Juraj Koudela: Slováci rýchlo pochopili, že reportážna literatúra nie sú večerné správy plné negativity

Keď Juraj Koudela spolu s Filipom Ostrowskim v roku 2015 zakladali vydavateľstvo Absynt, stretávali sa s názorom, že Slováci nečítajú. Tento rok oslávili štvrté narodeniny a dnes sú známi tým, že na náš knižný trh priniesli svetovú reportážnu literatúru. S Jurajom Kodelom sme sa rozprávali o knihách, práci vydavateľa aj o tom, aký status si reportáže na Slovensku vybojovali a udržiavajú dodnes.

Prečo ste začali podnikať práve s knihami?

Od začiatku mi to pripadalo ako obrovské dobrodružstvo. Asi mám rád výzvy a skôr sa realizujem pri nových projektoch. Existuje známe rozdelenie pováh na záhradníka (gardener) a lovca (hunter), a na mňa zrejme sedí práve to lovenie.

V období pred založením vydavateľstva sme s Filipom obaja odchádzali z práce. V predchádzajúcom zamestnaní som bol deväť rokov. Bol to čisto pragmatický biznis a už sa mi zdalo, že potrebujem zmenu. Nechcel som však robiť čosi podobné len v bledomodrej farbe. Chcel som si vyskúšať niečo nové, čo som dovtedy nerobil.

Vyštudoval som slovenskú a poľskú filológiu, ku knihám mám teda blízko, a v rozhovoroch s Filipom často prišla na reč na poľskú reportážnu literatúru. Vždy sme len krútili hlavami, prečo sa tento žáner na Slovensku nepresadil. Na začiatku sme teda boli zvedaví, ako sa vydávajú knihy a či dokážeme aj v knižnom odvetví zúročiť naše skúsenosti z obchodu a marketingu.

Od počiatočného nápadu po vydanie prvej knihy prešiel približne rok. Stretávali sme sa s rozličnými zaujímavými ľuďmi a konfrontovali sa s rôznymi názormi. Napríklad, že na Slovensku sa nečíta. To sa však hovorí všade, v každej krajine. Alebo že z toho nevyžijeme, pokiaľ nebudeme vydávať komerčné tituly. A ďalšia vec, ktorú nám ľudia často hovorili, bolo, že do toho máme ísť len pokiaľ máme peniaze a čas. Inak to vraj nemá význam.

Kedy ste prišli na to, že tieto tri tvrdenia sa nezakladajú na pravde?

Keď sme sa do toho pustili. Už na prvé knihy čitatelia reagovali pozitívne a začali sa o nich živo diskutovať. Fotili sa s nimi na sociálnych sieťach a pýtali sa kamarátov a známych, či už prečítali nejakú absyntovku. Veľmi rýchlo pochopili, že reportážna literatúra nie sú večerné správy plné negatívnych emócií. Sú to beletristicky napísané dobrodružné romány, horory, trilery, rodinné kroniky, detektívky i ľúbostné príbehy. Avšak bez štipky fikcie. Knihy, ktoré vám otvoria oči i myseľ. Nebáli sa ich.  

Práca vydavateľa je pre mnohých čitateľov prácou snov. Aká je jej realita?

Určite to je práca snov v tom, že náš produkt je ušľachtilý. Musíme si však dávať pozor na to, aby sme neuleteli do romantizmu, a aby sme zostali pri zemi. Lebo za tým, že vytvárame niečo pekné, čo prináša myšlienky, je veľmi veľa mravčej práce.

Keď prinášame prekladovú literatúru, tak máme síce hotový produkt, ale aby sme ho previedli do slovenčiny, vyžaduje si to veľmi veľa rôznych činností od prekladu, jazykovej korektúry, sadzby, atď.

Pri knihe Andreja Bána Slon na Zemplíne sme sa prvýkrát zúčastňovali procesu od úplného vzniku knihy, počas ktorého sa intenzívne diskutovalo medzi redaktorom a autorom, aby bola dobre čitateľná, a aby prinášala dostatočne zaujímavé informácie. V obidvoch prípadoch sa kniha musí prečítať mnohokrát.

