Jakub Krako: Keby som nebol športovec, možno by som nevyštudoval. Naučilo ma to na sebe pracovať

Jakub Krako patrí medzi našich najúspešnejších paralyžiarov. V kategórii zrakovo znevýhodnených sa na paralympijských hrách premiérovo predstavil už ako 15 ročný. Odvtedy nazbieral na najvyššom fóre päť zlatých a rovnaký počet strieborných medailí. Popri svojej kariére má navyše pod palcom aj výchovu mladých talentov a minulý rok bol kandidátom vo voľbách do národnej rady.

Lekári vám v šiestich rokoch diagnostikovali dedičnú chorobu – dystrofiu sietnice očí. Čo to v praxi znamená? 

Zle sa mi prekrvuje sietnica, čo spôsobuje problémy s regeneráciou buniek, ktoré pomaly odumierajú. Mám zúžené zorné pole, čiže mám také čierne fľaky, cez ktoré vôbec nevidím a horšia je aj ostrosť zraku. To, čo zdravý človek vidí z päťdesiatich metrov, ja vidím z dvoch.

Spustiť sa dolu svahom rýchlosťou, ktorá vo vašom prípade dosahuje v súčasnosti až 118 km/h asi väčšine ľudí s vašou diagnózou nenapadne. Ako ste sa vôbec dostali k alpskému lyžovaniu?

Rodičia sú športovo nadaní. Oco hrával volejbal, mama tancovala vo folklórnom súbore a k pohybu sa snažila viesť aj mňa a moju sestru. Skúšal som všetko od karate až po tanec. Napokon som sa prostredníctvom projektu Hľadáme talenty dostal k lyžovaniu. Najskôr som to bral len ako koníček. Chcel som sa to naučiť, no začalo ma to baviť a najmä vďaka mojej obetavej mame, ktorá bola ochotná ma pravidelne vozievať na tréningy, sa lyžovanie stalo súčasťou môjho života.

V prípade zdravotne znevýhodnených športovcov je ale tá obeta väčšia.

Určite. Museli ma totiž voziť, aj keď som bol už starší. Zdravým športovcom dáte auto a odvezú sa, kam chcú. My sme museli vstávať o šiestej ráno, aby som bol o siedmej na kopci a stihol odtrénovať skôr, ako prišli turisti. Je jedno, či bol pondelok alebo nedeľa. Toto bola jedna z najväčších obetí. Zo začiatku bol, samozrejme, problém aj s financiami. Oco zháňal sponzoring, aby som sa mohol pripravovať.

 Čo vám učarovalo na lyžovaní?

Práve to nebezpečenstvo a fakt, že ho môžem mať pod kontrolou. S mojou diagnózou sa nedostanem za volant, tak si to kompenzujem na svahu. Vždy ma fascinovalo, že sa človek vo veľkej rýchlosti snaží ísť dolu kopcom len na dvoch doskách. Je to skrátka adrenalín, ktorého sa neviem nabažiť.

Lyžovanie je individuálny šport, no vy by ste sa nezaobišli bez navádzača. Ako funguje vaša spolupráca?

Mám stále zostatkový zrak, čiže jazdíme na takú vzdialenosť, aby som ho videl. Čím bližšie sme k sebe, tým je to pre mňa lepšie, zároveň je to však komplikovanejšie preňho, pretože musí udržiavať tú správnu rýchlosť. Keď ho vidím, viem kopírovať jeho pohyby a on mi len hlási, čo nás čaká. V kĺzavejších disciplínach sú brány vzdialené od seba približne 50 metrov, čiže tam mi už stihne opisovať aj trať, kde je nejaký zlom, kde je ľad, kedy zatlačiť na lyžu.

Musí si lyžiar s navádzačom rozumieť aj mimo svahu?

Možno sú páry, ktoré si nerozumejú, ale ja by som sa nevedel spustiť obrovskou rýchlosťou za niekým, komu nedôverujem a koho neberiem za kamaráta. Myslím si, že pokiaľ by tam boli pochybnosti z mojej strany, trpel by aj výkon.

