Kristína Duchoslavová: Je paradoxné, že aj keď sme zavalení informáciami, tie podstatné veci nám unikajú

Kristína je psychologička a sociálna pracovníčka v Združení príbuzných, priateľov a ľudí so psychickými poruchami Krídla. Už popri štúdiu pracovala v OZ Krídla ako dobrovoľníčka a zároveň pôsobila ako konzultantka na Linke detskej istoty. Rozprávali sme sa o činnosti združenia a prečo sú toto a podobné zariadenia dôležité, ale aj o tom, či ich je dosť a čo pre svojich klientov znamenajú.

Kedy a ako vznikli Krídla?

Pred viac ako tridsiatimi rokmi bola založená psychoterapeutická skupina, ktorá pôsobila ešte v ambulancii u našej pani doktorky psychiatrie, MUDr. Evy Janíkovej. Postupne sa do nej začali zapájať príbuzní a kamaráti pacientov. Vďaka tomu, že skupina stále rástla a mala úspech, sa v roku 2002 sformovalo Občianske združenie Krídla a v roku 2005 vzniklo Rehabilitačné stredisko Krídla. S pani doktorkou máme dodnes každý týždeň psychoterapiu.

Ako Krídla fungujú? Kto sú klienti centra a čo u vás robia?

Máme klientov s diagnostikovanou schizofréniou, bipolárnou poruchou, depresiou alebo s obsesívno-kompulzínymi poruchami. Naša činnosť je postavená na režimovej terapii, takže klienti majú stanovený denný program. Snažíme sa dbať na to, aby klienti napredovali po psychickej, fyzickej a tiež praktickej stránke života. Program tvoria terapie ako keramika, tvorivé dielne, kreatívne písanie, ale aj kognitívny tréning, muzikoterapia, alebo hipoterapia, teda práca s koňmi, tiež práca s počítačom alebo angličtina. Keďže psychofarmaká môžu spôsobovať priberanie na váhe, máme v programe zaradené aj pravidelné cvičenie.

Okrem terapií zapájame klientov aj do rôznych prác v centre, ktoré sú súčasťou bežného života, ako upratovanie, varenie, starostlivosť o zvieratká, aby boli na takéto bežné činnosti pripravení a zvyknutí. Uvedenými aktivitami nadobúdajú pocit kompetencie, sebanaplnenia, potrebnosti a zodpovednosti za niekoho iného.

Prečo psychiatrický pacienti potrebujú aj takéto denné rehabilitačné centrá?

Pacienti sú nastavení na medikamentóznu liečbu, ktorá im potláča, jednoducho povedané, zlé stavy. Stále však potrebujú aj nejaké sociálne a tvorivé vyžitie, aby neupadli  do letargie a izolácie. Snažíme sa, aby boli schopní fungovať samostatne a neboli celkom závislí na druhých. Je veľmi dôležité, aby nestratili sociálny kontakt s okolím a dokázali byť plnohodnotnými členmi spoločnosti. Venujeme sa preto rozvoju sociálnych kompetencií ako sú komunikácia, posilnenie sebavedomia, asertivita, rozvíjanie rôznych zručností a schopností.

Nejde len o to, že pacient chodí k lekárovi. Potrebuje komplexnú starostlivosť, ktorá mu pomôže opäť sa začleniť do každodenného života.

Čo znamenajú Krídla pre samotných klientov?

Z toho, čo mi hovoria, usudzujem, že pre nich Krídla predstavujú širšiu rodinu. Stretávajú sa tu navzájom so svojimi priateľmi, známymi a príbuznými. Tieto skupiny sa prepletajú a vytvárajú si rôzne väzby, ktoré prerastajú do vzťahov aj mimo našich brán. Organizujeme rôzne výlety či športové dni a na ich prípravách sa zúčastňujú všetci, nie len naši zamestnanci, ale aj príbuzní. Krídla sú komunita a práve tento aspekt je pre klientov veľmi dôležitý.

Rovnako je to priestor, kde môžu zamestnať telo i myseľ. Hoci mnohí nemôžu osem hodín denne pracovať v zamestnaní, stále sú to plnohodnotní členovia spoločnosti, ktorí si potrebujú svoje dni zmysluplne vyplniť a socializovať sa. Počas pandémie sme si všetci vyskúšali, aké to je, zostať izolovaný od spoločnosti. Asi sa zhodneme na tom, že tak by nikto nechcel žiť celý život.

