia sa rozhodli otcovou prihláškou na štúdium teológie verejne priznať k viere v Krista koncom 60. rokov. V čase, kedy to naozaj nebolo jednoduché, ukázali, že viera v Boha je niečo, čo je hodnotné a stojí za to. A ja som v tomto presvedčení vyrastala. Počas dospievania som sa potom ocitla medzi mladými ľuďmi, ktorí žili aktívne svoju vieru a to ma prirodzene nasmerovalo. Chcela som to, čomu verím, sprostredkovať ďalej.

Je možné, že ak by som vyrastala o desať či dvadsať rokov neskôr, vyberiem sa profesne iným smerom. V tom momente som ale práve toto videla ako život, kde môžem byť užitočná spôsobom, ktorý považujem za zmysluplný a dobrý.

A u otca ste videli, ako taký život vyzerá.

Áno, od dvanástich rokov som hrala na organ v kostole, takže som s otcom prežila veľa bohoslužobných aktivít, krstov, pohrebov alebo sobášov. Zdieľal s nami svoj život a aj to ma formovalo. On je môj veľký vzor.

Aká bola jeho reakcia? Bol rád, že chcete byť farárkou alebo práve naopak?

Nepáčilo sa mu to, no nebol zásadne proti a nebránil mi. Jednoducho videl obmedzenia, ktoré to so sebou prináša. Doteraz mi príde vtipné, že k prihláške na štúdium teológie bolo potrebné dodať odporúčanie od svojho farára a ja som sa po rokoch dozvedela, že mi ho môj otec nedal. Odvtedy však na moje rozhodnutie zmenil názor.

V časoch, kedy ste sa rozhodli pre duchovné povolanie, bola ešte cirkev stále pod prísnou kontrolou totalitného režimu. Neuvažovali ste o niečom v tej dobe perspektívnejšom?

V socializme ste s mojím pôvodom veľmi nemali na výber. S mojou strednou školou som plánovala pracovať v lekárni alebo ako farmaceutický laborant či reprezentant. Lenže doma sme nemali „správnu” legitimáciu. A aj keď to neplatí na všetkých, predsa máme na Slovensku stáročnú históriu v tom, ako sa dostať na dobré pozície cez známosti a stranícke väzby.

Sme malá krajina, každý s každým je nejakým spôsobom na konci rodina alebo sa poznajú. Vždy tu bol systém naši a vaši. Ale koncom osemdesiatych rokov, kedy som sa hlásila na teológiu, bola atmosféra voľnejšia. Keď som si bola istá, že toto je smer, ktorým chcem ísť, už to nebol problém. Zároveň som to mala v niečom ľahšie na teológii, pretože som bola „farárske” dieťa.

Spisovateľka Soňa Bulbeck, ktorá pochádza taktiež z rodiny evanjelického farára, napísala knihu Deti z fary, kde zaznamenala životy rodín ešte počas tvrdého socializmu a normalizácie. Ona sama napríklad nemohla vyštudovať to, čo chcela, lebo bola z farárskej rodiny. Toto sú skryté príbehy tejto spoločnosti, ktoré sú takmer zabudnuté. A predsa tak veľa hovoria o tom, čo sme za spoločnosť.

V jednom rozhovore ste prirovnali život farára k životu kočovníka. Teraz pôsobíte na siedmej fare v Modre. Netúžite po jednom domove?

Úprimne, nechýba mi to. Asi by sa mi páčilo mať nejaký vlastný priestor, kde by som mohla byť, ale nemala by som čas ho udržiavať. Mám to tak nastavené, že život je len prechodným miestom a náš domov je v nebesiach. Pre mňa je aj každá fara prechodný priestor. Videla som veľa ľudí, ktorí investovali čas, sily a peniaze do stavania budov a domovy sa z toho nestali. Je rozdiel medzi tým mať dom a vytvoriť domov. Domov je tam, kde sú ľudia, ktorí ma ľúbia a ktorých ľúbim ja. A to sa dá naozaj kdekoľvek.

Slovenská kultúra je veľmi viazaná na vlastníctvo. Rozumiem, z čoho to vychádza. Slováci historicky vlastnili veľmi málo. Dlho nič nemali a ak áno, buď ich to stálo zdravie a životy, alebo to bolo z cudzieho. Keď sledujem našu spoločnosť a politiku, uvedomujem si, že žijeme v krajine, kde sú mnohí ľudia dedičmi tých, ktorí získali svoje majetky arizáciou alebo zoštátnením. Túžba po majetku spôsobuje ťažké hriechy a tie máme ukryté v histórii, no bez ospravedlnenia a odpustenia nevybudujeme nič dobré. Len ich prenášame na ďalšie generácie.

