Ján Benčík: S informáciami treba pracovať, a to mnoho ľudí nevie

Ján Benčík si tento rok prevzal ocenenie Biela vrana za svoju odvahu čeliť extrémistom aj napriek vyhrážkam, ktoré od nich denne dostáva. Publikuje blogy, diskutuje (nielen) s mladými ľuďmi a spolupracuje pri odhaľovaní internetových bludov na známych facebookových stránkach. Robí to preto, lebo tomu verí, a tým si zaslúži miesto medzi našimi hrdinami.

Kto bol Ján Benčík predtým, než sa stal blogerom a bojovníkom proti extrémizmu?

Obyčajný človek, ktorý mal tú smolu, že sa narodil práve v roku 1948, keď moc v štáte prevzali komunisti. Žil som v tom režime 41 rokov bez reálnej nádeje na to, že sa za môjho života niečo zmení. V roku 1989 som bol jedným z tých, ktorí s nadšením a nádejou prijali rodiace sa zmeny a stál som aj na revolučných tribúnach. Aj keď iba v neveľkom, v tej dobe ani nie okresnom meste. Za nových pomerov som nezbohatol, mnohé veci na politickej scéne ma napĺňajú odporom, ale za to, čo tu bolo predtým, by som to aj tak nevymenil.

Súčasná generácia mladých predstavuje hranicu, ktorá už nezažila minulý režim, presne to, čo nechcete, aby sa vrátilo. Ako by ste im popísali pocity, ktoré ste zažívali počas revolúcie?

S tým obdobím je spojená veľká eufória, pocity nadšenia a ľudskej spolupatričnosti. Ľudia ožili, akoby ich niekto pošibal čarovným prútikom. Martin Bútora to veľmi presne nazval odklínaním zakliatej krajiny. Veď, ako som už spomenul, moja generácia neverila, že stav, ktorý tu bol po auguste 1968 a po okupácii našej vlasti cudzím vojskom, skončí. Normalizačné obdobie, ktoré niekto označil pojmom Biafra ducha, ležalo na nás ako ťažká olovená perina, ktorá nám nedovolila slobodne dýchať.

Závan slobody, ktorý náhle vtrhol do smutnej krajiny, vlial všetkým nádej na lepšiu budúcnosť. Jej potenciálnymi tvorcami sme my všetci. Len na nás, na našej aktivite či pasivite záleží, aká v skutočnosti bude. Áno, mnohé nádeje sa nenaplnili, mnohé neraz naivné očakávania skončili sklamaním. Napriek tomu to, čo sa vtedy odohralo, považujem za veľký dar a malý zázrak. A za svoje osobné šťastie, že som k tomu mohol na miestnej úrovni prispieť aj ja.

Prečo je lepší súčasný stav než ten, ktorý tu bol predtým?

Pretože sloboda je vždy lepšia ako otroctvo. Viem, že túto vec nevníma každý rovnako. Je to vec vnútorného nastavenia. Ale väčšina ľudí aj v minulosti vždy viac túžila po slobode ako po poloplnom válove s obojkom na krku.

Mnoho ľudí v rámci spomienkového optimizmu smúti za bývalým režimom ako za blízkym nebohým. Spomienka na mastné hrnce egyptské spôsobila, že Izraeliti sa po úteku z otroctva dostali do Zasľúbenej zeme až po štyridsaťročnom blúdení v púšti. Zatiaľ máme za sebou iba viac ako štvrťstoročie. Snáď sa to nakoniec podarí aj nám.

Deje sa ešte vo vašom vnútri niečo, keď pri svojom mene vidíte označenia ako zradca národa, špina, neslovák, nečlovek a ďaleko horšie? Dá sa vôbec na niečo také zvyknúť?

V každom by sa po takom príleve špiny na jeho adresu niečo pohlo. Človeka to zabolí, ale nádej mi dáva to, že najmä v poslednom čase je priaznivých reakcií viac ako tých negatívnych.

Ak vám napíše neznámy 15-ročný mladík, že „v dnešnej dobe ste určite vzorom nielen pre mňa, ale aj pre mnohých ďalších ľudí v nenásilnom boji proti extrémizmu a nacizmu na Slovensku,“ alebo mladá mamička, že som „jedným z ľudí, ktorých bude dávať ako príklad synovi, keď bude rásť, že nesmieme stratiť odvahu a nesmieme sa báť stáť si za svojím.“ Alebo iná, že „vďaka ľuďom ako vy budem vládať vychovávať svoje deti na Slovensku,“ tak to človeku určite pomáha vyrovnať sa s urážkami a pokračovať v práci.