V realite nás drží aj to, že knižný trh spočíva v komisnom predaji. To znamená, že všetky náklady na knihu musíme zaplatiť dopredu a potom čakáme rok – dva, kým sa predá a postupne sa nám vracia investícia. Ak chceme tento rok vydať 10 kníh, musíme ich tento rok aj zaplatiť. Tá zodpovednosť, aby na to vydavateľstvo malo, je ďaleko od romantizmu.

Ako ste to zvládali zo začiatku?

Prvé dva roky sme vo vydavateľstve pracovali len ja a Filip – neplatili sme si žiadne výplaty, žili sme len z našetrených peňazí a všetko, čo vydavateľstvo zarobilo, sme spätne investovali do výroby kníh. Pomáhali nám ľudia, ktorí boli nadšení a chceli nám pomôcť. Napríklad Soňa, ktorá je teraz v našom tíme na plný úväzok, nám spravovala sociálne siete len za knihy, lebo jej za to stáli. Až neskôr sme jej začali platiť na mesačnej báze. Samozrejme, ľuďom, ktorí pracovali na výrobe kníh – prekladateľom, redaktorom, korektorom, grafikom a tlačiarom sme platili vždy.

Za vydávaním kníh je v skutočnosti veľmi veľa excelovských tabuliek, cestovania, stretávania sa s biznisovými partnermi. Ale v momente, keď je už kniha na pultoch a my organizujeme stretnutia s čitateľmi, prichádza naša odmena – to, že máme možnosť stretávať sa so zaujímavými ľuďmi počínajúc Svetlanou Alexijevič, Martinom Pollackom, Wojciechom Tochmanom, Frankom Westermanom a ďalšími našimi autormi.

Skvelé je aj to, že z prvého radu môžeme aktívne sledovať a porovnávať, ako sa vyvíja slovenský aj zahraničný knižný trh. Pretože čo je zaujímavé pre zahraničných čitateľov, nemusí mať na Slovensku úspech. Knižný biznis ma dokáže neustále prekvapovať.

V čom sa líši vkus slovenských čitateľov od tých zahraničných?

Nikdy sme napríklad nemali kolónie v Afrike, čo znamená, že slovenského čitateľa zaujíma Afrika oveľa menej než anglického alebo belgického. Rozdiel sme videli pri skvelom reportérovi Ryszardovi Kapuścińskom, ktorému sme vydali knihy o Sovietskom zväze a o Afrike. Tá o Sovietskom zväze mala oveľa väčší predaj, pretože téma bola slovenskému čitateľovi blízka. A pritom sú to rovnako skvelé knihy a možno by sa dokonca dalo povedať, že tá o Afrike je aj lepšia, lebo Ryszard Kapuścińsky tam strávil 40 rokov ako reportér.

Keď sa na to pozrieme opačne, aká téma bola živšia viac tu ako v zahraničí?

Úspech knihy výrazne ovplyvňuje, keď sa téma bytostne dotýka národa. Napríklad knihu Americký cisár od Martina Pollacka sme vydávali pol roka po tom, čo vyšla v Česku. Slovenský čitateľ si ju dovtedy mohol kúpiť v češtine, ale my sme to riskli, pretože sme Martina Pollacka veľmi chceli mať v našom portfóliu.

Americký cisár mal napokon v slovenskom preklade skvelý úspech a asi počas troch mesiacov sme každé dva týždne objednávali dotlač. Fenomén tejto knihy spočíval v tom, že vyšla v čase utečeneckej krízy v roku 2016 a zobrazila ju v iných farbách – na prelome 19. a 20. storočia, keď Slováci odchádzali z chudobných dedín za prácou do Ameriky.

