Ján Cifra: Slovensko je neoraná pôda. Máme skvelú možnosť postaviť veci nanovo

Ak si chcete vyklikať novú webstránku alebo kúpiť doménu, automaticky vám zrejme napadne WebSupport. Na čele najväčšej slovenskej hostingovej firmy stojí Jano Cifra. Spolu so svojou rodinou žije na Slovensku a ako dieťa strávil rok v Bostone. Aj preto sa rozhodol so svojou dcérou rozprávať po anglicky. Pre Slovensko chce otvorenú debatu a verí, že nové veci a myšlienky tu majú šancu.

Jano, aké si mal detstvo?

Vyrastal som spolu so svojimi bratmi. Boli sme traja a do dnešného dňa máme veľmi dobré vzťahy. Sme si v mnohom podobní a naše osobnosti sa prejavovali od malička.

Veľa sme bojovali a súťažili o pozornosť rodičov a v mnohých veciach sme sa snažili navzájom prekonávať, čo nás tak nepriamo viedlo k asertívnosti. Do dnešného dňa to tak ostalo.

Na čo si spomínaš najintenzívnejšie?

Ako deti sme trávili veľa času vonku. Hrali sme hokej, futbal a naháňali sa v lese. Samozrejme dovtedy, kým som nestretol svoj prvý počítač ZX Spectrum. Technológie boli pre mňa odjakživa veľké lákadlo. Otec pracoval vo vede a mama vo výpočtovom stredisku. Chodil som sa k nej do práce hrávať formulky. Mali sme k týmto veciam relatívne ľahký prístup.

Niekedy v deväťdesiatych rokoch otec domov priniesol prvý modem a ja som mohol začať objavovať. Bolo to fascinujúce. Rád som sa hral hry, dodnes to tak je, ale s otcom sme často tieto veci aj rozoberali, lebo som bol zvedavý a chcel som im porozumieť. Na druhej strane som však začal bojkotovať výlety a rodinné prechádzky.

Zohrali rodičia dôležitú úlohu v tvojom živote?

Vždy chceli pre nás viac ako mali oni. Nešlo ani tak o majetok alebo veci, ale skôr o možnosti. Jednoducho nám ich chceli dopriať viac. Ale boli to aj bežné veci ako chodenie na stanovačky alebo chatovačky.

Keď padla opona, presťahovali sme sa do Ameriky. Mal som vtedy 7 rokov. Chodili sme tam do školy a naučili sme sa po anglicky. Viem si predstaviť, aké náročné to muselo byť pre nich.

Myslím, že niečo podobné teraz prenášam aj na svoju dcéru.

Takže ťa to inšpirovalo?

Po páde komunizmu nastal moment, keď si veľa ľudí uvedomilo, že môžu ísť a niekam vycestovať. Rozhodli sa dať do toho všetko a v Amerike sme vtedy strávili rok. Bol som malý a nie veľmi som tomu rozumel, ale tá odlišnosť sveta ma veľmi zaujala.

Keď sa tam vraciam, vždy si spomeniem, aké je to miesto iné a dodnes čerpám z jazyka, ktorý som sa tam naučil, ale aj z pocitu neustále sa zlepšovať a takisto aj z otvorenosti, ktorá bola v tom čase veľmi silná v okolí Bostonu. Svojej dcére by som chcel dať podobný zážitok.

Znamená to, že si už pre ňu niečo pripravil?

Nie úplne. Cestovanie je jedna vec a s mojou manželkou niekedy chodí na pracovné cesty do zahraničia, ale skôr mi záleží na inom. Chcem jej komunikovať svoj názor na veci, ale zároveň jej nezatajiť, že existuje milión iných názorov, ktoré môže objavovať. Aby mala šancu si vytvoriť vlastný pohľad, aj keby bol opačný. Veď o tom to je.

Deti a technológie sú dnes celkom diskutovaná téma. V tvojom čase bolo ľahké stráviť detstvo s hokejkou v ruke, napriek tomu si dostal možnosť spoznať počítače relatívne rýchlo. Ako to máte doma?

Deti sú a budú konfrontované technológiou od raného veku. Máme doma počítače, telefóny a moja dcéra ma s tým od narodenia vidí. Myslieť si, že to nebude súčasťou jej života, je ilúzia.