S navádzačmi mám vždy dobré vzťahy a podľa toho si ich aj vyberám. Napríklad Braňa Brozmana, s ktorým spolupracujem teraz, som stretol počas tréningu na lanovke. Je to vysmiaty pohoďák. Na rovinu som sa ho spýtal, dokedy chce ešte jazdiť. Plánoval potiahnuť ešte rok, no ja som mu nadhodil, nech sa na to vykašle hneď a skúsi to so mnou. Na druhý deň sme si spolu zatrénovali.

Zistil, že to nie je také jednoduché, ako si predstavoval, a že ho to aj baví. Po pár testovacích jazdách sme sa rozhodli, že to spolu skúsime.

V paralyžovaní súťažia športovci v dvoch hlavných kategóriách – zrakovo znevýhodnení a telesne znevýhodnení, ktorí sa ďalej delia na stojacich a vozíčkarov. Stupeň znevýhodnenia sa však u každého líši. Ako sa to kompenzuje v súťažiach? 

Sme rozdelení na kategórie B1 až B3. V prvej skupine sú úplne nevidiaci, v druhej som ja a B3 sú, laicky povedané, tí, ktorí nemôžu mať „vodičák“. Každá z podkategórií má svoje desatinné číslo, svoj faktor, ktorým sa násobí čas, a tým pádom sa môžeme medzi sebou porovnávať.

Marek Kubačka, ktorý je úplne nevidiaci, má faktor približne 0,54, čiže jemu trvá jedna sekunda dve. U mňa je to 0,89 čistého času. Faktory prepočítavajú štatisti a matematici na jednej nemeckej univerzite a snažia sa, aby to bolo čo najvyrovnanejšie.

Vrcholným podujatím sú nepochybne paralympijské hry,  na ktorých ste sa objavili už v roku 2006 v talianskom Turíne. Mali ste vtedy 15 rokov.

Cítil som sa tam ako Alica v Krajine zázrakov. Bolo to niečo úžasné, či už samotná dedina, herňa alebo jedáleň otvorená dvadsaťštyri hodín denne. Otvárací ceremoniál bol úchvatný. Všetko bolo naozaj na vysokej úrovni. Čo sa týka samotných pretekov, išiel som tam s tým, že nepatrím medzi favoritov. Snažil som sa nabrať čo najviac skúseností a užiť si to. Myslím, že to nakoniec dobre dopadlo aj po výsledkovej stránke. V Super-G som skončil šiesty, čo považujem za zlomový bod v mojej kariére.

Vo Vancouveri, o štyri roky neskôr, ste sa však už tešili z triumfu. Stali ste sa prvým slovenským paralympionikom so zlatou medailou a nie len jednou, ale hneď tromi. V slalome, obrovskom slalome a super kombinácii. Na tie pocity asi len ťažko zabudnete.

Ešte stále mám zimomriavky. Rok 2010 považujem za jeden z najkrajších v mojom živote. Vtedy do seba naozaj všetko zapadlo. Súhra s navádzačom, forma, zdravie, servis lyží. Môj navádzač sa rok pred tým ťažko zranil. Dotrhal si v kolene všetko, čo sa dalo a celá príprava bola v ohrození. Ja som mu však dôveroval a on mi moju dôveru oplatil výkonom práve na paralympiáde.

Priznám sa, že si takmer nepamätám ani jednu z jázd, ale beriem to tak, že som žil pre ten okamih. Úplne som vypol myseľ a koncentroval som sa len na svoj výkon, na každý oblúk. Dôkazom toho je aj jeden z najlepších výsledkov v mojej kariére.

Zlepšujú úspechy paralympionikov postavenie zdravotne znevýhodnených v našej spoločnosti?

Ťažko povedať. Niektorí ľudia sa pod článkami o mojich úspechoch pýtali, prečo nás tak trápia, nenechajú nás existovať a nútia nás lyžovať. Fakt, že sme viac v médiách, má určite nejaký vplyv. Aspoň ukazujeme svetu, že nie sme odlišní, sme normálni, len máme hendikep a snažíme sa s ním bojovať, v čom nám šport pomáha. Celej spoločnosti tým ukazujeme, že sme niečoho schopní.

Mali ste niekedy chuť skončiť?