Na poslednom ročníku hudobného festivalu Pohoda ste boli jedným z hostí na diskusii, kde sa rozoberalo, či má zmysel diskutovať s extrémistami. Tí však často záujem o diskusiu nemajú. Akú skúsenosť máte vy?

Ťažko sa dá diskutovať s niekým, kto chce „optimalizovať počet ľudí,“ ktorí podľa neho „škodia,“ alebo s niekým, kto pripravuje pre odporcov ich nádejného nového režimu pracovné tábory či šibenice.

Diskusia je však mimoriadne potrebná s ľuďmi, ktorí kvôli znechuteniu zo súčasného stavu spoločnosti, spôsobu vládnutia novej štátostrany a jej pritakávačov, uverili demagógom, populistom a extrémistom, že práve oni vyriešia všetky problémy a na Slovensku bude raj. Pritom títo žiadne reálne riešenia nemajú a krajinu by iba uvrhli do zmätku či dokonca nastolili nejakú formu totality.

Kde sa podľa vás v ľuďoch berie nenávisť voči ľuďom, ktorí sú iní, a tiež ľahkovážnosť podľahnúť a uveriť akémukoľvek hoaxu?

Žijeme v tzv. postfaktuálnej dobe, keď väčšiu váhu ako pravdivá informácia má emócia vyvolaná trebárs aj otvoreným klamstvom. V dobe, keď prístup na internet je požehnaním aj prekliatím. Keď seriózna, dlhoročnou prácou špičkových odborníkov preverená teória či informácia, má pre mnohých menšiu váhu ako táranie obratného manipulátora či polovzdelaného šarlatána. V dobe povrchnosti, keď chýba ochota overovať si zdroje informácií a pohnútky dezinformátorov vrátane zámerného systematického pôsobenia cudzích tajných služieb a ich dezinformačných kampaní, v dobe platených trollov či užitočných idiotov.

Znie to ako paradox. Veď práve internet a ľahká dostupnosť k zdrojom informácií by mali pôsobiť práve naopak. No realita je iná. Svedkom sú napríklad Lovci šarlatánov, ktorí vyvracajú medicínske bludy.

Lovci šarlatánov, ktorí začali svoju, pre spoločnosť veľmi potrebnú a prínosnú prácu ako študenti medicíny, sú už dnes lekármi. Za odkrývanie praktík rôznych šarlatánov sa im často namiesto uznania dostalo skôr podobných reakcií, s akými sa stretávam aj ja. Viem to z prvej ruky, lebo virtuálne sa s nimi poznám už dlhšiu dobu. A s dvomi z nich spolupracujem aj v rámci jednej facebookovej skupiny.

Antivax, šarlatáni a ich fanúšikovia sú rovnako netolerantná a fanatická skupina ako extrémisti. Niet divu, že mnohí z nich otvorene podporujú extrémistickú stranu, ktorá je už v parlamente a prevzala aj jeden bod z ich programu. To, aby očkovanie detí bolo dobrovoľné a nie povinné.

Internet umožnil voľné šírenie informácií, čo je nesporne pozitívne. Okrem pravdivých a overených informácií sa však rovnako slobodne šíria aj klamstvá, bludy, hoaxy. S informáciami treba pracovať, a to mnoho ľudí nevie. Alebo sú pohodlní a jednoducho sa im nechce. Myslím, že by sa v tejto veci malo niečo začať robiť v školstve, kým nie je neskoro. Lebo obava, že ďalšie generácie práve na toto doplatia, je veľmi reálna.

Ďakujeme, že nás sledujete <3 #heroes

— Meet the Heroes (@meetheroes_sk) 19. ledna 2017

V súčasnosti sa hovorí o tom, aké je dôležité diskutovať najmä s mladými ľuďmi. Myslíte si, že to má význam alebo je to skôr ako boj s veternými mlynmi kvôli tomu, že internetová “pravda” a ľahká dostupnosť k prekrúteným informáciám sú pre mladých lákavejšie?

