Juraj Ďurnek je provinciálom rehole Piaristov na Slovensku. Rehoľa piaristov je rád založený sv. Jozefom Kalazanským. Jeho hlavným poslaním je integrálna výchova detí a mládeže, zvlášť chudobných. Juraj vyštudoval učiteľstvo biológie a chémie, a spočiatku učil na štátnej škole, neskôr vstúpil do rehole piaristov a stal sa kňazom. Na Piaristickej Spojenej škole F. Hanáka v Prievidzi učí nielen náboženstvo, ale aj profánne predmety.
Si kňaz, zároveň aj učiteľ, donedávna si ani jedno z týchto povolaní nemohol vykonávať v rovnakej podobe ako pred pandémiou.
Áno, ako kňazi sme boli značne obmedzení, čo sa týka pastoračnej činnosti. Nemyslím si však, že som z toho vypadol, lebo sme sa neustále snažili ľuďom prihovárať, chceli sme zostať v kontakte aj s mladými.
Aj keď boli bohoslužby od konca roka zakázané, snažili sme sa byť k dispozícii individuálne, pokiaľ sa niekto potreboval porozprávať, vyspovedať, poradiť alebo prijať sväté prijímanie. V predveľkonočnom období sme sa prispôsobili situácii tak, že sme zorganizovali veľkonočnú spoveď v exteriéri na našom školskom dvore.
Ako ťa to zmenilo ako kňaza, ale aj v kontexte vnímania kňazskej služby zo strany ľudí?
Zaujímavá vec, ktorú som si uvedomil, je, že my kňazi, slúžiaci svätú omšu každý deň, sme si nikdy neuvedomili, ako ľuďom veľmi chýbala Eucharistia. Keď po dlhom čase prichádzali na svätú spoveď a prijímanie, bolo to až so slzami v očiach, lebo hovorili, že vlastne tri mesiace neboli ani len vonku, pretože si dávali pozor a chránili sa pred nákazou.
Vtedy som si uvedomil, aká veľmi dôležitá je pre človeka aj duchovná pomoc, nielen pomoc pre telo. Možno my mladí si to až do takej miery neuvedomujeme, ale pre tých starších je sväté prijímanie veľmi dôležitá súčasť ich prežívania viery.
Vy sa však ako rehoľa piaristov venujete hlavne mladým a deťom. Ako ste zastrešili ich?
Áno, sústredili sme sa, samozrejme, aj na špeciálnu pastoráciu, ktorou je pre nás zameranie sa na deti a mládež. Prakticky celý rok sme streamovali piatkovú mládežnícku svätú omšu, po ktorej bolo pre nich cielené vyučovanie na rôzne témy a tiež modlitby chvál.
Okrem toho boli online vysielané detské sväté omše pátra Janka Hríba, ktoré zasiahli mnoho ľudí naprieč celým Slovenskom, dokonca sa pripojili ľudia aj zo zahraničia. Každú nedeľu sa ich zúčastňovali tisíce ľudí, toto bola prvá online streamovaná svätá omša vôbec na Slovensku od začiatku pandémie. Janko to robí veľmi interaktívne, pričom to deti vťahuje priamo do diania svätej omše. Aj keď sme mali skoro štyri mesiace zavreté kostoly, vychádzali sme ľuďom v ústrety, slúžili sme, ako sa dalo.
A čo sa týka školskej práce?
Od začiatku pandémie sme museli prejsť do online priestoru, čo bol šok nielen pre žiakov, ale aj učiteľov, pretože pracovať online sme nevedeli. Myslím si, že v niečom to pomohlo aj nám učiteľom, pretože sme sa museli zdokonaliť v oblasti používania IT technológií.
Ja, ale aj všetci moji kolegovia sme hľadali spôsoby, ako urobiť hodinu zaujímavú aj na Zoome. Nechcel som, aby to bola len suchá prezentácia, ale aby sa mladí mohli interaktívne zapájať.
Bolo pre nich únavné sedieť niekoľko hodín za počítačom, tak som chcel, aby aj za týchto okolností bola biológia pre nich peknou. Táto doba priniesla ťažkosti, ale vidím v tom aj výzvy. Každá jedna kríza je výzvou, že môžeme v niečom podrásť. A myslím, že sa nám to v mnohých veciach podarilo.
Nebolo to však ľahké ani pre učiteľov. Akým spôsobom ste pristupovali k nim?
Práve v tomto období vznikol priestor na interné vzdelávanie učiteľov. Tým, že som provinciál rehole, mám okolo seba celý tím ľudí, ktorý sa venuje premene našich škôl. Niekoľko rokov pracujeme na projekte premeny piaristických škôl.
Dali sme si víziu, že do roku 2030 chceme, aby naše školy vyzerali inak a produkovali hodnotovo zakorenených ľudí, ktorí budú užitoční pre spoločnosť. Aby hodnoty dobra, krásy a pravdy nielen poznali, ale aj prinášali do života.
Ako tím máme stretnutia každý týždeň a pracujeme pre všetky naše školy v Prievidzi, Trenčíne aj v Nitre. Stretávame sa aj s riaditeľmi jednotlivých škôl a vyskytlo sa už mnoho príležitostí na individuálnu pomoc učiteľom. Napríklad sme na začiatku robili inštruktáže, ako používať jednotlivé aplikácie na online vyučovanie.
Pohybujeme sa síce v programe Edupage, teda už aj pred pandémiou sme mali viaceré veci ako triedna kniha, klasifikačný hárok, zapisovanie známok a podobne nastavené online. Bolo to však rozdielne, napríklad pre nižšie stupne základnej školy to bolo veľmi náročné. Pri prváčikovi, druháčikovi online musel byť vždy prítomný rodič, lebo bez toho by to nebolo zvládnuteľné.