Na fare žijete so svojimi dvomi deťmi a manželom, taktiež evanjelickým farárom. Páry, v ktorých pracujú obaja partneri v rovnakom prostredí, si to často chvália. Máte to podobne?

Určite áno, obaja máme väčšie pochopenie pre toho druhého. Zároveň však hovorievam, že na dovolenky nemôžeme chodiť spolu. Rozprávať sa o tom istom v kancelárii, potom doma a potom ešte aj na dovolenke? Musíme si vedieť nájsť čas aj spolu aj od seba, inak by sme mohli rýchlo z práce vyhorieť. Výsledky našej práce nie sú okamžite vidieť. Ak to ide veľmi dobre, uvidíme ich o desať, možno o dvadsať rokov.

Čo sú tie výsledky?

Jedna pani mi raz povedala, že vďaka mojim kázňam sa prestala báť Boha. Bola vychovávaná tak, že Boh je prísny a trestajúci. Dobrý výsledok je, keď sa z pasívneho vzťahu človeka voči Bohu stane aktívny, živý. Keď sa zo strachu stane úcta a z nedôvery láska. Pre takéto príbehy som vďačná za to, že môžem sprostredkovať taký obraz Boha, ktorého čítam z Biblie. Je to ako keď človek rozpozná smer, ktorým ide.

Biblické príbehy ukazujú vzorce správania sa ľudí a nezáleží na tom, že sa odohrávali pred tisíc a viac rokmi. Spôsob, ktorým tvoríme alebo ničíme vzťahy, ako ovplyvňujeme svet okolo seba, je do veľkej miery rovnaký. Stále nemáme dosť a berieme viac ako stihne príroda obnoviť. Cirkev by mala hlasnejšie hovoriť, že sme súčasťou sveta a musíme dbať na to, ako žijeme a ako sa správame.

Čo tým myslíte?

Cirkev by mala zrozumiteľnou rečou hovoriť o tom, čo je správne. Správne v tom zmysle, aby sme vedeli žiť vo vzájomnom rešpekte, láske, v úcte a v odpúšťaní. V náboženskej reči to opisujeme ako Božie kráľovstvo. Aby nám bytie na zemi robilo radosť. Bohužiaľ, nevieme preskočiť moment, kedy môže niekto mať alebo byť viac na úkor niekoho iného. To je hriech.

Hriech znamená v preklade zablúdiť alebo stratiť smer. Často si to mýlime a hovoríme, že hriech je napríklad vulgárne rozprávanie alebo správanie. Ale v podstate je hriech to, ak viem, čo je správne a vedome to nerobím.

Ale cirkev tvoríte aj vy, hovoríte o tom?

Áno, ale cirkev vo všeobecnosti dnes málokto berie vážne. Môžeme debatovať o tom, prečo to tak je. Všetky cirkvi spravili v minulosti chyby a zlyhania a tie nepriznané a neodpustené prinášajú stratu autority. A ak si cirkvi nárokujú patent na pravdu, tak stratia aj zbytky. Lenže pravda nie je vec, ktorá sa dá ohmatať a odložiť do vitríny. Cirkev má zvestovať a prezentovať lásku a odpustenie – v tom je pravda. Pravda nie je jednoduchý súpis pravidiel morálky. Je to o vzťahu voči prírode, ľuďom, vesmíru.

Podľa Ondreja Prostredníka u nás chýba otvorený medzináboženský dialóg a ochota prehodnotiť vlastné postoje a názory. Vnímate to podobne?

Moja skúsenosť je taká, že keď sa stretnú ľudia, ktorí sú ochotní akceptovať aj iný uhol pohľadu, čo veľmi často súvisí s úrovňou rozhľadu a vzdelania, môže vzniknúť zmysluplná dohoda. Na Slovensku však nemá medzináboženský dialóg veľkú tradíciu. Skôr sa tradične, a to nielen v cirkvách, ale aj v politike a spoločnosti, vymedzujeme cez svoje odlišnosti. Vedieť prehodnotiť svoj postoj vyžaduje veľkú odvahu a pokoru. My sa rodíme iba s odvahou, pokore sa musíme učiť.