Diskusia s aspoň trochu vnímavým partnerom má význam za každých okolností. O to viac, ak ide o mladých ľudí, ktorí predstavujú budúcnosť.

Ľudia, ktorí majú čo povedať a záleží im na budúcnosti tejto krajiny, by si na besedy najmä s mladými mali nájsť čas. Snaží sa o to napríklad iniciatíva „Zabudnuté Slovensko,“ za ktorou sú ľudia ako Andrej Bán, Michal Karako, Vierka Dubačová, Michal Kaščák a ich hostia. Táto iniciatíva sa formou besied, premietaním dokumentov v spojení s koncertmi, snaží osloviť ľudí v odľahlých regiónoch Slovenska, kam okrem extrémistov zriedka zavíta niekto z politickej scény. Naposledy som bol hosťom ich besedy so stredoškolákmi a občanmi v Revúcej.

Ako na vás vtedy študenti a občania zapôsobili? Máte pri takýchto besedách pocit, že to, čo robíte, má význam?

Okrem Revúcej som bol besedovať aj so študentmi Gymnázia v Bardejove. Mladí ľudia sú vnímaví, zajímajú sa o to, čo sa deje okolo nás. Nedajú sa opiť rožkom. Dokážu diskutovať a klásť tie správne otázky. Samozrejme, nie všetci. Stretávať sa s nimi má určite význam.

Čo pre vás znamená ocenenie Biela vrana, ktoré ste nedávno získali za vašu odvahu a činnosť voči extrémistom? Je v podstate dokonalým kontrastom k vyhrážkam, ktorým bežne čelíte.

Veľkú česť a zadosťučinenie. Podobne ako prijatie u pána prezidenta, ktorého si vážim. Obidvoje som prijal s dojatím a pokorou.

Bielu vranu s vami tento rok získala učiteľka, ktorá sa systematicky venuje svojim rómskym žiakom, utečenkyňa, ktorá je pravidelne terčom útokov pre svoje vierovyznanie a farbu pleti a žena, ktorá sa jej zastala. Všetci máte spoločné to, že bojujete proti extrémizmu a predsudkom. Ako vnímate, že aj takýmto spôsobom sa na Slovensku poukazuje na závažnosť stavu spoločnosti, ktorý zažívame?

Ľudia vždy pociťujú strach z neznámeho. Utečenecká kríza, teroristické útoky, brutalita rôznych džihádistov sú realitou. V situácii, keď nás utečencami masívne nestrašia iba extrémisti, ale aj premiér a minister vnútra, keď hejt a zdieľanie hoaxov o utečencoch dostal do parlamentu nielen stranu „rodinne“ založeného multiotecka s údajne mafiánskou minulosťou, ale aj otvorených extrémistov, ktorí ešte nedávno vo fejkových gardistických uniformách s fakľami z Baumaxu pochodovali ulicami našich miest, je to nielen dobré, ale aj nanajvýš potrebné.

Rasové a náboženské predsudky sa dajú prekonať iba trpezlivým prístupom a uverejňovaním reálnych a pravdivých informácií, ktoré nič nezatajujú, neprikrášľujú, ale ani bezdôvodne nestrašia a nie sú plné odporných a primitívnych výmyslov.

Prečo podľa vás ľudia považujú Kotlebovcov a im podobných za alternatívu voči súčasným politikom?

Lebo ľudia boli vždy náchylní uveriť tým, ktorí ponúkajú zdanlivo jednoduché riešenia zložitých problémov. Radi uveria rôznym silným vodcom a potenciálnym „otcom národa.“ Tak ako pred časom uverili Mečiarovi, tak dnes veria Kotlebovi. Demagógia a populizmus sú silnou zbraňou a žnú úspechy nielen u nás, ale aj inde v Európe aj v zámorí.

Ľudia sa už v dnešnej dobe neštítia pod extrémistické a nenávistné názory podpisovať vlastným menom a napriek tomu sa len mizivému percentu z nich venujú slovenské súdy. Často aj tak bez výsledku. Nefrustruje vás to?

Frustruje. Napriek tomu nestrácam nádej. Viem, že aj v polícii či na prokuratúre sú slušní ľudia, ktorým záleží na tom, aby sa tento stav zmenil. A ja dúfam, že k tomu aspoň trochu prispievam tým, že sa snažím ukázať ľuďom pravú tvár extrémistov.