Každú chvíľu sa človek zamýšľa nad tým, či to stojí za to, a či ísť ďalej. Napríklad keď je vonku tesne nad nulou, prší a ja musím ísť na kopec. Obetujem tomu veľa a nie len ja, ale aj moja rodina, či už to boli rodičia alebo teraz manželka s deťmi. Vždy sa rozhodujem od paralympiády k paralympiáde. Dám si tak rok na rozmyslenie, ale keď už sa do toho pustím, mám pred sebou métu a snažím sa ju dosiahnuť. Teraz je pred nami Peking a potom uvidíme.

Dá sa paralyžovaním uživiť? 

Nie som profesionál. Zamestnáva ma Slovenský paralympijský výbor a popri tréningu mám aj pracovné povinnosti. Venujem sa predovšetkým mládeži. Spolu s Jurajom Mederom vediem náš juniorský paralyžiarsky tím. Ja trénujem popri nich. Snažím sa im byť vzorom a zároveň mentorom. Skĺbiť tréning s prácou si vyžaduje dôkladný time management, ale dá sa to.

Okrem dotácií zo Slovenského paralympijského výboru sa musíte spoliehať aj na podporu sponzorov. Je náročné presvedčiť ich?

V našom prípade sú sponzormi väčšinou nadšenci, ktorí majú tento šport naozaj radi. Najčastejšie ide o materiálnu podporu. Fitnescentrum mi umožní trénovať, obchod s detskou výbavou mi poskytol veci, keď sa mi narodil syn. Ja sa ich za to snažím propagovať. Vo väčšine prípadoch ich musím osloviť ja prostredníctvom mojich kanálov.

Marketing športu je na Slovensku sám o sebe zložitý a v prípade nás parašportovcov to platí dvojnásobne. Snažím sa však robiť všetko preto, aby som to sponzorom vynahradil a možno časom nadviazal spoluprácu aj s väčšími firmami. Teraz však hľadám podporovateľov najmä pre juniorov. Chcem, aby mali lepšie podmienky, ako som mal na začiatku ja a mohli si naplniť svoj životný cieľ.

Aká je základňa parašportu na Slovensku? Musíte deti proaktívne hľadať alebo prídu za vami?

Je to kombinácia oboch. Občas sa stane, že príde dieťa, ktoré ide výlučne za lyžovaním, ale väčšinou spravíme nábor prostredníctvom projektu Hľadáme talenty, z ktorého som vyšiel aj ja, a teraz som jeho spoluorganizátorom. Deti si v rámci neho môžu vyskúšať rôzne športy od stolného tenisu cez bicykel až po atletiku.

S Jurajom si tam vždy vytipujeme deti, ktoré majú perspektívu v našom odvetví a pozveme si ich na testovanie. Pred štyrmi, piatimi rokmi sme začínali so štyrmi deťmi, ktoré nevedeli ani poriadne lyžovať. Teraz pracujeme so štrnástimi mladými lyžiarmi, ktorí majú perspektívu dostať sa na paralympiádu.

Boli by sme však radi, keby bola väčšia osveta, a dostalo sa k nám do klubu viac detí. Beriem to ale tak, že sme stále na začiatku budovania nejakej koncepcie a neskôr, keď to začne fungovať naplno, to bude úplne automatické a budeme mať zaručenú kontinuitu reprezentantov.

Na paralympiádu sa však nedostane každý. Čo dáva šport deťom, ktoré to robia len ako hobby?

Tvrdím, že šport je veľmi dôležitý pre všetkých. Zvyšuje sebavedomie, zlepšuje disciplínu, pomáha zvyknúť si na nejaký systém. Pre zdravotne znevýhodnených to však platí dvojnásobne.

Vďaka športu sa totiž naučia prekonávať prekážky, ktoré sú pre zdravých ľudí nepredstaviteľné, ako napríklad pre vozíčkara zísť dole schodmi alebo pre nevidiaceho dobre sa oholiť. Ak si v športe dávajú výzvy a naučia sa ich prekonávať, bude to pre nich úplne prirodzené aj v každodennom živote.

