Karol Kaliský: Nestáva sa každý deň, aby sa sny splnili na viac ako 100 %

Karol Kaliský trávi väčšinu času v prírode. Svoj život zasvätil ochrane divej zveri a zachytávaniu krás matky prírody tak, ako ich mnoho z nás ani nemalo príležitosť zažiť. Podieľal sa na tvorbe dokumentu Život v oblakoch z prostredia našich veľhôr, ktorý momentálne beží v kinách. S tímom strávili v tatranskej divočine okolo 1500 dní a zo záberov, ktoré sa im podarili, vznikla kniha Rok v divočine. Svoju vášeň pre ochranu prírody sa snaží sprostredkovať ľuďom prostredníctvom portálu Wildlife.sk. Nechajte sa nakaziť jeho zápalom pre divokú prírodu.

Ako ste sa dostali k tejto krásnej profesii – byť ochranárom a dokumentaristom divokej prírody?

Vzťah k prírode sa u mňa rozvíjal od útleho detstva. Všetky tie obrazy a výjavy z prírody boli pre mňa úplne nové a neopakovateľné. Doteraz si na mnohé z nich veľmi jasne pamätám. Myslím si, že aj keď som to ani ja, ani nikto iný vtedy ešte nemohol vedieť, práve tieto zážitky z rannej mladosti boli pre moje neskoršie smerovanie rozhodujúce.

V lesoch Nízkych Tatier sme spolu s bratom nachodili tisícky kilometrov. Spoznali sme pri tom nádherné lesné zákutia, ale aj život a správanie divých zvierat. Obaja sme túžili tieto miesta aj zvieratá nejak zdokumentovať. A tak si už pred vyše 20 rokmi môj brat zadovážil prvú kameru a ja svoj prvý fotoaparát. Naša potreba tieto výnimočné kúty stále ešte nedotknutej prírody chrániť, sa u nás vyvinula až neskôr, keď sme zistili, že tieto prírodné klenoty nám doslova miznú pred očami.

Ale ešte aj dnes je pre mňa dokumentovanie divokej prírody viac koníčkom ako prácou. Robím stále to, čo ma baví, a doteraz si neviem predstaviť venovať sa niečomu inému, čo by mi v živote dávalo väčší zmysel.

Momentálne beží po celom Slovensku v kinách dokument Život v oblakoch. Poviete nám o tom viac? Aké bolo filmovať v Tatrách počas všetkých ročných období?

Život v oblakoch mal premiéru koncom roku 2016 v Liptovskom Mikuláši. Je to prvý film z tatranskej trilógie. Nasledovať bude Nesmrteľný les o unikátnom limbovom pralese pod Kriváňom a film Živá rieka bude ekopríbeh o jednej z posledných nespútaných riek na Slovensku, podtatranskej riečke Belá.

Na trilógii sme pracovali tri roky a v teréne sme strávili spolu asi 1500 dní a len o niečo menej nocí. Z tisíc hodín filmového materiálu, ktorý sa za tento čas nazbieral, vznikol prvý 50-minútový film, ktorý ukazuje život obyvateľov našich najmenších veľhôr sveta – kamzíkov, svišťov aj ich hlavného predátora – rysa. Prvý záber rysa sa podaril až počas posledného roku natáčania. Keby sme mali na film iba dva roky, projekt by pravdepodobne skončil neúspechom. No my sme verili, že ak vydržíme, tak sa všetka naša snaha a poznatky z terénu nakoniec premenia na vytúžený záber.

Podarilo sa to, rysy sme natočili a ako bonus vznikla aj knižka Rok v divočine. Je prierezom naprieč meniacimi sa ročnými obdobiami aj prostrediami od najvyšších horských polôh cez tajomné limbové pralesy až po podhorie Tatier.

Dokument produkuje spoločnosť Arolla Film, ktorej súčasťou ste aj vy. Točíte filmy, fotíte a snažíte sa inšpirovať ľudí viac sa angažovať v ochrane prírody. Ako celý projekt vznikol?