Dávame pozor na to, koľko času strávi pri rozprávkach a rozprávame sa o tom. Niekedy je potrebná vynútená pauza, pretože sa práve chystá večera, ale musí pochopiť, že je súčasťou rodiny, ktorá má nejaký rytmus a pravidelnosť. Veľakrát sa jej to nepáči, ale myslím, že to je úloha rodiča, aby nastavil hranice.

Veľa času však trávi vonku na ihrisku alebo kolobežke. Naši rodičia mali troch chalanov, ja mám jednu dcéru, takže sa jej viem venovať omnoho intenzívnejšie.

Intenzívnejšie v tvojom prípade znamená aj to, že ju učíš aktívne po anglicky. Ako to prebieha?

Od narodenia na ňu rozprávam iba po anglicky. Má dva roky a všetkému rozumie. Keďže s manželkou trávi viac času, slovenčina jej ide rýchlejšie a niekedy mi prirodzene odpovedá po slovensky. Dostal som radu, aby som sa tváril, že jej nerozumiem, ale nedokázal som to spraviť. Verím, že v istom momente začne rozprávať plynulo aj po anglicky, ale zatiaľ necíti potrebu, lebo vie, že obaja jej rozumieme v materinskom jazyku.

Prečo si sa rozhodol ju vôbec učiť po anglicky?

Druhý jazyk som začal intenzívnejšie vnímať až v siedmich rokoch, čo je už celkom neskoro. Som vďačný, koľko dvier mi to otvorilo a chcem rovnakú vec umožniť aj svojej dcére. Relatívne veľa cestujeme a bude to pre ňu užitočné.

Myslím, že jej to aj pekne komunikuje to, že slovenčina je náš rodný jazyk, avšak stále je tých jazykov vo svete obrovské množstvo. Toto je spôsob, ako ju chcem na to pripraviť a zároveň naučiť otvorenosti.

Je zaujímavé, ako dávaš dôraz na to, aby sa dcérka v budúcnosti rozhodovala sama a bola otvorená. Čo ak sa rozhodne odísť zo Slovenska?

Štát je pre mňa umelá štruktúra, ktorá nám pomáha spravovať územie a obyvateľstvo. Národ je pre mňa história, avšak to, čo by nás malo naozaj spájať, sú spoločné hodnoty. Toto Ameriku veľmi odlišuje od Európy. Človek z Texasu je veľmi odlišný od obyvateľov napr. New Yorku, ale spája ich spoločný set troch amerických hodnôt. Sú to sloboda, otvorenosť a snaha o spokojnosť a šťastie.

Má naozaj zmysel sa baviť na úrovni štátov a národov o nejakej silnej slovenskej identite? Ja to tak neprežívam.

To, čo však cítim, je silná európska identita. Európske krajiny nie sú od seba až tak veľmi odlišné a myslím, že práve tam je to spojenie a tam by sme mali hľadať spoločný prienik hodnôt. Hranice preto až tak výrazne nevnímam.

Svojej dcére chcem vždy komunikovať, že je Slovenka, narodila sa na Slovensku a tu je doma. Počas jej života bude mať Slovensko šancu si ju získať. Ak by sa ma dnes spýtala, na akú univerzitu má ísť študovať, tak jej asi poradím ísť za hranice. Je však mojou zodpovednosťou a tiež aj vecou tejto krajiny, aby sme to zmenili.

V čom je teda Slovensko pre teba výnimočné?

Nechcem vyznieť tak, že “hejtujem” vlastnú krajinu, kde som sa narodil. Vôbec nie. Žijem tu kvôli svojej rodine a bratom, ale aj preto, že vidím priležitosť pomôcť.

Mnohé krajiny v Európe majú svoje zabehnuté štruktúry a treba sa vedieť prerážať ostrými lakťami, aby si niečo dokázal. Máme skvelú možnosť postaviť veci nanovo a priniesť nové myšlienky. Slovensko je neoraná pôda.

Využívaš túto príležitosť na niečo už dnes?

Spolu s WebSupportom podporujeme a pracujeme so Slovensko.Digital, ale aj s nadáciou Pontis. Ako Jano Cifra viem aktívne riešiť IT, pretože to je moja práca a vyznám sa v tom, ale napríklad väčšiu transparentnosť, ktorej až tak nerozumiem, radšej finačne podporím.