Verím tomu, že keby som nebol športovec, možno by som ani nevyštudoval vysokú školu. Systematicky som však na sebe pracoval a neskôr som to vedel implementovať aj do inej sféry života. Presne toto sa snažíme naučiť aj deti. Hovoríme im, že nie každý bude paralympijsky víťaz, ale keď sa tento systém naučia používať aj mimo športu, môžu žiť plnohodnotný život. V niektorých prípadoch možno úspešnejší, ako ich zdraví konkurenti.

Čo by ste zlepšili na fungovaní parašportu na Slovensku?

U nás chýba športu koncepcia. Mládežnícke talenty sú vo všetkých športoch vždy o tom, že rodič sa maximálne obetuje, čo sa týka financií aj energie. Neviem, či u nás vôbec v nejakom športe funguje vyhľadávanie talentov a ich rozvoj.

Štát by mal šport viac podporovať už na základných školách. Ja osobne by som navýšil počet hodín telesnej výchovy už od prvého ročníka, nie na úkor niečoho iného, ale navyše. Fyzická aktivita sa totiž nejakým spôsobom kompenzuje s tou psychickou.

Deti treba naučiť, že šport je zábava a nie trest, ktorý im bráni hrať počítačové hry. To je podľa mňa ten najväčší problém.

Skvelé by tiež bolo, keby štát podporoval firmy, ktoré chcú sponzorovať športovcov alebo poskytol daňové úľavy firmám, ktoré zamestnávajú reprezentanta a podobne. Podpora športu nesmie byť pre nich trestom a tí, ktorí sa mu venujú, potrebujú mať možnosť realizovať sa aj mimo neho.

Ktorá krajina by mohla byť v tomto ohľade vzorom?

Jednoznačne sa to povedať nedá. V niektorých prípadoch vidieť, že je v športe viac peňazí a tým pádom je aj postavenie športovca úplne niekde inde. V mojich začiatkoch boli na Slovensku problémy s financiami. Dnes to nie je zlé, nehovorím, že vyskakujeme po strop, ale sťažovať sa nemôžeme. Podstatné je to, že v porovnaní s finančne silnejšími krajinami je u nás vidno, že robíme ten šport s radosťou a odzrkadľujú to aj výsledky.

Každý štát má však svoje nuansy. Spojené kráľovstvo má napríklad parádny systém podpory. Športovec dostane rozpočet na celé štyri roky hneď po paralympiáde a môže si ho rozložiť podľa seba. Môže z toho financovať nielen trénerov, ale aj svoje sociálne zázemie. Majú však problémy v iných sférach. Kanada má zase fantastický systém, v ktorom zdraví trénujú so znevýhodnenými. Nie je to len na dobrovoľnej báze, ale podporuje to štát.

Boli by ste za to, aby sa „kanadský model“ uplatňoval aj u nás?

U nás sa to už deje. Nie je nás tak veľa, aby sme v každom meste mohli založiť klub, a preto sa snažíme nadväzovať spoluprácu s klubmi zdravých športovcov. Napríklad Vaneska z Kysúc už takýmto spôsobom trénuje a robí fantastické pokroky. Myslím si, že v prípade detí to nie je len vhodné, ale dokonca žiaduce, ak sa chcú v budúcnosti vyrovnať svetovej konkurencií. V súčasnosti sa snažíme nájsť klub pre dve deti na východe. Vidím v tom perspektívu a aj nádej paralympijskeho športu.

Ako to vnímajú zdraví športovci?

Niekedy sa toho zľaknú, pretože nevedia, čo majú očakávať. Keď však vidia, že to dieťa má často väčší „chtíč“ ako zdraví kolegovia v klube, je to v konečnom dôsledku prospešné aj pre nich.

Skvelým príkladom je náš kondičný tréner, ktorý pôsobil aj vo futbalovom klube v Prievidzi. Keď k nám prišiel na tréning prvý raz, bol prekvapený s akým zanietením a nasadením tie detská trénujú. Vraj by sa od nich mohli inšpirovať aj futbalisti. Niekedy dokonca podávajú také výkony, že aj ja sám len s údivom pozerám. Klobúk dolu.

Dokážete sa popasovať so strmým svahom, ale aký je bežný život so zrakovým znevýhodnením na Slovensku?