Filmovú spoločnosť Arolla Film založil v roku 2009 Erik Baláž spolu s Robom Rajchlom, s ktorým v tom čase dokončoval náš prvý film – Strážca divočiny. Film mal za cieľ vzbudiť záujem verejnosti a pomôcť tak ochrane dvoch tatranských dolín – Tichej a Kôprovej. Úspech filmu spolu s ďalšími aktivitami prispel k tomu, že Tichá a Kôprová dolina s ich takmer 100 kilometrami štvorcovými sú dnes najväčším reálne chráneným územím na Slovensku. To rozhodlo o ďalšom smerovaní spoločnosti.

Až o dva roky neskôr, keď sa Robo začal venovať iným projektom, do firmy pribudli dvaja filmári – Jožo Fiala a ja. Bolo to na začiatku ďalšieho ochranárskeho a filmového projektu – Vlčie hory. Pred tromi rokmi sme začali pracovať na tatranskej trilógii Tajomné Karpaty. Vtedy k nám pribudol tretí filmár – Adam Baštek.

Určite odtiaľ máte nespočetne veľa silných zážitkov… vedeli by ste vypichnúť jeden-dva, na ktoré nikdy nezabudnete?

Tých zážitkov bolo naozaj nespočetne veľa a zďaleka nie všetky sa podarilo dostať aj do filmu. Sami sme sa dostávali do rôznych úsmevných, ale často aj nebezpečných situácií. Museli sme si navzájom pomáhať pri výstupe na hrebeň, vyhýbať sa lavínam a prežívali sme aj krušné chvíle, keď nám dochádzali sily a bolo treba nájsť miesto na prenocovanie. Alebo sme museli odolať víchrici či silným mrazom. Stretávali sme divé zvieratá, ktoré nás stále niečím dokázali prekvapiť. Nezabudnuteľné boli hry kamzíčat na snehových poliach, divoké naháňačky kamzíkov v horolezeckých terénoch alebo neúspešné pokusy vlkov o ulovenie kamzíka či jeleňa.

No moment, na ktorý určite nezabudnem, sa spája práve s rysmi a bol, myslím si, kľúčový pre dokončenie filmu. Bola to chvíľa, keď som už konečne filmoval prvé dva rysy uprostred skalnej morény a v tom sa objavili ďalšie dve zvieratá. S nemým úžasom som sledoval, ako sa zvítali a všetky štyri rysy spoločne prechádzali cez obrovské balvany pokryté hrubou vrstvou snehu. Skutočnosť predčila všetky naše očakávania a bola krajšia, ako sme si dokázali predstaviť. Zabudol som na spotené tričko aj na suché oblečenie v batohu za mnou, bál som sa aj pohnúť, aby som rysy na seba neupozornil. Tie tri týždne potom, keď som so zápalom priedušiek ležal v posteli, som mal ten obraz troch odrastených rysíčat s ich matkou stále pred očami. Nestáva sa každý deň, aby sa sny splnili na viac ako 100 %, naša tímová snaha bola korunovaná úspechom.

Poviete nám viac aj o projekte WILDlife.sk?

Projekt WILDlife.sk aj webovú stránku s týmto názvom sme spustili v roku 2007 spolu s mojím bratom Miroslavom a bratrancom Tomášom. Obaja sú fotografi a zanietení milovníci voľnej prírody.

Od založenia stránky sa všetci traja spoločnými silami snažíme ľuďom prinášať aktuálne informácie z terénu aj zaujímavé články s tematikou divej prírody. Každý týždeň pribudne v galérii na stránke jedna aktuálna fotografia zhotovená za posledných 7 dní. V tomto smere sme aktívni bez prerušenia už 479 týždňov!

Tomáš založil dokonca divočinovú cestovnú kanceláriu Carpatica, ktorá ponúka nevšedné zážitky, ako je stopovanie divých zvierat, zubrov či vlkov vo Vlčích horách, ale napríklad aj pozorovanie migrácie voľne žijúcich vtákov.