To, aký som dnes človek, je vďaka tomu, akí boli moji rodičia a akí boli ich rodičia. V jednom starozmluvnom biblickom texte sa píše, že požehnanie trvá sedem generácií a rovnako aj prekliatie. Zjednodušene môžeme povedať, že ak je spoločnosť vedená a nastavená na vzájomný rešpekt a úctu, čerpať z toho môže ďalších sedem generácií. Ak sa to niekde pokazí, bude treba ďalších sedem generácií na to, než sa to zlepší. Ak by sme sa držali tohto symbolického počítania zistíme, že posledné storočie vládne na Slovensku približne každých 20 rokov iná ideológia.

Naši rodičia, starí a prastarí rodičia museli každých 20 rokov začať fungovať inak, s inými hodnotami. Dve svetové vojny, nový štát, židovské transporty, presídlenie Slovákov z Maďarska, socializmus a jeho dôsledky a rôzne názory, ktoré to sprevádzali. Naša spoločnosť je formovaná aj ako výsledok mnohých krívd, a to nielen zo strany cirkvi, a toho, čo z nich nebolo spracované. Preto rozumiem tomu, že pre mnohých je dôležitejšie to, čím sa odlišujú ako to, čo by ich mohlo s inými spojiť.

Na medzináboženský dialóg nestačí politická vôľa. Je možný vtedy, ak si navzájom prestaneme vyčítať zlyhania a budeme hľadať to, čo nás spája. Podľa mňa však toto na inštitucionálnej úrovni cirkví na Slovensku zatiaľ nie veľmi dokážeme. Ale verím, že sa to naučíme.

Cítite napätie medzi rímskokatolíckou a evanjelickou cirkvou na Slovensku?

Žijeme vo vlastných bublinách a veľmi sa nám ich nechce prepájať. Platí, že kto je vo väčšine, uzurpuje si moc a právo a je jedno, či je to katolík, pravoslávny, evanjelik, ateista či budhista.

Ako evanjelici sme napríklad nezabudli na prenasledovanie počas protireformácie a obzvlášť na Prešovské jatky. Počas tejto tragickej udalosti v roku 1687 krivo obvinili, mučili a verejne popravili 24 prešovských mešťanov. Ich previnením bolo, že boli evanjelici.

Sám pápež Ján Pavol II. sa počas svojej návštevy na Slovensku zastavil a modlil pri pamätníku obetí. Od niektorých katolíckych kňazov sa však aj dnes dozviete, že evanjelické vierovyznanie vovádza veriacich do záhuby a návšteva evanjelického kostola je ťažkým hriechom, a to v 21. storočí. Ako si potom máme nájsť k sebe cestu?

Som však presvedčená o tom, že keď sa nevieme dohodnúť ako cirkvi, tak sme ako kresťania nehodnoverní. Robíme si malé skanzeny a hádame sa o to, ktorý je krajší, farebnejší, voňavejší, ale načo sme tu? Cirkev, ktorá nie je užitočná pre svet, je zbytočná. Jej úlohou je vytvoriť priestor, kde každý človek môže prísť načerpať silu a odvahu do každodenného života.

Vyzerá to tak, že otázku postavenia žien máte v evanjelickej cirkvi vyriešenú. Ženy – farárky nie sú v cirkevných zboroch ničím výnimočným. Je tento obraz pravdivý?

Verejne to neriešime, ale v skutočnosti sa farárky do našej cirkvi dostali najmä pre nedostatok mužov. Bolo to v období začiatkov socializmu, keď boli ženy motivované k tomu, aby z domácností išli pracovať do fabrík. Nebolo to jednoduché a pre mnohé nie je dodnes. Ale vedia odrobiť úžasný kus práce aj v takých cirkevných zboroch, kde to muži nezvládnu.

Práve minulý rok bolo sté výročie od narodenia prvej evanjelickej farárky Dariny Bancíkovej. Do služby bola ordinovaná v roku 1951. Prešla neskutočne tŕnistou cestou za svojim povolaním. Obdivovala som jej usilovnosť a zmysel pre humor. Vždy ma fascinuje, že napriek tomu, že bola nemanželské dieťa a zároveň vnučka evanjelického kňaza, sa v našej cirkvi stala prvou farárkou. V jej prípade cirkev dokázala prekročiť svoj tieň.