Aké konkrétne kroky ste vyvinuli smerom k žiakom nižších ročníkov?
Nižšie ročníky, našťastie, neboli až tak dlho doma. Snažili sme sa pre nich vytvoriť bezpečné prostredie, aby sa mohli vzdelávať prezenčne. To, aby sa deti z materských škôl a prvého stupňa vrátili čo najskôr, som vnímal ako veľmi dôležité.
Obdobie prázdnin počas tohto roka sme využívali na interné vzdelávanie učiteľov, nielen čo sa týka používania aplikácií, ale aj tipov na to, ako zaujímavo učiť. Zabezpečili sme kamery do tried, ktoré využívali najmä učitelia praktických a laboratórnych predmetov, aby učebnú látku mohli znázorniť aj prakticky. Keďže žiaci nemohli byť sedem hodín pripojení na online vyučovaní, práve ten zvyšný čas sme využívali na interné vzdelávanie učiteľov.
Vyvstáva však otázka, aký bude dopad pandémie na všetkých zúčastnených, keď sa naplno vrátime do normálu. Nad týmto si sa už zamýšľal?
Myslím si, že čo sa týka pastorácie, toto obdobie prinesie duchovnú škodu. My kňazi to v dopade budeme vidieť zrejme neskôr. Venujem sa hlavne mladým ľuďom a viem, že sa stretávali v malých spoločenstvách, ale chýbalo im vzájomné stretávanie sa a osobný kontakt.
Pri rozhovoroch s mladými som počul, že toto obdobie otriaslo ich vierou. Dopad sa ukázal po prvej vlne v kostoloch, keď ubudlo ľudí, ktorí chodili pravidelne na sväté omše. Bavil som sa aj s piaristami z Poľska a hovorili, že evidujú úbytok až o jednu tretinu. Celkový dopad však bude viditeľný až neskôr, keď sa dostaneme do normálu.
Od začiatku som patril k tým, ktorí bojovali za čo najskoršie otvorenie kostolov, práve kvôli negatívnemu dopadu na prežívanie viery. Hlavne starí ľudia celý svoj život viery opierali o účasť na bohoslužbe a prijímaní sviatostí, takže táto situácia na nich veľmi doľahla.
Pandémia sa môže ťahať ešte rok alebo aj dva, čo môžu byť pre nich posledné roky života. Preto je podľa mňa podstatné pozerať aj na duchovné a duševné zdravie, ktoré si myslím, že v celkovom pohľade na zdravie zanedbávame.
Hovoril si o potrebe otvárania kostolov čo najskôr, takisto aj najskoršom návrate žiakov do škôl. Práve tu mi napadá práve motto vašich škôl – Zbožnosť a veda. Nevylučuje sa to trochu?
Nemyslím si to. Pre kostoly aj školy platia rovnaké pravidlá, ako je to nastavené vo všetkých ostatných prevádzkach, teda v obchodoch, inštitúciách, múzeách a podobne. Predstav si, koľko ľudí naraz sa zhromaždí v obchodnom dome.
Myslím, že kostoly sú pripravené a adaptované na aktuálnu epidemickú situáciu a v našich veriacich vidím aj výrazný pud zodpovednosti, slušnosti a ochoty dodržiavať všetky nariadenia vydané regionálnym úradom verejného zdravotníctva.
Ako som povedal, treba zvažovať aj to, že ľudia netrpia len fyzicky, ale aj psychicky a duchovne. Choroba je spojená s fyzickou bolesťou, ale aj psychickou, mnoho mojich známych zomrelo práve na COVID. Sú to straty bolestivé a ťažké, ale myslím si, že sa musíme pozerať aj na duchovné zdravie človeka a slobodu vierovyznania.
Áno, mali sme obmedzené aj iné slobody, napríklad zákaz vychádzania po určitej hodine, ale myslím si, že ak sa uvoľňujú iné opatrenia, kostoly majú byť medzi prvými, kde ľudia môžu upevniť svoje duchovné a duševné zdravie.
Vieme, že obdobie pandémie spôsobilo rozmach úzkostí a depresívnych stavov, duševných a duchovných tlakov na človeka, ktoré často nevedel zvládnuť.
Aj strata človeka, blízkeho príbuzného, nemusí byť len psychický problém, môže byť aj duchovný. Veriaci veria, že existuje večný život, modlia sa za zosnulého a keď nemohli mať zaňho slúženú svätú omšu, bola to pre nich trauma. Biblicky povedané, nielen z chleba žije človek.
Preto by som k základným fyzickým potrebám človeka zaradil aj tie duševné a duchovné. A duchovné boli potlačené. Človek mohol ísť za psychológom a psychiatrom, ale nemohol ísť za kňazom.
Psychiatrička Ľubomíra Izáková hovorila, že každý psychiater potrebuje svojho psychiatra. Čo potrebuje kňaz a učiteľ?
Veľmi pekne povedané, takisto aj kňaz potrebuje kňaza, lebo všetci sme slabí, hriešni a nedokonalí. Každý máme svoje duchovné vedenie, svojho spovedníka, ktorý nám pomáha. Okrem toho máme v rámci našej rehole hierarchické usporiadanie, svojich predstavených, s ktorými riešime rôzne situácie a záležitosti kňazského a rehoľného života. Ako bežní veriaci, aj my potrebujeme pastiera, ktorý nám pomáha.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