Ty si v centre začínala ako dobrovoľníčka. Prečo?

Okrem teórie, ktorú som študovala v škole, som chcela zažiť aj praktickú stránku psychológie. Chcela som vidieť, čo sa deje v reálnej praxi, nielen v knihe. A odporučila by som to každému študentovi. V Krídlach dostávajú priestor. Nenechávame ich len pasívne sedieť a pozorovať, naopak, vítame ich aktívnu účasť a tvorivé nápady.

Je medzi nami dosť dobrovoľníkov? Koľkí z nás sú ochotní nezištne pomáhať?

Myslím si, že je ich dosť. Mnohí ľudia chcú z altruistických dôvodov pomôcť druhým a niečo im odovzdať. Chýba nám však povedomie o tom, kde a ako je možné dobrovoľníka robiť. Predstava dobrovoľníctva je nám stále dosť vzdialená.

Ľudia by možno aj chceli, ale vlastne nevedia kde začať. Je paradoxné, že vo svete, kde máme neobmedzený prístup k informáciám, nám tie podstatné veci unikajú. Každému, kto nevie, kde začať, by som odporučila, aby jednoducho skúsil zaklopať na dvere, ktoré ukrývajú oblasť jemu blízku a chcel by sa v nej pohybovať.

Čo ti práca v Krídlach dáva?

Veľmi silný pocit sebanaplnenia, pracovného i komunitného. Rovnako aj dobrých priateľov a pohodu. Krídla sú komunita, kde má každý svoje miesto a prevláda tu rodinná atmosféra. Už v škole nás učili, že v ambulanciách a rehabilitačných zariadeniach by sme sa mali snažiť docieliť príjemné a bezpečné prostredie. Myslím si, že tu sa nám presne také prostredie podarilo vytvoriť. 

Zažívaš aj ty niekedy pocit, že potrebuješ psychickú pomoc či povzbudenie?

Samozrejme, tiež som len človek. Okolie si často myslí, že byť psychológom znamená byť generátorom riešení všetkých problémov okolia, ako aj svojich vlastných. Prípadne, že to znamená problémy nemať, avšak to je omyl.

Často sa hovorí, že obuvníkove deti chodia bosé. Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Je pravdou, že niekedy chodím „bosá,“ avšak stále viac si na to dávam pozor a sústredím sa na vnútornú očistu. Pomáha mi čas strávený s priateľmi, rodinou a mojím partnerom, čas venovaný mojej mačke Zive, prechádzky, jóga, čítanie kníh, pozeranie filmov. Záleží čím a ako som vyčerpaná, podľa toho si vyberám aktivity, pomocou ktorých psychickú únavu zvládnem.

Boli aj situácie, keď som sa sama obrátila na odborníka a vôbec neľutujem. Je skvelé zvládnuť rôzne situácie a ťažkosti sám, ale vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc, keď si sám človek nevie dať rady.

Je na Slovensku dosť rehabilitačných centier či domovov sociálnych služieb?

Za Bratislavu môžem povedať, že ich je viacero, ale informácií o nich je málo. Ľudia nám často volajú a pýtajú sa, čo majú robiť so svojimi príbuznými. Nepoznajú svoje možnosti, nevedia aké zariadenie vyhľadať ani na koho sa majú obrátiť.

Pacientov, potenciálnych klientov, je dosť. V konečnom dôsledku možno preto povedať, že takýchto centier je na Slovensku stále málo.

Prečo?

To je otázka slabej osvety, hoci tá sa malými krôčikmi zlepšuje, o dôležitosti starostlivosti o psychiatrických pacientov, tiež politiky a, samozrejme, financií. My sme občianske združenie, preto sa neustále obraciame na vyššie územné celky, mestá, oslovujeme sponzorov, posielame projekty do rôznych firiem či nadácií. V podobnom režime funguje väčšina takýchto zariadení. Keďže chceme neustále zlepšovať a inovovať svoje služby, priestory a mať kompetentných terapeutov a odborníkov, je to nutnosť.

Ak by si mala pomenovať jednu vec, ktorú by štát mohol spraviť na zlepšenie starostlivosti o psychiatrických pacientov, čo by to malo byť?