Martin Pollack sa stále rád vracia na Slovensko. Je nadšený, že tu na jeho diskusie chodia ľudia všetkých vekových kategórií. V zahraničí sa mu to nestáva. Ľudia s jeho textom pracujú, nachádzajú si tam vlastné, aj rodinné, príbehy. Diskusie s ním sú vždy veľmi živé. Nesmierne sa potešil, keď sa Divadlo Pôtoň rozhodlo inscenovať jeho knihu.

Predpokladám, že rozdielny vkus národa, logicky, veľmi vplýva na výber tém, ktoré vydáte.

Reportážnych kníh vychádza obrovské množstvo, ale každý trh má svoje limity. Snažíme sa preto vyberať najlepšie reportážne knihy, ktoré majú navyše potenciál zaujať slovenského čitateľa.

Toto súvisí aj s vašou otázkou o romantickej predstave o práci vydavateľa. Ideálne by totiž bolo, že budeme vydávať to najlepšie, čo sa napísalo – všetky knihy, ktoré zarezonovali vo svete. My však musíme myslieť na to, čo sa tu na Slovensku bude najlepšie predávať. Vybrať správny titul je poriadne náročné.

Keď sme vstúpili s Absyntom na český trh, začali sme edičné plány pre slovenský a český trh oddeľovať. Napríklad vynikajúcu knihu Miedzianka poľského reportéra Filipa Springera o mestečku v Sudetoch sme chceli vydať ešte na Slovensku, ale neboli sme presvedčení o tom, že je pre slovenského čitateľa až taká atraktívna. Keď sme sa teda rozhodli, že ideme do Čiech, na zozname kníh, ktoré sme tam chceli priniesť, bola hneď na začiatku.

Pred pár dňami ste oslávili štvrté narodeniny vydavateľstva. Ako hodnotíte posledné štyri roky?

Každý rok z tých štyroch bol diametrálne odlišný. Prvý sa asi najviac spájal s tou romantickou predstavou o vydavateľstve. Každá kniha bola špecifická, boli medzi nimi väčšie časové odstupy a každej sme sa venovali dôkladnejšie, keďže ich bolo len pár. Ten prvý rok sa niesol na vlne nadšenia, keď sme sledovali veľmi dobré prijatie vydavateľstva. Navyše sme mali aj trochu šťastie, že hneď v prvý rok sme vydali Svetlanu Alexijevič, autorku, ktorá získala Nobelovu cenu.

Posledný rok sme ako firma narástli a už máme aj zamestnancov. Dnes sa už okrem produkcie kníh a ich marketingu musíme viac venovať tomu, aby vydavateľstvo fungovalo organizačne ako celok. To je ďalšia výzva, ktorej čelíme, a neustále sa máme čo učiť.

Stále je však pre nás podstatné, aby sme si ponechali určitú slobodu, dokázali pracovať kreatívne, a aby sme neprežívali všetky veci tak dramaticky.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Predtým, ako ste vstúpili na trh, tak reportáže, ak aj sa nejaké vydávali, medzi čitateľmi masovo nerezonovali. Aké ste mali očakávania, keď ste s Absyntom prichádzali na trh práve s týmto špecifickým žánrom?

Na trh sme vstupovali s tromi neznámymi. Prvou bolo, že nikto nepoužíval termín reportážna literatúra. Síce vychádzali knihy, ktoré spadajú do tejto kategórie, ale nikto na Slovensku ich tam nezaraďoval. Druhá bola, že sme prichádzali s autormi, ktorých tu takmer nikto nepoznal, aj keď boli vo svete známi. Tretia neznáma bola úplne nová značka vydavateľstva.

Nemali sme veľké očakávania. Reportáže tu síce vychádzali, ale nie systematicky a tým pádom sa nemali ako dostať do pozornosti. My sme od začiatku chceli robiť systematickú edíciu a vedeli sme len to, že keď to budeme robiť dôsledne a poctivo, prinesie to efekt. Nečakali sme, že to tak rýchlo zarezonuje. Relatívne rýchlo sme si našli lojálnu čitateľskú základňu, ktorá nám dovolila vydávať knižky s väčším pokojom.