Najväčším problémom je premiestňovanie. Zdraví ľudia sadnú do auta a idú. Ja som odkázaný buď na verejnú dopravu, ale často chodím aj pešo, prípadne v bezpečnej rýchlosti na bicykli. Všetko trvá dvojnásobne dlhšie, či sú to nákupy alebo príprava jedla, upratovanie. Napriek tomu sa snažím byť maximálne samostatný. Mám však aj asistenta Braňa, ktorý mi pomáha, je aj mojím navádzačom a spolu to nejako zvládame. U nás „zrakáčov“ je dôležitý stereotyp. Keď si napríklad položím kefku na jedno miesto, tak tam musí byť vždy, inak ju zháňam 20 minút.

Máte pocit, že sa za posledné roky situácia zdravotne znevýhodnených zlepšila?

Keď to porovnám s 90. rokmi, tak áno, je to naozaj rozdiel. Najmä v tom, ako nás vníma spoločnosť. Už nie sme rarita, ale jej súčasť. Nemusí byť všetko bezbariérové alebo v Braillovom písme. Musí tam však byť aspoň človek, ktorý mi pomôže vyjsť schodmi alebo niekto ochotný, kto mi povie, aká je tu zastávka a že mám vystúpiť tam a tam.

So športom ste precestovali kus sveta, kde sa vám mimo svahu, fungovalo najlepšie?

Čo sa týka miest, najviac ma fascinoval Vancouver a vlastne celá Kanada. Prostredím aj ochotou ľudí pomôcť. Je však pravda, že tie vzdialenosti sú obrovské a neviem si tam predstaviť prepravu.

V minuloročných parlamentných voľbách ste kandidovali do národnej rady. Prečo ste sa rozhodli ísť do politiky?

Jedným z mojich cieľov bolo posunúť šport smerom, ktorý považujem za správny. Hlavne som sa však chcel sústrediť na problémy ľudí so zdravotným znevýhodnením. V súčasnej legislatíve existuje veľa absurdít, ktoré som dúfal, že sa mi podarí napraviť. Žiaľ, nedostal som potrebný počet hlasov, no verím, že v budúcnosti nájdem cestu, ako to uskutočniť.

Venuje sa súčasná vláda záujmom zdravotne znevýhodnených v dostatočnej miere?

S ohľadom na situáciu je to ťažké hodnotiť. Uvidíme, ako to pôjde ďalej. Zástupcovia zdravotne znevýhodnených v parlamente sú. Verím tomu, že budú otvorení novým myšlienkam. Už som počul, že pracujú napríklad na jednotnej posudkovej činnosti, čo by bol krok vpred. Myslím si, že tendenciu mať budú, ale či to bude do takej miery, ako je to potrebné, to naozaj neviem.

Ste otcom dvoch detí, ako vyvažujete športovú kariéru a prácu s rodinným životom?

Je to dosť náročné. Ani nie to, ako sa im venovať, to sa snažím robiť naplno, ale skôr regenerácia. Spánok je totiž obmedzený a takisto aj denný rytmus. O to mám však z detí väčšiu radosť, nabíjajú ma energiou. Keď idem na výjazd, snažím sa tvrdšie trénovať, nech stojí za to, že som odišiel od rodiny. Nech sa neflákam na svahu, neopaľujem na lanovke, ale nech stihnem čo najviac a nech sú tréningy čo najkvalitnejšie.

Majú vaše deti vzťah k športu?

Zatiaľ sú veľmi malí. Leo má dva a pol, Šarlota nemá ešte ani rok, čiže športujú skôr tou hravou formou. Snažím sa ich naháňať, často sa kúpeme v bazéne. Lea nechám liezť na gauč, na stôl, všade, kde sa len dá. Za to ma manželka karhá, ale myslím si, že to bude preňho len prospešné. Ak ho bude baviť šport, bude to skvelé.

Manželka je skôr hudobne nadaná, takže z neho možno bude huslista. Mne je úprimne jedno, či z detí budú športovci, matematici, vedci alebo hudobníci. Chcem, aby robili niečo, čo ich baví, a aby to robili s vášňou. Nech nemajú len taký vzduchoprázdny život, len robotu a pivo s kamarátmi, ale aby v ňom našli zmysel.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Jakub Krako paralympionik paralyžiar zrakové znevýhodnenie