Veľmi fandím Progresívnemu Slovensku, pretože pre mňa dobre reprezentuje práve taký európsky progresivizmus. Samozrejme si to ľudia môžu ľahko spojiť s Mišom Trubanom, ale nerobím to kvôli nemu. Podporujem ich po vlastnej osi a robím to z vlastného presvedčenia.

Čo ťa najviac páli, keď sa pozrieš na Slovensko?

Neschopnosť otvorene a vecne debatovať na akúkoľvek tému bez ohovárania a obviňovania. Niekedy stačí napísať niečo politické na internet a ľudia automaticky reagujú veľmi osobne a emocionálne. Namiesto dobrej diskusie mi odrazu niekto vnucuje názor. Myslím, že problémy sa naučíme riešiť vtedy, ak sa začneme o nich naozaj rozprávať.

Dnes pracuješ ako CEO WebSupportu a môže sa zdať, že svet hostingu a domén neznie až tak cool ako tvoje prvotné spoznávanie technológií. Čo ťa na tom baví?

Našou úlohou je pomáhať ľuďom podnikať online. Iné podnikanie už v podstate ani neexistuje. Dnes už aj výrobná fabrika robí nejaký marketing na webe alebo sociálnych sieťach. Online svet sa stáva ekonomikou sám o sebe.

Kedysi som si musel študovať manuály a učiť sa kód, dnes už si človek bez akéhokoľvek vzdelania vykliká web. Fascinuje ma, čo povedal Steve Jobs, že počítač je ako bicykel pre tvoj mozog. S technológiou som ďaleko viac schopný niečo spraviť alebo organizovať nejakú komunitu, ako keby som sedel sám za stolom s papierom v ruke.

Pre WebSupport je práve toto obdobie veľmi krásne, pretože sa všetko mení. Trh víta aktívnych ľudí s nápadmi, ktorí hľadajú nástroje a pýtajú sa, ako majú veci robiť. Možno to na prvý pohľad nie je tak sexy ako Airbnb alebo Uber, ale aj takéto firmy sú postavené na nejakej infraštruktúre, ktorá im dovoľuje budovať a rozvíjať biznis.

Sme ako Atlas, ktorý drží celú ekonomiku nad sebou a podporuje ľudí, aby sa vedeli realizovať. Chceme, aby uspeli a robili to bezpečne.

Čo sa chystá vo WebSupport-e na najbližšie obdobie?

Donedávna sme si mysleli, že vytvoriť kvalitnú infraštruktúru a robiť super podporu je unikátny mix služieb, ktorý dobre funguje skôr pre Slovensko. Všimli sme si však, že v zahraničí podpora nie je až taká skvelá a mnohé produkty sú príliš technické a nezrozumiteľné. Chceli by sme našu slovenskú značku a hodnoty s ňou spojené exportovať do zahraničia a začať poskytovať služby aj v iných krajinách.

Ešte sme len začali, ale pracujeme na tom.

Spomenul si hodnoty. Čomu veríte?

Snažíme sa byť féroví a očakávame, že klient bude férový aj k nám. Vždy sme otvorení a nezavádzame. A nakoniec, WebSupport nie je nejaká enigmatická entita. Je to skupina ľudí z mäsa a kostí, a každý z nás je tvárou firmy. Snažíme sa, aby hodnoty neboli iba nejaká abstrakcia, ktorá existuje vo firme, ale aby ich ľudia žili aj v bežnom živote.

Na konci dňa, po všetkej práci a povinnostiach, chcel by si tráviť viac času so svojou rodinou?

Áno, ale funguje to ako dohoda, ktorú akoby uzavrieš so svojou rodinou. Nemôžeš mať všetko a niekto musí chodiť do práce. Najviac som si to uvedomil, keď som bol na pracovnej ceste v Las Vegas, stál na okraji Death Valley a vtedy to najviac ťalo do živého. Tak veľmi  som chcel dcére ukázať ten veľký úžasný svet. Bez rodiny som si to užil asi na 10%.

Aby som nebol smutný, povedal som si, že to aspoň preskautujem a nájdem tie najlepšie miesta. Nabudúce ich zoberiem so sebou.

Ďakujem!

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

IT otcovstvo