Dlhé roky ste pôsobili ako ochranár TANAPu. Ako vnímate Tatry teraz? Dá sa stále hovoriť o chránenej oblasti alebo je to už viac menej len turistická destinácia?

To, že Tatranský národný park bol, je a aj v budúcnosti bude vyhľadávanou turistickou destináciou, je nespochybniteľné. Hovoria o tom jasnou rečou štatistiky, ktoré udávajú až dva milióny turistov ročne. Napokon, turistika je jedným z dvoch hlavných poslaní takejto chránenej oblasti.

Každý národný park, kdekoľvek na svete, má totiž dva základné ciele. Jedným je ochrana prirodzených procesov a biodiverzity, a to aspoň na polovici výmery územia, no a druhým cieľom je sledovanie týchto procesov a takzvaná mäkká turistika, ktorá nepoškodzuje prírodné prostredie.

Z toho vyplýva, že problémom Tatier z hľadiska ich zaradenia do kategórie národný park určite nie je turistika. Ak by sme sa však opýtali, či TANAP spĺňa aj prvý cieľ a podmienku jeho opodstatnenosti, teda poslanie ochrany prirodzených procesov, museli by sme dostať jednoznačnú odpoveď.

Nie, Tatranský národný park, žiaľ, od jeho vzniku v roku 1949 až do dnešného dňa nikdy úplne nespĺňal medzinárodné kritériá pre túto kategóriu chráneného územia. Na jednej strane tu máme obrovské národné prírodné rezervácie, ktoré na papieri budia dojem, že o biodiverzitu a prebiehajúce prírodné procesy je dobre postarané, na druhej strane je tu obrovský tlak na exploatáciu územia. Ešte aj v najprísnejších rezerváciách sa na vás škľabia nekonečné holé plochy po veľkoplošnej ťažbe dreva, od ktorej boli len vďaka odporu aktivistov, angažovanosti vedcov a širokej verejnosti uchránené dve doliny Tichá a Kôprová.

Čo si myslíte o privatizácii, turistickom biznise v Tatrách a ako vidíte budúcnosť našich veľhôr?

Väčšina zón cestovného ruchu je v Tatrách historicky daná a vznikla ešte pred jeho vyhlásením. Ide o územia s už existujúcimi zariadeniami cestovného ruchu ako napríklad známe Štrbské Pleso či Skalnatá dolina. Udržať tieto zóny v súčasných hraniciach a nedovoliť ich rozširovanie by malo byť jednou z priorít národného parku.

Napriek tomu stále lokálne dochádza k výrubu kosodreviny, ale aj limbových porastov, drastickým terénnym úpravám či novej výstavbe, kde tatranská príroda ustupuje rozširujúcim sa zjazdovým tratiam, penziónom a podobne. Takýto rozvoj aktivít cestovného ruchu nad rámec súčasných stredísk je nezlučiteľný s poslaním národného parku, nehovoriac o neprehliadnuteľnom vizuálnom impakte takýchto zásahov do tatranského prostredia.

Na druhej strane treba povedať, že rozvojová zóna z hľadiska biodiverzity zaberá len veľmi malú časť Tatier, asi 2 % výmery parku. Zužovať ľudský vplyv na živočíšstvo a rastlinstvo Tatier len na tieto zóny cestovného ruchu je neospravedlniteľné farizejstvo. K takémuto prístupu sa veľmi radi uchyľujú nielen ochranári, ale predovšetkým lesohospodári. Pritom sú to práve lesohospodárske zásahy, ktoré dramatickým spôsobom na obrovských plochách parku ovplyvňujú a narúšajú život udržujúce procesy. To vplýva na širokú škálu druhov rastlín aj živočíchov. Pre lepšie pochopenie, už len taká „nevinná“ porastová hygiena a odstránenie mŕtveho dreva z lesa znamená genocídu až tretiny všetkých lesných druhov!

Čo môže spraviť jednotlivec, aby prispel svojou časťou k ochrane našej prírody?

Už to, že si musíme klásť takúto otázku, naznačuje, že tu niečo nefunguje. Štátne inštitúcie totiž prírodu nielen že nechránia, ale ju v mnohých prípadoch aktívne devastujú. To platí aj o tých inštitúciách, ktoré boli za účelom ochrany zriadené.