Mám pocit, že hranica, ktorá určuje, ktorý názor je ešte relatívne v poriadku a ktorý je už extrémistický, sa v očiach verejnosti čoraz viac pokrivuje a posúva. Vnímate to tak aj vy?

Bohužiaľ, áno. To, čo bolo ešte nedávno považované za neakceptovateľné a čo spoločnosť odsudzovala, sa pomaly stáva mainstreamom. Akoby dlhodobo v spoločnosti uznávané normy správania, morálne a etické zásady, prestávali platiť. A ničím zvláštnym a výnimočným nie sú ani slová, komentáre či statusy na Facebooku, ktoré napĺňajú podstatu v trestnom práve presne definovaných trestných činov.

Zatiaľ sú to zväčša iba slová. Ale práve nebezpečné slová boli aj za upaľovaním bosoriek a kacírov, prenasledovaním inovercov, genocídou Arménov a za vznikom mnohých vojen. Slová boli tiež za Leninovým a Stalinovým terorom, Hitlerom a jeho drang nach Osten a holokaustom, pogromami, vyvezením viac ako 70 000 slovenských židov do táborov smrti, Maovou kultúrnou revolúciou, genocídou Tutsiov v Rwande, Kambodžou s jej červenými Khmérmi a ich masakrovaním obyvateľstva.

Zlé slová môžu byť nielen potenciálne, ale aj reálne nebezpečné. Pamätajme na to a nepodceňujme nebezpečenstvo, ktoré predstavujú.

Na jednej strane sa hovorí o dôležitosti toho nebyť ticho o tom, čo sa okolo nás deje, no na druhej strane sa tak jednoduchšie bráni právo vyjadriť svoj názor, aj keď je extrémistický. Má podľa vás obhajovanie slobody slova ešte nejakú váhu?

Ľudia si nechcú alebo nedokážu uvedomiť, že sloboda je podmienená osobnou zodpovednosťou každého jednotlivca za svoje skutky a rozhodnutia. Že naša vlastná sloboda končí v bode, kde začína obmedzovať slobodu iných. A platí to aj pre slobodu slova. Ale symptomatické je, že extrémisti, ktorí sa na slobodu slova radi odvolávajú, najmä ak sú oprávnene kritizovaní za rasistické, antisemitské a otvorene neonacistické výroky, slobodu slova u iných neakceptujú a po prípadnom prevzatí moci ju plánujú výrazne obmedziť.

Už teraz, hoci ich „vodca“ je iba šéfom jedného zo samosprávnych krajov, si dovolia prerušiť divadelné predstavenie, keď sa „vodcovi“ hra nepáči, divadlu tanca zamietnuť dotáciu a bábkovej scéne zrušiť projekt, ktorý upozorňoval práve na extrémizmus.

Kto je hrdinom pre vás?

Ťažká otázka. Možno aj môj otec, evanjelický farár, účastník SNP, pretože dokázal po predvolaní na ŠtB odmietnuť akúkoľvek spoluprácu napriek reálne hroziacemu nebezpečenstvu. Práve vtedy na základe vymyslených obvinení uväznili niekoľkých jeho kolegov, pričom jedným z nich bol aj jeho blízky priateľ z mladých rokov.

Alebo manželkin otec, hlboko veriaci katolík. Raz do jeho neveľkej kníhviazačskej dielne, ktorej súčasťou bola aj malá ručná tlačiareň, prišiel člen Hlinkovej gardy s objednávkou na vytlačenie letáku s textom „Len vtedy v tej Krupine dobre bude, keď na každej vŕbe Žid visieť bude!“. Nielenže leták odmietol vytlačiť, ale navyše gardistovi ukázal dvere.

Ľudia ako Milada Horáková, Václav Havel či Fedor Gál, nebohý Dobroslav Pustaj z Ružomberka, ktorý si ako mnohí politickí väzni za totality odsedel celých 16 rokov v komunistických žalároch. Alebo mladá vzdelaná dievčina, Zuzana Hlávková, ktorá je pre mňa ozajstnou hrdinkou dnešných dní. Jednoducho ľudia, ktorí si dokážu stáť za svojim slovom, názorom a presvedčením bez ohľadu na následky a možné riziko.

Ďakujem za skvelý rozhovor

Autor titulnej fotky: Ctibor Bachratý

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

bencik biela vrana informacie postfakticka doba razismus