Máte to ako ženy náročnejšie?

Ženy v cirkvi to majú rovnako náročné ako v iných profesiách, či sú to lekárky, vedkyne alebo novinárky. Prídu momenty, keď si zrazu uvedomíte, že rovnoprávnosť mužov a žien má na Slovensku špecifickú podobu. Jeden kolega mi raz povedal, že si nemyslí, že by ženy mali byť farárky, lebo je to ťažká práca a sú na nás kladené príliš veľké požiadavky – a on ma chce predtým „chrániť”. Neviem či skutočne vie, čo ma ohrozuje.

Ja to vidím tak, že táto práca môže byť záťažou pre kohokoľvek bez ohľadu na to, či je to žena alebo muž. Je to o osobnosti človeka. Sú muži, ktorí majú dar a charizmu a rovnako sú aj také ženy. Kvalitu mojej práce, respektíve služby, ani moju hodnotu neurčujú rodové rozdiely. Náročnosť služby vidím skôr v tom, že ženy zväčša na seba preberajú aj bremeno starostlivosti o rodinu a výchovu detí a ak im muž nepomôže, tak je to skutočne ťažké.

Sú podľa vás feminizmus a viera v rozpore?

Moja viera je určovaná tým, čo sa píše v Biblii, a preto neriešim, či je žena viac alebo menej ako muž. Boh stvoril človeka v dvoch základných formách, ako muža a ženu a každý človek je pred Božou tvárou rovnako hodnotným.

V jednom biblickom texte sa píše: „Muž je hlava a žena je tá, ktorá má byť poddaná mužovi.“ Text však pokračuje. „Muž má milovať ženu tak ako Kristus miloval cirkev, keď sa za ňu obetoval.“ Táto veta pre mňa opisuje rovnocennosť v partnerskom vzťahu. Keď muž urobí všetko preto, aby žena bola šťastná a spokojná, úplne prirodzene bude vo vzťahu fungovať zo strany ženy rešpekt a úcta. Len sa to ťažko vysvetľuje, lebo pre nás majú slová „obetovať sa” a „poslúchať” negatívnu konotáciu.

Určite som za to, aby cirkev podporovala ženy v tom, kým sú. Posledné tri roky mám na starosti Spoločenstvo evanjelických žien, kde často vidím, ako sú ženy akceptované, ale stretávam aj ženy, ktoré sú rôzne diskriminované. Vždy to závisí od toho, na koľko človek berie vážne Božie slovo. Ak ho berie vážne, nemôže akokoľvek znevažovať inú bytosť.

Ak by ste mali na záver spomenúť ženy, ktoré vás inšpirovali svojím životom, ktoré to sú?

Dôležitými ženami môjho života sú moja mama a moja sestra. Ale okrem nich, napríklad svätá Alžbeta. Dcéra uhorského kráľa Ondreja II. bola už v detstve z politických dôvodov zasnúbená grófovi Ľudovítovi IV., no napriek tomu žili v šťastnom manželstve. Bola to žena, ktorá sama po strate manžela a po odobratí detí pomáhala ostatným, míňala obrovské sumy na almužny, zakladala nemocnice a útulky pre opustené deti. Jej inšpiráciou bol sv. František z Asissi. Dnes je patrónkou žobrákov, sirôt a chorých.

Ďalšia inšpiratívna žena, ktorú mám čerstvo v pamäti, je Mária Zochová. Vo februári uplynulo 135 rokov od jej narodenia. Bola manželkou modranského evanjelického farára, biskupa a prvého slovenského župana bratislavskej župy Samuela Zocha. Verejne sa angažovala a bola rovnocennou partnerkou svojho manžela v období, kedy sa o emancipácii žien nerozprávalo.

Založila spolok pre manželky farárov, diakonický spolok a organizovala charitatívne akcie. V živote zažila aj veľké trápenie, smrť jediného syna, po ktorej sa ešte viac venovala práci v evanjelickom sirotinci v Modre a práci v cirkvi. Jej život nesie silný odkaz a pre mňa je svedectvom o tom, že sa dá Kristove myšlienky vniesť do života. Skromne, s dôverou, rešpektom a láskou. Priala by som si, keby som to tak vedela aj ja.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Eva Oslíková evajnelický cirkevný zbor náboženstvo viera