Načo je nám sekcia ochrany prírody na Ministerstve životného prostredia, keď tento rezort chránené územia nespravuje a hlavné slovo v nich majú hospodárske organizácie pod gesciou iného rezortu? Komu slúži Štátna ochrana prírody, ktorá nemá rozhodovaciu právomoc? Takáto organizácia sa len bezmocne prizerá na veľkoplošnú devastáciu Nízkych Tatier a ďalších území, zánik nespočetného množstva unikátnych lokalít či pokles populácie vzácnych druhov, ktorým na Slovensku hrozí vyhynutie.

Jeden príklad za všetky – populácia vzácneho tetrova hlucháňa poklesla na Slovensku za posledné štyri desaťročia o 70 % a od roku 1985 preukázateľne zaniklo minimálne 178 tokanísk! Hlucháň je pritom typický dáždnikový druh, ktorého ochranou zabezpečíme prežitie tisícok ďalších.

Sú na Slovensku organizácie, ktorým môžeme dôverovať s našimi peniazmi, dobrovoľníctvom atď.?

Na Slovensku máme rôzne ekologicky zamerané organizácie či aktívnych jednotlivcov, ktorí musia suplovať funkciu štátnych inštitúcií. Podporiť takéto organizácie finančne je jedna z možností, ako prispieť k ochrane prírody, no oveľa dôležitejšie je nestratiť záujem o prírodu ako takú.

Jednorazové podpísanie petície je tiež pomoc, ale len keď sa naučíme si svoju prírodu vážiť a spoznávať, môžeme súčasný zlý trend zvrátiť. Zo snahy jednotlivcov o zdravie a krásu našej krajiny sa musí stať skupinový záujem, ktorý preváži aktivity škodiace prírodnému prostrediu. Z dlhodobého hľadiska inú cestu nevidím.

Čo si myslíte o poľovníctve a o vzťahu ľudí k prírode a k divočine?

Poľovníctvo, rovnako ako lesníctvo, je odbor, ktorý má svoje nezastupiteľné miesto v našej spoločnosti. Nemožno mu uprieť ani istú kultúrnu hodnotu, ktorá spočíva predovšetkým v zachovaní tradícií spojených s našou históriou, ktorej súčasťou bol aj lov divej zveri. No jedným z prejavov kultúrne vyspelej spoločnosti je aj schopnosť ponechať časť prírody oslobodenú od týchto ľudských aktivít.

V skratke povedané, v hospodársky využívanej krajine, ktorá je celá bez výnimky rozparcelovaná na poľovné revíry, treba vyčleniť aj priestor pre slobodne sa vyvíjajúcu prírodu, teda divočinu. Aj toto má obrovský kultúrny význam, keďže divočina je prostredie, v ktorom naša civilizácia a kultúra vznikala. Ak si divočinu nedokážeme ochrániť, tak nenávratne prichádzame nielen o prírodné bohatstvo, ale aj o kus našej vlastnej histórie.

Také „biele miesto na mape“, kde sa nepoľuje, ani neťaží, nás môže naučiť veľmi veľa o správaní zvierat či lesných spoločenstiev v prirodzených, človekom neovplyvnených podmienkach. A práve o tom by mali byť národné parky. Poskytovať jedinečné zážitky, aké už neponúka človekom zmenená krajina, kde každučký meter štvorcový je poľovným revírom. Ten, kto v divokej prírode zažil to všetko krásne, čo som mal možnosť zažiť ja, by už viac nemohol zodvihnúť poľovnú zbraň a namieriť ju na slobodne žijúce divé zviera či už je to jeleň, srnka alebo medveď. To jednoducho nejde. Ale takúto alternatívu nám môže dať len divoká príroda. A tú potrebuje každý z nás oveľa viac, ako si dokážeme pripustiť.

Ďakujeme za rozhovor.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

karol kalisky meet the heroes rok v divocine rozhovor zivot v oblakoch