Keď ako čitateľka sledujem vašu prácu, cítim z nej osobnú zaangažovanosť a že ju nerobíte len pre peniaze. Aká je vaša motivácia?

V prvom rade knihy, ktoré vydávame, máme skutočne radi. Stojíme si za každou jednou.

O reportážnej literatúre by sme sa s vami vedeli rozprávať hodiny. Filip dokonca pochádza z Poľska, kde majú non-ficiton knihy obrovské renomé a históriu.

Obaja s Filipom máme rodiny a musíme ich zabezpečiť, takže sme do toho išli s tým, že to jednoducho musí fungovať a robíme všetko pre to, aby to tak aj bolo. Vedeli sme, že budeme potrebovať skúseného grafika alebo grafičku, ktorá našim knihám dodá dušu. A presne to sa nám stalo pri oslovení našej dvornej grafičky Pavlíny Morháčovej.

Ak naši čitatelia vidia, že to nerobíme len pre peniaze, je ich vnímanie správne. Sme potešení, že našu úprimnú radosť cítiť z našej produkcie. No snáď je za tým cítiť aj tvrdú prácu.

Čím to je, že je v Poľsku reportážna literatúra taká rozvinutá a u nás nie?

V tejto súvislosti vnímam najmä dve roviny. Prvou je, že poľskí spisovatelia ako napríklad Henryk Sienkiewicz či Władysław Reymont sa popri písaní kníh živili aj tým, že prispievali do novín. Tým, že boli remeselne zdatní, boli aj ich články v novinách písané inak a čitatelia intuitívne vycítili, že sa im lepšie čítajú.

Po revolúcii v roku 1989 bol v Poľsku založený denník Gazeta Wyborcza, ktorý mal celý tím reportérov a tí postupne budovali v žurnalistike longform (rozsiahle články, pozn. red.). Mali dostatočné množstvo financií na to, aby mohli posielať svojich reportérov po celom svete. Navyše im umožnili venovať sa jednej téme dlhší čas a nemuseli písať články na dennej báze. Mohli sa špecializovať na nejakú krajinu dokonca aj počas socializmu. Neviem, ako na tom boli iné krajiny východného bloku, ale Poľsko si napríklad v tom čase udržiavalo stáleho korešpondenta v Afrike, čo bol fenomén.

Vďaka tradícii a zodpovednosti starších novinárov, ktorí učili mladších, sa žáner reportáží rozrástol do obrovských rozmerov. Novinári neskôr začali uvažovať nad tým, ako môže reportáž vyzerať v knihe a pomohli im vydavateľstvá, ktoré vznikli asi podobne ako to naše – z nadšenia.

Aké máte vzťahy s autormi, ktorých vydávate?

Ak by som to zovšeobecnil, tak veľmi pozitívne. Naši autori sú ľudia, ktorí sú vďaka ich skúsenostiam zo sveta – či už je to z vojnových konfliktov alebo z cestovania – veľmi otvorení, rozhľadení a pokorní. Keď s nimi po diskusii s čitateľmi ideme na večeru, môžeme sa s nimi rozprávať o rôznych témach. Tieto stretnutia sú veľmi zaujímavé. Oni vidia, že to, čo robíme, robíme s citom. Navzájom si dôverujeme a s niektorými máme dokonca až kamarátske vzťahy. Pár našich autorov dokonca u mňa doma i prespalo.

Irena Brežná a Andrej Bán sú zatiaľ jediní Slováci vo vašom portfóliu, pričom práve kniha Andreja Bána s reportážami zo Slovenska vychádzala v tieni výrokov našich politikov o tom, že „na východe nič nie je“. Myslím, že v tej knihe sa tento výrok aj nachádza. Bola to náhoda, že vyšla v takomto čase alebo to bol zámer?