Je toho naozaj veľa, avšak asi by som začala zabezpečením zvýšenia počtu pracovných miest pre psychiatrov i psychológov. Ambulancie sú preplnené, lekári majú značne obmedzený čas, ktorý môžu pacientovi venovať. A o čase venovanom vlastnej psychohygiene ani nehovorím. Nie je to len pojem, je to podmienka kvalitnej starostlivosti.

S preplnenosťou ambulancií sa stretávame asi všade, ale práve v oblasti duševného zdravia je nesmierne dôležité byť vypočutým. Často nemáme možnosť nájsť zdroj alebo pôvod ťažkostí iným spôsobom ako rozprávaním, preto je dôležité, aby mal špecialista na svojich pacientov dostatok času.

Mohla by som menovať množstvo ďalších vecí, ale keďže som hovorila o tom, aké je dôležité pre pacientov byť vypočutými, možno by som skúsila túto otázku smerovať práve na nich. Dať im možnosť niečo zmeniť tým, že im dáme hlas a slobodu vo vyjadrení vlastných potrieb. Bol by to skvelý prvý krok, akým by sa kvalita starostlivosti mohla zlepšiť.

Čo môžeš o svojich pacientoch povedať ako o ľuďoch?

Sú to ľudia s obrovskou fantáziou a kreativitou, čo vidno na výsledkoch ich práce s arteterapeutmi. Taktiež majú obrovské srdcia. Hoci sami toho veľa nemajú, veľmi veľa by chceli odovzdať. Mrzí ma, že mnohí z nich sami seba nálepkujú. Pýtajú sa, prečo by sa s nimi vôbec niekto mal baviť, keď sú chorí a majú obavy, že je to na nich veľmi vidno. Neustále im preto opakujem, že ľudia nadväzujú kontakty a vzťahy preto, akí sú vo svojom vnútri a nezáleží na tom, či majú alebo nemajú nejakú diagnózu.

Všetci máme alebo sme mali nejaký hendikep. Niekto má alergiu, niekto zlomenú nohu a niekto psychické problémy, ktoré na prvý pohľad nemusí byť vôbec vidno.

Občas si spomeniem na dobu, keď som sem nastúpila ako dobrovoľníčka a zopárkrát sa mi stalo, že som nevedela, ktorí ľudia sú moji kolegovia, a ktorí sú klienti.

Preto na otázku, čo o nich môžem povedať ako o ľuďoch, musím odpovedať v prvom rade tak, že sú to ľudia. Každý z nich je človek ako hociktorý iný a zaslúži si patričný rešpekt a úctu.

Venujú podľa teba médiá dostatočný priestor duševnému zdraviu?

Myslím si, že v súčasnosti sa aj médiá snažia o osvetu v rámci duševného zdravia a zdôrazňujú dôležitosť tejto témy. Majú široký dosah a vplyv na verejnú mienku, takže považujem za veľmi opodstatnené, aby sa reálne a pravdivé informácie ohľadom duševného zdravia dostávali k ľuďom aj touto cestou.

Často zachytím v televízii alebo v rádiu rozhovory s odborníkmi, čo ma teší, keďže informáciu posúvajú kompetentné osoby. Aj v rámci podcastov som zachytila kanály venujúce sa tejto problematike. Aj touto cestou môže laická verejnosť získať ucelenejší a konkrétnejší obraz o rôznych duševných poruchách. Rovnako sa môže dozvedieť aj o možnostiach, ako riešiť prípadné ťažkosti, ak sa v okolí poslucháča objaví niekto s problémami z tohto spektra.

Ako by podľa teba vyzeral ideálny svet?

Ideálny svet nemôže existovať. Ak by existoval, myslím si, že by znamenal absolútny chaos, keďže každý z nás chápe ideál po svojom. Dosiahnuť absolútny ideál by znamenalo stratu heterogenity v spoločnosti a vytratenie sa výnimočnej individuality každého človeka. Avšak priblížiť sa k relatívnemu ideálu môžeme pomocou kreatívneho a konštruktívneho hľadania spôsobov ako by mohla spoločnosť a inštitúcie za ňu zodpovedné fungovať súčinne a efektívne. Za základ všetkého považujem otvorenú a konštruktívnu diskusiu v každej oblasti života človeka.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Kristína Duchoslavová psychické zdravie rehabilitačné centrum