Bola to náhoda. Andrej Bán robil v marci 2015 rozhovor s Pawłom Smoleńskim – autorom našej prvej knihy Oči zasypané pieskom. Už vtedy sme mu povedali, že by sme radi vydávali aj slovenských reportérov a jeho sme oslovili ako prvého. Samozrejme, zasypali sme ho knihami, aby sme ho motivovali a inšpirovali prácou poľských alebo iných reportérov, a sme radi, že sa nám ho podarilo presvedčiť. To, že sme ju vydali práve v tom čase, je len zhoda náhod.

Ako čitatelia prijali túto knihu?

Veľmi pozitívne. Za minulý rok je to naša najúspešnejšia kniha. Dokonca získala cenu Nadácie Tatra banky v kategórii literatúra. Aj to je vlastne gesto, za ktoré sme vďační – áno, aj reportáž je plnokrvná literatúra. Už teraz máme s Andrejom podpísanú zmluvu na ďalšiu knihu, na ktorej pracuje. Veríme, že vyjde ešte tento rok. Ale už nebude o Slovensku.

Ktorú z vašich kníh považujete za najzásadnejšiu?

Nedokážem vybrať len jednu. Skôr by som menoval konkrétnych autorov, ktorí dokazujú, že reportáž je veľmi pestrá. Lebo môže byť písaná formou denníka, zápiskov, príbehu až románu, niekedy to pripomína road movie.

Keď sa pozrieme na Ryszarda Kapuścińského, on má najpoetickejšie texty. Na druhú stranu Svetlana Alexijevič má polyfónny štýl, čo znamená, že jej knihy majú množstvo hrdinov, ktorým dáva priestor, aby vypovedali. Jej práca je mravčia a množstvo nahratých monológov zostaví tak, aby výpovede dávali zmysel. Martin Pollack má úplne iný štýl a niektorí autori zas výrazne drsnejší jazyk.

Dokáže reportáž posúvať alebo ovplyvňovať spoločnosť?

Som o tom presvedčený, aj keď naša prioritná motivácia nebola, že chceme posúvať spoločnosť. To nie je úloha ani autora, ani vydavateľa, je to vedľajší efekt, s ktorým sa nedá kalkulovať.

Dobrá reportáž má v sebe konflikt, či už vojnový alebo spoločenský. Sú to akési okuliare, ktoré nám zaostria na jednu časť sveta, jednu vybranú udalosť, a ukážu nám ju ostrejšie a v širšom kontexte. Vďaka reportáži sa môžeme dozvedieť viac o veciach, ktoré nám možno unikajú – o nejakej marginalizovanej sociálnej skupine alebo o krajine, do ktorej sa bežne nedostaneme.

Je to iné ako s médiami, ktoré sú dnes síce veľmi rýchle, vďaka čomu sa informácie dozvedáme prakticky okamžite. Čitateľ sa môže s udalosťou v reportáži s odstupom času stotožniť úplne inak a pozrieť sa na ňu inou optikou.

Musí sa človek reportérom narodiť? Ako vzniká dobrý reportér?

Predpokladám, že je to rovnaké ako v každom inom odvetví. 80 % je tvrdá práca, ktorá často môže aj úplne nahradiť talent. Určite to však musí byť človek, ktorý je zvedavý, empatický, má rád ľudí a má cit pre videnie vecí a detailov, ktoré bežnému človeku unikajú. A samozrejme, musí byť aj odvážny.

Raz som počula vtip, ktorý sa začínal, že keď príde čašník z práce domov, už nechce vidieť ani jednu šálku kávy. Ako je to u vás s knihami?

U mňa to tak nie je z viacerých dôvodov. Keďže vydávame špecifickú literatúru, niekedy si chcem prečítať „nenáročnú“ beletriu. Ako čitateľ mám tiež jednu obrovskú výhodu – čítanie je náplňou mojej práce. Takže s čistým svedomím môžem sedieť na gauči s vyloženými nohami a čítať si nejakú knihu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

absynt reportaze vydavatelstvo